Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 29. kapitola

Asistentka II - 29. kapitolaPovídka se umístila na 2. místě v anketě o nej povídku měsíce září. Autorce gratulujeme!
„Slečna Swanová, považujte týmto svoju pracovnú pozíciu, asistentky pána Cullena, za zrušenú. Z dôvodu likvidácie pracovného subjektu.“

Bella

„Edward? Halo?“

Mohla som byť paranoidná?

Práve som si zapla telefón a plánovala zavolať Edwardovi. Toto ale rozhodne nebol hovor, ktorý som čakala. Ozvalo sa zakašlanie a zvuk na linke silno zapraskal.

Na druhej strane hovoru z neznámeho čísla som zreteľne rozoznala Edwardové zalapanie po dychu, ako sa ozval môj hlas. Bola to len sekunda, ale ja som okamžite vedela, že niečo je sakramentsky zle. Nebolo to len mojím citlivým sluchom a vnímaním perfektne vyladením na Edwarda. Zlá predtucha ma predchádzala už niekoľko hodín, ale pripisovala som ju len svojmu strachu. Teraz sa ale moja obava menila na realitu. Bolesť sa odrážala v každom jeho nádychu a namáhavom výdychu, akoby ho trhalo z vnútra na kusy, a to ho stalo všetko možné úsilie.

„Edward?“ šepla som znovu a želala si, aby som sa mýlila. Aby sa zasmiala povedal, že si len vypil a chcel ma vytrestať za môj útek.

Ale to nebola pravda. Nemohla som sa pliesť. Príliš veľa bolesti, ktorá sa mi aj na diaľku zabodávala do vedomia, akoby bola moja vlastná. To bola moja kliatba a vykúpenie, zároveň. Vedela som to v tom momente, ako sa namáhavo rozkašlal a kritickosť jeho stavu som mohla len tušiť.

Mal vážne problémy a ja som bola príliš ďaleko, aby som vedela čokoľvek spraviť.

Celé moje vnútro sa zovrelo úzkosťou a obavami.

Išiel predsa ale iba na konferenciu! Nie? Nemal byť v žiadnom ohrození.

Ľudský život bol ale taký krehký. Tak ľahko ohroziteľný. Stačilo málo, chvíľa nepozornosti, nesústredený šofér na ceste a všetko sa mohlo obrátiť iba na spomienky.

„Bella,“ šepol slabo a jeho hlas sa zlomil.

Bol to viac len povzdych a možno by som ho nemala zachytiť. No ja som ho počula a celé moje vnútro sa rozvibrovalo strachom. Všetko išlo do úzadia. Jeho hlas bol slabý a zachvel sa na nesprávnom mieste, akoby mu dochádzali sily a jeho srdce bilo z posledného.

Nie! To nemohla byť pravda!

Vedela som len zopár vecí s určitosťou. Edward nasadol do lietadla s Rosalie pred dvoma dňami a mieril na konferenciu, ktorá sa mala konať v Seatlli. Najväčší odborníci v obore sa mali stretnúť, aby predstavili svoju prácu. Čo sa tam mohlo pokaziť? Havarovalo lietadlo? Neboli žiadne podobné správy, Emmett by niečo také určite vedel a šalel by. Je zranený? Stalo sa im niečo? Alebo boli ohrození niekým počas konferencie? Teroristický útok?

Môj mozog sa rozbehol v plných obrátkach. V hlave sa mi striedala jedna bizardnejšia verzia s druhou, rýchlosťou svetla. Nie, nič z toho to nemohlo byť.

 

Zvuk kvapkajúcej vody sa odrážal slúchadlom niekde v pozadí a tlmený ženský smiech mi prezrádzal, že Edward nie je sám. Niekto ho ohrozoval! Mohla som počuť cvaknutie. Ako strach, stále omračujúco desivý, zrazu prehlušila primárna reakcia predátora, ktorého sa snažia zahnať do kúta. 

Telefón v mojej ruke som zovrela o čosi silnejšie a zrak mi zastrel opar červenej hmly, zmesu hnevu a frustrácie. Prestala som dýchať a voľnú ruku zovrela v päsť. 

 

„Slečna Swanová, aké potešujúce vás znovu počuť,“ ozval sa ľadovo ženský zlomyseľný smiech z druhej strany a ja som vedela, že nejde o omyl.

Všetko sa rázom zastavilo, ako keď valiaca sa voda narazí na kamennú stenu priehrady, keď som započula ten hlas... Taký povedomí a predsa neznámy.

Napäto som sa zaťala.

Nevedela som k nemu priradiť žiadnu tvár. Nepoznala som ho. Určite som ho nepočula vo svojom novom živote. Ale moje podvedomie vysielalo jasné varovanie, že už som sa s ním stretla. Veľmi dávno. Musela som. Lebo ten tón, ako vyslovila moje meno... S toľkou nenávisťou a zlobou s akou som sa zatiaľ u ľudí ešte nestretla. To nemohlo byť nič náhodné a neosobné.

Zavrela som oči a snažila sa rozpomenúť v ľudských spomienkach. Identifikovať zvukovú stopu... Bolo to však ako otvárať oči v bahennej vode a snažiť sa dovidieť na dne farebné rybičky.

O čo dočerta išlo?

Vydieranie? Korupcia? Milostná aféra? Krádež? Zatknutie za požívanie alkoholu na verejnosti? Drogy?

Bolo to vlastne dôležité? 

„Edward!“ skríkla som naliehavejšie znovu. „Si v poriadku?“ 

Každý sa niekedy pýta hlúpe otázky. A toto bol ten moment, keď som vedela, že nič nemôže byť vôbec ešte niekedy v poriadku a práve môj osobný svet podlieha Armagedonu. Edward bol v nebezpečenstve a ja som bola míle od neho vzdialená. Absolútne bezmocná. Bez možnosti ho zachrániť.

Bolo to automatické, impulzívne a podvedomé.

Oči mi sčerneli a horná pera sa mi vyhrnula do tichého výhražného vrčania. Prsty som zvierala okolo toho úbohého kúsku telekomunikačného prístroja čoraz tesnejšie. Cítila som v tom neomylnú vyhrážku a nebezpečenstvo.

Nie, toto nebude nehoda ani náhoda. Toto bude moja nočná mora.

Zvuk praskajúceho plastu prenikol mojimi bubienkami skôr, ako som stihla spraviť trvalú škodu a prerušiť tak spojenie. Musela som sa ovládať. Zistiť, čo sa dialo. Vedomie vlastnej bezmocnosti ma prinútilo povoliť stisk a vybudilo viac môj hnev. Celá som sa začala chvieť.

„Samozrejme, že je v poriadku, slečna Swanová,“ ozval sa znova ženský úlisný hlas, v ktorom sa medzi riadkami odrážala nevyslovená hrozba. „Popíjame Martini bianco a užívame si slnka.“

Edward martini nepil. Prišlo mu suché a trpké. Toto mohol povedať niekto, kto ho vôbec nepoznal. Bola to len prázdna fráza na rozptýlenie mojej pozornosti od Edwardového nepravidelného a prerývaného dychu v pozadí.

Oči som mala doširoka otvorené a ani sa nehýbala. Sústredila som sa na Edwardové tlčúce srdce, ktoré bolo v túto chvíľu pre mňa najdôležitejším zvukom. 

„Dajte mi Edwarda k telefónu,“ zašepla som dôrazne. „Hneď!“

Jej dych bol očakávaním prehĺbený a v reproduktore sa ozýval čoraz intenzívnejšie.

„Nerozumiete tomu, slečna Swanová, nie sme tu, aby ste kládli akékoľvek podmienky,“ povedala vážne a nervózne sa zasmiala. Vlasy jej zašuchotali o mikrofón na telefóne.

Čo dočerta?!

Možno som predtým bola trpezlivá, ale ako upír som touto schopnosťou neoplývala. Telo sa mi začalo nekontrolovane triasť. Z hrdla sa mi dralo zúfalé zavrčanie, ale musela som sa ovládať. Pre Edwarda. Pre jeho bezpečie. Moje zmysly museli zostať pod kontrolou. Privrela som viečka a snažila sa koncentrovať. Nie na dýchanie, to som nepotrebovala a skôr ma rozptylovalo, ale na vytlačenie akýchkoľvek podnetov, ktoré by moju myseľ odkláňali od sústredenia. Celé moje telo bolo napäté ako struna, ktorá pod najmenším náporom praskne.

„Nezahrávajte sa so mnou, ak mu niečo spravíte...“  šepla som hrozivo a nemohla to ani vysloviť. Nie tú vyhrážku. Ale tú myšlienku, že by sa Edwardovi niečo stalo. Nie. Svet bez Edwarda jednoducho nemohol existovať. Nemusel byť so mnou, ale stačilo, že som vedela, že tu je.

„Tak to je potom smola, že do toho nemáte, čo povedať," vyštekla a ja som sa musela silnejšie zovrieť ruku v päsť. Podľahnúť hnevu by bolo také jednoduché...

Sústreď sa!

Zreteľne som počula ako sa tá ženská začala nervózne prechádzať a jej podpätky klopkali o drevenú podľahu. Nerovnomerný, dutý zvuk vypovedal, že nejde o žiadnu naleštenú palubovku. Hrboľatý a pravdepodobne miestami spráchnivený povrch, akoby sa nachádzali v nejakom starom priestore, kde je vlhko.

Čo to malo znamenať? Išlo o únos?

„Mimoriadne vhodné načasovanie. Na zapnutie telefónu, myslím. To sa musí uznať. Vždy ste mali výnimočný time management, slečna Swanová,“ povedala falošne sladko a ja som cítila, ako mi oči potemneli.

To ako stále opakovala moje meno. Ako jej hlas stvrdol pri vyslovovaní každej hlásky. Akoby si to trénovala roky. Akoby jej hlas vážil tonu.

„Možno práve pre ten vypnutý mobil sa mi nepodarilo predtým nadviazať videohovor,“ dodala pošepky skôr pre seba a ja som sa zarazila.

O čom to hovorí, dočerta?

Pred očami sa mi mihali iba nejasné spomienky z môjho ľudského života. Potrebovala som nejaké vodítko. Niečo, čo by mi pomohlo, kde mám hladať. Frustrovane som zavrčala!

Edwardov trhaný kašel som vnímala ako facku. Prudko som otvorila oči. Jeho plúca museli byť poškodené, možno pohmoždený hrudník, alebo zlámané rebrá. Ako vážne bol zranený? 

Ruku, ktorú som zvierala v päsť mi začala pod tlakom napínať, no bolesť som si nevšímala. Cítila som každý záhyb kože a kĺbu. Zatmelo sa mi pred očami a každým jej nádychom sa ovládala menej.

„Kto ste a čo chcete?“ šepla som ľadovo a z hrdla sa mi vydralo zreteľnejšie zavrčanie, ktoré sa ozvalo aj na druhej strane linky.

Kroky náhle ustrnuli a srdce sa jej rozbehlo rýchlejšie. Strachom? Nervozitou? Napätím?

Nemohla som tomu venovať záujem, hoci som to stále vnímala. Všetko išlo náhle do úzadia. Celú svoju pozornosť som sústredila na Edwardov slabnuci dych. Bola som ako paralyzovala a moje telo sa roztriaslo ešte zreteľnejšie.

Ozvalo sa nečakané hysterické zachichotanie, akoby dotyčná osoba tušila, že sú mi jej hry ukradnuté. Ruka s telefónom sa vzdialila, no ja som ten hlas mohla počuť rovnako zreteľne.

„Veríš tomu, Edward? Ona si nespomína!“ výbuch smiechu bol neúprimný a absolútne nepochopiteľný. „Čo iné som mohla čakať? Ignorácia až do samého konca! Netuší, že si tu kvôli nej!“

„Bella zlož ten telefón!“ zakričal sťažka Edward a hlas sa mu pri tom od námahy zasekol. Ozval sa z väčšej vzdialenosti a mne bolo jasné, že by som ho stále nemala byť schopná počuť. Nie ako človek. No napriek tomu to povedal. Prečo? Aby ma varoval?

„Edward...“ hlas sa mi zlomil a otvorila som ústa na prázdno. „Čo sa stalo? Si v poriadku?“

Znovu tá hlúpa otázka. Akoby jeho odpoveď ma mohla uistiť, že všetko bude v poriadku. Bola ale šanca, že ak by to povedal, mohla by som mu uveriť? Vedela som, že to tak nie je. Podľa jeho hlasu a zlomeného dychu. Podľa tej nenávisti a zloby, ktorú tá ženská vložila do tohto hovoru. Edward bol v nebezpečenstve a z nejakého dôvodu som za to mohla práve ja. Do očí sa mi tlačili slzy, ktoré nemohli vyjsť von, aby uľavili mojej duši. No napriek tomu, ironicky, plač bez sĺz je oveľa devastujúcejší ako so slzami.

„Okamžite to polož, Bella! Hneď!“ jeho nahnevaný hlas sa triasol a ja som zrazu mala pocit, akoby sa nemohol nadýchnuť, no napriek tomu vynaložil všetku silu, aby jeho hlas znel panovačne. Aby ma presvedčil.

Zrazu ku mne doľahli silnejúce zvuky rýchleho behu. Z druhej strany lesa som zachytila, ako sa Emmett vracia späť domov a prekonal každým krokom vzdialenosť, za ktorú som ho bola schopná počuť. A aj on mňa.

Ó môj Bože, Rose! Bola s Edwardom? Nikde som jej prítomnosti na druhej strane nezachytila. Rozdelili sa? Bol sám? Kde je Rose? V hlave mi explodovalo milión nových otázok.

„Naivná a hlúpa, jasné že nie je v poriadku a nezmení sa to, bez ohľadu na to, koľkokrát tú otázku položíš,“ sykla zlovestne tá ženská a na malý moment jej tá fasáda padla. Sebaovládanie povolilo. Dýchala prudko a zastrene.

„Považujte týmto, slečna Swanová, svoju pracovnú pozíciu, asistentky pána Cullena, za zrušenú. Z dôvodu likvidácie pracovného subjektu.“

Jej hlas. Snaha o profesionálny tón s nezameniteľnou nenávisťou a aroganciou. V hlave sa mi vynárali spomienky z mojej minulosti rýchlejšie ako pri svetelnom prenose a bežali na pozadí. Ako keď sleduje človek google view s postupným priblížením k Zemi. Z abstraktného pohľadu sa vytvárali obrysy, postupne sa zaostrovalo...

Spomienky z môjho ľudského života boli málo výrazné. Premena spálila všetko, čoho sa v procese dotkla. Akoby čistila operačný systém pred jeho novým, dokonalejším a úplnejším využitím. Uchovanie niektorých spomienok zo svojho predchádzajúceho života si vyžadovalo veľkú dávku námahy a ja som ju vynaložila na to, aby som nezabudla na Edwarda. Aby v mojej novej pamäti zostali všetky spomienky na tie malé útržky a momenty, ktoré som strávila s ním.

„Neviem kto ste ani čo chcete a ani ma to nezaujíma,“ hlas sa mi triasol a z hrdla sa mi dralo zavrčanie. „Okamžite mi dajte k telefónu Edwarda.“

Cullen Industries.

Na druhej strane sa ozvalo rozhorčené odfrknutie a počula som, ako Emmettové kroky zrýchlili do behu, keď zachytil môj hlas. Zavrela som oči, zvierala telefón v ruke a snažila sa ho nerozbiť. 

Teraz som musela ale vyhľadať tvár ženy, ktorá ma nenávidela, ktorá mnou pohŕdala, a mala čo do činenia s Cullen Industries. Musela som pátrať v potlačených a najhmlistejších spomienkach. Kto ma nenávidel tak, že by ohrozil Edwarda len z rozmaru, aby mi ublížil?

Personálne a marketingové oddelenie.

„Ničíš ma celý život a ani teraz na konci nevieš, kto som?“ šepla zlostne a vôbec som netušila, o čom hovorila.

Bola som si ale istá jedným. Toto bola pomsta. Šialená a zúfalá. Za niečo, čo som si ani nepamätala. Prosila by som o odpustenie, ak by som vedela o čo ide. Ale ohroziť Edwarda? Celé moje vnútro sa zovrelo silnou agóniou. Jedna vec je, ak je človek, ktorého milujete v smrteľnom ohrození a druhá vec, ak je to všetko vaša vina. Jej slová mi to hneď potvrdili.

„Edward je to mizerné, že ani keď ťa idem zabiť, tak netuší, kto som? Nie je to irónia!?“

„Skôr vesmírny sarkazmus,“ šepol Edward slabo a moja hranica trpezlivosti bola zničená.

Celá som sa začala nekontrolovateľne chvieť. Vrčanie v mojom hrdle sa dostávalo za hranicu nepočuteľného chvenia hlasiviek a ona sa zarazila.

Odbor styku s verejnosťou.

Zrazu sa mi pred očami vytvoril obraz arogantnej masky ženy, ktorá chcela pred rokmi zabrať moje miesto. Ktorá ma nenavidela natoľko, aby Edwardovi poslala fotky z mojej narodeninovej oslavy.

„Nancy,“ šepla som a nebola si istá, či to odhalenie nezaznelo iba v mojej hlave.

„Výborne, takže predsa si slečna Dôležitá spomenula!“ potešene sa zasmiala, ale v jej smiechu nebola ani stopa po veselosti.

Emmett rozrazil dvere na zadnej terase a v nasledujúcej stotine stál medzi zárubňami dverí s výrazom vraha. Zdvihla som pohľad, aby som mu čelila. Obaja nehybní a mlčiaci. No napriek tomu medzi nami prebehla tichá komunikácia. Počul toho dosť aj sám. Oči mal doširoka otvorené a za všetkou tou fasádou hrozby sa tam odrážal hlboký strach.

Nemusel povedať ani slovo. Nemusel ani len žmurknúť. Rozumela som presne, čo sa mu odohrávalo v hlave, lebo práve takým istým peklom som prechádzala ja sama.  Rovnako som aj vedela, že obavy o jeho Rose, sa bude snažiť nasmerovať.

„Čo sa stalo? Je Rosalie v poriadku?“ šepol a nepohol pri tom ani perami. Po úsmevu, ktorý k nemu tak neodmysliteľne patril, nezostala ani stopa.  „Neodpovedá na hovory ani na správy." 

Zavrtela som hlavou. Nechcela som klamať. Nemala som o nej žiadne správy a niečo už vytušil z tohto hovoru. Aký by malo zmysel mu klamať?

Hrôza a strach sa mu odrážali rovnako zreteľne v tvári ako zlosť a túžbou niečo robiť. Niečo. Čokoľvek. Ale boli sme príliš paralyzovaní vzdialenosťou. Bezmocní.

Nemohla som mu odpovedať. Nedokázala som sformulovať myšlienku a slová tak, aby som zmenšila jeho exponencionálne narastajúce obavy. Nie, keď ja sama som umierala strachom o Edwarda. Privrela som oči, akoby som sa mohla ukryť pred Emmettovou bolesťou, ktorá sa ma dotýkala až príliš. Bola taká osobná, že som v nej videla kus svojej vlastnej.

V pozadí telefónu som vnímala Edwardovo nepravidelne bijúce srdce a zlostný dych Nancy Postrovej. Už som vedela, že to je ona. Jej tvár sa mi vynárala zo spomienok ako dávno zabudnutá nočná mora. Mala by som zistiť, či je Rose s nimi, či je v bezpečí, ale všetky myšlienky ustúpili do úzadia, ako ku mne doľahol zvuk z druhej strany linky.

Pomalé obtiahnutie zbrane a zasunutie náboja do komory.

Akoby odvtedy ubehli celé hodiny, a pritom išlo iba o zlomok sekúnd, pre ľudí nepostrehnuteľných.

Všetok šum zrazu akoby vyplo. Je to nemožné a pre upíra nemysliteľné. Ale v tomto momente, keď sa ozval ten zvuk natiahnutia náboja do komory, celý môj svet sa pohol v základoch. Znovu. Vnímala som všetko a nič. Nič ale nebolo také ohlušujúce, ako tichý prerývaný Edwardov dych v pozadí.

„Práve mu mierim priamo na srdce malou Sigmou SX. Poznáš tu zbraň?“ zasyčala zlovestne Nancy.

Nie!

To nemohla urobiť!

Celé moje vnútro kričalo a napälo sa, akoby sa chcelo vrhnúť vpred a ochrániť to jediné, čo pre mňa znamená celý život. Prestala som dýchať a zostala nehybná, neschopná reagovať na akékoľvek Emmettové prosby.

„Nancy, varujem ťa, nepribližuj sa k nemu! Ak mu ublížiš, tak…“

Absolútne som nedokázala už vnímať moje okolie a telo sa mi roztpadávalo v neovládateľnom trase a kŕče paniky. Telefón v mojej ruke úplne oťažel.

„Žiadne ak, ani tak!“ skríkla nahnevane a v jej hlase bola panika a hnev. „Nie si tu, aby si ho zachránila! A teraz budeš len bezmocne stáť a počuť, ako ti vezmem to jediné, čo si chcela najviac.“

Edward sa snažil dýchať vyrovnane, ale napätím sa rozkašlal a celé jeho telo sa triaslo tak, že sa ozýval zvuk trasu. Dýchal zhlboka, ani čo by sa snažil upokojiť s rozhodnutím, že to nemá zmysel. Akoby prijal neodvratnosť toho, čo malo prísť.

Nie! Toto sa nemohlo diať!

Nemohla som sa ovládať. Celé moje telo sa už teraz otriasalo, akoby v mojom vnútri vypukla búrka. Zvláštne teplo sa začalo šíriť mojím telom od končekov prstov smerom do stredu hrude. 

Zavrčala som. Výhražne a zlovestne.

Zachytila som, ako Nancy vystrašene a pridusene vykríkla od prekvapenia, ale počula som ju len ako v ozvene.

Nemohla som rozmýšľať logicky. Nemohla som myslieť do dôsledkov, na utajenie upírieho sveta a ochránenie Edwarda pred zistením, čo som za monštrum, či strach z jeho reakcie na pravdu o mne. 

Nemala som inú možnosť. Nič iné som nevidela. Iba tú jedinú cestu a východisko.

Iba sa ho pokúsiť zachrániť a riskovať pre to všetko. Zrazu sa mi jeho možné odmietnutie zdalo ako malicherná cena za záchranu jeho života.

Vedela som, čo musím urobiť, skôr ako tá myšlienka sa reálne sformulovala v mojej hlave. Predtým som s tým zápasila a potrebovala sa sústrediť. Teraz mi to prišlo samozrejmejšie ako dýchanie, za môjho ľudského života. Akoby to bolo mojou súčasťou. Nikdy som si ničím nebola taká istá, ako práve teraz týmto. Akoby celá moja existencia práve našla zmysel a smerovala k tomuto okamihu. A ak by som mala zomrieť, nebolo by to zbytočné. Mne však nehrozilo žiadne riziko.

Napriek tomu som mohla stratiť úplne všetko.

Musela som sa ale postaviť medzi neho a letiaci projektil.

Nie astrálne.

Ale fyzicky.

Potrebovala som ho zachrániť, aj keď som nemala potuchy, ako to urobiť. Nikdy som poriadne netrénovala a neskúšala posúvať svoje hranice. Nevedela som, ako to funguje. Doteraz sa mi nepodarilo svoje schopnosti usmerniť a dopredu ovplyvniť.

Teraz ale možnosť zlyhania sa nemala šancu dostať na zoznam volaných.

Nepripúšťala som, že to, o čo sa chcem pokúsiť, je nemožné, že to odporuje zákonom fyziky. Nemohla som na to myslieť. Mohlo ma to zastaviť? Zrazu som mala istotu, že to dokážem. Vzoprieť sa známym zákonom zachovania hmotnosti a premeny časopriestoru.

Prechádzalo mnou silné chvenia, akoby sa hýbali tektonické dosky pod mojími nohami. Nemohla som to zastaviť. Akoby moje telo samé vedelo, čo potrebujem. Ale prudkosť jeho reakcia ma prekvapila. Namiesto známej sústredenej bolesti smerujúcej v hlave, vybuchla v mojom vnútri supernova. Všetko bolo inak. Chcela som zakričať. Akoby moje vnútro sa trhalo na kusy. V hlave mi hučalo a cítila som každú bunku môjho tela, akoby ňou prechádzal elektrický šok. Akoby sa delila a ja ja som ju mohla cítiť každú samostatne a predsa ako súčasť celku.

Bolo to ako záplava tsunami, ako výbuch v Hirošime, ako Veľký tresk v malom. Zrazu som sa nemohla nadýchnuť. Emmett niečo vykríkol, ale ja som ho nemohla počuť.

Jediné, čo som vnímala, bol Edwardov vystrašený hlas doliehajúci ku mne ako v ozvene zároveň so zvukom výstrelu, ktorý prehlušil všetko ostatné.

„Bella, si to najlepšie, čo ma za môj skurvený život stretlo. Milujem ťa!”

 

....

 

Nedokázala som identifikovať, čo som cítila a vnímala. Čo bola realita, a čo predstava.

Upír vidí všetko, počuje všetko, cíti tie najjemnejšie odtiene vôní a vníma s najspoľahlivejšou citlivosťou tie najjemnejšie záchvevy a vibrácie v jeho okolí.

A teraz?

Nič.

Iba ticho, ktoré omračovalo zmysly.

Aj vlastné myšlienky sa mi zdali akési vzdialené a nedosiahnuteľné.

Všade bola tma, skutočná, hmataľná. A absolútne desivá. Obklopovala ma, akoby ma celú pohltila.  

Naplnil ma pokoj, taký neuveriteľný, že hraničil s nirvánou, úplným uvoľnením a dosiahnutím osvietenia.

Bolo to zvláštne. Nebola som upír dlho, no napriek tomu sa moje perfektné zmysly stali mojou neodmysliteľnou súčasťou. Bez nich som sa cítila nahá a zraniteľná. To, čo bolo predtým pre mňa prirodzené, teraz mi prišlo celkom cudzie.

Na malý moment ma napadlo, že takto to musí vyzerať asi po smrti. Len to zvláštne uvedomenie si vlastného bytia ma prekvapovalo. Čakám ma hádam ten povestný Posledný súd? Bolo vlastne nejaké POTOM, ktoré sa stalo mojím TERAZ?

Bolo to... Bolo to ako zaspať po veľmi dlhom a náročnom dni. A len vypnúť. Všetko. 

Necítiť tlak vzduchu, smer vetra, ani vôňu krvi v okruhu niekoľkých míľ. Nepočuť jediný zvuk ani ševelenie. Nevidieť odraz svetla v noci, keď všetko ostatné je ponorené v temnote.

Necítila som nič. Akoby všetko bolo v prázdnote, ktorá všetko obostrela. Akoby som sa nikdy nemala zobudiť. Ale musela som. Lebo...

Edward!

Jediná súvislá myšlienka, ktorá ma držala a viedla vyskočila v mojej mysli ako kométa, ktorá preťala nočnú oblohu a zanechala svoj žiarivý roj svietiť jasnejšie, ako hviezdy.

Musím... 

Čo sa vlastne stalo?

Netušila som, ako dlho to trvalo. Možno hodiny, možno sekundy. Bolo ako záblesk okamihu a zároveň ako sveteľný rok.

Pomaly, akoby sa zrazu zľahka zdvíhal vietor z diaľky a plazil sa ku mne, ani keby sa opäť začala otáčať zem po stlačení nejakého kozmického play, znovu som vnímala svoje telo. Nie naraz. Ale postupne. Najskôr končeky prstov, hánky, potom zápästie... Akoby sa všetko pomaly prebúdzalo späť, a vracal sa cit do môjho tela. Napadlo ma, či je to akýsi opak premeny, ktorá stravuje celé telo a sťahuje sa nakoniec k srdcu.

Ale potom to prišlo a vyhnalo akúkoľvek myšlienku.

Udrelo to prudko ako blesk do každého nervu môjho tela. Hlava ma nemilosrdne rozbolela, ani čo by prekonala silnú tlakovú vlnu a tisícky črepín sa mi zabodávali do lepky a razili si cestu k mozgu.

Budem zvracať.

Nie, ja predsa nemôžem zvracať!

A hoci by som nemala mať schopnosť cítiť bolesti hlavy, prisahám, že teraz som  cítila.

Moje ľavé zápästie príšerne pálilo, akoby sa niečo snažilo vytetovať runy priamo na moju kamennú, nepreniknuteľnú kožu. Náhle som si začala uvedomovať zovretie okolo môjho zápästia oveľa silnejšie. Kovový povrch náramku viac nebol chladný, ale rozpálený a tesne obopínal moju ruku, že som mohla cítiť vygravírované písmená na jeho spodnej strane, obtierajúce sa o moju pokožku.

 

Aby ťa tvoje predstavy dostali vždy tam, kde chceš byť.

 

Tonyho náramok! Chcela som sa astrálne preniesť, ale toto bolo niečo diametrálne odlišné... Uvedomenie toho čo sa dialo, dopadlo len o stotinu sekundy skôr, ako na mňa zaútočila realita s plnou silou. Nemala som šancu sa pripraviť. Ani brániť. Všetky zmysly sa spustili a udreli do mňa ako baranidlo v jednej chvíli a ja som mala chuť prikrčiť sa a zavrčať. Mojim telom prešiel silný kŕč a naposledy sa roztriaslo.

Nedopadla som rovnými nohami, ani som sa nezosunula k zemi. Zrazu som len stála a nočné svetlo ostro kontrastovalo temnote, ktorej som bola vystavená. Oslepilo moje oči a rýchlo som ich privrela. Ohľušujúci hluk dopravy, zvuky mesta ma nútili prikryť si uši a cúvnuť o krok, aj keď to nemalo žiaden zmysel. Zvuk bijúcich sŕdc ma prinútil prudko zalapať po dychu. Možno ten prchavý moment vo mne mohol vyvolať vlnu paniky, ale nestalo sa. Zmysly sa napäli. Všetko bolo zatlačené do úzadia a udrelo to do mňa ako mohutné baranidlo...

Krv!

Všade. Bola. Krv.

Čerstvá, teplá a absolutne opantávajúca zmysly.

Nebola cesta z tohto vábivého pekla plného krvi.

Vedela som, že sa nesmiem prestať ovládať. Ale ani za ten svet som si nedokázala spomenúť prečo.

Moje telo sa chvelo nedočkavosťou a spravila som ďalší krok dozadu. Nič sa nedalo porovnať s vôňou krvi. Čo i len kvapka dokázala moju myseľ zbaviť racionality a predstavovala muky pre moje ovládanie. Ale tu jej bolo priveľa. Čistej krvi som nebola vystavená odkedy som sa rozhodla odolávať. Jediné, na čo som sa dokázala v tej chvíli sústrediť bol zvuk bijúcich sŕdc, len kúsok odo mňa, rozháňajúcich krv do žíl. Krv, ktorá volala po tom, aby som sa z nej napila. Krv, ktorá ma lákala.

A potom som počula ten tichý zvuk.

„... milujem ťa,“ šepol Edward a v hlase sa mu odrážal údiv a zvláštny druh zmierenia. 

Prudko som otvorila oči a z toho, čo som videla, by aj samotné peklo zamrzlo. Posledné slová, ktoré som počula v telefóne, po ktorých nasledoval výstrel! Nemusela som ho hľadať. Pozeral na mňa a výraz prekvapenia vystriedal pokoj. Vôňa krvi sa snažila strhnúť moju pozornosť späť, ale už som sa nedokázala pozrieť nikam inam, ako do Edwardových očí, ktoré na mňa hladeli, akoby som bola jeho splnené želanie. To posledné. Halucinácia. Vidina. Anjel na konci cesty za svetlom.

Stále som cítila vôňu krvi.

Stále ma vábila.

Nič sa nezmenilo.

A zároveň sa zmenilo úplne všetko.

Všetko som vnímala v jednom záblesku okamihu.

Edward je v ohrození a ja som bojovala so svojimi démonmi, ktorých som musela poraziť.

Objavila som sa v tieni ako prízrak. Stála som v rohu miestnosti, ponorená v šere, na nejakej chátrajúcej lodi, ktorá sa kolísala v prílivových vlnách a priamo oproti mne kľačal Edward. 

Pohľad na jeho doráňané telo a vyčerpaný výraz vo mne potlačil akékoľvek známky smädu a túžby po krvi. Pozrela som sa do jeho očí a videla jeho tichý úsmev, akoby som bola zjavenie, ktoré mu privodila jeho slabnúca myseľ.

Chcela som zúfalstvom zakričať, ale okovy zovreli moje hrdlo. Cítila som na vlastnom tele každú ranu, ktorú mal on na tom svojom.

Bol zranený a krvácal na viacerých miestach. Vyhodnotiť situáciu bolo automatické. Videla som bezvládne telo Japonca zvaleného na dlážke, Nancy Postrovú oblečenú ako šlapku, ktorou vždy bola a Rose ležiacu so streľnou ranou na hrudi. Prešiel mnou rýchly záchvat desu. Jej pulz bol takým slabučký, že sa dalo povedať, že som mohla vidieť, ako jej život vyprchá pomedzi otvorené pery každým úderom srdca. Pred očami mi automaticky vyskočil Emmettov zlomený výraz a ja som mala chuť tú psychopatku predo mnou roztrhať na kúsky tak, že by ju nedokázali identifikovať ani tí najlepší špecialisti FBI.

Odohrávalo sa toho vo mne sakra dosť. Ale oči som mala rozšírené totálnym desom.

Ozval sa výstrel. Celú moju pozornosť zabral Edward a projektyl letiaci vzduchom na jeho hruď. Zatvoril pomaly oči a na jeho perách sa mihol posledný náznak nežného úsmevu, ktorý mal patriť mne.

Všetko to bolo priveľmi príšerné.

Príliš reálne.

A ja som vedela, že to budem mať pred očami počas celej mojej existencie, bez ohľadu na to, čo bude nasledovať. Stisla som ruky v päsť a zavrčala výhražne cez zovreté pery tak, ako divoké zviera zahnané do kúta.

Rýchlejšie, ako pohyb častíc v hadrónom urýchľovači, som sa presunula z miesta priamo pred Edwarda a odrazila rukou projektil do steny, akoby to bolo papierové lietadielko. Oči som mala čierne a mrazivé. Telo mierne prikrčené v obrannej pozícií.

Zrazu som rozmýšľala veľmi racionálne a príliš chladne. Všetka túžba po krvi v mojích žilách sa náhle ozvala. Nebola to ale teraz túžba prameniaca zo smädu.

Pozrela som ľadovo na Nancy a mala chuť jej roztrhnúť krčnú tepnu, aby zaplatila za to, ako ublížila Edwardovi. Nechcela som ju však pre jej krv, ale čisto z animálneho pudu, spôsobiť jej bolesť a prinútiť ju zaplatiť.

V mojom vnútri sa ozval taký mohutný príval hnevu, o akom som si nikdy nemyslela, žeby som ho bola schopná. Výhražne som sa nahrbila a cez oči mi padla červená opona zúrivosti.

Vedela som presne odhadnúť ten moment, ako ma zaregistrovala stojacu pred Edwardom.  Stále zvierajúcu telefón a oči sa jej rozšírili strachom. Náhle zbledla a ustúpila tackavo o krok dozadu. Zjavila som sa tam z ničoho nič. Nečakala to. Bola to jej nočná mora. Ja som bola jej nočná mora.

Koľko času uplynulo odvtedy, čo som bola na druhej strane linky a ona vystrelila? Koľko času prejde, kým sa projektil z hlavne priblíži k miestu, na ktoré sa mieri? Je to možné na takúto vzdialenosť merať v stotinách alebo tisícinách sekundy?

V mojej hlave medzitým zúrila tretia svetová a snaha o prevrat pod vplyvom krvi, kým ona nestihla ani uvoľniť ukazovák zo spúšte. A áno, ešte nejakým záhadným spôsobom som sa teleportovala, lebo ja som si bola až sakra istá, že toto nie je žiadny astrálny prenos.

Absurdné? Možno. Ale ak existujú upíri, o čo je toto menej reálnejšie? Využitie mozgovej kapacity má ešte mnohé medzery a Tonyho náramok nejakým spôsobom musel presmerovať energiu, ktorú som pri astrálnom prenose používala a usmernil ju tak, aby bol prenos úplný.

„Chcela si so mnou hovoriť,“ šepla som chladne potichu a videla ako sa jej srdce zbesilo rozbehlo a oči sa jej rozšírili obrovskou hrôzou.

Vedela som, aký je na mňa pohľad. Môj profil sa jej odrážal v rozšírených zreničkách a ja som sa nikdy predtým necítila viac ako upír, ako práve teraz. Nie paralyzovaný a ovládaný smädom mimo kontroly. Ale nebezpečný predátor. Červená hmla opantávala moje zmysly. Výhražne som zavrčala a vycerila zuby.

„To nie je možné,“ šepla a hlas sa jej triasol.

Bez zaváhania, skôr ako stihla zažmurkať, chytila som jej ruku a vykĺbila zápästie. Ozval sa pukot kostí a ona zvreskla. Zbraň jej vypadla a s buchotom padla na zem. Špičkou topánky som ju odkopla, aj keď nepredstavovala už žiadnu hrozbu. Švihom ruky som ju chytila pod krkom a počula ako jej praskajú stavce, ako sa moje prsty a nechty zabárajú do jemného tkaniva až mi pomedzi články začali pomaly stekať pramienky teplej krvi. Oči jej už neplali nenávisťou, ale čistým strachom. Z hrdla jej vyšiel neidentifikovateľný chripot.

Nevedela som, prečo spravila to čo spravila. Ale nebola som hlúpa. Vedela som, že zajala Edwarda, aby mi ublížila. Inak by nevolala a nemala by takú psychopatickú radosť s môjho zdesenia. Moje spomienky sa okolo nej začali pomaly vyjasňovať. Pamätala som si na jej hrozby.

 

„Ty suka, zničím ťa!“

 

Kto mal čakať, že to nie sú len prázdne frázy? Koľko ľudí povie hrozné veci v hneve a nemá preto v pláne niekoho zabiť. Ona bola iný prípad. Zjavne sa cítila v práve. Ale toto nemohlo byť iba o tej jednej noci a predvídateľnom padáku z práce.

 

„Tak ako sa cítiš, keď ťa niekto sťahuje nadol? Ak pôjdem ja, ty sa zvezieš. Nič z toho mať nebudeš.“

 

Bolo to dávno. Ako z minulého života. A to doslova. Za svojou honbou po pomste začala ničiť všetko. Možno by som sa mala spýtať, prečo. Ale vôbec mi na tom nezáležalo. Chcela som ju len dostať čo najďalej od Edwarda.

 

„Za toto mi zaplatíš.“

 

Dovoľ teda, aby sme sa vyrovnali. Nancy.

Sústredila som sa iba na to jedno. Na jej srdce. Jej splašený dych a chripot. Oči, ktoré sa začali vytáčať smerom k stropu, až boli vidieť iba bielka. Kyslík do jej tela prestal prúdiť. Zrak sa jej začínal rozostrovať a videnie sa začalo zahmlievať.

Vedela som, že oči mám čierne a zlostné. Pery zovreté v pevnej linke a môj dotyk je studený ako sama smrť. Nedýchala som. A to bolo dobré. Chcela som ju zabiť. Vlastnými rukami. Chcela som jej telo spáliť a prach hodiť do raketoplánu, aby nič z nej nezostalo na tej istej planéte, kde sa nachádzal Edward, akoby ho ten jed mohol ohroziť.

Počula som, ako jej srdce splašene bije každým úderom rýchlejšie a rýchlejšie. Naklonila som hlavu na stranu. Čakala a pozorovala. Mohla som ju zabiť hneď. Ani by si nestihla všimnúť, že jej čas vypršal. Ale to by bolo príliš ľahké. Takú smrť si nezaslúžila.

Nikdy som niekoho nezabila tak, aby som sa naňho pozerala. Sústredená a očakávajúca jeho koniec. Nie. Opantaná smädom som nikdy nevenovala pozornosť očiam a lapaniu po dychu. Hltala som krv a bola nenásytná. Vtedy to bolo len o uspokojení potreby silnejšej ako čokoľvek iné, čo som poznala. A teraz?

Stála som tam chladná a v mojom vnútri planul oheň šialenstva. Bolo to ako trhať jemné vlákno, ktoré ju držalo pri živote a môcť sedieť v prvej rade. Jej strach ma zvláštne paralyzoval a uspokojoval. Chcela som, aby bola vystrašená. Aby si uvedomila, že neodhadla silu, s ktorou sa rozhodla zahrávať. Ohroziť lásku mojej existencie bol ten najhorší ťah. 

Nič nebolo tak, ako plánovala. Bola obeť a ja predátor. Stačilo iba stisnúť prsty k sebe. Zlomiť jej väz ako slamku. Všetko bolo také ľahké. Nenávidieť je také jednoduché.

Zrazu cez ten opar nenávisti a hnevu, ku mne doľahol iný zvuk, ako z diaľky. Oveľa dôležitejší a tichší. Jediný, ktorý ku mne dokázal preniknúť, cez clonu keď som zostala pohltená túžbou po pomste.

Edwardovo srdce bilo veľmi slabo a nepravidelne. Bol zranený a potreboval moju pomoc.

Všetko sa to odohralo v priebehu pár sekúnd, ale ja som čas vnímala odlišne.

Musela som ju pustiť. Musím!

Prsty sa mi naposledy silnejšie zovreli okolo jej tela. Nie je možné slovami vyjadriť, ako som túžila po jej smrti. Chcela zabiť Edwardovi, mučila ho. To jediné, čo mi je na svete drahé. Musela za to zaplatiť.

Bála som sa ale, niečo oveľa horšieho s čím by som sa nedokázala vyrovnať. A to, ak by priamo predo mnou mohol Edward zomrieť len kvôli tomu, že som nedokázala ovládnuť svoju túžbu po pomste. A to bolo jediné, na čom v skutočnosti záležalo.

Možno bola moja nenávisť silná. A hnev oprávnený.

Ale moja láska bola silnejšia.

„Nemám čas na tieto tvoje zvrátené hry, Nancy Postrová,“ šepla som výhražne priamo do jej tváre.

Edward za mnou otvoril oči a jeho srdce sa zbesilo rozbehlo. Čakal ranu, ktorá stále neprichádzala a prekvapene zalapal po dychu, keď ma uvidel stáť pred sebou.

 

Zločin a trest. Privrela som oči a čakala.

„Bella?“


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 29. kapitola:

 1 2   Další »
20. Petronela webmaster
16.11.2014 [17:40]

PetronelaTak, v první řadě se chci omluvit, že ten komentář přidávám až takhle pozdě. Vždy když jsi mi připomněla, že jsem ho ještě nenapsala, jsem měla moc práce a potom jsem na to tak nějak zapomněla. Poslední dobou nejsem ani nijak často na těchto stránkách, jelikož na to nemám čas.
Ale teď k mému názoru na tuto kapitolu:
Jako vždy to bylo mistrovské dílo. Velmi se mi zamlouval popis toho, jak se Bella kompletně celá přemístila. Všechny ty pocity, bariéry, které musela překročit - a to jenom proto, aby zachránila Edwarda.
S tímhle zřejmě Nancy nepočítala Emoticon.
Teď se jenom obávám toho, co vymyslíš s Rose. Byla by neskutečná škoda, kdyby musela umřít. Emmett by to měl opravdu těžké, ale co by se dalo dělat, že? Bella by ji sice mohla proměnit, ale zřejmě by se tím riskovalo to, že by se nedokázala ovládnout a místo krátkého ´ucucnutí´ by ji kompletně vycucla a Rose by tak jako tak zemřela.
Navíc mi stále vrtá hlavou ten tajemný telefonát, který vedla Alice s nějakou její mámou nebo kým. Doufám, že v další kapitole se už dozvím, co a jak... proto teď jdu pokračovat a snad se mi podaří napsat komentář u další kapitoly dřív jak za měsíc Emoticon.

19. Kala
15.10.2014 [20:01]

Kala Emoticon Děkuji za krásnou kapitolku. Emoticon Emoticon Emoticon

18. Mačka
15.10.2014 [15:05]

Halelujah! Už som myslela, že sa nedočkáme tejto chvíle. Emoticon

13.10.2014 [21:05]

SimaRCullenAbsolutne dokonale!!!!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16. Iva
12.10.2014 [14:01]

Emoticon Emoticon "Edward?" "Bella?" Emoticon Emoticon Toto milujem Emoticon
DOKONALOSŤ Emoticon
Pri každej kapitole si hovorím,že je dokonalá a Ty potom napíšeš ďalšiu ešte lepšiu Emoticon
Ďakujem Ti za zážitok! Emoticon

11.10.2014 [19:23]

MaryAngelwinna: Ani nevieš akú mám radosť, že sa to dá aspoň raz pre niekoho prečítať a nie to, že si to čítaš ty viac krát! Emoticon Emoticon Emoticon Ďakujem! Emoticon

brendiska: Nič si z toho nerob, že ťa to nenapadlo, aspoň pre niekoho to bolo prekvapenie. Takže vďaka tebe bola misia úspešná. Emoticon

Ďakujem za úžasný doping, všetkým, čo ste si našli zatiaľ čas na komentár! Emoticon

14. winna
11.10.2014 [15:46]

tak jsem to zas přečetla asi po stopadesáté. Vždycky úžasně vystihneš nejen jednotlivá slova, příběh, ale i hudbu. Zapomínám dýchat, je to prostě úžasné dílo.

13. Kejt
11.10.2014 [9:17]

Doufala sem, že Bellu napadne, aby se teleportovala Emoticon
Mary, jako vždy, skvěle napsané Emoticon těším se na pokračování! Emoticon

10.10.2014 [20:54]

anissskaJá to věděla! Já věděla, že ona ho přijde zachránit... ten Tonyho náramek je prostě bomba! Emoticon Emoticon Emoticon
Ten telefonát byl docela krutej, doufám, že bude Rose v pořádku. Teď je hlavně důležitý, aby se Bella uklidnila, pomstít se může i později. Důležitý teď je Edward a Rose. Jenže Bella asi nebude moct Rose přeměnit, takže to bude ta záhadná "mami", kterou volala Alice, žejo? Musí to být ona! Rose musí být upírka!

Jinak kapitola byla úžasná, napínavá, mělo to šťávu.. Emoticon Emoticon to víš, psychopatka s pistolí v ruce a výstřely a cestování v čase, to je prostě pochutnáníčko.

Moc děkuju za krásné počtení, vždycky mi to vylepší týden. Snad ti teď odpadne i ta hromada práce a budeš se moct věnovat tomu, co tě baví.. třeba Asistentce :D Emoticon

Měj se kráásně Emoticon

11. MyLS
10.10.2014 [20:47]

MyLSpěkné...

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!