Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Illusions: Dark Visions - 1. kapitola

08.03.2013 (19:30) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2458×

Na tomto svete som dvadsať osem rokov. Za tento čas som stretla veľa upírov a získala viac informácií o Volturiovcoch. Ale ten, kto ma premenil, tak toho som ešte nenašla. Osemnásť rokov som bola úplne obyčajná. Až potom som zistila, že môžem žiariť. Nomádsky život upíra bol pre mňa raj. Aj keď som bola sama. Išlo to bežne... Zabíjanie, obchod, lov, zabíjanie, beh, obchod lov... Snažím sa na Volturiovcov nenaraziť. To by tak dopadlo. Dozvedala som sa aj nové schopnosti. A z toho vyšlo, že ja mám psychický štít. Žiadne dary na mňa nepôsobia. Skočila som na vedľajší strom a hneď na to zoskočila dolu. Len jediné mi chýbalo. Zábava. Bola to hrozná nuda.

Sadla som si do mäkkej trávy a oprela sa o strom. Zase som zacítila upírov. Lepšie povedané upíra. Vstala som a rozbehla sa tým smerom. Keď som bežala, pach sa mi stával čím ďalej, tým známejší. Dobehla som na určité miesto. Bolo tam pár stromov a suchá zemina, kde ale nepresvital jediný lúč slnka. A nemohla som uveriť svojim očiam.

Victoria...

„Ahoj, Bella,“ smutne sa usmiala. Niečo mi na tom nesedelo.

„Vieš, prečo som tu?“ sklopila zrak k zemi. Áno, viem. Veľmi dobre!

„Aby si ma zabila?“ zavrčala som.

„Aby si mi odpustila,“ pozrela sa na mňa smutne a úprimne a ja som stuhla. Je to ona?

„Čože?“ spýtala som sa nechápavo.

„Zistila som, že James ma iba využíval. Chcela som sa ti ospravedlniť, že som po tebe išla... Edward ťa premenil?“ spýtala sa ma. A ja som nič z toho nechápala.

„Ja neviem... nebola si to ty?“ spýtala som sa opäť.

„Nie...“ odpovedala mi a usmiala sa.

„Odpúšťam ti,“ povedala som a ona na mňa vďačne zazrela a prikývla.

„Zatiaľ sa maj, ďakujem,“ zmizla.

Divný rozhovor...

Čo by som ešte dneska mohla robiť? Na love som bola, prebehnúť taktiež... Toto je o tom. Chcela by som mať spoločníčku. Hoci som dobrá bojovníčka, ale aj pre ochranu. Rodina. To mi chýbalo. Charlie bol zo Sue, ktorá otehotnela. Na mňa čoskoro zabudol. To ma ranilo, ale bola som šťastná, že sa nebude trápiť. Mal to byť syn. Bude sa volať Nick. A on ma nahradí. Bolo mi z toho aj nanič.

Mohla som vyprovokovať Victoriu, aby ma zabila. Ale nespravila som to. Ale prečo? To mi ostáva záhadou. Asi kvôli tej bolesti, čo mala ona v očiach. Stála som tam ako socha, dokým som neucítila ďalší pach a kroky. Boli ľahké, takže to musela byť upírka. Nie človek. Podľa pachu. Rozbehla som sa tým smerom. Ona to zacítila a rozutekala sa tiež. Bola rýchla. Pridala som do kroku a ona tak isto. Vyskočila na strom a zmenila smer cesty na východ. Rozbehla som sa tým smerom a ona pridala do kroku. Bola skúsená. Nemohla byť novorodená. Skočila som a dopadla na ňu. Vytrhla sa mi, ale ja som ju znova chytila pod krkom a prirazila k stromu. Bola aj na upírku krásna. Viac ako Rosalie. Mala medové, miestami svetlo hnedé vlasy, jasne bielu pokožku, ktorá ostro kontrastovala s červeno karmínovými očami a plné pery. Odkopla ma od seba.

„Mala by si mi byť vďačná!“ skríkla na mňa zvonivým jemným hlasom.

Ale za čo by som jej mala byť vďačná? Nikdy som ju nevidela.

„Za čo?“ nakrčila som sa do obrannej pozície.

„Za život. Za tento život!“ Čože?!

„Ty si...“ šokovane som vydýchla.

„Áno. Premenila,“ prikývla.

„Ale prečo?“ stála som už normálne a ona tiež.

„Ja neviem. Proste si sa mi zdala taká... sama? Neviem. Možno som stratila kontrolu alebo... nechápem to ani ja,“ povedala vyrovnane. Takže nevie.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa jej.

„Melanie. Ty?“ povedala s očarujúcim úsmevom.

„Bella,“ milo sa na mňa usmiala.

„Povieš mi niečo o sebe?“ spýtala som sa jej a sadla si na zem a následne s aoprela o blízky strom.

„Rada,“ povedala a tiež si sadla a oprela sa o strom vedľa mňa.

„Pôvodne sa volám Maelona. Ale meno som si musela zmeniť. Takže Melanie Leyová. Narodila som sa veľmi dávno. Niekedy v stredoveku. Bola som dvorná dáma, ale nikdy som ňou nechcela byť. Radšej som bojovala a mala rada dobrodružstvá. Preto som išla do vojny. Schválili mi to. Bola som skvelá bojovníčka, už ako človek. Prevzala som velenie. V jednej bitke sme sa rozdelili. Ja som bola sama. Vtedy som narazila na jedného z úplne prvých nesmrteľných. Manette. Bolo to v Anglicku a ja som sa narodila v Londýne. Manette bola nádherná, ale aj cez to iná. Oči mala karmínovo červené, výrazné rysy, bielu pokožku a ľadovú ako ľad. Bola rýchla, vysoká a silná. Ale aj cez to iná a nezvyčajná. Zobrali sme ju do armády. Bola výborná bojovníčka ako ja. Stala sa mojou radkyňou. Boli sme najlepšie priateľky. A potom sa stalo to, čo by som nikdy v živote neuhádla. Premenila ma. O upíroch vtedy ľudia ani nerozmýšľali. Tento život som nikdy nechcela. Ale už chcem. Manette chcela svoj druh rozšíriť. A ja som jej pomáhala. Premenili sme celú našu armádu. Upírstvo sa čoraz viac rozširovalo a pomaly sme premenili celé mesto. A iba kvôli nám je teraz tak veľa upírov. Väčšinu som premenila ja. Vtedy som bola dosť teatrálna. Ver mi, že by som chcela byť aj teraz. Ale nejde to. Mala som aj priateľa. Erica. Ale nemilovala som ho. Aj cez to sme sa zobrali. Vtedy som bola dosť mrcha. Vedela to iba Manette. Získali sme väčšinu území. Ale neskôr sa o nás ľudia dozvedeli a lovci nás chceli zabiť. Asi polovicu z nášho druhu zabili. Ja a Manette sme utiekli do Ameriky. Tam sme objavili rod Indiánov. Narazili sme na kmeň Quiletov a chceli ich premeniť. Ale až potom sme zistili, že sú to vlastne meniči a náš jed by ich zabil. Dohodli sme si mier. Ale nevyšiel nám. Vstupovali sme si na vlastné územia. A navzájom sme sa zabíjali. A potom som sa dozvedeli o niekom mocnom. Volturiovci,“ stuhla som, „chceli nás do gardy, ale my sme odmietli. Vtedy nastúpila Chelsea a pretrhala medzi nami puto. Manette mala mocný dar. Vedela očarovať hocikoho. Nikto jej neodolal. Presne ako Heidi. Ja som im utiekla, ale Manette som tam nechať nemohla. Chcela som sa spojiť s Rumunmi, ale oni boli mocní. A tak som žila ako nomádka. Po bitke Volturiovcov a Rumunov som zistila, že Manette,“ nadýchla sa, „zomrela. Vtedy to bol najhorší deň môjho neživota. Mám dar meniť pach, vytvárať nový pach a maskovať ho. A všetko iné s ním robiť. Tak viem zmiasť stopárov - ako mentálny štít. Ten máš ty, ako už viem. Doteraz žijem ako nomádka a utekám pred Volturiovcami. Vždy som bola ale sama a taká... chladná,“ dokončila so smutným úsmevom. Páni. Aj ona?

„Tak to sme si podobné,“ uchechtla som sa, „je mi to ľúto.“

„V poriadku,“ usmiala sa na mňa, „teraz ty.“

Nadýchla som sa.

„Moje celé meno sa volá Isabella Marie Swanová. Mám dvadsať osem rokov. Ale mám osemnásť. Narodila som sa v Arizone v slnečnom meste Phoenix. Žila som iba s matkou, ale tá si našla priateľa a ja som sa presťahovala k Charliemu. Môjmu otcovi. Nastúpila som na forkskú strednú školu. A tam som prvýkrát v živote uvidela upírov. Cullenovcov. Nevlastné deti doktora Cullena. Rosalie, Alice, Jasper, Emmett a Edward. Do Edwarda som sa zamilovala. Neskôr som zistila, že je upír. Mala som najlepšie kamaráta Jacoba Blacka. Meniča. Bol mi ako brat. Zoznámila som sa s Edwardovou rodinou. Raz ma zobrali na baseball a tam prišli traja upíri. Nomádi. James, Victoria a Laurent. Laurent bol stopár, ale slabý. Victoria mala dar vždy utiecť pred nebezpečenstvom. Laurent chcel udržať mier. Ale Victoria a James nie. Museli sme utiecť. James ma hľadal. S Alice a Jasperom som išla na letisko do Seattlu a mala som ísť do Phoenixu v Arizone s Edwardom. Vtedy mi James zavolal, že má moju matku a počula som jej hlad. Vydala som sa ju zachrániť. Nikdy som nerozmýšľala, ako zomriem. Ale toto sa mi zdalo, ako dobrá vec. Prišla som tam. James ale len nahral jej hlas. Zlomil mi pár kostí v tele a pretrhal pár svalov. Krvácala som a uhryzol ma. Príšerne to bolelo. Ako tie plamene pri premene. Cullenovci boli vegetariáni. Alice, Carlisle, Edward, Emmett a Jasper tam prišli ma zachrániť. Edward Jamesa skoro zabil. Ale zabili ho Emmett, Jasper a Alice. Edward mi vysal jed a potom som bola v nemocnici. Mama ma chcela zobrať zo sebou do Jacksonvillu na Floridu. Ale odmietla som. Chcela som byť s Edwardom. Bola som slepá. Na moje 18. narodeniny pre mňa usporiadali oslavu. Porezala som sa o papier a Jasper stratil kontrolu. Skoro ma zabil. Edward ho odstrčil. Aj mňa. O sklo som si porezala ruku a Carlisle ma ošetril. Potom som s Edwardom išla do lesa, kde sme sa rozišli. Sam, tiež ako Jacob menič, ma doniesol domov. Z toho rozchodu som sa spamätával dlho. Ale Jacob tam bol pre mňa. Potom sa začali diať divné veci. Ostrihal sa a dal sa potetovať. Potom som sa dozvedela o meničoch. A brala som to normálne. Začali sme spolu chodiť. Ale predtým som chcela skočiť z útesu. Alice to videla a prišla k nám. Povedala mi, že Edward si myslel, že som mŕtva a chcel ísť do Volterry sa zabiť. S Alice sme vyrazili do Volterry ho zachrániť. A ja som ho zachránila. Skoro ma tam zabili, ale spravili sme dohodu, že ma Edward do roku premení. Hneď potom ma opustil. A tam si ma premenila ty,“ dokončila som monológ a ona to celý čas počúvala.

„A čo sa stalo s ostatnými? Povieš mi aj niečo o nich?“

„Laurenta zabili meniči. Cullenovci. Edward čítal myšlienky, Jasper cítil a vedel ovládať pocity a Alice videla budúcnosť, ale rozhodnutie danej bytosti sa mohlo zmeniť.“

„Aha. Koľko upírskych rodín si stretla?“ usmiala sa na mňa milo.

„Írov, sestry z Amazonky, Egypskú svorku, sestry z Denali, pár nomádov, Cullenovcov, Rumunov a Volturiovcov,“ odpovedala som a ona sa na mňa prekvapene pozrela.

„Aha. Ja tiež ale s Cullenovcami nie. Iba s Rosalie a Carlisleom. O ostatných som iba počula. Utekám pred Volturiovcami. A... čo sa stalo s Victoriou?“ spýtala sa ma skúmavo.

„Victoriu som pred chvíľou stretla. Chcela, aby som jej všetko odpustila. Tak som spravila,“ informovala som ju a ona trochu prekvapene prikývla.

„A ešte niečo. Sú tu novorodení. Armáda. Dávaj si pozor. Už musím. Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme,“ usmiala sa a zmizla.

Stála som tam ako prikovaná a snažila skryť sklamanie. Takže aj tak budem sama. A bojovať s novorodenými. Teraz ma naozaj pochytila panika. Ani som sama nevedela, prečo. Nadľudskou rýchlosťou som prebehla lesom a zastavila sa na lúke. Ucítila som rýchle kroky. Veľa krokov. Schovala som sa za strom a čakala. Trochu som sa pozrela a uvidela tam plno novorodených bojovať medzi sebou. Trhali sa, hrýzli, skákali na seba, bili sa... Nikdy som nič také nevidela. Šokovane som na nich pozerala. Jedna novorodená si ma všimla, zablesko sa jej v očiach, zvrieskla a rozbehla sa za mnou. Rýchlo som utiekla do lesa. Niečo s nimi je. Sú zmätený, ale až príliš.

Zrazu ma zozadu chytili mŕtvolne ľadové ruky, strhli k zemi a v stotine sekundy som ležala pod nejakou novorodenou a jej prsty boli obkrútené okolo môjho krku. Kopla som ju do brucha a ona vyletela do vzduchu. Ja som vstala a ona dopadla na nohy a vrčala. Mala som čas si ju poriadne obzrieť. Mala vlasy farby ako Melanie. Špinavá blond s medovým nádychom. Mala ich trochu vlnité a na koncoch trochu kučeravé. Na sebe mala čierne legíny, krvavo červené baleriny a tmavo fialový top. Mala mramorovú bledú pokožku s olivovým nádychom. Oči jasne karmínovo červené. Vlasy mala do polovice chrbta. S Mel sa dosť podobali. Oblečenie mala trochu potrhané a tvár trochu špinavú od hliny.

„Čo si zač ja a ty!“ zavrčala na mňa a napla sa k útoku.

„Upír, moja milá,“ uškrnula som sa a ona na mňa celá stuhnutá valila oči.

„Ale to nie je možné,“ zapierala.

„Vitaj v novom svete. Tu je možné všetko,“ úškrn mi nezmizol z tváre.

Ona na mňa vydesene pozerala.

„Ale prečo?“ povedala s bolesťou v hlase a mne sa jej uľútostilo.

„Ja som ťa nepremenila. Kto teda? Videla si niekoho?“ spýtala som sa jej skúmavo.

„Nie. Len tie hnusné plamene,“ kyslo sa na mňa pozrela.

„A nemala si priateľa, alebo lepšie povedané, poznala si niekoho, kto mal oči zlatej, alebo karmínovej farby, bol chladný, mal bielu pokožku, bol silný a nadpozemsky krásny?“ spýtala som sa jej sarkasticky a ona znova stuhla.

Takže áno.

„David...“ zašepkala a vyzerala, ako by sa mala ísť zrútiť.

„Kto bol David?“ spýtala som sa jej.

„Môj brat.“

Neveriaco som vydýchla a ona pozerala do prázdna.

„Bells?!“ ozvalo sa vedľa nás a obidve sme tam stočili pohľad.

Stála tam Melanie a pozerala najprv na mňa, potom na ňu.

„Čo tu robíš, Bella? A ty?“ Pri poslednom slove sa s kyslím pohľadom otočila na ňu.

„Ako sa voláš?“ zamračila sa.

„Mikayla,“ odpovedala jej ona trochu prekvapene. Toto od nej asi nečakala.

„A ty, Bella?“ prižmúrila oči.

Povzdychla som si.

„Proste sme na seba narazili. Stačí?“ posledné slovo malo podtón sarkazmu.

„Áno,“ prevrátila Melanie oči.

„Nie je to tu bezpečné,“ sykla a mala aj pravdu.

„A ako čo s tým máme robiť?“ potichu som na ňu sykla.

„Dáme sa do klanu,“ vydýchla tú osudnú vetu a ja aj Mikayla sme zdesene vydýchli.

„Prosím?“ spýtala som sa jej a zamračila sa na ňu.

Pár sekúnd sme sa tam prebodávali pohľadmi, a potom sme si povzdychli.

„Prečo?“ prerušila som ticho a ona sa na mňa pozrela.

„Bude to bezpečnejšie. A k tomu... Aj sa dobre poznáme. Okrem Mikayli,“ naše pohľady sa obrátili na ňu.

A ja som si až teraz všimla, aká je Mikayla mladá. Mohlo jej byť tak šestnásť alebo sedemnásť. Pravdepodobne pätnásť.

„Ako to myslíš?“ spýtala sa jej Mikayla.

Tak toto bude na dlho...

Takže... Veľa komentov nebolo, ale ak to niekomu príde aspoň trochu dobré, tak prosím, veľa času vám to nezaberie. Stačí jeden smajl...

Poďakovania...

VictoriaJamesLaurent: Je mi cťou ťa poznať a to, že moje vymýšlanini vôbec čítaš a páčia sa ti. :) Si fakt super dievča, a s komentami u teba sa netráp - ľudia buď nemajú čas, alebo nevedia oceniť originalitu. ;) :) Zároveň ti ďakujem za pomoc s poviedkou, pretože bez teba a bez tvojich rád by som sa nikdy s tímto nepohla. :)

Ivusi23: Síce si teraz kvôli prijímačkám často nepíšeme, ale aj tak... Podobne ako pri VictoriaJamesLaurent. :) Ste fakt super, baby. :) A na prijímačky držím palce, dúfam, že ti to vyjde. ;) :)

Vám dvom ďakujem najviac. Ste super, baby. ;) :)

Catherine: Ďakujem za milé povzbudenie. :)
Sal333: Som rada, že sa ti poviedka páči. :) Aj malý názor vždy poteší... :)

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Illusions: Dark Visions - 1. kapitola: