Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 31. kapitola

31.12.2014 (07:30) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 4019×

Bella:

Jedno slovo. Štyri písmená, tri spoluhlásky, jedna samohláska. Jedna slabika a milión možných reakcií. Význam v širokej škále synoným a zároveň stále ten jeden jediný význam a dopad.

Smäd.

V hlave mi vybuchla supernova a prepálila mi všetky nervové vlákna. Všetky vnemy a reakcie odpojila od centrálnej nervovej sústavy.

Smäd.

To slovo mi vibrovalo v hlave a mysli. Jeho význam prenikal aj do toho najvzdialenejšieho nevedomia. Bol ako hoax. Ako poplašná správa, šíriaca sa rýchlejšie než pandémia. Ako keď na hladinu dopadne kamienok a vlna odrazu sa šíri ďalej v sústredných kružniciach. Nezastaví sa, kým celá hladina nie je v pohybe. Srdce mu bilo splašene a jeho dych ma šteklil na viečkach.

Smäd.

Počula som ho neustále vyslovať to slovo ako ozvenu v mojej hlave, aj keď ho skutočne povedal iba raz. Možno som sa mala zasmiať, povedať mu, že je to hlúposť a má živú predstavivosť. Možno som mohla prevrátiť oči a jeho domnienky vyvrátiť. Ale nedokázala som to.

Nedýchala som. Nehýbala som sa a len mala oči otvorené v absolutnom šoku dokorán. Bez žmurknutia som naňho hľadela a snažila sa prinútiť samú seba k nejakej reakcií. Nejakej ľudskej reakcií.

Premohla ma neodvratnosť toho, čo sa stalo.

Zavrela som oči. Vedel to.

Toto je absúrdne. Nemožné! Nemohol to vedieť!

Ale prečo ma to vlastne tak prekvapilo?

Čo iné som mohla čakať? To, že som mu zakázala sa na to pýtať, neznamenalo, že si veci nedal sám dokopy. Nijako inak to ani dopadnúť nemohlo.Vždy sa na veci pozeral oveľa jasnejšie akoby mal. 

„Bella,“ šepol nežne, akoby si všimol toho zmätku, čo vo mne vyvolal, „nemusíme sa o tom rozprávať. Nechcem, aby si si myslela, že to niečo mení.“

Jeho ruky na mojej tvári sa zrazu váhavo pohli a zanechávali žeravú cestičku po jeho dotyku. Prechádzal mi po tvári palcami po oboch stranách v malých krúžkoch. Bola som jeho väzeň a on bol môj anjel. Bol ale zranený a potreboval pomoc. Ako sa to mohlo takto zvrtnúť?

„Nie!“ šepla som odmietavo, konečne schopná nájsť vlastný hlas.

Takto to nemalo byť! Nebola som pripravená tomu čeliť. Nie teraz. Nie za takýchto podmienok.

Odstúpila som od neho opatrne, ale rýchlo sa postavila. Prekvapene zažmurkal ako jeho ruky zostali zrazu prázdne a ja som stála niekoľko krokov nehybne, upierajúc naňho pohľad štvanej zvery. Jeho zranené rameno bolo celé od krvi a bolo vidieť, ako sa jemne trasie, ale zovrel pevne sánku a snažil sa bolesť skryť. Vedela som, že nie je na tom tak vážne ako Rosalie, že je mimo ohrozenia života, ale vidieť jeho zranenia mi spôsobovalo muky.

„Nič to pre mňa nemení,“ zopakoval potichu a sklopil pohľad.

Nemohla som uveriť, že povedal, čo povedal a stále tu stál. Bola to otázka? Podrobil svoju domnienku skúške a ja som sa práve prezradila? Mala som mu to vyvrátiť a skúsiť niečo vymyslieť? Utečie konečne s krikom a dôjde mu, že som nebezpečná? Kolovala v jeho žilách privysoká koncentrácia adrenalínu, aby mu dochádzal význam slov, ktoré vyslovil?

Alebo som to bola ja, kto videl celú dobu problém tam, kde nebol? Mohla by láska naozaj hory prenášať?

Samozrejme, že to vedel. Bol to ten najinteligentnejší chlap na svete s úžasnou pozorovacou schopnosťou. Bolo to od začiatku len otázkou času, kedy na to príde. Vedome som však tento fakt presunula do zložky spamu a odmietla sa tým zaoberať. Lebo by to znamenalo odísť, pre jeho bezpečie. Popierala som neodvratné. Hlúpo strkajúc hlavu do piesku.

„Ty tomu nerozumieš!“ zavrtela som znovu hlavou, ustúpila krok dozadu. Upierala som naňho oči, akoby bol ôsmy div sveta.

Bolo tak ľahké sa tváriť, že sme uzaveretý vo svojom vlastnom svete, ale boj, ktorý zvádzala Rose so svojimi kolabujúcimi pľúcami, bol až desivo reálny. Dýchalo sa jej trochu ľahšie, keď bola opretá, ale nedalo sa predísť tomu, čo bude nasledovať. Bola som sebec a pokrytec, odmietajúc prijať vlastné limity a priznať si, že ju nedokážem zachrániť. Najmä potom, ako sa ma Edward snažil presvedčiť o sile vôle.

„Všetko to mení,“ šepla som potichu a nevedela, či ma počul. Bol to skôr vzlyk ako šepot.

„Bella, všetko vyriešime, hlavne nie je dôvod na útek,“ povedal slabo v hlase sa mu odrážala potlačovaná panika. Pomaly sa postavil a pritom zo mňa nespúšťal pohľad.

Jeho slová mnou rezonovali tak silno, že som mala pocit, akoby počujem ozvenu vlastného srdca, ktoré nebilo už príliš dlho na to, aby sme viedli spolu tento druh rozhovoru. Bolo to však jeho srdce, ktoré sa rozbehlo ako splašené, keď si začal dávať dokopy moju neverbálnu komunikáciu.

„Čo si čakala? Že s krikom utečiem a zavolám na teba vymetača diabla?“

„Napríklad,“ šepla som, „bola by to oveľa normálnejšia a logickejšia reakcia.“

„Nikdy som nespĺňal klasifikáciu normálny a už by si ma mohla poznať natoľko, aby si vedela, že konvenčné vzorce správania, nie sú môj štýl.“ Unavene si povzdychol. Voľnou rukou si vošiel do vlasov a spravil váhavý krok ku mne. 

Nemusela som vidieť svoj odraz v jeho očiach. Uvedomovala som si, ako vyzerám. Čierne krvilačné oči a výraz vraha. Sklonila som hlavu a bojovala s vlastným strachom.

„Edward...“ chcela som namietať, ale zastavil ma pohybom ruky.

„Bella, pozri sa na mňa. Porozprávame sa o tom neskôr. Dobre? Máš pravdu. Potrebujeme si obaja toho veľa vysvetliť. Môže to však počkať. Nemusíme vlastne tie slová ani vysloviť,“ šepol naliehavo a snažil sa ma presvedčiť pohľadom. Pokúsil sa o úsmev, ale ja som v ňom videla až priveľa obáv.

Keď som neodpovedala, potichu si frustrovane povzdychol.

„Spravím, čokoľvek odo mňa chceš. Hoci, ver tomu, že to čo... cítim k tebe to nezmení. Môžeme sa tváriť, že nič z toho nevidím, môžeme predstierať, že je všetko ako predtým a ja som magor, prehliadajúci zrejme. Ak budeš pri mne, ak neutečieš a ak zachrániš Rose, ktorá si nezaslúži zomrieť. Ona s tým nemá nič spoločne. Miluje Emmetta a nie je to fér ani voči jednému z nich. A mimo záznam, mám pocit, že Emmett ťahá v tomto s Alice a tebou za jeden povraz a určite by chcel, aby si ju zachránila.“

Toto bola podpásovka. Otvorila som ústa a chcela mu povedať, že sa mýli, že to nie je o tom, že ja by som ju nechcela zachrániť, že... Aký by malo zmysel niečo skrývať a popierať?

„Chceš z Rose spraviť rovnaké monštrum?“ šepla som a silno k sebe stisla viečka. Ale nemohla som vytlačiť ten príšerný pocit, čo ma zvieral a obklopoval. Žiadne slzy.

„Nie si monštrum, len si iná ako si bola,“ šepol a pristúpil o krok bližšie.

Hovoril to, akoby som si prefarbila vlasy a dala sa ostrihať. Toto bol úplne iný druh odlišnosti. Pomaly zdvihol ruky, aby som ich videla. Akoby mi mohol ublížiť, alebo ma vystrašiť. On upokojoval mňa? Mohla byť táto situácia viac ironická?

Prudko som otvorila oči.

Stála som nehybne a sledovala každý jeho pohyb. Nezastavila som ho. Zrazu bol znovu vedľa mňa a ja som vnímala, ako sa ma dotýka cez jeho zničené šaty a moje šaty.

„Iná?“

Chcela som sa zasmiať.

Chcela som plakať.

„Edward, ak by sme aj pripustili hypoteticky takú možnosť pre Rose, nie je to také jednoduché ako si to predstavuješ,“ odmlčala som sa a hľadala správne slová, aby som ho príliš nevydesila.

Možno ma chcel povzbudiť. Možno chcel povedať, že je to v poriadku. Zdvihol ruku a chcel sa načiahnuť opäť po mojej tvári, ale ja som sa prudko posunula dozadu, aby som sa mu uhla. V jeho očiach sa mihol tieň bolesti z odmietnutia. Odstúpil o krok a zasunul ruky do vreciek. Jeho telo sa slabo triaslo a ja som sa preklínala, že sa neviem lepšie ovládnuť. Potreboval pomoc, potreboval ošetriť. Namiesto toho sme sa rozprávali v náznakoch o pomoci pre Rosalie, ale ani jeden to nepovedal nahlas. Možno si myslel, že ju dokážem vplyvom jedu vyliečiť ako to bolo v niektorých seriáloch. Takto to ale nefungovalo.

„Vlastne, netuším ako si to predstavuješ. Myslím, pod tou pomocou. Je plný internet nezmyslov a fikcií, ktoré vytvárajú dohady, vodoo a tak. Žiadne zázračné účinky, žiadne pohryznutie a zázrak na počkanie. Ale pravda je len jedna. Neexistuje cesty späť. Je to ako jednosmerný lístok do pekla,“ začala som podliehať panike. Všetky tie myšlienky, ako sa v pokoji porozprávame sa rozkotúľali. Zmĺkla som a čakala na jeho reakciu, na prejav šoku alebo strachu.

On však len zovrel ruky vo vrecku v päsť a zovrel ústa do úzkej linky. A aj keď vedel pravdu, nerobilo to celú záležitosť menej desivou.

Cítila som sa ako nahá, akoby som si vytrhla srdce z hrude a obnažila pred ním dušu. On ale namiesto toho, aby cúvol, naklonil hlavu na stranu a po tvári mu prebehlo porozumenie. Možno jeho pokoj je spôsobený šokom. Mohol sa nakoniec každú chvíľu zrútiť.

„Ja... som príliš mladá. A nemyslím tým skúsenosťami,“ môj hlas prešiel do šepotu. Priznať pred ním svoju najväčšiu slabosť, svoj najväčší hriech, bolo oveľa ťažšie, ako som si myslela. Nemohla som však cúvnuť. Už nebolo cesty späť. „Nemám schopnosť ovládať sa a odolávať, tak ako Emmett alebo Alice.“

Rozprávali sme sa stále v náznakoch, ale jediný pohľad do jeho očí mi prezradil, že vie presne, o čom hovorím.

Uvoľnil prsty v pästi a svaly sa mu napli. Cez tvár mu prebleskla bolestná grimasa, ktorú sa snažil okamžite ovládnuť. Potreboval nutne lekárske ošetrenie. Toto bolo absurdné. Mali sme už dávno zavolať pomoc.  Spravila som krok k nemu, no on nesúhlasne pokrútil hlavou, akoby vedel, na čo práve myslím.

„Rose ťa potrebuje viac. Určite to zvládneš, nech je to akokoľvek ťažké. Pozri si tu,“ povedal jednoducho, akoby to riešilo celú situáciu.

Celé telo sa mi triaslo napätím zmiešaným s očakávaním a moje ovládanie sa začínalo rozpadať. Musela som mu povedať pravdu v jej najčistejšie forme. Všetky dohady som hodila za hlavu. Možno ho definitívne stratím, ale nemohla som ju zabiť.

„Nevieš si predstaviť, ako to je desivé a ťažké. Trhá ma to na kusy, aby som stála tu pri tebe. Nevieš si predstaviť, ako to ovláda celé moje telo, ako ma to núti vziať si to všetko a nemyslieť na dôsledky. Lebo som to čo som,“ šepla som a naschvál som sa úprimne priznala, aby pochopil, o čo ma žiadal. Možno potom porozumie lepšie, ale on len zavrtel hlavou, odmietajúc čeliť pravde.

„Nie je dôležité, ako je ťažké rozhodnutie, ale že si ho nakoniec spravila.“

„Edward!“ skríkla som zúfalo on sa zarazene narovnal. Rose sa za jeho chrbtom strhla. Neotvorila oči. Vedela som však, že nás počuje.

Potriasla som zúfalo hlavou a prehltla guču, čo sa mi tvorila v krku.

Premena. To bol jediný spôsob, ako by bolo možné Rose pomôcť.

Bolo to však nemysliteľné a predsa som sa celá triasla.

S Alice sme sa o tom nikdy nerozprávali. Vedela som ale ako to funguje. Nie je to žiadna alchýmia. Proces bol jednoduchý – dostať do obehu jed, aby sa proces aktivoval. Bolo to ako vírus, ktorý napádal všetky bunky v tele a nezastavil sa, kým nebol hotový. Stačilo jedno pohryzenie.

Áno, stála som tu a čerstvá krv mi dráždila zmysli. Bičovala vnemy a spôsobovala mi muky. Ale už len predstava, že by som sa k Rose priblížila, vyhrnula vrchnú peru, aby som jej pritlačila zuby na zápästie, alebo krk... Dostať vôňu krvi na pery, ochutnať jazykom, vdýchnuť jej opojnú esenciu. Cítiť krv v ústach a prestať. Pri nedostatočnom sebaovládaní, táto rovnica nemala riešenie.

„Zabila by som ju rýchlejšie, ako by si stihol žmurknúť alebo ma zastaviť,“ povedala som ticho a bála sa, že ma nepočul.

V mojom výraze sa musela odrážať temná túžba, ktorá mi preletela mysľou, lebo jeho srdce sa prudko rozbúšilo a prekvapene zalapal po dychu. V jeho pohľade bolo niečo zlomené a zranené. Zavrela som oči. Konečne. Pochopil. Nie som žiadna domestifikovaná šelma na hladkanie.

Vzduch preťal náhle zvuk rozčeranej hladiny. Zvuk príliš rázny, príliš tichý. Zvuk, ktorého pôvodcom nemohol byť človek. 

„Nemôžeme ju tu ale len tak nechať zomrieť!“ hlas sa Edwardovi nebezpečne zatriasol a očami šibol k Rosalie, ktorá už ledva dýchala. „Je mi ako sestra! Musíme niečo spraviť. Musíme ju zachrániť!“

Prudko som otvorila oči a celé telo sa mi naplo. On si moju znepokojenú reakciu zatiaľ nevšimol. Stál nehybne, akoby všetkých informácií bolo zrazu príliš veľa. Musel čeliť desivej pravde a mne zrazu strach z toho, ako bude reagovať, prišiel absurdný. Potrebovala som ho ochrániť pred prichádzajúcou hrozbou.

Boli dvaja a blížili sa veľmi rýchlo. Zachytila som ich neskoro. Šírenie zvuku vo vode je síce rýchlejšie, ale aj skreslenejšie. Krv mi zastrela zmysly, ale nemohla som sa na to hlúpo vyhovárať. Mala som... Boli príliš blízko. Vyskočili z vody na mólo asi tri míle odtiaľto. Z diaľky počula známe tiché, rýchle zvuky behu, akého sú schopní len jediní predátori na zemi.

Upíri.

Voda doteraz tlmila ich pach a teraz bolo neskoro. Nemala som šancu reagovať. Vedeli o nás. Nebolo sa kam skryť. Vôňa krvi vsakujúcej do podlahy ich musela dráždiť a priťahovať viac ako neodynové magnety. Nasala som vzduch, nevšímajúc si plamene smädu, ktoré sa snažili strhnúť moju pozornosť. Po tých dlhých minutách, čo som tomu bola vystavená ma stále stálo enormné množstvo síl ovládať svoje pohyby a nekonať pudovo. Snažila som sa zachytiť ich pach. Hlúpo som dúfala, že to bude niekto... Ale šťastné náhody neexistujú. Nie, ich pach som nepoznala. 

Kto to bol? Nomádi? Mierili do mesta? Seattle je celkom veľká metropola severovzápadného pobrežia. Vedela som, že je tu relatívne málo slnečného svetla, takže môže ponúkať široké možnosti pre lov. Možno tu dlhodobo žili. 

Výhražne som zavrčala, aby som ich varovala, to ich však neodradilo. 

Ani nezaváhali. Mali jasný cieľ. O ich smere nemohli byť pochybnosti. Prilákala ich vôňa krvi? Alebo moja prítomnosť a boj o teritórium? Pomohli by mi odpovede na tieto otázky lepšie zvládnuť stratégiu boja?

Edward sa zhlboka nadýchol a odhodlane sa otočil späť na mňa, aby ma  presvedčil novými argumentmi, ktoré pravdepodobne dal dokopy. Len okrajovo som vnímala ako otvoril ústa, aby mi niečo povedal. Celé moje telo bolo napäté. vyhodnocovala som strategicky situáciu a snažila sa vymyslieť, ako odtiaľto dostanem Edwarda do bezpečia.

Pozrela som do Edwardových očí, ktoré zrazu zamrzli na okamih v panike. Nemohla som myslieť na to, že ho možno vydesím a už nikdy so mnou nebude chcieť prehovoriť. Musela som ho ochrániť. Nemala som na výber.

No keď sa mu zreničky prekvapene rozšírili ako pozrel priamo do mojich čiernych očí, pravda sa mu vysmievala do očí. Jeho srdce sa rozbehlo ešte rýchlejšie a udieralo do polámaných rebier ako splašené.

Bola som krvilačná beštia.

Bola som nebezpečná.

A on to mal konečne pochopiť. Namiesto toho sa ale plytko nadýchol, rozhliadol po miestnosti a hľadal hrozbu, ktorá ma prinútila takto šalieť.

„Bella, čo to má znamenať? Čo sa deje?“ jeho hlas sa zachvel napätím.

Nemohla som sa nad jeho nečakanou reakciou pozastaviť ani mu dávať žiadne vysvetlenia. Mala som nanajvýš minútu. 

Prikrčila som sa a snažila sa predvídať ich vstup. Mohli nás obklúčiť. Nehodlala som sa však vzdať. Bola som odhodlaná s nimi bojovať. Celé telo sa mi naplo tak, že som cítila každý nerv a svalový úpon. Inštinktívne som sa rýchlo načiahla k Edwardovi, zafixovala ho, a čo najjemnejšie ho pretočila za seba, aby som ho mohla chrániť. Zalapal po dychu nad tým nečakaným pohybom, ktorý bol preňho prirýchly a svet sa mu zmenil na stotinu sekundy na rozmazanú šmuhu. No nestihol vydať ani hláska. Okamžite sa mu v očiach zablesklo pochopenie a nasmeroval svoj pohľad na dvere. Chcel spraviť krok späť do miestnosti, ale zablokovala som ho.

„Edaward, nemôžem ťa ochrániť ak...“

„Ale čo Rose?“ položil mi ruku na rameno, moje celé telo sa triaslo pod tým dotykom a napätím z prichádzajúcej hrozby. Snažil sa prevliecť pod moju ruku, ale moje železné zovretie ho zastavilo. Neišlo o to, že by som ju nedokázala rýchlo presunúť, nemohla som však nechať ani na stotinu sekundy Edwarda nechráneného. To jednoducho nebolo možné.

Cítila som, ako sa paluba jemne zachvela, keď dvaja upíri vstúpili na palubu. Nespomalili a išli presne za svojím cieľom. Musela som sa sústrediť. Výhražne som nepočuteľne zavrčala, no Edward s rozšírenými očami na mňa pozeral, akoby sa mu rozpadával celý svet priamo pred očami. 

Dvaja! Bože, ako ho ochránim?! Nemala som odmietnuť Emmettové lekcie taktiky, ktoré mi pred rokmi navrhol. Bol to môj brat, mal o mňa starosť. Nikdy však na nich ani netrval. Keď som odmietla, nenaliehal. Myslel si, že tu bude vždy pre mňa, aby ma ochránil.

Ale on tu nebol, aby stál medzi mnou a hrozbou, ktorej som mala čeliť. A čo bola moja odpoveď za roky lásky, ktorej mi ako brat venoval? Ani som nedokázala ochrániť to, čo mu bolo na tomto svete najdrahšie. Jeho Rosalie.

„Bella, nemôžeme ju tu len tak nechať?“

„Edward! Pochop to!“ zavrčala som zúfalo a bolo mi jedno, že nás tí upíri počujú. Nič im neušlo z našej konverzácie, odkedy sa vynorili z vody. Teda, jedine, žeby nehovorili anglicky.

„Nedokážem ju zachrániť!“ hlas mi zlyhal.

Akokoľvek som sa tomu vyhýbala, keď som to vyslovila, znelo to nemilosrdne definitívne.

Dvere sa rázne otvorili a ja som sa otočila skôr, ako Edward zaregistroval ten pohyb. Prikrčila som sa do obrannej pozície, brániac ho vlastným telom a prehrávala si moje možnosti.

Šancu na úspech som nedokázala odhadnúť. Oni boli síce dvaja, ale ja som sa nehodlala vzdať. Bola som zúfalá a to zo mňa robilo nebezpečného protivníka.

Čo ma však zarazilo bol ich prekvapený výraz a zlaté oči.

„Ale ja ju môžem zachrániť,“ povedal plachý, avšak rozhodný hlas.

Edward:

Nikdy som nemal obzvlášť veľký zmysel pre romantiku, ale toto bolo to najpríšernejšie načasovanie, akého sa dokáže človek obávať. Minimálne, ak jeden vysloví svoje pocity, nech je to akokoľvek kostrbato, ten druhý by mohol dať najavo aspoň trochu záujmu. Zúčastnenosti. Čokoľvek. Koho tu dokelu zaujíma nejaké medzidruhové kríženie? Nie je to trestné! Myslím, že o tom sa nič v ústave nepíše. Aspoň v tomto konkrétnom našom prípade. Upír a človek. Ak by áno, určite by som o tom vedel.

Kurva! Všetko bolo úplne zle. Toto bol naozaj jeden z tých dní, čo sa vždy niečo kapitálne pokašle a potom si hovoríte, že ste mali radšej zostať v posteli a vyhodiť budík von oknom. Mal som sa na celú konferenciu vybodnúť. Vykašlať sa na priestor a predsudky. Poslúchnuť svoj inštinkt a ísť nájsť Bellu po jej úteku z New Yorku.

Moja nočná mora sa premenila na jasný záblesk svetla a potom vzápätí späť na nočnú moru. Dve mŕtve telá už boli len ako kulisa tohto hororu a snažil som sa na ne nezamerať viac ako bolo možné. Bella stála ako socha, oči mala divoko rozšírené, čierne zreničky napäto skenovali miestnosť, akoby sa každú chvíľu mala zmeniť na krvavé pole v bitke pri Isse a ja som ani v najmenšom nechápal, čo sa stalo. Nedokázal som sa však sústrediť a racionálne vyhodnotiť situáciu. Najhoršie bolo, že Rosalie mi umierala pred očami a ja som jej nedokázal pomôcť. Ďalší moment môjho skurveného života, čo som zbabral. Jej hrudník sa len ledva viditeľne pohyboval a bolo vidieť, ako sa jej telo otriasa pod nápormi bolesti. Potrebovala pomoc. Bellinu pomoc. Nemal som predstavu ako tieto veci fungovali, pochyboval som ale, že je potrebné niečo ako spln mesiaca a vytvorenie nejakého pentagramu.

Srdce mi udieralo do pomláteného hrudníku tak, že som mal pocit, akoby som cítil každý jeho otras a vibráciu osobitne. V ušiach mi hučalo a adrenalín ma poriadne vyburcoval. Bolesť, ktorú som cítil, som potlačil do úzadia. Adrenalín mi hučal v žilách a držal ma na nohách dlhšie, akoby ktokoľvek iný dokázal ustáť.

Bella sa predo mňa ochranársky prikrčila a držala ma úplne v rohu miestnosti. Pohybovala sa rýchlo a precízne. Ako predátor. Ako zúfalá šelma zahnaná do kúta. Ani jeden pohyb navyše. Akoby sme hrali o čas. Bola taká drobná, ale niečo v jej držaní tela mi dávalo sakra istotu, že nie je krehká. Nebezpečenstvo som žiadne nezaregistroval, ale napriek tomu som ju chcel chrániť. Keby mi to však dovolila.

Chcel som sa nakloniť, ale ona ma skôr, ako som pohyb mohol zrealizovať, stiahla viacej za seba a chránila ma vlastným telom. Nerozumel som jej reakcií. Čo sa kurva dialo? Jej zmysly ju ale pred niečím určite varovali. Nikdy nepatrila k impulzívnym typom.

A vtedy som ich uvidel. Bez akéhokoľvek znaku príchodu. Zrazu sa pred nami objavili, ako duchovia. Možno tam vlastne už nejakú chvíľu stáli.

Kurva!

Ešte som tie základné axiomy neovládal, ale bolo mi hneď jasné, s kým máme tú česť. Moje srdce sa rozbehlo dvojnásobnou rýchlosťou a podvedome som siahol Belle na ruku, aby som ju chytil a stiahlo za seba, ale bola nehybná ako socha. 

Stáli tam, ako bohovia vytesaní z mramoru, zamrznutí v čase a bez pohybu. Oči upreté na Bellu, akoby sa snažili rýchlo zhodnotiť celú situáciu. Ale to určite nepotrebovali. Miestnosť museli mať preskenovanú v zlomku sekundy.

Ich postoj ostal obozretný, ale bez vyhrážky. Prvá bola vo dverách žena. Nízka brunetka so srdcovitou tvárou a očami tmavými ako ónyx. V jej výraze hoci nebola ani stopa agresivite, tvár sa jej bolestivo stiahla. Muž, ktorý stál za ňou, ju stiahol za seba a ona sa bez výhrad podrobila. Akoby medzi nimi prebehla nejaká tichá konverzácia. Muž prikývol, narovnal sa a na malý moment sa nám pohľad stretol. V jeho očiach bolo niečo upokojujúce. Pokoj, ktorý z neho vyžaroval, sálal ku mne aj na tú veľkú vzdialenosť. Rýchlo prebehol očami miestnosť a očami sa znova zafixoval na Belle, ktorá stále stála v bojovej pozícií a prisahám, že som z jej hrdla počul výhražné zavrčanie.

Chcel som otvoriť ústa, aby som to ticho prerušil. Ale zrazu ten muž vystrel pomaly ruky v mierovom geste.

„Nechceme vám ublížiť,“ prehovoril veľmi pokojne, ledva počuteľne. „Ty musíš byť Bella. Dovoľ mi pozrieť sa na tvoju kamarátku a priateľa, som lekár.“

Význam jeho slov mi najskôr nedochádzal, akoby hovoril cudzím jazykom. Melódia jeho hlasu bola taká podmanivá, že môj srdečný tep sa začal pomaly dávať do normálu sám od seba. A potom akoby som počul cvaknutie v mojej hlave. Oči sa mi šokom rozšírili. Lekár? Je to možné? A čo všetká tá krv?

Snažil som sa sústrediť, usmerniť svoje rozbúrené myšlienky a uvažovať. Jeho oči boli zlaté, ako som ani u Belly ešte za celú dobu nevidel. Boli jasné a úprimné. Malo to niečo s tým sebaovládaním, ako spomínala Bella? Znamenalo to, že ten chlap predo mnou mal, povedzme, lepší výcvik? Dlhšiu prax?

Naklonil som hlavu na stranu a skúmal jeho profil. V jeho postoji bolo niečo... Nevedel som to vysvetliť, ale vedel som, že nám neprišli ublížiť. Adrenalín sa začal vyplavovať zo žíl a ja som cítil, akoby ma začala doháňať únava.

Prišla pomoc. Prišli zachrániť Rose.

Ďakujem Bože! Takže predsa existuješ?

„Kto ste?“ šepla Bella nedôverčivo.

Žena sa neisto usmiala a ustúpila trochu bokom, aby sme na ňu videli. Napoly som čakal, že povie, že je rozprávková Snehulienka a on princ Krasoň.

Pripomínali mi...

„Ja som Esme a toto je Carlisle. Sme Alicini rodičia.“

Alice! Ďalší kúsok skladačky! Takže som mal pravdu!

Počkať! Rodičia?

Kútikom oka som pozrel na Bellu, ktorej poklesli ramená a oči mala prekvapením rozšírené. Jej čierne dúhovky boli lemované zlatou niťou na okolí zorničiek. Nedôverčivo prižmúrila oči a naklonila hlavu na stranu. Mohol som v jej obrannom postoji vidieť, ako zvažuje, do akej miery im môže veriť.

No teraz išlo o čas. Ak by nám chceli ublížiť, už by to urobili, nie?

„Bella, musia zachrániť Rosalie,“ šepol som a stisol jej rameno.

Prudko otočila a pozrela mi priamo do očí. Mala v nich pochybnosti a mňa zrazu premkol pocit, že sa chystáme rozhodnúť o niečom oveľa väčšom. O živote niekoho iného. Vlastne, taký opak eutanázie. Bella hovorila, že je to jednosmerný lístok do pekla. Čo to znamenalo? Že sa z nej stane jedna z nich? Súhlasila by s tým Rose? Ako plánovala svoju budúcnosť? Zrazu som bol na seba naštvaný, že som sa s ňou viacej nerozprával. Bola do Emmetta tak zamilovaná, aby si vybrala niečo také? Vybral by som si ja niečo také? Na čo by vlastne povedala áno? Na svadbu? Na spoločné bývanie? Alebo na premenu? Ako to vlastne fungovalo? Bola premena len dôsledok umierania pri dodržaní nejakého toho procesu, alebo sa mohol premeniť aj zdravý jedinec?

Pozeral som Belle to jej ustaraných a neistých očí a chcel som všetky tie pochybnosti zotrieť. Chcel som... dúfať. Moje myšlienky sa zrazu rozbehli sebeckým smerom a ja som nasucho prehltol. Bella odtrhla pohľad pohľad a ja som si až teraz uvedomil, že som zadržiaval dych.

Pozrela sa dlho na Carlislea, ktorý sa povzbudzujúco na ňu usmial. Bol trpezlivý, ale vedel, že máme málo času. A vedela to aj Bella. Privrela oči a potom nebadane prikývla. Mal som pocit, akoby mi niečo ušlo, nejaký tichý rozhovor, ale nemohol som sa tým zaoberať. Voľnú ruku som zovrel do päste. Skutočne sa to dialo?

Carlisle pristúpil k Rosalie a opatrne ju skontroloval bez toho, aby skúšal jej pulz. Rose pridusene vzlykla od bolesti a namáhavo zakašlala. Oči mala privreté a navonok sa zdalo, akoby situáciu okolo, ani nevnímala. Chcel som naňho zakričať, aby bol opatrný, ale to asi vedel. Bol to predsa doktor. Vedel ale, čo robí? Alebo to mali taký sakra dobrý sluch? Mal som približne asi tak milión otázok, ale ani jedna z nich nebola dôležitá. Iba na jedinom záležalo. 

Postarajú sa o Rose. Zachránia ju.

Počul som ozvenu môjho srdca a snažil sa ovládať triašku, ktorá sa ma zmocňovala.

„Alice mi spomínala iba sesternicu Esme, nie mamu,“ šepla Bella akoby mimochodom neveriacky, „a rozhodne žiadneho Carlislea.“

„Sesternica?“ povedala prekvapene Esmé a smútok sa jej mihol v očiach. Ten muž, Carlisle, sa na ňu len poza plece povzbudzujúco zahľadel.

„Aspoň sa ale k tebe priznala,“ usmial sa na ňu smutne, ale v očiach mu bola vidieť rovnakú bolesť pri zmienke o Alice. „To je celkom pozitívna zmena.“

Nechápal som o čom hovorili, ani prečo je ich legitimácia pre Bellu dôležitá. Keď v tom sa Esmé zvláštne usmiala a ukázala na Bellinu ruku.

„Máš prsteň Alicinej sestry,“ oči jej znežneli. „Poslala som jej ho pred rokmi, ale nedala mi vedieť, či ho dostala. Som rada, že si našiel k nej cestu po tom všetkom.“

„Nerozumiem,“ šepla Bella a jej telo sa pomaly uvoľnilo z napätého postoja. „Alice by nikde neprechovávala k niekomu taký druh hnevu.“

Esme sa nervózne ošila a Carlisle, bez toho, aby sa znovu otočil, len prikývol.

„Alice je naša adoptovaná dcéra. A Nuž, povedzme, že sme sa pred niekoľkými rokmi škaredo pohádali vo veľmi vážnej veci. Záverom bolo jej prehlásenie, že už viac nie sme jej rodičia a nikdy ju už neuvidíme. S jej darom predpovedania budúcnosti, naberá typická tínedžerská vyhrážka na vážnosti. Snažili sme sa ju nájsť, skontaktovať a vyriešiť to dlhé desaťročia, ale vďaka jej víziám sa nám mohla vyhýbať a byť vždy niekoľko krokov pred nami. Vzdala som to a dopriala jej priestor. Možno som to nikdy nemala nechať medzi nami nevypovedané, možno som mala reagovať inak. Ale dúfala som, že raz... možno sama spozná, že rodina musí držať spolu, bez ohľadu na nezhody,“ šepla zlomene Esme a uhľa pohľadom. Jej bolesť bola taká silná, že ma to prekvapilo. Desaťročia? Potom vystrela plecia a pozrela Belle priamo do očí. „Viac mi neprináleží ti povedať. Ostatné by ti k tomu, mala povedať Alice sama.“

Telom mi prebehli zimomriavky. Carlisle plynule pokračoval v rozprávaní tam, kde Esme prestala. Akoby boli spolu vynikajúci tandem. Bellino napätie sa pomaly začalo vytrácať a pomaly sa narovnala. Stále však stala ochranársky predo mnou.

„Žijeme na Olympijskom polostrove, v mestečku Forks. A keď nám Alice zavolala, že potrebuje našu pomoc, nebolo nič, čo by sme jej odopreli,“ povedal Carlisle, kým sa viac skláňal na Rose. Bol otočený k nám chrbtom a nevidel som, čo robil.

Bella naňho skúmavo pozerala a niečo, čo videla na jeho opatrných gestách ju upokojilo. Vedel som, že jej na Rose záležalo. Aj keď ju nemohla sama zachrániť. Frustrácia v jej očiach sa dala porovnať s tou, čo som ja cítil vo svojom srdci. 

„Postarajte sa o Rosalie, prosím,“ šepla a Esme sa na ňu vďačne usmiala. Nerozumel som tomu. Ona pomáhala, nie? Alebo to bolo za tú šancu uzmieriť sa s Alice?

Bolo toho zrazu na mňa veľa. Môj dych sa mi zasekával v krku a mal som pocit, že sa udusím. Príliš veľa informácií naraz. Musím sa sústrediť na dýchanie! Vytriediť myšlienky.

To najdôležitejšie, zachránia Rose. Všetko bude v poriadku. Nemohol som si však pomôcť, stále som sa o ňu bál. A nepomohlo tomu ani Bellina napätá pozícia.

S Bellou to vyriešime. Musíme. Nepripúšťal som si možnosť, že by to s nami vzdala, po tom všetkom.

Únava začala doliehať na mňa ako ťažký balvan, ťahajúci ma ku dnu mojich síl. Nechcel som sa tomu ale podvoliť. Musel som sa ešte držať. Chcel som sa presvedčiť, ako sa darí Rose, ale jej telo bolo mimo môj zorný uhoľ. Carlisle sa nad ňou stále nakláňal a mňa štvalo, že nič nevidím.

Na malý okamih som videl záblesk. Zdvihol jej ruku, ale nevedel som, či jej meria pulz alebo... Práve ju pohryzol do ruky?! Kurva! Moje srdce na malý moment pravdepodobne zastalo a vynechalo úder. Skôr ako som ale stihol žmurknúť a presvedčiť sa, či vidím dobre, kontroloval opatrne jej zranenia na hrudnom koši a pod rebrami. Žalúdok mi zovrela nervozita. To sa mi muselo asi zdať?! Ale, vlastne, možno je to súčasť procesu, o ktorom som mal tak biedne znalosti.

Snažil som sa primeť mozog pracovať a sústrediť sa na Rosaliino namáhavé dýchanie, ktoré sa ozývalo miestnosťou. Nebolo ale badať žiadne známky zlepšenia. Už je v poriadku? Pomohli jej? 

Esme sa od rámu dverí ani nepohľa, len uprene pozerala do Belliných očí, akoby medzi nimi prebiehal nejaký druh pozozumenia. Po chvíly, Bella nebadane prikývla a vystrela sa.

„Alice bude vedieť,“ šepla Bella a Esme len nesmelo prikývla. Netušil som, o čom sa rozprávali, nemal som ani síl to zisťovať.

Carlisle nežne vzal Rosalie na ruky a pristúpil k dverám. V jeho náručí vyzerala ako spiaca princezná v otcovom bezpečnom objatí. Esme sa usmiala a nežne odhrnula Rose vlasy z čela a šepkala jej upokojujúce slová, ktoré som nepočul. Jej šepot bol však taký rytmický a vábivý, ako uspávanka. Na Esme bolo niečo, čo vás nútilo jej dôverovať, aj keď ste ju nepoznali. A ja som si teraz želal, aby jej verila aj Rose. Snažila sa jej povedať, čo sa deje a čo bude nasledovať? Aby sa nebála? Aby bola statočná? Ešte raz ju pohľadila po vlasoch a potom sa pozrela znovu na Bellu, až sa jej oči na moment zamerali na mňa.

„A kto pomôže tvojmu priateľovi?“ spýtala sa Esme a spravila krok naším smerom. Bella sa automaticky znova nebadane prikrčila.

„Ja sa oňho postarám,“ jej hlas bol trochu drsný, akoby sa jej dralo jemné vrčanie z hrude, ktoré prinútilo Esme ustúpiť. Nebolo však také agresívne ako výzva do boja na začiatku. Bolo z toho cítiť majetníckosť. Žiarlivosť. Teritórium. Akoby som jej patril. A nech ma kurva zabijú, ak sa mi to nepáčilo. Celé telo sa mi zachvelo.

„Alice vravela, že pomoc príde sem. Kvôli polícií je dôležité, aby sa spravila nejaká oficiálna ohliadka. Kontaktovala ich tak, aby prišli až po nás. Tvoj priateľ je mimo nebezpečenstva. Nenechali by sme vás tu, keby tomu nebolo tak,“ šepol Carlisle a na malý moment zaváhal, akoby chcel povedať niečo, čo sa Belle nebude páčiť. „Neviem ale, či by si tu ty mala byť, keď prídu."

„Nenechám ho samého ani na sekundu,“ šepla výhražne Bella a v očiach sa jej leskol vzdor.

Čo to kurva malo znamenať? Ohrozovalo ju, že bola so mnou? Samozrejme! Veď nemalo logické vysvetlenie, že tu bola, navyše nezranená medzi dvoma mŕtvymi kriminálnikmi. Všetko by jej prišili. Sakra!

Esme sa starostlivo zamračila, ale Carlisle jej niečo zašepkal a ona prikývla. Kým som stihol sa čo i len pohnúť, boli preč. Zmizli tak neviditeľne, ako sa objavili.

Po tele mi prebehli zimomriavky. Bože, to bolo... Na toto si asi budem musieť zvyknúť. Dokelu!

„Edward?“

Pozrel som sa jej do jej ustaraných očí a uvoľnene usmial.

„Takže, teraz sa môžeme spolu konečne hrať na pacienta a sexy sestričku?“

V jej očiach sa zalesklo prekvapenie a šok. Oči sa jej rozšírili a hruď sa jej nehýbala, akoby zadržiavala dych. Potom sa jej pery pohli a váhavo sa usmiala.

„Netušila som, že to máš rád hravo.“

„S tebou? Beriem všetko. Aj vanilku,“ šepol som a mal som pocit, že ak ju nepobozkám, tak na mieste umriem. Teraz sme sa ale pohybovali na tenkom ľade a ja som nechcel spraviť chybu ako naposledy. Možno tá bolesť v mojej hrudi pramenila zo zranení, ktoré som utŕžil. Nemohol som sa o to ale starať menej. Vedel som jedno. Nemohol som ju vyplašiť a tlačiť na ňu. Museli sme ísť na to opatrne. Načiahol som ruku, aby som sa jej dotkol a ubezpečil sa, že nie je žiadny mokrý sen.

Prisahal by som, že sa v jej očiach zaleskla túžba, ale ovládla to rýchlejšie, ako som stihol nejako reagovať.

„Prepáč, musím ťa skontrolovať,“ šepla ospravedlňujúco a nechala moju ruku klesnúť z jej tváre. Odmietal som sa poddať pocitu sklamania, ktorý sa snažil predrať na povrch.

„Neskôr. Odmietam sa len tak vzdať úlohy neposlušného pacienta,“ snažil som sa nezbedne usmiať, ale bolestivo som pri tom pokuse sykol. Moje doráňané telo sa dožadovalo pozornosti. „Možno by sa nejaké to ošetrenie predsa len zišlo.“

„Vidíš, takto to dopadne, keď sa za mojím chrbtom stretávaš so svojimi ex,“ usmiala sa trochu nezbedne, aby tak trochu zakryla starosti, ktoré sa jej odrážali v očiach. 

„Čokoľvek povieš.“

Nechcel som ju trápiť. Bola z celej tejto situácií nesvoja. Z môjho zranenia, z Rosalie, najmä však z toho, že som vedel pravdu. Videl som, ako sa na mňa pozerá opatrne, akoby čakala, kedy sa rozbehnem s krikom preč. Možno si myslela, že som si udrel hlavu príliš tvrdo. Popravde, ani sám som to nechápal. Prišlo mi to také prirodzené. Ako súčasť jej osoby, ktorú som rešpektoval a akceptoval. Skôr to mnohé vysvetlovalo a všetko tak zapadalo do seba ako dieliky puzzle.

„Bude Rosalie v poriadku?“ spýtal som sa na to jediné, čo som mohol ako tak považovať za vyriešené. Vedel som, že je v dobrých rukách, ale aj tak. 

„Postarajú sa o ňu,“ šepla a váhavo sa pozrela do mojích očí, „len bude teraz mať ťažké obdobie.“

„Ako to myslíš?“ zvraštil som obočie a bolesť mi vystrelila do spánkov. Sakra!

Uhla pohľadom a na chvíľu zavrela oči. Bože... Začala mi naháňať strach.

„Bella, vieš, že mi môžeš povedať pravdu, však?"

Kusla si do pery a potom sa otočila späť. Jej oči boli čierne, ale úprimné.

„Povedzme, že bude... divoká,“ odpovedala váhavo a starostlivo sa na mňa pozerala.

Srdce som cítil až kdesi v krku. Divoká. To slovo malo rôzne významy. Ale vzhľadom na kontext udalostí som vedel, že nemyslela niečo ako, že pôjde do Vegas rozbiť bank kasína, ani že sa vydá za náhodného hráča pokru.

Divoká. Myslela krvilačná? Nasucho som prehltol. Nie! Nesmiem na to pozerať takto. Aj keby som ju už nikdy nemal stretnúť, vedel som, že bude v poriadku. Nadýchol som sa a snažil sa vyrovnane dýchať.

Bella sklopila pohľad a opatrne sa dotkla mojej postrelenej ruky. Z úst mi ušlo bolestivé zastonanie. Okamžite som si zahryzol do pery, aby som to utlmil. Ale jej pozornosti to neušlo. Samozrejme. Bolesť sa jej zráčila v tvári a ja som zrazu prestal si byť istý, kto je vlastne z nás dvoch vlastne zranený.

Snažil som sa dýchať. Sústrediť sa. Odpútať sa od bolesti a temnoty, ktorá sa snažila po mne načiahnuť. Skúmavo som sa na Bellu pozrel a chcel vedieť, čo si asi tak teraz myslí. Väčšinu času som v nej vedel čítať, ako v otvorenej knihe. Ale teraz?

Nastalo medzi nami ticho a ja som nevedel, čo jej povedať, aby som ju presvedčil, že v tomto všetkom chaose je ona to jediné, čo mi dáva zmysel. Počul som ozvenu vlastného srdca v ušiach a mal pocit, že už mi dochádzajú sily. Nemohol som však teraz stratiť vedomie a riskovať, že keď sa preberiem, tak tu nebude.

„Myslel som, že ťa už nikdy neuvidím,“ šepol som a váhavo zdvihol pravú ruku. Uprela na mňa prekvapený pohľad a primrzla na mieste. Nemohol som sa však zastaviť. Potreboval som sa jej zúfalo dotknúť.

Prsty sa mi chveli, ako sa dotkli jej dokonalej hladkej pokožky. Palcom som opatrne obkreslil líniu jej brady až k spánkom. Privrela oči a jemne sa oprela o moju dlaň. Zatajil som dych. Bolo v tom niečo intímne, až sa moje vnútro zachvelo. Chcel som sa jej dotýkať. Prstami po jej tele malovať abstraktné obrazy a bozkávať malé cestičky po jej hrdle... Z hrdla mi ušiel tichý vzdych. Zahryzla si do pery a vyplašene sa na mňa pozrela. A vtedy som v nej videl všetkú tú zraniteľnosť, neistotu a výčitky.

„Prepáč,“ šepla jemne a odtiahla sa. „Tak ma to veľmi mrzí, že som tomu nezabránila.“

Druhou rukou som sa po nej načiahol a chcel si ju pritiahnúť bližšie. Vtiahnúť ju do objatia, kde by neexistovalo nič iné, len my dvaja. Rukou mi však prešiel silný kŕč z postreleného ramena. Zaťal som zuby a snažil sa nedať bolesť najavo. Ale ona spozornela skôr, ako som stihol spraviť čokoľvek. Akoby počula, už len to napnutie svalov okolo projektylu.

„Nesmieš sa namáhať,“ povedala starostlivo a načiahla sa opatrne k môjmu ramenu. Ak sa ma bude dotýkať dobrovoľne, aby ma ošetrila, môžem svoju bolesť prezentovať viac úprimne. „Nemôžeme čakať na lekára. Kašlem na to, čo hovorili. Ošetrím ťa.“

Vyhrnula mi rukáv, aby získala lepší prístup k zraneniu a prstami sa ma dotkla tak zľahka, akoby to bolo pohľadenie motýlích krídel. Jej studený dotyk bol tak uľavujúci na moje, od bolesti pulzujúce, rameno, že z úst mi vyšiel úľavný povzdych. Zdvihol som pohľad, no ona skúmavo sledovala moje zranené plece od dvoch strieľ. Jeden čistý priestrel a druhý niekde stále v mojom tele.

Roztrhla si rukáv na košeli a látku si pripravila ako improvizovaný obväz. Jej ruky sa hýbali naliehavo a rýchlo, že som ten pohyb vnímal okrajovo, ale napriek tomu som mal pocit, že to sa ešte ovládala, aby sa nezmenili v rozmazanú šmuhu a ona ma tak nevydesila. Ako keď tí dvaja, Esme a Carlisle, zmizli s Rosalie rýchlejšie ako som stihol žmurknúť. Jemne ma podoprela a látku previazala pevne okolo môjho zraneného pleca, cez hrudník. Pocítil som náhle ostrú bolesť, ale zrazu sa mi oveľa ľahšie dalo dýchať.

Nemohol som od nej otrhnúť oči. Cítil som, ako je napätá, ale odmietala zdvihnúť pohľad a len dôsledne sa ma snažila ošetriť. Vyčistiť ranu ako mohla a zastaviť krvácanie. Ako bolo možné, že bola pri mne tak blízko? Všetká tá krv, moje zranenie? Ako to dokázala? Jej oči boli čierne ako noc, ale nebola v nich hrozba, ani výhražka. Iba obavy. S každým pohybom a mojím trhaným nádychom, ktorým sa o mňa starala, som mal pocit, že jej pocit viny v nej narastá, aj keď sa snažila vyzerať vyrovnane. Náhle ma opantal hrozný pocit.

Bolo to všetko iba o jej pocite viny?

Čo ak som si to všetko zle vyložil?

A ako debil som sa jej tu roztápal pod rukami?

Na hrudi ma začali tlačiť pochybnosti a zrazu moje hrdlo sa zovrelo, že som sa nemohol nadýchnuť. Akoby sa steny približovali a mňa prepadával nejaký záchvat paniky.

Doriti! Je to iba v tvojej hlave!

Nadýchol som sa ústami a snažil sa upokojiť. S otázkou v očiach sa na mňa otočila, lebo určite si všimla môjho prerývaného dýchania a srdca uháňajúceho ako pri maratóne. Uhol som pohladom a nebol schopný jej nič z toho prezradiť. Sklopila oči a nenaliehala na mňa.

Cullen! Uvažuj!

Pocity odmietnutia nikdy neboli tvoja parketa. Prečo tým začínať teraz?!

Po chvíli dlhšej ako sama večnosť, sa Bella odtiahla a utiahla improvizované obväzky.

„Hotovo,“ šepla a slabo sa usmiala. „Okrem vykĺbených prstov na pravej ruke, sú tu pohmoždeniny a dve streľné rany. Jedna je čistý priestrel medzi kľúčnou kosťou a lopatkou, druhá zostala zaseknutá medzi rebrami, ale tesne minúca plúca. Mohla by som ti to vybrať, ale ťažko by sa to vysvetľovalo v nemocnici. Zlomené rebrá tlačia na niektoré orgány, ale nemal by si mať vnútorné krvácianie. Nie si na tom tak zle ako Rosalie. Všetko by sa ti malo zahojiť pod dohľadom lekárskej starostlivosti.“ Snažila sa hovoriť neutrálne, ale vedel som, že s každým zranením, ktoré našla sa v jej vnútri niečo lámalo.

„Takže hviezdy sú mi priaznivo naklonené?“

Smútok v jej očiach sa snažila zakryť, takže sa usmiala a len prikývla.

„Čo budeme teraz robiť? Čakať?“ spýtal som sa, aby som svoje pochybnosti zahnal.

„Áno. Verím Alice. Musíme ale vymyslieť, čo povieme polícií,“ povedala naliehavo a konečne na mňa pozrela.

Prikývol som, ale toto ma trápilo ako to posledné. Načo sa mučiť pochybnosťami, keď mám odpoveď na dosah? Jediné, čo je potrebné je prehltnúť vlastnú hrdosť?

Dosť bolo dohadov a skrývania. Ledva som stál na nohách, ale bolo potrebné zozbierať posledné sily. Musel som sa spýtať na jednu vec.

„Prečo si tu, Bella?“ spýtal som sa priamo a dúfal, že vedela, čo sa za tou otázkou skrýva. A nemýlil som sa. Zovrela pery pevnejšie k sebe a sklopila pohľad. Znova.

Mlčala. Nemohol som to ale nechať tak.

„Si tu preto, lebo... si sa cítila zodpovedná, za niektoré z tých vecí?“ spýtal som sa a mykol nepostrelenou rukou k miestnosti. Už len vyslovenie tej myšlienky ma omračovalo. Zdvihol som hlavu a stretol som sa s jej prekvapeným pohľadom a v očiach mala bolesť, akoby jej niekto práve dal facku.

„Vychŕlil som tie všetky veci s pocitmi na teba prilíš rýchlo, a nebol na to ani vhodný čas ani miesto, ale nemyslel som to tak, že od teba čakám niečo. Alebo, žeby si mi niečo dlhžila. Chcel som, len aby si vedela, že ťa nejako neodsudzujem alebo...“ stratil som súvislú myšlienku a moje srdce mi zasa bilo tak, že som mal pocit, že mi vyskočí z hrude.

Kurva! Upokoj sa!

Musíš si držať odstup. Chladnú hlavu. Robíš zo seba iba magora!

Znovu som otvoril ústa, ale ona sa načiahla a položila mi ruku pred pery.

„Nerozprávaj, budeme mať čas to prebrať neskôr,“ snažila sa ma upokojiť, ale začala ma ovládať panika. 

„Nie!“ sykol som a snažil sa odtiahnúť. S bolesťou v očiach ma pustila. „Musím ti to povedať, nič s tým svinstvom, čo mala Postrová v hlave, nemáš spoločné. Nech sa stalo čokoľvek, bola to jej voľba, jej drbnuté rozhodnutie. Nikdy nezodpovedáš za správanie iného človeka, iba za vlastné. Nie je to tvoja vina. Nechcem, aby si si myslela, že ťa za niečo z toho viním a nechcem, aby si si myslela, že tu musíš byť, lebo ona bola blázon...“

Pozrela na mňa a v očiach sa jej náhle mihlo porozumenie, keď počula moje vyplašené a ustrašené srdce.

„Nie som tu pre pocit viny. Mala som tu byť, mala som tomu zabrániť... To áno. Ale nemysli si, že som tu len preto. Pre nejaké výčitky. Bála som sa o teba. Vždy sa o teba bojím, keď nie som s tebou. Ja...“ kusla si do pery a na moment privrela oči. „Si zranený, uvanený a dehydratovaný. Potrebuješ si oddýchnuť a naozaj toto nie je vhodný čas, aby sme sa o tomto rozprávali. Čakali sme tak dlho, Edward. Pár dní je v porovnaní s tým nič.“

Bola to pravda? Bála sa o mňa?

„Nesmieš mi ale zasa újsť, Bella. Teraz vážne. Potrebujeme sa porozprávať,“ šepol som s námahou a začala ma premáhať únava.

„Nikam nejdem, Edward. Ako by som aj mohla? Zostanem, pokiaľ ma od seba neodoženieš,“ hlas sa jej zatriasol, akoby skladala nejakú prísahu a ja som jej veril.

„Tak toho sa nedočkáš, kočka," šepol som vyčerpane a usmial sa na ňu úsmevom, ktorý som mal vyhradený iba pre ňu. Taký frajerský, pokryvený. Ona sa tiež usmiala a úľava sa jej odrážala v očiach.

„Všetko ti vysvetlím. Teraz sa, prosím snaž uvoľniť. Pomoc je už na ceste. Teraz poď ku mne.“

Opäť som prikývol, aj keď som nechápal, o čom to hovorí. Aká pomoc? Tá, o ktorej hovoril Carlisle? Pohotovosť alebo polícia? Nemala sa ale Bella niekde skryť? Nedokázal som dať dokopy súvislú myšlienku. Vyčerpanie ma pomaly začalo ovládať v plnej intenzite. Spravil som krok a privrel oči. Už bolo toho zrazu priveľa. Nával adrenalínu začal povolovať a na mojom tele sa začala prejavovať dehydratácia a únava. Cítil som, ako ma Bella vtiahla nežne do svojho náručia, sadla si na podlahu a svoje okolie som prestával vnímať. Cítil som jej upokojujúci, láskavý dotyk a v tej chvíli mi bolo vážne jedno, či som mŕtvy, ak bola pri mne Bella.

„Pôjdeme do nemocnice a vymyslíme niečo, čo povieme novinám dobre?“ šepla a len som súhlasne zamumlal.

„Pôjdem aj do pekla, ak tam budeš pri mne,“ pokúsil som sa nabrať naspäť stratenú rovnováhu, ale nevyzeralo to veľmi presvedčivo.

„Tá nemocnica bude stačiť,“ usmiala sa späť a ja som mal po prvýkrát, po veľmi dlhej dobe pocit, že sa všetko nejako vyrieši. 

Nevedel som, či snívam, ani koľko času uplynulo, rovnako to mohli byť minúty aj hodiny, zrazu sa ale ozval nejaký hluk a otvorili sa dvere.

„Mohol som si myslieť, že ťa tu nájdem,“ ozval sa mužský hlas, ktorý mi bol povedomí, ale nedokázal som ho rozoznať. Zvuk nejakého stroja sa ozval v miestnosti a ja som mal pocit, že začínam mať halucinácie. „Divoká prestrelka? Dvaja mŕtvi? No tak to budeme musieť vymyslieť dobre zaujímavý príbeh pre políciu a noviny.“

Nedokázal som sa prinútiť otvoriť oči. Celé moje telo bolo ťažké a prestalo ma poslúchať.

„Ako si nás našiel?“ Bella hovorila pokojne, ale mohol som tušiť úsmev a úľavu, ktorú cítila. „Vraj sem mieri sanitka.“

„Dlhý príbeh a na to zrovna nie je čas. Volala nejaká strelená ženská. Detailov ťa ušetrím. Zoberiem ho do nemocnice, sanitka tu bude tak za pár minút, a mám rovno za pätami políciu. Len majú celkom pomalé autá. Každopádne. Zbytočná strata času.“ Ozvali sa kroky po drevenej dlažbe, ktoré sa dunivo ozývali po miestnosti.

Takže to nie je ďalší z nich. Prebleslo mi hlavou. Mužský krok bol rázny a rýchly. Chcel som sa pohnúť a postaviť, ale už som nedokázal bojovať ani s vlastnými viečkami. Bella preplietla prsty s mojimi a jemne ich stisla.

„Ja ho neopustím. Sľúbila som...“ hlas sa jej zachvel a ja som jej stisk opätoval. Alebo som iba chcel?

„Ty nikam nejdeš. Ako by si to vysvetlila v oficiálnej správe? Média si o to budú celkom radi opierať hubu, takže musíme myslieť na každý detail.“

Neviem, ako sa Bella zatvárila. Ale ten chlap si ticho povzdychol a cítil som, ako sa nahol k nej.

„Neboj, Rómeo to pochopí.“

„Ale ja...“ chcela namietať, ale rýchlo ju umlčal.

„Dôveruj mi. Postarám sa oňho. Vieš, že mi v tomto môžeš veriť. Najlepšia klinika a špičková starostlivosť. Nespustím ho z očí. Daj mi pár hodín a príď za nami. To bude akurát tak dôveryhodne vyzerať, že si prišla mojím súkromným lietadlom, hneď potom, čo ich začali hladať. Bude to aj dobré krytie, odkiaľ máš informácie. Letové plány som už v databáze upravil po ceste sem,“ odmlčal sa, akoby sa obzeral po miestnosti. „Mimochodom, kde je tá blondínka?“

„Nie je tu. Ona už...“ Bella sa odmlčala a ja som nevedel, kto je ten chlap a koľko toho o všetkej tej nadprirodzenej veci vie.

„Rozumiem,“ povedal jednoducho a ja som nedokázal odhadnúť, ako to myslí. Zrazu som na mojom tele cítil tlak na ramene a silné bodnutie. „Širokospektrálne antibiotiká a niečo na podporu imunity. Myslel som, žeby sa hodili. Zoberiem ho, aby sa naňho každopádne čím skôr pozrel doktor.“

Bella musela prikývnuť, lebo jej dotyk náhle zmizol. Chcel som namietať, ale temnota, ktorá ma začala obklopovať, bola príliš silná.

„Takže fungoval?“ spýtal sa zrazu a ja som nemal ani potuchy, o čom rozpráva.

„Áno. Ďakujem za pomoc.“ Bella sa potichu zasmiala a ja zrazu pocítil silnú žiarlivosť voči tomu chlapovi.

„Kedykoľvek,“ zrazu som prestal cítiť pod sebou podlahu, akoby ma niečo, alebo niekto zdvihol. „Napriek tomu dúfam, že to nezoberieš doslova a niečo podobné sa nebude opakovať.“

„Nie, vážne, ďakujem Tony,“ povedala Bella jemne a mne prebehlo hlavou poznanie. Tony Stark. 

„Dobre, dosť tej vďačnosti. Poďme sa postarať o tvojho chlapa, nech mi môže konečne predstaviť ten svoj slávny koncept novej technológie.“

„Takže si to robil iba pre seba?“ spýtala sa Bella naoko obviňujúco, ale už som mohol cítiť, že si oddychla.

„Nie, rád sa hrám na superhrdinu,“ Tony sa zasmial vlastnému vtipu a ja som definitívne prepadol do temnoty, pričom som o sebe už viac nevedel.

Chcela by som vám poďakovať za podporu a povzbudenia, ktorými ste ma v posledných mesiacoch zahŕňali. Veľmi si to vážim a znamená to pre mňa neskutočne veľa.

Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila, aj keď ste na ňu museli dlhšie počkať. Sú pred nami asi tak ešte dve kapitoly a epilog. Ak máte nejaké otázky, alebo nejasnosti, napíšte, aby sme na niečo nezabudli a všetko sa vysvetlilo. :)

Som veľmi zvedavá, čo poviete na celú záchrannú misiu. :)

Chcela by som ešte takto zaželať vám perfektný Nový rok 2015!

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 31. kapitola: