Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 30. kapitola

Asistentka II - 30. kapitolaSvojich démonov si tvoríme sami a sami ich musíme aj poraziť. (Tony Stark)

Bella:

Moje prsty neochotne povolili zovretie. Najskôr pomaly, akoby mi tá možnosť prišla skoro nemožná. Ak zaváham, tak to neurobím vôbec. Musela som to ale spraviť. 

Hneď!

Nebola hrozba. Nie pre mňa.

Ale Edward ma potreboval!

Prudko som pustila Nancy a ona so zapotácaním odo mňa odstúpila na dva kroky. Ruku som mala stále vystretú pred sebou a snažila sa sústrediť, aby som po nej nechmatla inštinktívne späť. Nohy ju neudržali, padla na kolená a rozkašlala sa. Ruky jej vyleteli automaticky k hrdlu a snažila sa polapiť dych.

Pozrela som na ňu a cítila, že nechať ju len tak, je skoro ako by som sa snažila o nemožné. Nútiť zem točiť sa opačným smerom alebo zabrániť výbuchu supernovy sa popri tom zdal ako domáca úloha pre začiatočníka.

Drapľavo znovu zakašlala a z úst jej vyšla krv. Vnímala som každý jej pohyb celou svojou podstatou, a napriek tomu som sa snažila jej prítomnosť zatlačiť do úzadia.

Každá bunka v mojom tele bola roztrieštená a vybičovaná na maximum pozornosti. No napriek tomu, všetko sústredenie bolo obrátené na muža za mnou, ktorý práve neveriacky znovu šepol moje meno. Privrela som oči a bála sa otočiť, aby som čelila Edwardovmu pohľadu.

Vedela som, že má moc moju existenciu prevrátiť úplne naruby.

Bude vystrašený? Plný nenávisti a opovrhnutia?

Spustila som pomaly ruky k telu, mysliac na každý pohyb, ohyb kĺbu a svalu, aby nebol príliš rýchly a prudký. Nepotrebovala som situáciu zhoršiť ešte viac.

Bolo vôbec, ale čo ešte zachrániť?

Rosalie sa nebadane pohla a ja som zdvihla pohľad, aby som ju skontrolovala, hoci jej tlkot srdca a pohyb projektilu v jej tele som počula nemilosrdne jasne. Možno, aby som oddialila tak na moment tú nevyhnutnú chvíľu pravdy a čelila Edwardovi. Ale nebolo to len preto. Záležalo mi na nej. Bola Emmettov chýbajúci článok evolúcie, jeho stratené krídlo. Pretočila sa potichu na brucho a dýchala sťažka. Guľka minula jej srdce o hodný kus, ale zasiahla spodnú časť pľúc. Snažila sa načiahnuť a pohnúť sa o kúsok dopredu. V tvári bola biela a ja som vedela, že sa snaží vzoprieť smrti. Spraviť poslednú vec, na ktorej jej záležalo. Mohla som ju zastaviť. Ale neurobila som to. Zdvihla pohľad a v očiach mala tichú výčitku. 

Vedela som, že čakala na môj výkon spravodlivosti, spoliehala sa naňho! Aby mohla v mieri prijať to, čo bude nasledovať. Predpokladala, že ma zúrivosť ovládne a ja Nancy všetko vrátim. Roztrhám ju na kusy a nenechám jedinú časť jej tela bez poškodenia. Ani nevedela, ako málo chýbalo, aby som uvoľnila tú beštiu vo mne, bažiacu po krvi, po odplate. Nancy siahla na to, čo bolo pre mňa nedotknuteľné!

Ako by som mohla nechať bez odplaty osobu, ktorá ohrozila lásku mojej existencie? Nechám to len tak? Nesvedčí to skôr o tom, že mi na Edwardovi až tak nezáleží, aby som nežiadala krv vinníka? Aby ma šialenstvo úplne ovládlo?

To som však nemohla dopustiť. Chcela som! A ako veľmi som po tom túžila!

Ale nemohla som.

Práve som Rose sklamala, ale na tom mi nezáležalo.

Edward bol v nebezpečenstve a moja osobná satisfakcia a hrdosť sa mohli strčiť.

„Bella,“ šepol znovu Edward opatrne, akoby som sa mala pred očami rozplynúť ako ranná hmla.

Úprimne? Aj ja som sa toho bála. Ale z celkom iného dôvodu ako on.

„Si zranená?“ spýtal sa nečakane a bolo počuť starosť zmiešanú s panikou v jeho hlase.

Snažil sa vzoprieť na dlaniach a jeho telo bolestivo zaprotestovalo.

„Máš krv na...“ Potichu sykol a zahryzol si do pery.  

Nechcela som ani myslieť na to, čo bude nasledovať.

Moje prsty boli sfarbené krvou, ktorá mi stekala až k zápästiu. Pohyb tých kvapiek som vnímala na svojej koži ako kryptonit v réžií Supermana. Paralyzovali ma a bránili mi dýchať.

„Nie je moja,“ prerušila som ho pošepky otočená k nemu stále chrbtom a cítila, akoby som sa usvedčovala z vraždy. Nechcela som však, aby si robil o mňa starosti.

Pozrel na mňa a potom na Nancy. Oči sa mu rozšírili a dych sa mu prehĺbil. Nasucho prehltol, potriasol hlavou a vydýchol ústami. Otočil sa a jeho srdce bilo ako poplašené. Cítila som však jeho pohľad na sebe. Kĺzal mi po tele ako hodváb a ja som sa mu zbabelo odmietala stále postaviť.

Mohlo to byť viacej ironické a zložité? Koľko toho vlastne videl?

Tieto myšlienky som však musela presunúť do úzadia operačnej pamäte, aj keď stále bežali v pozadí. Nemohla som len tak byť paralyzovaná a báť sa jeho odmietnutia alebo reakcie. Obaja potrebovali moju pomoc, a to naliehavo. Rose bola na tom kriticky a ja som zrazu preklínala, že som svoj mobil pustila na podlahu pri teleportácií. Alebo, ako by som to vlastne mala nazvať? Ktovie, či by som ho vôbec dokázala preniesť so sebou? Manuál lietania a bezpečného cestovania som nedostala a rozhodne neovládala pravidlá. Na toto bude dosť času každopádne neskôr.

Stála som tam, moje vnútorné boje a dilemy boli hlboko skryté pod povrchom. V to som aspoň dúfala. Nechcela som byť ako otvorená kniha práve v situácií, keď sme obaja boli najzraniteľnejší a museli sme rýchlo konať.

Nedýchala som a snažila sa ovládnuť svoj výraz zabijaka na minimálnu možnú mieru. Krv, ktorej vôňa sa v celej miestnosti vznášala ako ťažký parfém prvotriednej štetky, sa ma snažila prehovoriť na rýchlovku. Bez záväzkov a bez svedkov.

Toto bol ale Edward!

Môj Edward!

A potreboval rýchlo pomoc. Dokázala by som sa oňho postarať, bez toho, aby som ho ohrozila? Ale čo Rosalie? Kto pomôže jej?

Pomaly som sa otočila a oči mala stále sklopené k zemi. Nemalo by zmysel ich zatvárať. Bojovala som so všetkými živlami v sebe, aby som moje oči prinútila aspoň trochu zblednúť. Byť menej hrozivými. Bezúspešne. Samozrejme.

Teraz alebo nikdy.

Pomaly som zdvihla k nemu oči, ani moja dokonalá upíria pamäť a zmysel pre detail ma nemohli pripraviť na intenzitu jeho pohľadu. Pootvorila som pery... Och, môj Bože!

„Som mŕtvy?“ spýtal sa, ale neznelo to ako otázka. Hlas mal hlboký, oči sa mu rozšírili a odrážali zmes prekvapenie a šoku. Napriek tomu som mu hľadela do tváre a videla anjela. Ako som ho len milovala.

Nechcela som ani žmurknúť, aby som neprerušila ten kontakt, ktorý mi prišiel ako zázrak, Beethovenova štrnásta sonáta.

„Nie si mŕtvy,“ šepla som a snažila sa mu dopriať priestor a hovoriť, čo najpokojnejšie, „to by som nikdy nedovolila.“ 

Na jeho tvári bolo badať množstvo protichodných emócií. Dýchal zhlboka, ale oči nemal rozšírené strachom. Chcela som mu toho toľko povedať a vysvetliť! Upokojiť ho, ubezpečiť, že po tom čím si prešiel, už nie sú ani stopy, že bude všetko v poriadku. Ale to bolo bohapusté klamstvo! Nancy, len kúsok od neho, ako zosobnenie celej hrôzy, stále lapala po dychu a vykašliavala krv. Akoby sa chcela aspoň tak vysmiať mojím pokusom o nápravu. A aby toho nebolo dosť, ja sa tu na dôvažok zjavím z ničoho nič, ako nejaký sci-fi záchranca a hrdina. Teda, nie hrdina. Ale...

Objavila som sa tu ako prízrak noci. Sama som si dobre nevedela predstaviť, akoby mal zdravý človek na niečo podobné reagovať. Kričať? Panikáriť? Upadnúť do šoku? Mohli sa uňho kedykoľvek začať prejavovať príznaky postraumatického stavu.

Skúmavo som sa naňho zamerala. Dýchal tak namáhavo, že sa mu hruď vzrušením nadvihovala. Možno ale strachom, možno, ako mu dochádzal význam mojich slov. 

„Ale ako potom... “ zaváhal a v jeho očiach sa odrážalo sústredenie, akoby sa snažil poskladať dokopy, čo práve videl a na čele sa mu vytvorila vráska.

Mlčky som čakala a sledovala ho.

„Ty si naozaj tu?" V hlase som mu hľadala známky strachu alebo paniky. Nič z toho som nezachytila. Pohľad mi intenzívne opätoval, akoby ma skúmal rovnako naliehavo, ako ja jeho.

Možno bol príliš zranený a vyčerpaný, aby si naplno uvedomoval, čo sa stalo. To, čo bolo zrejme. A to, že najväčším nebezpečenstvom v tejto miestnosti som bola ja.

„Neviem,“ šepla som a ani som neklamala. „Vyzerá to tak.“

Moje astrálne prenosy sa k tomu, čo sa práve udialo, nedali ani len prirovnať. Prostredie, v ktorom som sa ocitla, som vždy pozorovala skôr ako z určitej bubliny, mohla som vidieť a cítiť, ale nie vždy rovnako intenzívne. A teraz? Všetko som vnímala ostro a reálne. Bola som súčasť môjho okolia. Ruka ma navyše stále silno pálila od Tonyho náramku, ako neklamný dôkaz toho, čo sa dialo.

Vedela som, k akej otázke smeruje, predtým ako si to uvedomil on sám. A nie len tým, že môj mozog dokázal fungovať nepredstaviteľnou rýchlosťou a na viacerých úrovniach zároveň, ale aj tým, že som ho tak dobre poznala.

Ako sa to, dočerta vlastne stalo? Keby som vedela aspoň, na akej rovine sme sa pohybovali. Astrofyziky, termodynamiky alebo kvantovej fyziky? V hlave sa mi otázky predbiehali jedna pred druhou v tých najbizarnejších variantoch. Ako to fungovalo?  Preskupením subatomárnych častíc? Vytvorením väzieb alebo ich obnovením? Alebo...

„Ako si to urobila? Vlastne ako sa sem dostala? Počul som tvoj hlas v telefóne, ako si sa bála a bola...“ hovoril horúčkovito a snažil sa urobiť v tom zmätku poriadok. Nájsť zmysel v tom, čo som ani ja sama ešte dobre nechápala. Ale Edward bol vždy krok predo mnou. Aj ako človek. „Zrazu si...“

Telom mu prešiel kŕč pod ďalším náporom bolesti. To ho však neodradilo a odmietol sa tomu poddať. Oči mu horeli naliehavosťou a rozšírili prívalom nevyslovených otázok. Snažil sa znova pohnúť a z rany na pleci sa mu znovu začala valiť krv. Zovrela som pevne pery. Potrebovala som ho čo najskôr stabilizovať. Nech to stojí, čo to stojí. Vlastne...

Čo by som mu mala asi tak povedať?

Ahoj, volám sa Bella. Som upír, ale celkom mierumilovný, aj keď rozhodne nie domestifikovaný. Milujem beh, plávanie a práve som sa teleportovala viac ako dve tisíc míľ, vzdušnou čiarou. Páči sa mi tvoja farba očí a najradšej by som ti jemne olízala spodnú peru, ktorú si teraz od napätia hryzieš. Kedysi to bol môj starý ľudský zvyk. Asi nie celkom neškodný a chytľavý.

Tak asi toto by nešlo. Pripadalo mi to ako text na anonymnú zoznamku.

Edward sa vždy vyznal v čítaní druhých ľudí. Akosi som ale verila, že teraz je môj výraz hráča pokru lepší, ako keď som bola ešte človek. 

Oči sa mu rozšírili, akoby v nich videl ale niečo viac... Sakra!

„Edward, neublížim ti,“ šepla som jemne nakoniec a spravila krok k nemu. Dočerta s diplomaciou! Prsty som si nervózne otrela do džíns, aby nepôsobili ako ruky zabijaka, ktorým som bola. „Sľubujem. Teraz na otázky, ale nie je práve najlepší čas.“

Možno bol prenos iba dočasný a časovo obmedzený. Alebo už bolo moja prítomnosť spätá so Seattlom? Stále existovala možnosť, že ma stiahne realita z New Yorku späť. Potrebovala som sa rýchlo postarať o Edwarda... a Rose. Privolať pomoc. Všetko ostatné mohlo počkať. Dôležité bolo teraz iba jedno.

„Smiem?“ vystrela som placho ruku. Cítila som, ako z môjho tela sála chlad a bolestne som si uvedomovala, že toto nie je práve ideálny typ pomoci. Ale nemala som na výber.

Čakala som na jeho reakciu, na jeho rozhodnutie. Moja natiahnutá ruka jeho smerom bola nehybná a ten kontrast bielej pokožky s jeho doráňaným telom, bol do oči bijúci. 

Nancy ležala pár krokov od nás. Dýchala chrapľavo, ale srdce sa jej zrazu začalo splašene chvieť. Venovala som jej to minimum pozornosti, akého som bola schopná. Všetok hnev ustúpil do úzadia a nahradila ho silná bolesť, ktorá sa obmotala okolo môjho mŕtveho srdca, ako tŕňová koruna.

Chvíľu na mňa pozeral a ja som v hlave videla už milión jeho možných reakcií. Súhlas. Odmietnutie. Strach. Zlosť. Hnev. Znechutenie. Ale on len na mňa hľadel, akoby hľadal v mojich očiach niečo... čo by rozhodlo.

No ale ja som nemala najmenšej potuchy, čo to mohol hľadať a to ma privádzalo do šialenstva. Dala by som mu čokoľvek! Priateľstvo i lásku. Odstup i priestor. Ak by som, čo i len tušila, zniesla by som mu aj hviezdny prach z brány Asgardu... Bol môj celý svet. Hlavne, aby bol v poriadku. Viac som nepotrebovala.

Edward pomaly prikývol a sledoval ma starostlivým pohľadom, ktorému som sa snažila vyhnúť. Tvárila som sa, že to na mňa nemá vplyv. Potreboval vrátiť stuhnutým svalom pohyb, rozprúdiť obehový systém.

Načiahla som sa k jeho zviazaným rukám a opatrne nechtom roztrhla povrazy, aby sa mu zranené ramená uvoľnili. Hruď mi zovreli silné okovy a vedela som, že som vsadila na Čierneho Petra. Zápästia mal doráňané a bolo zrejmé, že určite bojoval s povrazmi, aby sa vyslobodil. Vykĺbil si dokonca palec na jednej ruke, aby mohol získať lepší uhol pre pohyb zápästím. Ale bez výsledku. S tými povrazmi, ktoré som ja pretrhla, akoby boli z pavučiny.

„Ako si...“ vydýchol prekvapene. Pery mal otvorené, oči mierne rozšírené a ja som vedela, že chcel položiť asi tak milión otázok.

Na sedem sekúnd som napäto zadržala dych a čakala, ktorou začne. Nebol na to čas, ale ak som ho mohla ubezpečiť o jeho bezpečí, neváhala by som na to využiť príležitosť. Zmĺkol ale skôr, ako mu otázka vykĺzla z úst. Neveriacky som sa naňho pozrela. Naklonil hlavu na stranu, zhlboka sa nadýchol a pomaly, cez ústa, vydýchol. Jeho srdce sa rozbehlo rýchlejšie a ja som na moment privrela oči.

Mohla som sa pred pravdou stále skrývať? Mohla som sa vyhnúť nevyhnutnému? Vošla som si rukou do vlasou a pomaly oči znova otvorila.  

V jeho pohľade, ktorým ma hádam podrobne skenoval, sa mu mihlo nečakané porozumenie. Akoby si sám uvedomil súvislosti, ktoré som sa pred ním tak dlho a starostlivo snažila ukryť. Chrániť ho pred hroznou pravdou, ktorá ho aj tak dostihla.

Ale na čo vlastne prišiel? Poznal celú pravdu, alebo len časť mozaiky? Malo niečo zmysel stále predstierať a zapierať?

Bála som sa spýtať. Bála som sa myslieť.

„Edward, ja,“ šepla som a cítila sa bezradná. Snažila som sa sformulovať niečo upokojujúce a pritom mu neklamať. „Tak ma to veľmi mrzí, že som ťa nedokázala ochrániť.“

Dobre, tak to nebolo presne to, čo by som mu mala povedať, ale odzrkadľovalo to celkom presne to, čo ma trápilo.

„Bella, to nie je...“ prekvapene na mňa pozeral, ale skôr ako stihol dopovedať, prerušila ho Nancy s pohrdlivým odfrknutím, keď počúvala náš rozhovor.

Edward sa s trhnutím otočil jej smerom. Pretočila sa z posledných síl na chrbát, zaprela sa rukami a zdvihla ku mne oči plné nenávisti.

„Netuším, ako si sa sem dostala, bosorka. Ale neprekvapuje ma to. Vždy si všetko skazila, aj keď nebola žiadna logická možnosť, akoby sa ti to podarilo. Mala som to tušiť, že ani toto nebude výnimka. Tvoj život bol moje prekliatie,“ zaškrípala zubami.

Mala bolesti, ale v porovnaní so zraneniami, ktoré spôsobila Edwardovi bola v poriadku. Len som zaťala ruky v päsť a snažila sa pripomenúť si, aké je dôležité nepodľahnúť nutkavej potrebe ju zabiť.

Neotočila som sa k nej priamo. Nechcela som sa jej venovať ani len sekundu z času, ktorý Edward a Rose potrebovali, aby som im pomohla. Musela som sledovať Edwardov nepravidelne sa pohybujúci hrudník, aby som samú seba presvedčila, že bude v poriadku. Nestačilo, že som jeho pulz počula, musela som ho vidieť.

Jej pohnútky mi boli ukradnuté. Príšerný bol dôsledok jej konania a na to neexistovalo žiadne ospravedlnenie. .

„Tvoja nezmyselná nenávisť bola tvoje prekliatie,“ pošepky som ju opravila. „Toto ale bolo tvoje najhoršie rozhodnutie, ktoré budeš ľutovať po zvyšok svojho života. Vo väzení hádam všetko uvidíš v inom svetle.“

Edwardovi cukli kútiky úst a na tvári sa mihol náznak úsmevu. Otočil sa späť ku mne a vlasy mu padali do očí. Nezbedné iskričky sa mu odrážali v očiach.

„Irónia? Dvojzmysel?“ spýtal sa s povytiahnutým obočím. Snažil sa narovnať, ale bolestivo zasyčal a niekde v mojom vnútri mnou trhlo.

„Mala som skvelého učiteľa,“ šepla som skoro placho a pozrela mu do očí.

„Prax robí majstra,“ venoval mi pokrivený úsmev, ktorý som už tak veľmi dlho nevidela. Musel ho stáť veľa námahy, ale mala som pocit, akoby z môjho srdca práve padol ľadovec pokrývajúci K2 v Himalájach.

Nancy znechutene vypľula krv, ktorú mala v ústach a zlostne zavrčala. Ruky sa jej triasli a ja som premýšľala, či nie je na drogách, ktoré jej totálne zahalili úsudok. Natočila som hlavu na bok a videla, ako si nás premeriavala nenávistným pohľadom.

„Jediné, čo ľutujem je, že som ho nezabila rýchlejšie a neposlal ti len fotky na mobil,“ zasyčala a jej oči planuli od nenávisti. „Tak ako vtedy, z toho baru. Na tvoje hlúpe narodeniny, keď si sa ako šľapka vešala okolo toho testosterónmi nabitého chlapa.“

Ak som si myslela, že mám hnev pod kontrolou, tak som bola blázon. Jej slová a zloba... Oči mi potemneli, ako to vyslovila, moje telo stuhlo. Z hrdla sa mi dralo zúrivé zavrčanie. Chcela som sa na ňu vrhnúť a roztrhať ju na atómy. Potrebovala som uhasiť ten oheň!

Okamžite si zmenu v mojom postoji všimla. Telo sa jej chvelo pod vplyvom adrenalínu, strachu, ale oči jej v očakávaní žiarili šialenstvom, možno sa až radostne sa zaleskli. Bola naozaj tak pomätená?Dýchala prudkejšie a snažila sa vyškriabať na nohy. Provokuje úmyselne? Chcela získať svoju hrdosť späť?

Trvalo mi asi tak sedemnásť stotín sekundy, kým mi to došlo. Nie! Musím zostať stáť, aj keby ma to malo zabiť. Chce ma vyprovokovať. Určite nemá potuchy, čo som zač, ale nie je hlúpa. Vie, že som ju skoro zabila len zovretím jednej ruky a z mojich čiernych očí teraz pozerá na smrť v priamom prenose.

A presne toto ona chce. Chce, aby som sa stratila v nenávisti a zabila ju pred Edwardom... Pred jediným človekom, na ktorom mi záleží. Jej posledná snaha ublížiť mi. Je ako moslimský separatista! Dočerta! Zovrela som ruky v päsť a hánky mi zbeleli.

Stála som na mieste, ako vrastená do zeme. Nie kvôli tomu, že by som sa nemohla hýbať. Ale ak by som sa pohla, zostala by z nej len krvavá šmuha na stene oproti.

Pozrela som jej priamo do očí a vedela, že ši práve podpísala rozsudok. Možno všetko mohlo vyzerať inak. Možno mohla v živote niečo dokázať, ale to sa nikto už nedozvie. Toto nebolo však moje rozhodnutie. Pozerala mi do očí a videla v nich odhodlanie, že sa nepohnem. Nedosiahne svojho. Prižmúrila oči. Nehodlala sa vzdať. Vedela, že som ako časovaná bomba, len potrebovala tú správnu kombináciu na vyvolanie explózie. Nedýchala som, ani sa nehýbala.

„Nebudem v base večne, Swanová! Prisahám, že sa vrátim, keď to už nebudeš čakať a zabudneš na mňa. Necháš spomienky na mňa za sebou, ako nepotrebný odpad, ako si to vlastne robila celý život. Teraz to bude ale moje eso. Lebo... Keď budeš mať pocit, že ti to prešlo, že všetko ide podľa tvojich skurvených predstáv a toto bol len zlý sen, ja sa vrátim. Nájdem ťa, nech budeš kdekoľvek a potom...“

Vzduch preťal výstrel.

A už nikdy som sa nedozvedela, akú vyhrážku mala ešte v pláne vysloviť. Chcela toho povedať určite viac, ale na jej tvári sa mihol výraz prekvapenia a jej hlas náhle zmĺkol. 

Nemala šancu. Neotočila sa. Ani nevidela, kto vystrelil. Nechcela som si ani len predstaviť, čo jej v hlave bežalo ako posledná myšlienka. Oči mala doširoka otvorené a upierala ich stále na mňa a pery sa jej chveli v nevyslovenej otázke. Ani čo by čakala na vysvetlenie a nemohla uveriť tomu, že sa to dialo naozaj. Takto si to určite nepredstavovala. Ak mala umrieť, tak mojimi rukami, aby ma Edward považoval za monštrum a zabránila by nám byť spolu. Aj keby to bolo to posledné, ale naplnila by tak zvrátený zmysel svojho života.

Jeden výstrel, presný zásah.

Triumf, ktorý sa celý život snažila dosiahnuť, neprišiel ani na samotnom konci. Nenávisť jej zastrela mozog a ona tak premárnila všetok čas, ktorý jej bol daný.

Vôňa krv sa v miestnosti vábivo šírila a prenikala do každého póru môjho tela. Stálo ma všetko vypätie síl zostať na mieste. Oči som mala čierne ako ónyx a telo sa mi triaslo napätím ako napnutá pružina. Nikdy nebudem krvi úplne imúnna. Ale toto bolo šialené. Bolo toho na moje ovládanie priveľa v tak krátkej dobe. Vymykalo sa môjmu chápaniu, ako je možné, že tam len tak stojím, keď sila Newtonovho zákona akcie a reakcie ma nútila konať. 

Nedýchala som, nehýbala sa a len napäto stála na mieste. Pozerala som Nancy do očí a videla, ako jej z nich odchádza život. Do posledného okamihu. Bola som to posledné, čo videla na tomto svete. Mohla uhnúť pohľadom, ale neurobila to.

A potom prišiel rýchly koniec. Srdce vynechalo najskôr jeden úder, z úst jej vyšiel pramienok krvi a telo sa napälo v kŕči. Ruky, na ktorých sa snažili podopierať, sa jej zošmykli a padla k zemi. Srdce sa znovu pokúsilo ešte o niekoľko nepravidelných a neúplných úderov, potom zostalo ticho. Definitívne.

Edward za mnou zalapal po dychu. Celú svoju pozornosť sústredil na Nancy, akoby bola hrozba, pred ktorou by ma mal chrániť. Zmätene sa obzrel, odkiaľ prišiel výstrel.

Pomaly som sa otočila a pozrela Rosalie do očí. Zvierala kŕčovito malú Sigmu SX v trasúcej ruke. V tvári mala napätý výraz, ale keď sa na mňa obrátila, tvárila sa rozhodne. Napriek tomu, sa jej mihol šok v očiach akoby sa jej pred očami odvíjal film, ktorého záberom nemôže uveriť. Vsadila všetko na jednu kartu. Vedela presne ako na mňa krv pôsobí a napriek tomu to spravila. Adrenalín sa jej hnal žilami a len tak dokázala v sebe pozbierať dostatok síl a odhodlania, aby spravila to, čo spravila.

„Nič neľutovala... Nikdy by neprestala,“ šepla vyčerpane, akoby niečo potrebovala vysvetliť a ruka so zbraňou jej klesla.

Prikývla som. Rozumela som jej. Na rozdiel od Edwarda, ktorý ju mal mimo zorný uhol a sústredil pozornosť iným smerom, ja som vedela, o čo sa Rosalie snaží. Počula som, ako sa naťahuje za zbraňou, ako bojuje s každým milimetrom vzdialenosti i jej namáhavý dych.

Mohla som to zastaviť. Mohla som povedať, aby to nechala tak. Povedať, že smrť je pre Nancy príliš jednoduchý trest, ktorý si po tom všetkom nezaslúži. Ale bolo to jej rozhodnutie. A možno mala pravdu. Možno som to mala spraviť sama. Nechcela som ale, aby Edward vo mne videl zabijaka. Monštrum. Asi bola Rose statočnejšia ako ja, a vzala si na svedomie takýto druh strašného rozhodnutia o živote iného človeka.  

„Rosalie! Ty žiješ!“ zvolal Edward s nepotlačovaným prekvapením. „Myslel som si, že ťa zasiahla!“

„Mala mizernejšiu mušku, ako si myslela,“ usmiala sa silene, ale vedela som, že hoci jej strela tesne minula srdce, jej čas je spočítaný.

Pozrela som na nehybné telo Nancy a necítila nič. Ani ľútosť, ani úľavu. Ležala s hlavou vyvrátenou v neprirodzenej polohe, oči otvorené prekvapením a ústa vo výkriku, ktorý už nestihol odznieť.

Zomrela tak, ako žila. Premárnila život sebectvom. Na nikom jej nezáležalo a nikomu za ňou nebude ani ľúto. A tam sa kruh uzavrel. Koniec príbehu. Bolo to zvláštne definitívne. Jej vlastný trest. Chcela byť niekým a stala sa nikým.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa Rose a snažila vôňu krvi zahnať hlboko do úzadia.

Pre niekoho by to znelo ako hlúpa otázka. Vedela som, že jej nezostáva veľa času. A ona si to uvedomovala tiež. Tá otázka však bola myslená inak. Práve niekoho zabila. Aj keď išlo o určitý druh obrany. To vie s človekom zamávať aj v menej vypätých situáciách. A táto situácia rozhodne nehovorila v prospech štatistickej odchýlky.

„Už mi bolo aj lepšie,“ šepla s námahou. Zbraň dopadla na podlahu, ako uvoľnila zovretie okolo Sigmy a chvíľu na ňu pozerala. Plytko dýchala. 

Podľa jej slabého pulzu som vedela, že je len otázkou času, kedy sa jej prestane dostávať vzduch pľúc v dôsledku ich rozsiahleho poškodenia. Na potvrdenie mojej domnienky sa namáhavo rozkašlala.

„Rose?“ Edward sebou trhol pri tom zvuku a jeho srdce sa obavami rozbehlo ako o preteky. 

„Skús sa posadiť,“ šepla som a cítila, ako sa netvor pod mojou pokožkou snaží vzpierať.

Z jej rany na hrudi sa šírila čerstvá krv a pomaly presakovala do jej oblečenia, stále viac a viac. Stála som nehybne, ako kamenná socha a neopustila svoju pozíciu pred Edwardom, ktorý si môjho vnútorného boja vôbec nevšímal. Bol ale ako moja kotva v tomto šialenstve plnom krvi. Každým pórom môjho tela som vnímala tú lahodnú tekutinu a opantávala moje zmysly. Nemala som dosť odvahy sa k Rose priblížiť, aj keď práve potrebovala moju pomoc viac ako Edward. Bola som tak slabá, že som sa za to nenávidela. Cítila som sa bezmocná a pritom už teraz sa moja sebakontrola napínala za nemožnú hranicu.

Možno som tu stála a hovorila s Rose tichým hlasom. Ale som upír, cítiaci krv zo všetkých strán tejto prekliatej miestnosti. Štyri druhy drogy, pričom iba jedna z nich bola pre mňa posvätná a nedotknuteľná. Každá bunka v mojom tele ma hnala si vziať to, čím bolo tak plytvané. Moje sebaovládanie práve zvádzalo silný boj s monštrom vo mne.

„Rosalie, dostaneme sa z toho, len poslúchni Bellu,“ povedal Edward starostlivo a snažil sa zaprieť o rozviazané ruky. Dýchal namáhavo a telo sa mu triaslo námahou, ale svoje zranenia si nevšímal. Obavy, ktoré sa mu preháňali hlavou, sa odrážali v každom jeho slove. A nebola som sama, kto si to všimol.

Rose sa usmiala unavene na Edwarda a neodporovala mu. Nechcela ho znepokojovať a ja som pocítila zvláštnu spriaznenosť, ktorú som doteraz nepoznala. Rešpektovala som Rose kvôli Emmettovi. Ale teraz, akoby som ju videla v novom svetle. Prikývla na jeho nevyslovené naliehanie a s námahou sa pomaly oprela o nohu stola. Na jej tvári sa objavila zmes bolesti, ale aj náznak uvoľnenia.

To sa však nedalo povedať o mne. Krv ktorá bola vo vzduchu ma privádzala do šialenstva. Možno skôr naučíte aligátora aportovať, ako upíra odolávať krvi. Lebo...

Upíra nikdy nikto neskrotil.

A predsa som stála, s očami čiernymi ako nikdy v živote, cítiac každý poryv vzduchu, ktorý mi hnal pach krvi do mŕtvych pľúc. Moja sebakontrola bola na pokraji toho, aby sa roztrieštila na milión kúskov.

Sústredila som sa preto na to jediné, čo ma mohlo vytiahnuť z tejto temnoty. Sklonila som hlavu a pozerala na muža, ktorý pre mňa znamenal celý vesmír a priľahlé galaxie. Na jeho dych a pravidelné bijúce srdce. Snažila som sa smäd potlačiť a zahnať krvilačnú beštiu.

Upír nemôže zabudnúť to, čo raz videl. Má to pred očami ako v tom momente. No napriek tomu nový pohľad na doráňané Edwardove telo bol ako studená facka všetkým zmyslom. Akoby sa mi jeho rany vypaľovali pod kožu.

Ticho som tam stála a mlčky naňho hľadela. Pamätala som si každý detail jeho tváre, no napriek tomu som si nemohla pomôcť a znovu si ho vytesávala do pamäte, akoby to bolo posledný a zároveň prvýkrát, čo ho vidím. Iba tým, keď som sa naňho mohla pozerať, moje napätie pomaly klesalo. Vlastne... Možno sú toto naozaj posledné chvíle, ktoré s ním môžem byť. Možno ma odoženie a povie, že som beštia, s ktorou nechce mať nič spoločné.

Vedela som, že to príde a rozhodnutie bude musieť padnúť. Áno alebo nie. Dúfala som ale v nejaké menej dramatické okolnosti. Nemohla som nechať myšlienky uberať sa týmto smerom, inak by ma to úplne paralyzovalo. Musela som sa oňho postarať a dostať ho do nemocnice. Ale čo s Rosalie?

Edward sa chvíľu na Rose skúmavo pozeral, akoby odhadoval jej stav. Jej výraz úľavy úplne neodohnal jeho starosti. Unavene si povzdychol. Chvíľu zavrel oči a pevne stisol pery. Skamenela som v očakávaní. Prešlo ďalších štyridsaťtri sekúnd, kým zdvihol pomaly hlavu. Pozrel na mňa a zreničky sa mu rozšírili.

Chcela som niečo povedať. Vlastne, tak veľa vecí som mu chcela povedať! Ale moje rečové centrum ohlásilo štrajk a ja som len čakala na jeho prvý krok.

Iba sme na seba hľadeli, akoby na tomto svete neexistovali slová, ktoré by dokázali dostatočne vystihnúť nič z toho, čo ani jeden z nás chcel povedať.

A potom spravil niečo, čo som nečakala.

Načiahol ku mne opatrne ruku a ja som zaskočená pootvorila pery. Sedel na zemi predo mnou a ja som tu stála ako idiot iba pár centimetrov od neho. Neschopná pohybu. Samozrejme metaforicky.

Och Bože! Nie teraz. Ešte nie.

Predstavovala som si to všetko úplne inak. V mojej predstave bol rozhodne menej zranený, vlastne vôbec. Vedľa by neležala umierajúca láska môjho brata a v okolí by nebola žiadna krv vsakujúca do podlahy, ktorá by ma nútila myslieť na tie najbizarnejšie veci.

Ale čakať na perfektné načasovanie by bolo ako čakať na dobrovoľné zničenie zbraní každej veľmoci na celom svete a vytvorenie systému dokonalej utópie.

Akákoľvek šanca bola dokonalá. Aj táto. Možno práve vyhovovala našej situácií. Vlastne, zo všetkými tými nevysvetliteľnými skutočnosťami, mohla som byť rada, že sa tu nepremáva Hulk ničiaci v pozadí celé mesto a Thor krútiaci s kladivom nad hlavou, aby ho zastavil. 

Pozrela som sa Edwardovi do očí. Plamene ďalej bičovali moje vnútro, ale tá dôvera, ktorá sa mu odrážala v očiach ma prinútili cítiť všetko oveľa intenzívnejšie. 

A vtedy sa myseľ preniesla nad telo.

Akoby sme boli vo vlastnej bubline a pritom všetko to šialenstvo okolo bolo stále rovnako prítomné a hrozivé. Tá chvíľa akoby trvala večnosť a zároveň sekundu. Mohla som ju rátať ale len jeho nádychmi.

Svojimi zelenými očami ma uväznil a ja som mu pohľad oplácala, akoby od toho závisela moja existencia. Mala som pocit, akoby vo mne čítal, ako v otvorenej knihe. Jeho oči boli také nežné, že som mala zrazu pocit, že som pri prenose zomrela a práve som v nebi.

Mohla byť pravda, že by mu na mne záležalo napriek všetkému?

Mohla som si dovoliť dúfať? Po tom všetkom, čím sme si prešli?

Zrazu som bola ešte bezbrannejšia, ako pri boji s vábením krvi. Nemohla som mu odolať ani odmietnuť jeho dotyk. Už som viac nebola schopná ho od seba odháňať. Nebol vhodný čas ani miesto na zlomenie bariér, ale to by nebol asi nikdy. Ak ho dotyk mojej chladnej ruky odplaší, budem sa musieť s tým vyrovnať. Ak ma odoženie, tak to akceptujem. Ale teraz som len nehybne sledovala jeho pohyb. Upierala som naňho pohľad ako chytená srnka a nekládla žiadny odpor.

Ak by som bola stále človek, moje srdce by bilo tak, ako teraz jeho. Silno a splašene. Žilami by sa mi valil adrenalín, v očakávaní by sa mi zadrhával dych a zväčšili zreničky od vzrušenia.

Nech som ale bola akokoľvek silná, jeho dotyk ma prevalcoval. Ten moment, keď sa ma dotkol končekmi prstov, prepálil všetky moje zmysly. Jeho dotyk bol jemný, no napriek tomu taký istý a majetnícky. Nežne zovrel moju ruku vo svojej a preplietol nám prsty. Akoby to bolo samozrejme. Akoby to tak malo byť od stvorenia sveta. My dvaja. Spolu. Oči sa mi rozšírili a prudko som vydýchla. 

Ten kontrast medzi nami ma ničil. Bola som ľadová a on taký slabý. Nekládol už žiadne otázky. Nepýtal sa, prečo sú moje ruky ako z mramoru. Nechcel vedieť, ako som sa sem dostala. Prijal to ako fakt a ja som nevedela, či je to dobré alebo nie. Či ma to čaká neskôr, alebo nejakým záhadným spôsobom zistil pravdu. Bola som zbabelec a len som nechávala ruku v jeho zovretí. Ten moment bol nekonečný a iba náš.

Príliš som si ale uvedomovala slabnúcu Rose. Bolestivo sa rozkašlala a z úst jej vyšla čerstvá krv. Pomaly som sa k nej otočila, nie len, aby som unikla Edwardovmu pohľadu, ktorý bol na mňa príliš intenzívny. Ale Rose ma potrebovala.

Znovu sa nadýchla a snažila sa v sebe nájsť silu bojovať. Nechcela upútať na seba pozornosť. Videla som ale, že svoj boj prehráva a ja som sa tomu iba bezmocne prizerala. Každou minútou bola bližšie k tej prekliatej priepasti a ja som s tým nedokázala nič spraviť.

Nemohla som ju takto nechať! Kvôli Emmettovi, kvôli nej!

Musela som... Uvedomovala som si sakra presne, čo som mala spraviť! Ale ako?

Stratím brata len preto, lebo nie som schopná ju zachrániť? Lebo túžba po krvi je príliš silná, aby som sa dokázala ovládnuť a poskytnúť jej pomoc? Nebola som naivná, vedela som, že sa k nej nemôžem priblížiť. Ak by som sa od Edwarda pohla, čo i len na piať, môj smäd by ma ovládol. Zabila by som ju rýchlejšie, akoby ku mne doputovala jediná myšlienka, ktorá by ma zastavila. Zaťala som voľnú ruku do päste a nenávidela vlastnú bezmocnosť.

Videla som, že niekoľkokrát otvorila ústa, ale nevedela nájsť hlas a silu. Potrebovala mi niečo povedať a ja som zrazu vedela, že nie som dosť silná, aby som to počula.

„Bella?“ Rose ticho vzdychla a ja som cítila, že jej nezostáva veľa času. Pozrela mi priamo do očí a bolo v nich vidieť odhodlanie. „Ďakujem, že si prišla a zachránila mi Edwarda.“

V očiach ma začali páliť slzy, ktoré som nemohla vyplakať. Záležalo jej na Edwardovi zo všetkých ľudí najviac. Nerozumela som tomu zvláštnemu súladu a podpichovaniu, čo medzi nimi panovalo, ale ako som mohla žiarliť na niekoho, kto je ochotný obetovať všetko pre jeho bezpečie? Vedela som, že miluje Emmetta. Jej vzťah s Edwardom sa podobal skôr výnimočnému súrodeneckému putu. Edward sa vedľa mňa napäl a vystrašene sa na ňu pozrel. Nevedela som, či mu to dochádzalo, ale zatajil dych a moju ruku zovrel o čosi silnejšie.

Jed z drogy sa jej dostal do celého obehu a mieril k srdcu s jasným cieľom ho zastaviť. To ale nebolo to najhoršie. Guľka narušila pohrudnicu a v dutine nebol dostatočný tlak, aby mohli pľúca správne fungovať. Každou sekundou sa jej dostávalo menej a menej vzduchu a jej pľúca kolabovali. Ako som sledovala jej zápas, pred očami som videla svojho brata. Emmetta, ktorý mal úsmev a povzbudenie pre každého, a ktorý miloval Rosalie večnou láska tak, že by jej zniesol k nohám celý svet. A ktorého život bol s ňou spätý rovnako, ako ten môj s Edwardom.

„Povedz Emmettovi, že mi to je... ľúto, že som zaváhala, keď sa spýtal...“ hlas mala slabý a jej slová zanikli v namáhavom chripote. Rozkašlala sa a zúfalo sa snažila polapiť dych. „Ale chcem aby vedel, že... by som povedala áno. Bola som... nečakala som to tak skoro.“

Z úst jej vyšiel tichý klokot a vyvalila sa z nich krv. Bolestivo som nahlas zavzlykala a cítila, ako sa moje srdce trhá. Jej oči sa zavreli a viečka sa stále slabučko chveli. Z úst jej vyšiel ďalší pramienok krvi a ja som prestala dýchať. S námahou otvorila znovu oči a uprela na mňa pohľad, aby si vymámila posledné uistenie, aby mohla s pokojom odísť. Priehrada sa pretrhla.

„Rose! Nie! Zostaň s nami!“ zakričal Edward a snažil sa k Rosalie dostať bližšie.. Pustil náhle moju ruku, ktorá sa zrazu zdala taká prázdna. 

Padla som na kolená. Celé moje telo sa chvelo pod náporom vzlykov, ktoré sa drali von.

Nie to nemôže byť pravda!

Och, Bože! Naozaj to necháš takto skončiť?

Nechcela som, aby sa odo mňa Edward vzdialil, ale neverila som si natoľko, aby som sa mohla, čo i len pohnúť bez toho, aby som sa nezmenila na kamikadze.

Edward nemal dosť síl, aby sa postavil, alebo jednoducho konal inštinktívne. Spustil ruky na podlahu a kolenačky sa snažil prekonať zostávajúcu vzdialenosť. Z úst mu vyšiel bolestivý ston, ale to ho nezastavilo a vlastné zranenia si nevšímal. Rose jeho paniku nevnímala. Sústredila sa iba na mňa a na Emmetta. Chcela ubezpečenie, že to bude v poriadku, že to Emmett pochopí. Ale ona nerozumela, že už nič nebude v poriadku, ak zomrie.

„Bella! Poď sem! Musíš sa postarať o Rose, dali jej do tela nejaké svinstvo. Sérum som nevidel, takže netuším, ako sa to správa. Môže to byť asi tak päť možno šesť hodín dozadu. Stratil som pojem o čase, myslím, že ten Japonec by mohol mať protilátku, ale jej stav sa rapídne zhoršuje odvtedy, ako bola postrelená, možno je potrebné spomaliť jej obeh, aby sa to tak rýchlo nešírilo, alebo...“ rozprával rýchlo cez rameno a hlas sa mu chvel stopami potlačovanej paniky.

Ja som ale nebola dobrá víla kmotrička a nemala som v záhyboch plášťa čarovnú paličku, ktorou by som vyčarila protilátku. Možno si myslel, že ak mi vysvetlí situáciu, zázračne sa pred ním objaví riešenie. Pozdala som ho. Vedela som, že je to jeho spôsob obrany pred neodvratnou realitou. Že sa snaží ovládnuť narastajúcu paniku pomocou logiky. Pozrieť sa na fakty s odstupom a niečo vymyslieť. Chcel, aby som pochopila, ako je na tom Rose zle, aby som mu pomohla. Ale ja som si jej stav až strašidelne presne uvedomovala. Cítila som každý závan čerstvej krvi, ktorá jej presakovala z rany do oblečenia i čoraz slabnúci pulz.

„Ja nemôžem,“ šepla som a znovu som vzlykla.

Nepočul ma. Bol už pred Rose, odhrnul jej vlasy z čela, opatrne obe ruky zovrel okolo jej slabého zápästia a snažil sa nahmatať pulz, aby mal dôkaz o jej živote priamo pod rukami. Bol však taký slabý, že som nevedela, či sa mu to podarilo.

„Lilly, zostaň so mnou,“ šepol a podvedome použil jej starú prezývku. „Nesmieš to vzdať tak tesne predtým, ako je po všetkom! No tak!“

Pohľad, ktorý doteraz upierala na mňa otočila na Edwarda. Záblesk pobavenia jej preletel cez unavené oči. Usmiala sa. Slabo a nežne. Jej pohľad začínal byť zahmlený a neprítomný.

„Je to v poriadku, braček.“ Jemne mu vtlačila bozk do dlane a zavrela oči.

„Kurva, nie je to v poriadku! Bojuj!“

Mojou hruďou otriasol bolestivý vzlyk. Plakala som bez sĺz za Rose, ktorá mi mohla byť ako sestra, ale nikdy sme sa nemali možnosť lepšie spoznať. Moje srdce žialilo za sestrou, ktorú som mohla v nej mať. Za všetky tie chvíle, kedy by nás Alice nútila chodiť spolu po obchodoch a my by sme sa smiali jej módnym kreáciám. Vďačila som jej za tak veľa! Za Emmettové úsmevy a iskru, ktorá sa mu objavila v očiach, keď do jeho života vstúpila ako jeho druhá polovica duše na večnosť. A najmä za všetky tie chvíle, kedy by som videla, ako starostlivo sledovala Edwarda a dávala naňho pozor, aj keď on si stále myslel, že nikoho nepotrebuje.

„Bella, musíme rýchlo...“ Zrazu sa Edward otočil na mňa a videla som, ako v panike sleduje moju reakciu. Chvíľu nechápavo hľadel na moje slzy. A potom sa mu plecia zachveli. V jeho očiach nebol ani náznak hnevu, len neskutočná bolesť, ako si uvedomil definitívny porážku, ktorú si odmietal priznať.

Ja som chcela, aby sa hneval! Potrebovala som, aby kričal a povedal mi, že si ho nezaslúžim, ak ju nedokážem zachrániť. Neexistovalo nič, čo by som preňho neurobila. Ale toto som naozaj nemohla. Ak som ju nemohla zachrániť, nemohla som ju zabiť. Trhalo ma to na kusy a chcela som, aby povedal, že ma nenávidí. Nemohla som sa mu pozrieť do očí a odvrátila preto pohľad. Chvíľu čakal na moju reakciu, ale keď sa jej nedočkal, zhlboka sa nadýchol.

„Vydrž, Rose. Nesmieš to vzdať. Čo by na to povedali všetky tie emancipované ženy v Cosmopolitane, čo čítaš tak odovzdane celé roky, ako náboženské litánie,“ šepol so sileným úsmevom, jemne pohladil Rose po líci a pustil svoje ruky pozdĺž tela. „Idem niečo vyriešiť s Bellou, ale ty mi musíš držať prvý tanec svedka nevesty. Po tom všetkom, čo som vydržal tvoje neustále prekáranie, si ho zaslúžim.“

Neotvorila oči, ale len slabo prikývla. Nebola mu už schopná ani odpovedať. Počula som ako zaťal zuby a zovrel ruky v päsť. Snažil sa ovládať, nasadiť pokojnú masku. Kvôli Rose. Kvôli koncu, ktorý sa blížil. Chvíľu na ňu pozerala a potom sa s námahou postavil. Nepozerala som sa jeho smerom, ale vedela som, že sa mu kolená zachveli a on na malý moment zaváhal. Nadýchol sa a otočil sa na mňa.

„Bella,“ šepol to tak rázne a autoritatívne, že som zavrela oči a zavrtela hlavou. Z hrdla sa mi drali vzlyky, ktoré som nevedela utíšiť.

Toto nebolo fér! Takto to nemalo byť!

Chcela som, aby sa hneval, aby zúril. On však spravil krok ku mne a ako dostúpil, jeho telo zaprotestovalo a sánka sa mu napäla. Pevnejšie zovrel ruky v päsť a spravil ďalší krok.

„Pozri sa na mňa,“ prikázal mi jemnejšie a ja som automaticky otvorila oči. V jeho pohľade bolo odhodlanie a oheň. Napriek tomu som mu v očiach videla paniku. Snažila som byť silná pre Edwarda a uvažovať racionálne.

„Ona zomiera, Bella,“ zašepkal naliehavo, aby ho Rose nepočula. 

Jeho pohyby boli trochu nekoordinované a kroky neisté. Srdce mu divoko búšilo, pomaly sa približoval a získaval istotu vo vlastnej stabilite. Nervózne si rukami prešiel do vlasoch a potom pomaly vydýchol. Zastavil sa tesne predo mnou. Nemohla som uhnúť pohľadom a pozerala, ako tam stál, jeho hrudník sa nadvihoval a v očiach sa mu odhodlane zalesklo. Prikrčil nohy, kľakol si priamo predo mňa tak, že na mieste, kde mi predtým bilo srdce, som cítila teplo jeho tela. Spravil to tak prirodzene, akoby nad tým ani nepremýšľal.

Nemal nejaký pud sebazáchovy?

Nemali by ľudia podvedome vycítiť prítomnosť nebezpečenstva?

Panika, ktorú som cítila, sa mi musela odrážať v očiach. Na chvíľu zaváhal a pozrel mi priamo do očí, hľadajúc tam odpovede na všetky nevyslovené otázky, ktoré medzi nami vyseli. Dýchal pomaly a ruky nepatrne pohol ku mne, akoby sa ma chcel dotknúť. 

„Viem, že jej môžeš pomôcť, môžeš spraviť niečo...“ šepol potichu a ja som vedela, že myslí viac, ako hovorí. Ale jeho srdce bilo príliš pravidelne na to, aby vedel pravdu. 

Hľadala som v jeho očiach strach a odsúdenie. Možno znechutenie a odhodlanie. Mal v nich ale len obavy o Rose a bezpodmienečnú dôveru vo mňa.

„Nerozumiem,“ šepla som a cítila sa zvláštne slabá, ako ešte nikdy a zdvihla pohľad. Vzlyky ustáli, ale v hrudi som stále cítila bolestnú prázdnotu.

Ako som otvorila pery, aby som mu to vysvetlila, jeho pohľad skĺzol na moje ústa. Stál tak blízko, že jeho vôňa mi prenikala do podvedomia. Zreničky sa mu rozšírili a dych sa mu prehĺbil. Zahrešil potichu. Zovrel ruky do päste, uvoľnil prsty a potom sa pomaly ku mne znovu načiahol. Akoby čakal, že tentokrát cuknem pred jeho dotykom. Ale ja som len pozerala do jeho očí a on na moment zaváhal. Dával mi šancu ho odmietnuť. Znova sa stihnúť do ulity. Prsty sa mu jemne triasli, akoby si tú chvíľu v hlave prehrával už toľkokrát, že prestal presne vnímať svoje okolie. Nervózne ale nakoniec ruku nechal padnúť medzi nás.

„Bella, musíš jej pomôcť,“ jeho hlas bol tichý a naliehavý. Z očí mu sálalo také presvedčenie, že som odolávala nutkaniu uhnúť pohľadom. „Viem, že môžeš.“

Oči som mala široko otvorené a vôbec som nedýchala. Očami šibol k Rose a videla som v nich zúfalú túžbu niečo vymyslieť. Čokoľvek. Nasucho som prehltla. 

Nie! Nemohol to vedieť! Nemohol tušiť!

„Edward, teraz nie je práve vhodný čas na špekulácie. Musíme...“ zarazila som sa a vlastný hlas mi znel cudzo. Plamene smädu oblizovali moje hrdlo a zvuk, čo mi vychádzal z krku bol príliš animálny.

Cítila som každú bunku pod mojou kožou, ako sa snažila bojovať s tým mučivým nutkaním a zároveň bola sužovaná bolesťou z utrpenia Rose, s ktorým som nedokázala nič spraviť. Vedela som, čo musíme zavolať pomoc.

„Musíme sa postarať o vás oboch... Zavolať lekára.“

„Tu lekár nepomôže, Bella. A ty to vieš!“ šepol dôrazne, pričom si prestal dávať pozor a hlas sa mu zachvel. Rose za nami sa trochu pohla, ale jej sily už nepostačovali, aby svoje okolie silnejšie vnímala. 

Chcela som mu povedať, že ju chcem zachrániť rovnako zúfalo, ako on. Ale nie spôsobom, akým čaká. Som monštrum bez sebaovládania a túžby po krvi, nemohol odo mňa žiadať to, čo som si myslela, že žiadal.

 „Neviem o čom hovoríš, Edward," šepla som a snažila sa znieť nechápavo. Omámene som sa mu opätovala pohľad a nebola schopná ani žmurknúť. 

„Viem, že môžeš Rose zachrániť!" povedal s takou istotou, že ma to zaskočilo.

„Prečo si to myslíš?"

Opatrne vystrel ruky a chytil moju tvár do dlaní. Vošiel mi prstami do vlasov a jemne ma pohladil palcom po línií brady. Pokožku mal horúcu a ovanula ma vôňa krvi, ktorú mal na prstoch. Nemohla som sa ale ani pohnúť a utápala sa v jeho zelených očiach, ktoré ma hypnotizovali. Jeho dotyk bol intenzívny a podmanivý, akoby ma presviedčal, že jeho srdce už je dávno moje.

Zadržala som dych a čakala, či sa pri dotyku mojej chladnej pokožky odtiahne. Ak príde ten zlomový moment, každý okamih, ktorý ešte trvá toto kúzlo, je pre mňa nekonečný dar... Bolo to také dokonalé, že ma to lámalo na kusy. Jeho vôňa bola tak omamná a jeho dotyk taký nežný, že vedomie toho, ako ho sklamem ma ničilo.

„Chceš naozaj vedieť, prečo si to myslím? Prečo si myslím, že dokážeš Rose zachrániť?“

Upieral na mňa všetku nádej v záchranu Rose, ale ja som jej pomôcť nedokázala. Srdce mu prudko bilo a hlas mal tichý a naliehavý. 

„Neviem, čo sa stalo v tej prekliatej továrni pred rokmi. Neviem, akým peklom si si musela prejsť, ani kam si zmizla. Viem ale jednu vec určite. Videl som tú továreň. Bola si na pokraji smrti, všade bola tvoja krv, sutiny stavby ťa skoro zabili. Jerry mi povedal, čo sa tam stalo tesne potom ako vošiel do objektu," hlas sa mu zachvel, pustil svoje ruky z mojej tváre a ustúpil o krok. „Hnal som sa tam ako blázon, ale niekto tam prišiel skôr ako ja. Skôr ako mohla prísť pomoc, na ktorú by možno bolo aj tak neskoro. A myslím, že aj viem kto. Alice. Tá, ktorá sa správala ako dobrá víla Zvonilka počas celého pátrania a dávala mi nádej, keď som od zúfalstva chcel rozbíjať všetko zariadenie, lebo sa po tebe zľahla zem. Bola tam a pomáhala mi dávať všetky stopy dokopy, až kým prišiel tvoj SOS signál. Po tom charitatívnom večierku sa záhadne vyparila a ty tiež. Náhoda? Nezmysel. A ja by som vsadil posledný dolár na mojom švajčiarskom konte, že ťa zachránila ona. Mohol by som ju hádam po čase mať rád ako sestru, hlavne kvôli tomu, že ťa zachránila, ak by mi nechala aspoň primitívnu správu rúžom na zrkadle, že si v poriadku, a že sa o teba postará, ale na čas musíte zmiznúť z dohľadu. Viac by som nepotreboval.“

Cítila som stále na líci jeho horúci dotyk a nebola schopná slova. Silno privrel oči, aby som nevidela bolesť v jeho pohľade, no moju tvár nepustil. Prsty sa mu jemne chceli. Spomienky boli príliš živé aj po takej dobe. Srdce mu búšilo ako splašené a ja som naňho pozerala s očami otvorenými dokorán. Táto téma bola pre nás tabu. Obaja sme sa jej vyhýbali a chodili okolo seba po špičkách, kým medzi nami visela ako Damoklov meč. Tvárili sme sa, akoby sme si tým nikdy neprešli. Akoby to ani jednému z nás neublížilo. Ale bolo to rovnako zvrátené, ako popieranie Holokaustu.

Svojej minulosti musíš čeliť, nie sa pred ňou skrývať.

Nevedela som, čo povedať. Na svete neexistovali slová, ktoré mi mu dokázali vyjadriť, čo som teraz cítila.

Dych mal stále trhaný, akoby sa mu jeho sebakontrola rozpadala pod rukami. Nadýchol sa a otvoril znova oči. Pohľade mal smutný, ale rozhodný.

„Namiesto toho som prešiel päť ročným mukami. Nech to bolo ale akékoľvek, viem, že si si prešla rovnakým peklom, tiež. Poviem ti to rovno, aj keď som sľúbil, že sa ťa nikdy na to nespýtam. A vlastne ani neporuším sľub,“ zhlboka sa nadýchol a pustil moju tvár. Rukami si vošiel znovu do vlasov. Odolala som nutkaniu sa natiahnuť po jeho ruke. „Vrátila si sa iná, silnejšia a oveľa vyrovnanejšia. Držíš si odstup od všetkých a robíš toľko práce, akoby si ani nemusela spať. Nevidel som ťa poriadne jesť ani na pri najdlhších pracovných stretnutiach. Nechcel som na to myslieť, lebo si mi povedala, že inak odídeš a to som nemohol dopustiť. Zaprel som logiku a všetky veci, ktoré mi bili do očí. Lebo som chcel, nie potreboval, byť blízko teba. Za akýchkoľvek podmienok. Viem, že teraz riskujem všetko, a nevyvalil by som to na teba, keby si to situácia nevyžadovala. Vzdal som sa logiky, len aby si zostala. Ale teraz? Nežiadam ťa o pravdu. Nemusíš mi to vysvetliť a nič povedať, ak nechceš.“

Bol tak blízko, že jeho pohybujúcu hruď som mohla cítiť vo vibráciách na svojej vlastnej koži. Položil opatrne obe ruky na moje tvár, akoby som bola tá najkrehkejšia vec, akej sa kedy dotkol. Možno čakal na moju reakciu, ale ja som sa práve stratila v hĺbke jeho pohľadu a naliehavosti jeho dotyku. Mala som to poprieť? Mala som klamať? Povzbudený mojím mlčaním, pokračoval.

„Môžeme predstierať, že nevidím, že sa pohybuješ spôsobom, ktorý ma núti veriť v nymfy. Prebúdzajú predstavy, ktoré ma privádzajú na pokraj šialenstva chcieť robiť s tebou niečo, pre čo nemôžem spať pokojne a musím si dávať studenú sprchu častejšie ako je zdravé,“ hlas mal tichý, chrapľavý a celé moje vnútro sa zachvelo. Uprela som pohľad na jeho pery, ktoré boli špinavé od krvi, ale to, čo ma lákalo nebola krv. Moje vnútro sa menilo na tekutú lávu.

„A viem, že v tom nie som sám. Keď sa nepozerám, cítim ako ma starostlivo sleduješ. Viem, že sa na mňa usmeješ, akoby som bol v tomto skurvenom svete jediný muž, ktorého vidíš a to moje srdce, ktoré som si myslel, že zomrelo pred piatimi rokmi v tej prekliatej továrni, núti biť rýchlejšie a znova ožívať. Ako sa celá rozžiariš, keď sme blízko jeden druhého, že vo mne prebúdzaš primitívny inštinkt vykričať do sveta, že si iba moja, že mi patríš tak, ako ja patrím tebe. Najviac ma presvedčili ale tvoje oči. Sú tak nečitateľné, ale napriek tomu odrážajú všetky emócie. Ako starosť, lásku, hnev, vášeň alebo...“ zaváhal, ale hlas sa mu nezachvel. Odmlčal sa a nasucho prehltol. Pozrel sa priamo na mňa a ja som nedýchala, nehýbala sa a bola ako socha.

„... smäd.“ 


Sme dve - tri kapitole pred koncom.

Prosím, o Vaše komentáre...

 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 30. kapitola:

 1 2   Další »
22.11.2014 [12:05]

anissskaDěkuju ti Rosalie! Konečně už je ta trapka vyřešená, to už se nedalo poslouchat. Emoticon Emoticon
Já zbožňuju ty jejich nejistý pohledy a doteky, ale sakra! Rosalie tam umírá lidi (teda člověče a upíre), takže by to chtělo trochu hejbnout zadkem a nějak to vyřešit.
Jinak je to parádní, doufám, že se ke konci dočkáme pár pohodových kapitol. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18.11.2014 [20:50]

MaryAngelEvaD: Ďakujem ti za tvoj komentár a názor, vážim si ho. Chcela by som ale dať spätnú väzbu a vysvetlenie.
Ver mi, ja sama by som to už najradšej mala celé napísané. Úmyselne sa nesnažím dej zdržiavať a predlžovať niečiu agóniu. Hoci je Asistentka pre mňa stvárnenie sna, "The End" bude pre mňa asi spojené s prívaľom sĺz vyslobodenia. Možno som naozaj príliš analytický typ, všetko musí dávať hlavu a pätu, chcem aby ste mali postavy v plnom vykreslení a pochopili ich pohnútky a rozpoloženie. Každá kapitola mala nejaký zmysel, či o vykreslení nenávisti, priateľstve, vzťahu k Rose, k Belle... Tie oblasti boli také komplexné, že ťažko sa dalo uťať v nejakej časti - teda aspoň pre mňa.
Sama nemám rada knihy, kde sa niekto správa určitým spôsobom a potom v zápätí to všetko poprie. Metaforicky, je to asi môj druh "autizmu".
Určite by sa to dalo napísať lepšie a napínavejšie. Je nesporné, že mesačné prestávky medzi kapitolami tomu vôbec nepomáhajú, v súčastnom stave ale nie som schopná písať iným štýlom a ani rýchlejšie.
Zostáva mi len dúfať, že napriek tomuto ťažkému obdobiu písania a nezáživného čítania kapitol, ak sa nájde niekto a prečíta to celé za sebou - napíše mi, že to malo ten správny spád a dynamiku. Možno však ani to tomu nepomôže... Emoticon

A keď už reagujem...

evelsten: Som rada, že sa ti páči postava Rosalie. V tejto poviedke som sa jej a Emmettovi snažila dať výraznejšie postavenie a pritom vykresliť ich charakter, aký by mali, ak by sa spoznali neskôr - resp. Emmett ako beztarostný horal a Rosalie sebavedomá kráska. Emoticon Ale súhlasím s tebou, že tiež som ju v pôvodnej verzií nemala veľmi v láske. Ale predsa, toľko sa spomínalo, ako sú si s Edwardom podobní, že mi to nedalo a musela som to týmto spôsobom zapracovať. Emoticon

Seb: Pohľad Rose hovoríš? Hm... Tak nesľubujem, ale možno vo forme, ako bývala Alice, ako bonus v tretej osobe. Nakoľko je poviedka iba z pohľadu Belly a Edwarda, nerada by som to pred koncom porušila... Hm... ale ako nad tým premýšlam... Dala si mi chrobáka do hlavy. Emoticon Emoticon Emoticon

16. EvaD
18.11.2014 [19:57]

Po několika kapitolách zase jedna, kde se trošku něco děje - ikdyž to byl jen jediný výstřel od Rose a Bella zbavila chudáka Edwarda provazů, které ho poutaly už tolik kapitol. Prosím, věř mi, že mám tvou povídku ráda, jinak bych jí už dávno odepsala, jako tisíc jiných, jen popisy pocitů v takové míře, jsou i na mě moc - a to jsem přelouskala i F.L.Věka. Škoda, trochu děje, by povídce opravdu prospělo. Emoticon Emoticon

15. winna
18.11.2014 [19:14]

Ha, já věděla, že si to dá Edward dohromady. Byl neuvěřitelně inteligentní a Bella se neustále vyžívala ve své existenční upírské sebelítosti natolik, že ignorovala očitá fakta a neustále důkazy náklonosti ze strany Edwarda. On vlastně nikdy neměl problém přijmout Bellu takovou, jaká je. To Bella měla problém akceptovat sama sebe a svůj nový život. Místo toho se raději vyžívala v pitvání jejich vztahu/nevztahu a kategorického odmítání byť jen myšlenky na ně, jako na pár. Jinak kapitolka je sama o sobě dechberoucí - samozřejmě stále nejsem schopna si ji jen přečíst a čekat na další, ale musela jsem si ji opět přečíst znovu a znovu. A taktéž hudba je taková třešnička na dortu, která mi pomáhá "vidět" příběh, nejenom ho číst. Je to prostě celé dokonalost sama.

14. evelsten
16.11.2014 [22:49]

Ja ani neviem čo napísať. V prvom rade som tak neskutočne šťastná, že tu pribudla kapitola Asistentky Emoticon pretože by som na túto stránku zanevrela už celkovo a nenávratne. Mám tu už len fakt troch ľudí, kvôli ktorým tu len niekedy mrknem, či tu nevložili niečo zo svojej výnimočnej tvorby. Samozrejme si jedna z nich.
Kapitol bola excelentná, strhujúca a plná nenávisti, ale taktiež neuveriteľnej lásky Emoticon Viem, že ústredná dvojica Bella a Edward sú mojou srdcovou záležitosťou a to hlavne i v tejto poviedke, ale práve v tejto kapitole som začala cítiť náklonnosť k Rose. Bolo to neuveiteľne dojemné a neskutočné, ako sa na pokraji smrti prihovárala Edwardovi a ako si Bella tiež vo svojom rozpoložení uvedomila, že rose je nielen dôležitá pre jej brata Emmeta, ale cítila to neskutočné puto, ktoré viaže Rose k Edwardovi a že je to vzájomné. Možno je to tým, že všade, či už v origináli alebo v poviedkach stránkach sme vždy brali Alice ako naj Edwardovu sestričku a Bellinu najlepšiu kamarátku. A Rose tá bola vždy za tú ľadovú, arogantnú kráľovnu. Priznám sa,že postava Rosalie nikdy nepatrila k mojim obľúbeným,tu ju však vnímam inak. Táto kapitola, akoby patrila práve týmto dvom ženám, ktoré spája puto a to, že obe sú schopné, položiť život za to čo im je drahé. No neviem ako to dopadne s Rosalie, ale to je už na tebe Emoticon Lebo čokoľvek napíšeš, čokoľvek stvoríš,viem že to bude to pravé a tak to proste malo byť.
Si proste človek,ktorý to ma v sebe. Tým myslím, všetku tú tvoju precíznosť , dokonalosť, nadanie, láskavosť. Si úžastná. Teším sa na ďalšiu kapitolu Emoticon

13. Petronela webmaster
16.11.2014 [19:32]

PetronelaOkay, okay, okay... to poslední slovo... Nutí mě to k zamyšlení, jak moc jsou Edwardovy myšlenky blízko k pravdě. Moc bych se nedivila, kdyby věděl úplně všechno. Kdyby si potom, co se vzpamatoval z astrálního cestování dal tak nějak dva+dva dohromady a vyšlo mu, že je Bella upír. Přece si musel všimnout, jak Bella vystartovala po Rose, když se tehdy řízla prstem o papír a vzduch naplnila vůně krve. Na to, jak je velmi inteligentní, by to bylo neodpustitelné pominutí důležité informace. Takže - podle mě to ví, jenom netuší, co všechno se k Belle vztahuje. Hlavu může mít plnou všech hovadin o upírech, které naplňují podvědomí lidí po celém světě, ale jinak nic konkrétního.

Tímhle jsem ale přeskočila celou kapitolu, takže zpět k začátku Emoticon. Jak moc dobře víš, tvou tvorbu miluju, takže ani nemůžeš očekávat jinou reakci na kapitolu, než to, že se mi líbila. Líbily se mi ty písničky, kterými jsi doplňovala děj. Zároveň jsem našla i jednu, která se mi hodila ke chvíli, kdy Edward natáhl k Belle ruku - no a tu jsem ti samozřejmě poslala na fb.

Nancy by si podle mě zasloužila daleko krutější smrt, než jenom zastřelení. Nebýt tam Edwarda, tak by Nancy zemřela tak, jak si zasloužila - roztrhána na kousíčky za to, jak se po celou dobu chovala. Ale tak - v konečném výsledku můžu být ráda, že je mrtvá. A to, že ji zabila nakonec Rose je ještě větší terno.

Bohužel mám obavy, co se s Rose nakonec stane. Edward se snaží Bellu přesvědčit, ale nevím, jestli to bude co platné. Ona by to samozřejmě udělala, kdyby se nemusela bát, že to všechno nějak přežene a její snaha vyjde vniveč.

A stejně jak jsem psala v minulém komentáři - stále čekám na zjevení té neznámé ženy. Doufám, že se tam co nevidět objeví a sprostí Bellu toho tlaku, který na ni Edward vyvíjí a pomůže Rose ona sama. Mohla by ji proměnit. Ačkoliv je jasné, že pokud se tak stane, tak to bude na poslední chvíli s nějakým Rosaliiným posledním nádechem - podobně jako to bylo v Rozbřesku s Bellinou proměnou.

A to je asi tak všechno, co jsem chtěla říct. Aspoň doufám. Zrovna teď mě nic jiného nenapadá. Snad jen to, že už se těším na další kapitolu Emoticon.

12. denula
16.11.2014 [17:12]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11. betuška
16.11.2014 [13:40]

veľmi pekne napísané...prečítala som jedným dychom...prosím pokračuj Emoticon

10. Danka2830
16.11.2014 [10:10]

Mary waaaaaaw, krasa, nadhera, dokonalost...... Len prosom prosim nech ju Bella zachrani... Moc v to dufam. Uzasne si to cele napisala, tolko emocii..... Nadhera.... Uplna prepracovanost celeho diela, ze az nechapem, ako to dokazes. Skratka si jednotka !
To ze Bella Nancy nezabila bolo uzasne, tolke ovladanie. Ale ved laska je mocna carodejka, nie? A ten zaver, uplne som sa do to obrazu vzila, ako k nej Edward prisiel, pohladil ju po tvari a vsetko jej to povedal... Nadhera, krasa, luxus!!!
Teraz budem dufat, ze co najskor pribudne dalsia kapitola tohto uzasneho diela !

9. Lucka
16.11.2014 [0:52]

úžasné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!