Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 24. kapitola

Stephenie Meyer


Asistentka II - 24. kapitolaKeby sa správne rozhodnutia robili ľahko, robil by ich každý.

Bella

Utekala som a vôbec som nepremýšľala, kam mám namierené. Chcela som bežať na kraj sveta a tam skočiť do hlbokej priepasti bez dna, ktorá by ma pohltila. No už to bol nejaký ten piatok, čo Galileo rozbil predstavu o Zemi v tvare plochej dosky. Hoci vrchnosť protestovala, spravil z nej nepraktickú a navyše nepravidelnú guľu pohybujúcu sa v nekonečnom priestore. Neviem, kde boli vtedy upíri, že mu to nezarazili. Ale pravdepodobne im to bolo jedno.  Ako väčšina ľudského hašterenia. Chcela som sa zastaviť aspoň až za polárnym kruhom, ale napriek tomu som po niekoľkých míľach za New Yorkom zabočila na známe miesto.

Toľko k môjmu plánu nekonečného cestovania smerom k zabudnutiu.

Akoby mi moje podvedomie nedovolilo zájsť priďaleko od Edwarda. Akoby nás k sebe ťahalo neviditeľné, ale za to pevné lano riadiace sa vlastnými zákonmi gravitácie, rotácie a príťažlivosti dvoch telies.

Nerozmýšľala som, kam idem. Vedela som to bez toho, aby som o tom uvažovala. Uvedomujúc si svoje okolie, na bláznivú stotinu sekundy som zvažovala, žeby som sa nezastavila, ale v plnej rýchlosti rovno skočila do hlbín oceánu a plávala skrz Atlantik ako legendárny Titanic. Len v reverznom chode. Ale bola to len prchavá myšlienka, ktorej som nedala príležitosť, aby ma presvedčila.

Moje nohy pozvoľna spomalili z rýchleho behu, až zastavili na okraji útesov štátneho parku Camp Hero, na okraji Montauk. Vietor sa hral s mojimi vlasmi a jemne mi ich krútili okolo tváre.  Síce bolo toto miesto dostatočne vzdialené od New Yorku, pach mesta bol stále prítomný vo vzduchu. Cítila som výpary továrni, hustý smog a preľudnené ulice nachádzajúce sa stodvadsať míľ odtiaľto. Mohla som cítiť silný pulz mesta, z ktorého som ušla, akoby ma volalo naspäť k sebe. Nebolo to však miesto, kam som sa chcela vrátiť. Nie teraz.

Zastavila som na okraji skalnatej pláže a zdvihla tvár k zamračenej oblohe. Každú chvíľu malo zapadnúť slnko, ktoré bolo už niekoľko týždňov dôsledne skryté za hustými mrakmi. Chodievala som sem väčšinou v noci, keď som potrebovala premýšľať a hľadala pokoj. Vedela som však, že dnes tu pokoj nenájdem. Nenašla by som ho ani keby som odišla k tibetským mníchom priamo do srdca Himalájí expresným letom. Oči som upierala na horizont a snažila sa na nič nemyslieť. Bezvýsledne, samozrejme. V mojej mysli vládla totálna anarchia. Kde jedna skupina separatistických myšlienok sa snažila prevziať vládu nad inou. Nechala som ich plynúť a zdanlivo ničomu nevenovala pozornosť.

Naklonila som hlavu a pozrela sa nad skalnatý previs týčiaci sa nado mnou. Mala som to tu rada. Ak sa to dá tak vlastne povedať. Keď sa človek premení na upíra, veľa vecí prestane mať význam, aj keď sa dovtedy javili ako neotrasiteľná axióma. Nie žeby boli predefinované alebo nahradené. Len jednoducho prestanú dávať zmysel.

Nikdy som si predtým neuvedomovala ako sa plytvá slovami typu milovaťzbožňovať v bežnej hovorovej reči. Slúžia predovšetkým na vyjadrenie emócií a podfarbenie gradácie príbehu. Dobre sa to počúva, vynikajúco predáva. Dodáva to pocit vášne a dynamiky, tam kde nie sú. Nikdy som tomu dobre nerozumela. Ale asi to bolo zrejme. Ľudia potrebujú dať silu do slov, keď nedokážu dať silu do citov. Aj ja som bola taká istá. Keď som bola človek.

Mala som rada čokoládovú zmrzlinu a hudbu z filmu Hriešny tanec. Milovala som pizzu s extra porciou syra a prechádzky po Central Parku v daždi. Zbožňovala som svoju prácu a bola som blázon do môjho šéfa.

Všetky silné slová sa zrazu rozplynuli, keď boli podrobené skúške. Plameň premeny všetko roztavil. Nemala som nič a predsa bol predo mnou celý svet, ktorý som mohla dobyť. Ale na ničom z toho nezáležalo. Zostalo mi len jedno lano spájajúce ma so životom. Nepamätala som si ho a jeho prítomnosť bola pre mňa záhada. Napriek tomu, všetko stálo a padalo v mojom živote len na ňom. Edward Cullen. Bol ako kométa, ktorá preťala tmavé nebo a nechal za seba záblesk svetla.

V mojom vnútri sa čosi zachvelo, ako vždy, keď som myslela na Edwarda. To vlastne bolo skoro neustále až na nepatrné výnimky, keď som bola na love. Jeho tvár som mala vyrytú v mysli. Každý jeho výraz, úškľabok a úsmev. Bol mojím slnkom i mesiacom. Už som nebola len ja. Bol mojou súčasťou bez toho, aby musel opätovať moje city.

Zavrela som viečka, akoby mi to malo pomôcť zahnať jeho výraz plný bolesti. Výraz, ktorý som videla na jeho tvári, keď som ho pustila a on sa prepadol do temnoty. Moje telo zachvátila jemná triaška. Musela som sa ovládať. Musela som všetko zatlačiť do úzadia svojej mysle a zamknúť ako Tajomnú komnatu. Zhlboka som nasala slaný vzduch, ktorý do mojich mŕtvych pľúc vohnal príchuť mora.

Zdvihla som hlavu a nadstavila tvár vánku, ktorého chlad som nevnímala. Premerala som si skalnatý útvar vypínajúci sa predo mnou. Chvíľu som tam len tak stála a počúvala okolie. Analyzovala som blízkosť ľudskej prítomnosti, no v okruhu piatich míľ sa tu nikto nepohyboval. Zhupla som sa na špičky pripravená k skoku a potom sa ladne odrazila. Preskočila som ľahko niekoľko zábran, vyhupla sa na skalnatú stenu, zaborila prsty do skaly a rýchlymi pohybmi sa zručne vyšplhala k skalnému previsu. Bol obrátený smerom k otvorenému oceánu a tak poskytoval ideálnu možnosť úkrytu pred prípadnými zvedavcami. Bola však malá pravdepodobnosť, žeby sa sem niekto odvážil.

Sadla som si na okraj a pozrela sa dole na búrlivý oceán. Voda bola nepokojná. Vlny sa ku mne vzdúvali, akoby sa snažili dosiahnuť vo vodných spŕškach na moje lodičky. Vôbec som sa neprezliekla zo šiat, ktoré som mala na včerajšom stretnutí. Svoje oblečenie som ale nevnímala ako obmedzujúce. Vyhupla som sa na neprístupné skaly bez toho, aby som si, čo i len natrhla priliehavý kostým, pustila očko na pančuche, či zlomila opätok na lodičkách. Zložila som si ruky do lona a zamyslene sledovala textúru látky, akoby som tak mohla prinútiť udržať niť svojich myšlienok pod kontrolou. Vedela som však, že je to vopred prehraný boj. Ale prečo by som sa o to aspoň nepokúsila? Väčšinou som sa púšťala do vecí bez nádeje na úspech, aspoň pre to odhodlanie nepoddať sa. Cítila som ale, ako všetko napätie vo mne smeruje k tomu jedinému, na čo som naozaj myslieť nechcela.

Nohy mi voľne viseli cez okraj útesu a ja som sledovala rozbúrené vlny. Nešlo o dilemu – skočiť alebo neskočiť. Ničomu by to nepomohlo a moje trápenie by zostalo nevyriešené. Jediné, čo by som dosiahla, by bolo zničenie kostýmu od Prady, ktorý by sa pri kontakte so studenou slanou vodou stal nepoužiteľný. Akoby mi ho Alice dovolila obliecť dvakrát na seba. Pomyslela som si ironicky.

Myšlienka na moju stratenú sestričku ešte viac prehĺbila smútok, ktorý som pociťovala. Ale poskytla mi nový podnet pre moje myšlienky. Vedela som, že sa o seba Alice dokáže postarať. Bola staršia a skúsenejšia ako ja. No napriek tomu som sa o ňu bála. Rozhodla sa riskovať a skúsiť kontaktovať Jaspera skôr, ako bol na to pripravený. Sama som ju v tom povzbudzovala s Emmettovou ochotnou asistenciou. Ale úprimne, Alice bola dosť svojrázna osoba. Môže pôsobiť zvláštnym dojmom na niekoho, kto nevie, čo od nej čakať. Ako na ňu zareaguje jej Jasper?

Nechcela som, aby jej ublížil a zranil jej odhodlanie. Teraz bola tak ďaleko, že som jej nemohla pomôcť a ani ona mne. Nechcela som byť sebecká. No práve teraz by som ju tak potrebovala pri sebe, aby mi poradila a povedala mi, že všetko bude v poriadku. Nie preto, aby mi bolo lepšie, ale preto, že od nej to nebola len fráza a prázdne klišé. Od nej to bolo uistenie, že za tými príšernými mrakmi naozaj je slnko, ktoré raz vyjde.

Uvedomila som si, že to bolo iba týždeň, čo ma Alice vystríhala, že sa počasie má v New Yorku zlepšiť a má opäť začať svietiť slnko cez deň. Mala som sa porozprávať s Edwardom a nájsť riešenie, aby som mohla naďalej preňho pracovať. Nie skrývajúca sa pred slnkom ako mýtický upír. Teraz mi to celé prišlo, akoby odvtedy uplynuli celé veky. Trápenie, ktoré som v danej chvíli pociťovala ako neprekonateľné, sa mi v porovnaní s dnešným zdalo úplne banálne. Je to tak vždy? Aj teraz bude nasledovať niečo horšie? Môže byť pre mňa niečo viac zdrvujúcejšie ako to, že som Edwarda dostala do nezmyselného nebezpečenstva?

Vlna výčitiek ma zaplavovala od momentu, čo som sa pobozkala Edwarda a on upadol do nejakej zvláštnej formy kómy. Snažila som sa svoje emócie držať zamknuté ako strašiaka vo veľkej skrini, ale cítila som, ako bolesť prestupuje každý záhyb mojej duše. Svet okolo seba som prestala vnímať, napriek tomu, že som všetko videla a počula až so strašidelnou presnosťou. Akoby niekde odbíjali hodiny, ktoré ma delili od definitívneho rozhodnutia. Ale komu bude patriť? Mne alebo Edwardovi? Ušla som len preto, aby som tomu nemusela čeliť? Aby som sa nemusela pozerať do jeho očí a vidieť v nich odmietnutie? Rozhodnutie, v ktorom ma posiela preč zo svojho života?

Zdvihla som pohľad a bez pohnutia som celé hodiny sledovala horizont. Slnko na oblohe vystriedal mesiac a hviezdy. Nevýhodou upíra je, že nedokáže stratiť pojem o čase. Uvedomovala som si každú sekundu, čo som sedela na útese a bojovala každú stotinu sekundy, aby som nezoskočila a nerozbehla sa za Edwardom a neprosila ho, aby mi dal šancu. Ale šancu na čo? Na vzťah? Môcť byť v jeho prítomnosti? Nemohla som o to žiadať, lebo som sa bála jeho odmietnutia a možno ešte viac jeho súhlasu. Potom, čo sa stalo som vedela, že aj on cíti ku mne niečo, čo by nemal. Nikdy sme nemali city jeden druhého opätovať. O čo by to bolo všetko teraz ľahšie? Nie pre mňa, ale preňho...

Neprišla som sem zabudnúť, len som dúfala v zázrak, že sa všetko vyrieši a zrazu to začne dávať zmysel. Ale aký malo zmysel, že ja milujem jeho a on mňa, keď nemôžeme byť nikdy spolu?  

Mala som sa vôbec vrátiť? Nastal teraz ten moment, kedy som mala ľutovať svoje rozhodnutie bojovať so svojou prirodzenosťou, len aby som mu mohla byť Edwardovi na blízku? So živou presnosťou som si vybavila chvíle, keď som si nechávala celé dni a mesiace, znova a znova, prechádzať ohnivé plamene celým telom v ľudskej blízkosti. Neloviť a len dýchať zhlboka. Nechať si plameňmi pretaviť telo a urobiť ho silnejším. Všetko len preto, aby som mohla prísť za Edwardom a usmiať sa naňho bez toho, aby som ho chcela zabiť.

Načo všetok ten stres a sebaobetovanie?

Mohla som mať nekonečnú existenciu plnú zábavy a lovu. Plnú cestovania a vášnivého sexu s neznámymi nomádmi. Mohla som mať všetkých. Bezstarostný život plný zábavy a smiechu. Ale teraz? Keď mi do života vstúpila večná láska, na všetkom ostatnom prestalo záležať. Všetka tá zábava a spoločnosť je len atrapa na šťastie.

Mohla som mať všetko.

Ale ja som chcela iba jeho.

♦ ♦ ♦ ♦ ♦ 

Uplynuli tri dni, štyri hodiny, dvadsaťosem minúť a päťdesiatjeden sekúnd, čo som všetko nechala a odišla. Až s bolestivou presnosťou som si ale uvedomovala každú stotinu sekundy, ktorá odvtedy ubehla. Vo svojej mysli som už niekoľko krát vstala a vydala sa na cestu späť, ale rovnako krát som už bola ponorená v hlbinách oceánu na ceste do neznáma. Výsledkom bolo, že som bez najmenšieho pohybu sedela na mieste, bez žmurknutia sledovala horizont a nepohla ani svalom.

Vedela som, čo by som mala spraviť. Nepotrebovala som nad tým uvažovať. Uvedomovala som si, čo by bolo správne a pre Edwarda najlepšie. Ale napriek všetkej tej bolesti z nevyhnutného okamihu, som sa nevedela prinútiť spraviť neodvratný krok, ku ktorému všetky moje myšlienky smerovali.

Keby sa správne rozhodnutia robili ľahko, robil by ich každý.

To ale nebolo ospravedlnenie, prečo som sa nevedela teraz správne zachovať.

Musela som myslieť na to, čo mi povedal Emmett, keď som odchádzala. Držalo ma to, ako bezpečnostný pás. Povedal, aby som neutekala a neuprela Edwardovi možnosť sa rozhodnúť. Tvrdil, že svojím náhlym odchodom bez rozlúčky mu spôsobím oveľa väčšie utrpenie. Ale po tom všetkom, čo sa stalo, som si nedokázala predstaviť, kde by som nabrala silu postaviť sa pred Edwarda.

Bola som vystrašená? Asi.

Nebála som sa vysokých skál ani búrlivých vĺn. Postavila by som sa samotnému Hulkovi ak by bol v meste a pobila sa s vesmírnou inváziou za záchranu zeme, ale hrozba Edwardovho odmietnutia robila zo mňa najväčšieho zbabelca. Moje vnútro sa bolesťou zovrelo.

Uvedomovala som si od začiatku, že nemôžem žiadať viac. Nenárokovala som si ale jeho pozornosť. Chcela som byť len v jeho prítomnosti a zdieľať s ním jeho bežný deň. Byť mu nablízku a vychutnávať si jeho podpichovanie. Ale teraz? Uvrhla som ho do temnoty, s ktorou sa jeho ľudský mozog potreboval vysporiadať a ja som nemohla čakať na výraz strachu, ktorý by sa mu objavil na tvári, keby ma zbadal pri jeho posteli.

Mohol by ma nenávidieť, mohol by sa ma strániť, ale nezniesla by som, ak by sa ma bál. Uvidel tú časť mojej osobnosti, ktorú nemal nikdy spoznať. Krvilačnú upírku, ktorá stratila aj tie najmenšie zábrany pri vôni krvi. Hrdlo mi stiahlo silnou spomienkou a ja som znechutene zovrela ruky v päsť. Ešte aj teraz ma pri pomyslení na čerstvú ľudskú krv spaľovali žeravé jazyky smädu.

Pravidelný lov, práca v spoločnosti ľudí a Edwardova prítomnosť mi dala falošnú nádej, že mám všetko pod kontrolou, že sa odolávam veľmi dobre. Ale inštinkt upíra nie je možné vypnúť. Je ako spiaci drak v mojom vnútri. Keď sa prebudí, nie je možno ho skrotiť. Celé moje telo sa napälo. Nie, nemohla som žiadať o šancu, na ktorú som nemala nijaké právo. Nie potom, čo moja primitívna reakcia predátora dostala Edwarda do priameho ohrozenia. Ako som mohla byť taká hlúpa?

Výčitky svedomia ma mučili s drvivou neodbytnosťou. Prečo som nevybehla von, keď sa situácia vyostrila? Prečo som nezadržala dych? A sakra, prečo som sa astrálne preniesla s Edwardom do Ruska?

Snažila som sa nemyslieť na opatrný bozk, ktorý celý sled udalosti spustil. Nechcela som myslieť na Edwardove jemné a nežné pery. Nechcela som si priznať, že kvôli tomu bozku by som zostúpila do samotného pekla a pobila sa celou armádou démonov i so samotným kniežaťom pekla. Lebo ten bozk bol ako čistá príchuť raja.

Ústa mi ešte jemne brneli. Spomenula som si na náš prvý bozk spred niekoľkých rokov. Moje ľudské spomienky boli zahmlené, aj keď som sa ich snažila vybaviť s detailnou presnosťou.

Naproti tomu, teraz som náš bozk vnímala so vzrušujúcou plnosťou. Jeho mäkké pery obtierajúce sa o moje, kde všetko prestalo dávať zmysel a existoval iba on a ja. Každý jeho nádych mi na pokožke vyvolal jemné mrazenie a žiadostivé očakávanie. Pery sa mi jemne pootvorili a ja som sa bezmyšlienkovito končekmi prstov dotkla spodnej pery. Ešte som cítila vôňu jeho tela, celé moje oblečenie bolo ním presiaknuté. Vedela som si predstaviť, akoby tu bol teraz pri mne. Všetky moje zmysly prahli po jeho pozornosti. Cítila som jeho jemný tlak okolo môjho pása. Privrela som viečka a vedela som, že tvrdo zaplatím, keď nechám svoje myšlienky zájsť ďaleko. Nedokázala som však so sebou bojovať. Bola som ako novorodená, bez možnosti vedome ovládať svoje emócie a pocity. Edward otriasol všetkými múrmi, ktoré som si budovala celé roky. Ochranné hradby, ktoré mali mňa udržať v hraniciach racionálnych rozhodnutí a jeho v bezpečí. Ale on sabotoval moje úsilie. Jediný bozk a ja som bola neschopná uvažovať a prijať dôsledky.

Moment plný lásky a nehy bol narušený primitívnou túžbou po krvi. Moje sebaovládanie bolo rozdrvené bez možnosti odporu.

Moje telo stále horelo túžbou po jeho dotykoch, ktoré som mu tak tvrdohlavo odopierala. Bolo hladné po Edwardovej pozornosti. V kombinácií s vôňou čerstvej krvi, ktorá ma pripravila o posledné zvyšky sebakontroly, som už nedokázala zaradiť spiatočku. V tej chvíli plnej protichodných emócií a nebezpečenstva útoku, bola potreba ochrániť Edwarda to jediné, na čo som sa v danej chvíli dokázala sústrediť. Jediný zreteľný bod v tom zhluku krvi a žiadostivosti.

Toto však nebolo ospravedlnenie. Ako som mohla dopustiť, aby veci zašli takto ďaleko? Nesľúbila som si predsa, že sa vrátim iba pod podmienkou, že si udržím odstup od Edwarda? Zachovám profesionálny prístup a budem iba jeho asistentka? Samozrejme, podmienky sa ľahko sľubujú a ešte ľahšie sa na ne zabúda. Toto mala byť pre mňa ale posvätná pôda, na ktorú nikdy nevkročím. A čo som spravila ja? Porušila zásady a zabudla na opatrnosť.

Ruka mi prudko klesla do lona a pery som zomkla do úzkej linky. Nie. Nemala som na to žiadne právo. Kam to celé dospelo? Pobozkala som svojho šéfa v astrálnej rovine a uviedla ho do komatického spánku!

Frustrovane som privrela viečka, ale na sietnici som mala vypálený Edwardov výraz. Chcela som ho chrániť. Chcela som mu byť na blízku a spraviť ho šťastným. Alice ma varovala, že som na sebadeštrukčnej misií. Ale ja som si nepripúšťala možnosť zlyhania. Čo by sa bolo zmenilo, keby som jej výstrahy brala vážne?

Pomaly sa začínalo brieždiť a život vo vode začal naberať nový rytmus. Pohľad som zafixovala na nekonečný horizont a vnímala trblietavý odraz hladiny oceánu, v ktorom hviezdy strácali svoje dvojičky. Na povrchu plávali malé ryby, ktoré sa snažili utiecť pred predátormi, vynárajúcimi sa z tmavej oceánskej hlbiny. Počula som zbesilý tlkot ich malých srdiečok, ale nemali kam uniknúť. Už na nich striehli hladné čajky, lietajúce nad hladinou a čakajúce na svoju šancu k útoku. Rybky to mali spočítané. Ležali v potravinovom reťazci príliš nízko. Ich život bol krátky, ale intenzívny. Neprestajný boj o prežitie. Bol to prirodzený kolobeh. Predátor a jeho korisť. Naklonila som hlavu na stranu. Ako môže korisť milovať predátora, ktorý ho loví?

Nerozumela som tomu. Počula som Edwardov hlas, ako posledné, čo mi povedal. Ja som tomu ale neverila.

„Nech je to čokoľvek, beriem to. Chcem presne toto. Chcem nás... Milujem ťa!“

Vôbec som si jeho lásku nezaslúžila! Siahla som po zakázanom ovocí Edenu a jediným spravodlivým trestom je, že budem z raja vyhnaná.

Sedela som ako vytesaná z kameňa, súčasť skalného brala. Moje myšlienky smerovali k zúfalému rozhodnutiu, ktorému som sa bránila.

Nie! Pokiaľ naňho nepomyslím, nebude to definitívne.

Vrátila som sa do Cullen Industries a chcela mu pomáhať. Udržať medzi nami profesionálny odstup. Ako som mohla byť tak naivná? Nedokázali sme to ani prvýkrát ani teraz. Kedy sa to dočerta zvrhlo? Boli sme ako dve planéty, ktoré to k sebe ťahá silnou gravitačnou silou smerujúcou k nezvratnej kolízií? Museli sme byť obaja zničení? Nebolo inej cesty?

Nahovárala som sama sebe, že mu je lepšie, keď som pri ňom. Bol veselší ako som ho vídavala pri svojich astrálnych presunoch. Ale v jeho očiach bolo vpísaná skryté zúfalstvo, ktorú som nechcela vidieť.

Nikdy som mu nechcela ublížiť! Prečo sa ale potom stalo to, čo sa stalo? Prečo som ho dostala do nebezpečenstva a ohrozila jeho život? Oči ma zaštípali, no žiadne slzy nemohli prísť, aby mi priniesli úľavu.

Otvorila som prudko oči. Vedela som veľmi dobre, čo by bolo správne, čo by som mala urobiť. Vedela som to od začiatku. Ale bola som priveľký zbabelec. V mojom svete ale nie je miesto pre to, aby bol Edward vystavený nebezpečenstvu. Nech ma to stojí čokoľvek. Musela som zaplatiť.

Moju hruď zovrela kovová obruč a vlna zúfalstva ma prevalila tak, že mi z hrdla ušiel tichý vzlyk bez sĺz. Moje telo sa zachvelo bolesťou, ktorá vychádzala priamo zvnútra, akoby ho trhala na kusy. Kusla som si do pery. Možno som monštrum. Možno nemám miesto pre emócie bežného dňa, ale potom, keď tá bolesť príde, je zdrvujúca. Obkrútila som si ruky okolo hrude, akoby som sa snažila zachytiť jednotlivé časti pri sebe. Dokázala by som byť taká silná a statočná? Pre Edwarda? Vedela som, že to budem musieť spraviť.

Nemala som inú možnosť.

 

Edward

Prvé, čo som si uvedomil, bola strašná zima, ktorá ma obklopovalo. Každý nádych sa mi zarezával do pľúc a mojím telom prešiel záchvev bolesti. Na malú chvíľu ma napadlo, že musím byť mŕtvy. Ticho a chlad sa do mojich zmyslov zavŕtavali s precíznosťou nájomného zabijaka plniaceho svoju misiu. Telom mi prešla nová vlna triašky a celé moje vnútro sa napälo. Nedokázal som vnímať nič okrem tej neskutočnej zimy.

Chcel som sa nechať znovu unášať vlnou bezvedomia, ktorá ma doteraz obostierala. Milosrdná otupenosť ale zdvihla kotvy a opustila ma bez vyzvania. Bolesť mi prenikala celým telom a ja som asi začal mať halucinácie. Prisahal by som, že počujem žblnkot vody, ktorá sa upokojujúco odráža o prekážku postavenú do cesty. Žeby sa to predsa len Cháron, Hádov prievozník, pre mňa plavil po rieke Styx?

Možno prišla tá chvíľa, kedy by som si mal rýchlo spytovať svedomie a oľutovať všetky tie zverstvá, čo som za svoj skurvený život napáchal. Ale nevedel som sa sústrediť. Do popredia sa mi snažila predrať nejasná myšlienka, veľmi dôležitá, ktorá ma nabádala, aby som bojoval, ale nedokázala sa zhmotniť a nabrať konkrétny tvar.

Kurva, ak umieram, prečo aspoň tá bolesť neodznieva, ale pulzuje v celom mojom tele, akoby ho chcela stráviť? Každý sval mi horel a mal som pocit, že bolesť pochádza z každej bunky osobitne.

Nie nemohol som byť mŕtvy. Zatiaľ určite nie.

Čo sa to dočerta stalo? Kde som to? Prečo ma, kurva, všetko bolí? Pomaly som naberal vedomie a záblesky udalostí sa mi začali premietať pred očami, ale nedávalo mi to zmysel. Chcel som zavrčať od bolesti, ale mozog nedokázal spracovať ten podnet. 

Nečakaný príval bolesti ma celkom ochromil! Hlavu som mal ako v kovovej obruči, akoby ju niekto stláčal oceľovým zverákom a ja som modlil, aby to prestalo. Ale neprestalo. Samozrejme. Prečo by mi to Všemohúci uľahčil, keď som sa mu svedomito vyhýbal a stretnutia v diári presúval s pravidelnou presnosťou na neurčito. Nikdy ma nezaujímal život po smrti. Prečo aj? Toto hedonistu netrápi. Mal by som to riešiť teraz? Záležalo na tom? Zaujať rýchlo nejaký postoj na poslednú chvíľu? Mal som myslieť na to, či je nejaké potom? Mal som sa obzrieť za Chárom a zavolať ho na pivo?

Na jazyku som pocítil kovovú pachuť vlastnej krvi, akoby som ochutnal samotnú smrť, ako sa po mne naťahuje. Nemal som dosť síl, aby som bojoval a opäť ma zmáhala únava, ktorá ma lákala možnosťou sladkého odpočinku. Nevedel som však, či by som bol dosť silný, aby som sa dokázal znovu prebrať. Nemohol som sa podvoliť.

Nedokázal som otvoriť oči, ale v mojej mysli sa vynoril obraz, ktorý ma prebral. Pred očami som videl anjela s mahagónovými vlasmi a zlatými očami. Bola prekrásna a v jej pohľade sa odrážala starosť o mňa. Bola tak blízko, že som jej vôňu mohol vnímať celým povrchom tela. Nič nepovedala, no očami ma prosila, aby som to nevzdávala a ja som vedel, že je to len halucinácia. Moja Bella bola v bezpečí a ja som bol prvýkrát rád, že sa veci tak pokašlali a ona nešla so mnou na konferenciu do Seattlu. Dobre som ale vedel, že ak sa mi niečo stane, tak napriek všetkému, čo sa medzi nami stalo, napriek tomu, že ušla opäť odo mňa, bude si to vyčítať. A to som nemohol dopustiť. Musel som to zvládnuť a dostať sa z tohto pekla kvôli tej.

Bolestivo som zachrčal a tento krát sa z môjho hrdla vydral tichý chrapľavý a neidentifikovateľný zvuk. Zisťovanie o stave vecí po smrti nechám na neskôr. Nech tam na mňa na druhej strane čaká ktokoľvek, nemohol som sa len tak zvaliť a nechať odviezť. Nemohol som to vzdať. S Bellou som mal nedoriešené záležitosti a nehodlal som sa jej vzdať kvôli niečomu takému pridrbnutému ako nebezpečenstvo smrti.

S námahou som otvoril oči a bolestivo zažmúril. Všade bola tma a moje videnie bolo rozmazané. Tvár som mal vyvrátenú dozadu k stene a všetko videl hore nohami. Až teraz som si uvedomil, že som priviazaný silnými povrazmi na ťažkom drevenom kresle. Pokúsil som sa hlavu otočiť a s trýznivými mukami som si uvedomil stuhnutý krk, ktorý bol zaklonený pridlho. Pohol som hlavou, čo najpomalšie, no aj tak bolesť vystreľovala do celej mojej chrbtice. Zaťal som zuby, aby som nevykríkol. V ústach som cítil znovu pachuť vlastnej krvi. S námahou som sa cez zuby nadýchol a vypľul ju. Zdvihol som pohľad a očami zablúdil po miestnosti, ktorá bola ponorená v tme. Vyzeralo to ako skladisko, ale nebol som si istý. Stolička, na ktorej som bol priviazaný, stála v rohu miestnosti, oproti dverám, spod ktorých prenikal do miestnosti jediný tenký prúd svetla. Po oboch stranách boli malé, okrúhle okná, ktoré teraz ale boli zatiahnuté. Moje oči si pomaly začali zvykať na temnotu a začal som rozoznávať viacero tvarov. Napravo odo mňa bol široký drevený stôl, na ktorom boli uložené nejaké predmety, ktoré som nedokázal identifikovať. Pochybujem ale, že to bol čajový servis.

Odvrátil som pohľad a všimol si kopu haraburdia na opačnej strane. Na zemi bol nejaký matrac a na ňom sa chúlilo nejaké bezvládne telo.

Uvedomenie reality ma prevalcovalo ako prílivová vlna, až ma naplo na zvracanie.

„Rose?“ šepol som naliehavo. Nebol som si istý, či je to ona. V tej tme som nemohol dobre spoznať tvár.

Bože, musí byť v poriadku! Nedokázal som rozoznať, či sa hýbe a či vôbec dýcha. Premkol ma ešte silnejší chlad. Tento krát ale nie zvonka. Zrazu ma premkla silná zúrivosť. Prudko som sa pohol a chcel sa vytrhnúť z povrazov, ale len čo sa mi zarezali hlbšie do zápästia. V ramene mi slabo puklo, no ja som to nevnímal. Bál som sa o Rose. Čo ak jej ublížila?

„Rose, si v poriadku?“ skúsil som to znovu, premkli ma silnejšie obavy a hlas sa mi zachvel.

Zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vkĺzol kužeľ svetla. Strhol som sa. Nemalo význam predstierať, že som stále v bezvedomí. Zažmurkal som a rýchlo sa rozhliadol. Vo dverách stál ten zavalitý muž z hotela s nečitateľným pohľadom a vedľa neho útla žena. Akoby sa skrývala. Ale to ona robila vždy. Tá suka! Nancy Postrová!

„Aké milé prekvapenie, pán Cullen. Som rada, že ste už hore. Bála som sa, že prídete o všetku zábavu, ktorú som pre vás prichystala,“ povedala s falošnou zdvorilosťou.

Prešla okolo toho valibuka dnu do miestnosti a v ruke držala malú čiernu krabičku. Prižmúril som oči, aby som zaostril. Všimla si môjho záujmu a predmetom v ruke mi zamávala. Kamera! Načo sakra...

„Myslíte, že vaša Bella ocení živý prenos, alebo jej bude stačiť video zo záznamu?“ ozvala sa zlomyseľne Nancy.

Vtedy mi to došlo. Ja som s touto fraškou nemal nič spoločné. Nancy sa nikdy nevzdala svojej pomsty a chcela ublížiť Belle! Už som rozumel jej sklamaniu z Bellinej neprítomnosti na konferencií! Keď jej nemohla ublížiť fyzicky, rozhodla sa pre psychickú bolesť. A ja som jej pri tom mal hrať druhé husle! To nikdy nedovolím!

Z hrdla sa mi dralo zvieracie zavrčanie. Zaťal som ale ruky v päsť a v tej chvíli som zatúžil po jej krvi viac, ako po čomkoľvek predtým. 


Mexiko

Nepotrebovala kyslík no vízia, ktorú práve videla ju prinútila zalapať po dychu. Prenikol ju absolútny šok z budúcnosti, ktorá znamenala koniec jej rodiny, ktorú získala iba nedávno. V ohrození neboli priamo jej súrodenci, ale tá psychopatická beštia chcela zabiť Edwarda Cullena a o osude Rosalie Hallovej sa ešte nerozhodla. Nemala čas na premýšľanie, čo tá psychopatka chce urobiť. Potrebovala sa vysporiadať s najzničujúcejšou vízou, akú kedy mala.

Cítila sa chytená do pasce vlastnej schopnosti. Vedela, čo sa stane, ale nie kedy. Vedela, že Edward sa s Rose nachádzajú na konferencií. Odišli do Seattlu pred dvoma dňami. Navyše miesto sedelo s tým, čo videla vo svojej vízií.

Vízia sa ale mohla každú chvíľu zmeniť, ak by Edward vyprovokoval nejakou svojou poznámku Nancy k prudkej reakcií. To by uňho nebolo nič prekvapujúce. A čo Rosalie? Nepoznala ju, ale vedela, že nebude len tak ležať ako obeť, aj keď bola zatiaľ zdrogovaná. 

Alice nemala času nazvyš. Musela jednať. Vedela, že keď zaznie smrteľný výstrel, bude na oblohe ohňostroj. Nevedela ale určiť, koľko dní alebo hodín jej zostáva. Mohol to byť ohňostroj na ukončenie konferencie? Alebo pri inej príležitosti oslavy? Koľko dní jej zostávalo? Jeden? Dva?

Nachádzala sa príliš ďaleko. Na miesto sa dostane rýchlejšie kontinentálnym letom, ako keby utekala. Bol však práve jasný deň a ona nemohla opustiť toto kryté miesto. Do lietadla sa nedostane skôr, ako slnko nezapadne za obzor. Čakaním ale stratí osem hodín. Čo ak sa to má stať dnes v noci? Rýchlo v hlave myslela na časový posun a dĺžku letu, ale dobre vedela, že sa do Seattlu nedostane skôr ako zajtra na obed.

Možno by si mala nechať pristaviť taxík do tmavej štvrte, natiahnuť pončo a klobúk. To jej ešte stále ale nezostávalo dosť času. Načasovanie na záchranu by bolo až príliš tesné. Bude to však musieť risknúť.

Možno by mala zavolať dievčatám do Denali. Ale ich rozhodnutím si nebola istá. Situácia bola až príliš vážna a pri poslednej návšteve jej sesternice s Bellou práve nenadviazali priateľské vzťahy. Nemohla riskovať, žeby jej odmietli pomôcť, len aby jej ublížili.

Nepotrebovala vytočiť ani číslo, aby vedela, že Bella bola mimo signál. Chytila mobil a potrebovala jej zanechať aspoň správu. Čo jej však mala povedať? Rýchlo mobil zaklapla. Nedokázala premýšľať.

Prečo tá vízia neprišla skôr? Konferencia v Seattli bola plánovaná niekoľko mesiacov dopredu. Bolo rozhodnutie spravené na poslednú chvíľu? Súviselo to nejako s tým, že Bella sa konferencie nezúčastnila? Všetko bolo zastreté a úmysel vo výzií nevidela. Nerozumela tomu.

Dobre si ale uvedomovala, aké následky bude mať na Bellu Edwardova smrť. Večná láska v tomto nedáva na výber. A ak by zomrela aj Rosalie, Emmett by jej v kamikadze misií bol odhodlaným sekundantom. Nikdy naňho nemyslela ako na svojho brata. Vždy to bol ten sexy chlap od vedľa, s ktorým kedysi spávala. Ten, ktorý ju rozosmieval, keď bola smutná a podporil ju, keď sa rozhodla opustiť rodičov. Vízie niekedy mlčia. Rozhodnutie nespravila. Teraz však, keď si uvedomovala, ako je blízko k strate ich oboch, vedela, že sa pre ňu stal bratom v okamihu, ako si ho Bella adoptovala za súrodenca. Áno, bol to jej veľký brat. A vždy to tak bolo. Len jej chvíľu trvalo, kým to pochopila.

Premkol ju zrazu silný strach o svojich súrodencov. Nechala ich samých bez ochrany. Zúfalo im potrebovala pomôcť, ale desil ju pocit vlastného zlyhania. Oči mala doširoka otvorená a prítomnosť ďalšieho upíra si ledva uvedomovala. On však jej emócie vnímal s jasnosťou lepšou, ako keby mu ich prezradila. Nedokázal im ale správne porozumieť.

„Bojíš sa?“ šepol prekvapene Jasper a jeho čierne oči sa na ňu skúmavo upreli. „Neublížim ti.“

„Nebojím sa teba,“ povedala potichu Alice a smutne sa naňho pozrela. Chcela mu toho toľko povedať, ale nebol čas. „Bojím sa o svojich súrodencov. Sú v nebezpečenstve. Musím ich ísť zachrániť.“

Zmienka o súrodencoch ho prekvapila, ale podľa výrazu jej tváre vedel, že sa nemôže pýtať. Na jeho prekvapenie sa mu ale vonkoncom nepozdávala narážka na nebezpečenstvo, ktorému by sa Alice mala vystaviť. Ale toto bola jeho domáca pôda. Tomu rozumel. Chcel zachovať rozvahu a na celú vec sa pozrieť z taktického hľadiska.

„Bude to nebezpečné?“ spýtal sa a v hlase sa mu odrážala stopa vojenského veliteľa.

Ustarane sa na ňu pozrel a ona pocítila malý hrejivý plamienok pri srdci. Zvláštne ako o ňu prejavoval záujem, hoci sa poznali iba krátka. A predsa, akoby sa poznali celú večnosť.

„Nie. Nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Iba ak to, že prídem neskoro.“


A je to tu! Po dlhej dobe, ktorá sa mi zdala ako večnosť... Neviem, či to ešte bude niekto čítať, hádam ste úplne nezabudli na Asistentku. :)

Ďalšia kapitola mala byť posledná, ale vzhľadom na tento koniec, to asi nestihneme. Iba, žeby ste veľmi chceli, aby som to dala dohromady... Inak, možno to bude ešte jedna alebo dve navyše. 

Hm, takže čo si o tom myslíte? Teším sa na vaše komentáre! :) 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 24. kapitola:

11. Kala
27.04.2014 [14:38]

Kala Emoticon Emoticon Emoticon Krásná kapitolka. Setkání Alice a Jaspera Emoticon Těším se na další. A klidně i víc kapitol. Tak, jak se ti to bude dobře psát. Emoticon

10. winna
27.04.2014 [11:04]

kapitolu jsme zhltla jedním dechem, prosím další co nejdříííív.

9. katka
27.04.2014 [10:36]

Doufám, že to Alice stihne včas, nechci, aby Edward umřel. Jinak jsem ráda, že uz Alice konečně našla Jaspera.
Skvělá kapitola, mlč se ti povedla. Jsem rráda, že uz jsi zpět. Asistentka mi už chyběla.
Emoticon Emoticon

8. Lucka
27.04.2014 [1:11]

perfektní Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7.
Smazat | Upravit | 26.04.2014 [22:35]

První série se mi líbí víc, ale počkám si na další kapitolu. Jinak je nádherné! :D

26.04.2014 [22:04]

FaithÁno, máš pravdu dlho sa čakalo na túto kapitolu, ale každý jeden deň čakania stál za to, aby som sa dočkala tohto dielu Emoticon Emoticon Máš neskutočný talent na písanie a čítať tvoje poviedky je ako pohladenie po duši každého čitatela Emoticon Emoticon
Krásne si opísala všetky pocity každej postavy, ktorá dnes mala česť sa prejaviť. Chúďa Alice, celý čas hladá Jaspera a teraz, keď má náročnú úlohu- zachrániť svoju rodinu- tak ho nájde. Ale verím, že v závere tvojho diela budú všetci nadmieru spokojný Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Tiež by som bola za, keby si napísala ešte 2 diely, lebo s Asistentkou sa mi bude veľmi ťažko lúčiť Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Takže v skratke: dokonalé, precítené, úžastné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. evelsten
26.04.2014 [21:59]

Som neskutočne rada, že som sa opäť mohla ocitnúť v takom dokonalom raji, ako je čítanie tejto výnimočnej poviedky. Počkali sme si a stálo to zato, ako vždy... Emoticon
Obdivujem tú hĺbku pocitov a tých oduševnených viet a dojmov, z pohľadu Belly i Edwarda. Vždy si rada prečítam nejakú dobrú poviedku na ejto stránke, ale až pri takýchto ako je táto poviedka spoznávam ako chutí dokonalosť a čítanie so zadrženým dychom Emoticon Už sa teším na pokračovanie Emoticon i keď je mi veľmi smutno, že týmto to bude končiť a určite pri poslednej časti vyhŕknu mi slzy do očí... Emoticon Zbožňujem ťa MaryAngel a skláňam sa pred tebou s veľkou vďakou za tvoj čas, za tvoj talent a za všetko čo nám dávaš Emoticon Emoticon

4. Seb
26.04.2014 [20:21]

Takhle jsem měla oči navrch hlavy Emoticon, když jsem zjistila, že je nový díl Asistentky, dceru jsem vyhnala od počítače, žehličku jsem vyndala ze zásuvky a s rozbušeným srdcem jsem se vrhla na čtení. Ach, tak krásně jsem si početla a ta hudba dokonale dokreslila atmosféru Bellina přemítání. Jen mám strach z jejího rozhodnutí a Edwardova situace... to jsou nervy. Viděla bych to nejmíň ještě na dvě kapitoly. Hlavně doufám, že bude HE Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26.04.2014 [20:09]

DopeStars Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Takl to nemám slov! To bolo úplne úžasné! Hoci prišla táto kapitolka po dlhom čase, ale stála za to!!! Emoticon Ale čo sa to deje? Každý si myslí svoje a pritom je to všetko nejako spojené... absolútne super! Až som zvedavá, ako to celé dopadne, ale nejakú svoju predstavu mám Emoticon (a žili šťastne až na veky! Emoticon Emoticon )
A čo sa týka toho konca - som nedočkavá ako to skončí, ale nevadilo by mi, ak by boli ešte nejaké 2 kapitolky, pretože túto poviedku zbožňujem!! Emoticon Emoticon Emoticon

Netuším či môj komentár dáva nejaký zmysel, ale teraz sa vo mne bije riadne veľa emócií Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Dommy1
26.04.2014 [20:06]

Úžasná! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon ďalšiu prosím Emoticon Emoticon Emoticon

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!