Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 23. kapitola

Asistentka II - 23. kapitolaRozhodnutie musí prísť skôr, ako bude neskoro.
Kedy bude vlastne neskoro?
V tom je ten problém. To nikdy nevieš dopredu.

Edward

Udalosti potom nabrali rýchly spád. Zbaliť tie najnevyhnutnejšie veci, zavolať zopár dôležitým ľuďom, potvrdiť rezervácie, vyhádať storno poplatky a iné fázy procesu, ktorého som sa odmietol zúčastniť. Nechcel som odísť. Túžil som nasadnúť do auta a ísť... vlastne, ani neviem, kam by som išiel. Napadlo ma len jedno miesto. V hlave som mal obraz zasneženého hradu v Rusku, ktorého presnú polohu som vlastne ani nepoznal. Bella mohla byť kdekoľvek. Emmett mal v tomto žiaľ pravdu. Za posledné roky s ňou strávil viac času a rozhodne jej novú osobnosť poznal lepšie ako ja.

Napriek tomu som dúfal, že sa nám let nepodarí vybaviť a budem môcť vyraziť do ulíc a skúsiť hľadať Bellu aspoň pre ten pocit. Akoby som to mohol nejako ovplyvniť a ona mohla moju snahu vycítiť, aby našla cestu späť ku mne.

No hviezdy boli pravdepodobne v neprajnej konštatácií pre moje osobné priania. Dlhodobo. Zásahom vyššej moci alebo lepšie povedané Rosaliinej nekompromisnej neústupčivosti a vyhrážaniu sa spoločnosti aeroliniek sa nám podarilo dostať na palubu posledného lietadla smerom na Washington a následným prestupom na linku do Seatllu. Na priamy let by sme museli čakať až do rána, čo by som uvítal, ale podľa Rose na to nebol čas. Prednáška mala začať o šiestej večer a po nej mala nasledovať slávnostná večera. Ak sa nezúčastním žiadneho iného oficiálneho programu, aspoň dve hodiny pred začiatkom by som tam mal byť. Vraj je to zdvorilé. Blbosť. Bolo mi to absolútne ukradnuté. Jediné, na čom záležalo, bolo nájsť Bellu. Ale nemal som možnosť do toho aktívne zasiahnuť. Jediné, čo som si od Emmetta vynútil, bol sľub, že sa ozve ako náhle bude vedieť viac. Skvelé.

Oba lety som prečkal v akomsi katatonickom štádiu neschopnosti sa pohnúť alebo komunikovať so svojím okolím. Snaha Rose zapojiť ma do finálnej úpravy Bellinej prípravy a poznámok zlyhala na plnej čiare. Uvedomoval som si, že by mi práca na podkladoch pre konferenciu mohla pomôcť zahnať starosti o Bellu do úzadia, ale bolo to silnejšie ako ja. Po počiatočných pokusoch na kladenie doplňujúcich otázok a mojej vytrvalej ignorancie, si Rose len rezignovane povzdychla a pokračovala v úprave prezentácie sama. Bude to fiasko. Ale vôbec som sa nevedel prinútiť, aby ma to trápilo.

Pozeral som von oknom na tmavú oblohu. Bolo zatiahnuté a napriek tomu, že by bolo za normálnych okolností vidieť hviezdy, viseli sme v priestore, kde nebolo možné určiť, akou rýchlosťou sa pohybujeme a či vôbec napredujeme. Ktovie, možno sme cúvali.

Akoby to presne vystihovalo môj súčasný stav. Obklopený hmlou a bez možnosti progresu. Zaťal som zuby a snažil sa všetky myšlienky vytesniť z mysle. O všetkých pochybnostiach si budem musieť s Bellou pohovoriť, keď sa vrátim. Teraz to nemalo zmysel. Najmä neblahé tušenie, že jej zmiznutie bolo ďaleko definitívnejšie, ako mi priznal Emmett. Bol by z neho vynikajúci hráč pokru. Malé náznaky nervozity, ktoré by sa ale ľahko dali zameniť za starosť o jeho sestru. Čo ma však presviedčalo, bola Rosaliina náhla nevôľa voči Belle. Bolo to spôsobené výčitkami? Alebo náhlym strachom, ktorý bol vyvolaný takou nečakanou reakciou na jej zranenie?

Možno som len preháňal a mal zbytočné obavy. Možno však bolo všetko úplne inak. Na hrudi som mal ťažobu a ťažko sa mi dýchalo. Mohla by ma opustiť bez rozlúčky? Už to raz spravila. Aj keď vtedy vlastne nemala na výber, alebo áno? Prepadlo ma zlé tušenie. Čo ak ten bozk bol rozlúčka. Bože nie!

Zavrel som oči a s bolesťou si predstavil Bellinu tvár. Nie. Nemôže to tak byť. Určite sa ozve. Zavolá. Všetko vyriešime. No napriek tomu, čo ak nie...

Dokázal by som sa s tým zmieriť, keby sa Bella načisto stratila z môjho života?

Srdce sa mi splašene rozbehlo náhlym strachom.

Odpoveď som poznal. Päť rokov som sa snažil vyrovnať s jej neprítomnosťou, keď som veril, že sa vráti a nedokázal som to prežiť bez vedľajších následkov. Nežil som, iba prežíval. Akoby som to mal zvládnuť s vedomím, že je definitívne preč?

Rozhodnutie však nebolo ďalej len o tom, či chcem zostať s ňou alebo nie. Bolo za tým oveľa viac. Zmena, ktorá bola taká závratná, že už som viac nemohol pred ňou zatvárať oči, aj keď som jej to sľúbil. Jej oči, ktoré planuli ale telo studené a pevné ako ľad. Jej náhle zmeny nálad a v neposlednom rade čierne oči zrkadliace túžbu po smrti. Odrážalo to aj jej dušu? Zmenila sa v odlišnú osobu? Nie, myslím, že nie. Stále bola láskavá a chápavá. No bola oveľa sebavedomejšia a istejšia. Mala v sebe iskru, ktorá ma zapálila jediným jej pohľadom. No klamstvá a ochranné hradby nevedomosti, ktoré okolo seba vybudovala musia zmiznúť. Napriek všetkému strachu a obavám som už vedel, čo chcem. Chcel som sa rozhodnúť pre ňu a pre nás, no potreboval som vedieť pravdu.

Dúfal som však, že mi Bella tú možnosť rozhodnúť sa poskytne. Nemohol som sa jej vzdať. Nie bez boja. Nie bez toho, aby som dal do toho úplne všetko.

 Lietadlo pristálo s hodinovým meškaním kvôli nejakej lokálnej búrke vo Washingtone. Na letisko Sea Tac – Tacoma sme vstúpili po viac ako dvanástich hodinách, čo sme opustili New York. Ako som vystupoval z lietadla srdce sa mi rozbúchalo a hlava sa mi zvláštne zatočila. Prepadlo ma zlé tušenie a pocit ťažoby. Čím ďalej som od Belly bol, tým som sa cítil horšie.

Moje myšlienky sa mi ťažko sústredili na jeden ucelený bod. Ani cestu pripravenou limuzínou do hotela som veľmi nevnímal. Na rozdiel ale od cesty v lietadle ma ťažil zlý pocit. Bolo to akoby sa vo vzduchu vznášala akási hrozba, ktorú som mohol až hmatateľne cítiť vo vzduchu. Sledoval som zhluky oblakov, ako sa kopia nad malým Seatllom a snažil som sa nájsť odpoveď. Môj nepríjemný pocit bol neodbytný a ja som sa absolútne nemohol sústrediť. Ale možno som si to iba nahováral. Pravdepodobne to bolo spôsobené nedostatkom spánku, neistotou v základných paradigmách môjho doterajšieho života a tým, že som o Belle nemal žiadne správy. Hlavne tým. Myšlienkami som bol stále v New Yorku. Mobil som zapol hneď po pristáti, ale nebolo mi to nič platné. Žiadny hovor ani správa. Ticho, ktoré mi až vibrovalo v ušiach. 

Auto nabehlo na obrubník a zastavilo. Obzrel som sa okolo seba a prekvapene zažmurkal. Prvýkrát, po niekoľkých hodinách, som začal vnímať svoje okolie. Keď niekto príde z cosmopolitného mesta formátu New York City, Seatlle mu pripadá ako pravý divoký Západ. Od pravého westernu ho odlišovali už len baly slamy kotúľajúce sa cez ulice hnané vetrom, by dotvorili dokonalý snímok.

Pomaly som vystúpil z auta a striaslo ma. Počasie v Seatlli v tomto ročnom období stálo za nič. Zatiahnutá obloha vrhala šedivý film na domy aj ľudí. Teplota sa pohybovala tesne pri nule a šedivé kúdole mračien sa vyhrážali dažďom alebo snehom. Mal som pocit, akoby všetko naokolo odrážalo moju pochmúrnu náladu. Alebo som to ja celé vnímal cez filter spektra mojich emócií? Zamračil som sa a potriasol hlavou, aby som zahnal tie myšlienky.

Vzal som si tašku s notebookom a nejakými podkladmi zo zadného sedadla. Okrajovo som vnímal, ako sa Rosalie so mnou snažila opätovne prebrať podrobnosti k mojej prezentácií. Jej húževnatosť hraničila s nadprirodzenou schopnosťou. Čudoval som sa, že to ešte nezabalila. Ja na jej mieste by som sa na to už dávno vykašlal. Počkať, vlastne áno. Vykašlal som sa na to. Sám pre seba som sa uškrnul. Ale výčitky svedomia ma rýchlo dohnali.

Vedel som, že to Rose škrie. Na túto konferenciu sa pripravovala skoro rok. Bola to veľká príležitosť pre nadáciu, ktorú sme založili na podporu vojnou zasiahnutým územiam. Dosť ťažko niesla, keď som jej nekompromisne oznámil, že tam so mnou pôjde namiesto nej Bella. Vypočul som si pár šťavnatých nadávok, ako si nevážim jej prácu a všetko by bez nej išlo dočerta. Mala pravdu.

Ale ja som naozaj chcel, aby tá prezentácia dopadla dobre a nadchla viacerých donorov. Záležalo mi na nadácií a veci, ktorej sme venovali všetko to úsilie. No načasovanie hralo proti mne. Myšlienky som len sťažka koncentroval na vlastné dýchanie. Kurva! Nemal som odlietať! Vôbec som na tejto strane kontinentu nemal byť! Mal som ísť hľadať Bellu.

Teraz bolo však neskoro ľutovať. Musel som zvládnuť niekoľko dňovú konferenciu plnú pretvárok, pár prípitkov, nezáživné konverzácie a jednu prezentáciu, ktorú som vonkoncom nemal pripravenú. Miestenka na Titanic.

Vyvrátil som hlavu k oblohe a dovolával sa akéhosi súcitu od Najvyššieho. Asi ale márne. Za všetky tie premárnené životy zničenými zbraňami z produkcie Cullen Industries si ma asi vyškrtol zo zoznamu priateľov.

 „Idem prevziať izby. Máš nejakú špecifickú požiadavku?“ spýtala sa ma Rose a jemne sa dotkla môjho ramena. Nebol to prejav nehy, skôr priama snaha o upútanie mojej pozornosti. Zabralo to.

Obrátil som sa od zamračenej oblohy a pozrel na unavenú Rose. Po prebdenej noci nad poznámkami sa jej črtali jemné kruhy pod očami, ale to by som jej nikdy nahlas nepriznal. Dbala o svoj vzhľad a bola sa tesne pred pristávacími manévrami v kabínke upraviť. Zamyslene som sa na ňu pozrel. Mala na sebe jednoduchý nohavicový kostým a pôsobila maximálne profesionálne. V očiach sa jej však odrážala starosť. Make-up však nedokáže starosti zrkadliace sa v tvári odstrániť, iba sa ich snaží zakryť. Super, Cullen! Ďalšia ženská, čo sa kvôli tebe trápi.

Pozbieral som zvyšky svojho nonšalantného šarmu pochovaného kdesi v úzadí mojej osobnosti a usmial som sa.

„Niečo s balkónom by padlo vhod.“

Šofér vyložil z kufru našu batožinu a položil ju na chodník. Ako na povel pribehol pehavý poslíček s úsmevom hraničiacim s mentálnou poruchou a okamžite našu batožinu vzal a naložil na malý hotelový vozík. Zdvihol oči od batožiny, pohľadom uviazol na Rose a úsmev mu zamrzol na tvári. Pootvoril ústa a mohol som cítiť, ako prestal vnímať zem pod svojimi nohami. Rose sa však ustarane pozerala na mňa a mladého Don Juana si nevšimla.

„Som Tommy... a rád vám pomôžem,“ hlas mu mierne vyletel o oktávu vyššie a obaja sme sa naňho prekvapene pozreli. Očerveneli mu uši a odkašlal si. „Prosím nasledujte ma.“

Bez toho, aby čakal na odpoveď alebo súhlas, otočil sa a niesol všetko dnu. Len som dvihol obočie. Niekto tu chce zúfalo prepitné a nejakú ženskú spoločnosť. Rose ľahostajne pozrela jeho smerom, akoby tam vlastne ani nebol.

„Tak to v žiadnom prípade. Tvoje sebavražedné nápady musíme minimalizovať,“ zašepkala so smiechom Rose a naklonila sa ku mne bližšie.  

Prekvapene som sa zarazil. To som vyzeral tak zúfalo, na úbohý skok z balkóna? Žiadna kreativita aspoň?

Čo som jej na to mal povedať? Žiadny strach, môj terapeut mi dal lieky proti depresií? Založil som si voľnú ruku do vrecka nohavíc a vykročil za hyperaktívnym poslíčkom a ju nechal zmätene stáť pred vchodom.

Nedalo sa mi však si ju nedobrať. „Keby si to brala vážne, vedela by si, že by ma priama konfrontácia mohla rozrušiť. A diskrétne by si vymyslela nejaké opatrenie. Mohla by si nechať balkón napojiť na detektor pohybu. Objednať mi osobného strážcu alebo vyhlásiť za nesvojprávneho.“

Ticho si povzdychla a rýchlym krokom ma dobehla. „Dobre, dobre. Máš pravdu. Preháňam. Spravím, čo sa bude dať. Skúsim ten apartmán, čo sa ti minule tak páčil. Potom by sme si mohli sadnúť k tej prezentácií.“

Pretočil som oči. „Ďakujem, ale nejdeme sa radšej najesť? Vypiť drink v bare? Máme stále ešte päť hodín.“

„Necelé tri hodiny, aby som bola presná,“ teatrálne sa pozrela na hodinky na pravom zápästí a ja som ticho zaúpel. Iba pretočila oči.

„Toto na mňa neskúšaj. Ideme si sadnúť k tým podkladom, bez debaty,“  pozrela na mňa prísne a ja som si len rezignujúco povzdychol. Prevrátila oči a ďalej prehovorila o trochu zmierlivejšie. „Niečo som už dala dokopy počas letu. Potrebujem to s tebou iba prebehnúť a doladiť detaily.“

„V poriadku. Počkám ťa pri bare.“

„Potrebujem ťa triezveho,“ šepla podráždene, no ja som už smeroval k baru.

„To len tak trochu na nakopnutie tvorivej aktivity mozgu,“ zakričal som za ňou a obzrel sa cez plece.

Nesúhlasne pokrútila hlavou, ale vzdala ďalšie pokusy o moje umravnenie. Ticho si povzdychla a prešla k recepcií, kde stáli už naše kufri a Tommy čakajúci ako pes na aport. Očami hypnotizoval Rosalin zadok a z nejakej svojej perverznej predstavy mu očerveneli uši. Pozdvihol som nezúčastnene obočie. Bolo to smiešne a úbohé. Ale áno. Rose tak na väčšinu mužov pôsobila. Ako Venuša na pretiahnutie. Našťastie však mala v sebe dostatok guráže, aby všetkých nadržaných hajzlíkov poslala do horúcich pekiel. Nebál som sa o ňu. Dobre som si však uvedomoval, že keby na jej mieste bola Bella, tak by som sa nezdržal a tomu debilovi rozmlátil hlavu o mramorový pult recepcie. S Bellou však bolo všetko iné. Každá emócia a cit boli oveľa intenzívnejšie. keď bola v mojej blízkosti, cítil som každý sval a dych mi oťažel. Teraz, keď tu nebola, moje celé telo bolo napäté.

Zrazu som pocítil silnú nevôľu, voči tomu úbohému poslíčkovi. Predstava, že by sa takto isto pozeral na Bellu ma prinútila silno zaťať ruku v päsť. Bolo to hlúpe. Bella by sa predsa dokázala ubrániť ešte obratnejšie ako Rose. Automaticky mojou mysľou prebehol obraz chladných čiernych očí a mňa striaslo. Nechcel som teraz myslieť na Bellu. Nemohol som. Každá ďalšia myšlienka na ňu ma posúvala bližšie ku konfrontácií a rozhodnutiu, ktoré musím urobiť. Ale nie dnes. Nie pred prezentáciou. Nie predtým, ako sa spolu porozprávame.

Zavrel som silno oči a vydýchol cez ústa. Nie. Na toto teraz myslieť nebudem. Prišiel by som tak či tak k nesprávnym záverom. Určite to moje podvedomie prifarbilo a adrenalín v krvi tomu dal dramatickejší nádych. Napriek všetkej snahe o pozitívne myslenie, nemohol som sa ale zbaviť pocitu, že pravda bude oveľa desivejšia.

Vošiel som si rukou do vlasov. Potreboval som sa napiť. Nie pre navodenie kreatívnej nálady. Ale aby som si prečistil hlavu. V tomto stave by som mohol viesť maximálne polemiku na tému Vplyvu klamstva na vzťah, alebo Pred problémami sa neuteká. Problémy treba riešiť.

Snažil som sa maximálne sústrediť, aby som cez halu k mramorovému baru kráčal pomalým a lenivým krokom, ktorý nič neprezrádzal o vnútornej frustrácie, ktorá ma práve teraz obopínala ako druhá koža. Moje kroky boli ťažké a zdalo sa mi, akoby sa odrážali v ozvene od stien. Bolo to však absurdné. Hala hotela bola plná ľudí v pohybe a ozvena absolútne nemožná.

Pristúpil som k baru a pohľadom upútal barmana, ktorý ku mne prekvapene podišiel. Bolo niečo okolo pred treťou a po dlhej ceste v lietadle, kde som nedokázal ani oka zažmúriť. Potreboval by som sa pred prezentáciou skôr vyspať. Ale vedel som, že čo len zavriem oči, budú ma prenasledovať démoni a nočné mory. Čoho som sa bál viac? Belly a jej novej temnej strany, ktorá sa tam skrývala alebo toho, že by som ju stratil? Teraz, keď som bol ďalej od toho všetkého chaosu, mohol som rozmýšľať racionálnejšie. Emmett mal asi pravdu. Bella potrebovala čas a ja tiež.

Ukázal som barmanovi a ten mi nalial dvojitú škótsku. Bola správne vychladená a ľad cinkal o okraje pohára. Priložil som ho k perám a odpil si poriadny dúšok. Kovová chuť sa mi rozliala v hrdle až ma striaslo. Nechcel som na nič myslieť.

Sedel som pri bare už nejakú chvíľu, k ušiam mi doliehali hlasy z recepcie, ako sa Rose snaží vyhádať lepšiu izbu a aby mohla mať tú svoju vedľa mňa, keď som na zátylku pocítil taký zvláštny pocit, ako keď sa na vás niekto uprene pozerá a volal moje meno. Skôr tušenie ako ten skutočný pocit. Bolo to nemožné. Otočil som sa podvedome na stoličke a očami prebehol halu. Nič zvláštne som si však nevšimol. Tommy oddane stále hľadel na Rose a čakal na pokyn recepčného, kam je potrebné odniesť batožinu, pár ľudí sedelo a čítalo noviny a poslíčkovia premiestňovali nejakú batožinu k výťahom. Môj pohľad ale upútal muž z ochranky, ktorý stál na najvzdialenejšom konci haly a sledoval ma s prižmúrenými očami. Aspoň som mal pocit, že ich má prižmúrené, ale to u šikmookých Japoncoch neviete nikdy. Jeho pohľad bol zdanlivo prázdny a ľahostajný. No napriek tomu sa v jeho očiach hladiacich na mňa odrážalo čosi, čo mi ani v najmenšom nebolo príjemné. Po chrbte mi prešiel mráz. Dych sa mi zrýchlil a ja som odolal nutkaniu prehrabnúť si rukou vlasy.

„Edward Cullen?“ ozval sa bodrý hlas nečakane vedľa mňa, až som nadskočil.

Prudko som sa otočil a videl, ako si z bočnej strany baru priťahuje stoličku Tony Stark v rozopnutej polokošeli a škótskou v ruke. „Vraj pijete toto?“

„Zdravím, čo tu robíte? Nevedel som, že ste tiež tu ubytovaný.“ Postavil som sa z barovej stoličke a natiahol k nemu ruku.

„Vaša asistentka sa dohodla s mojou asistentkou, bla-bla. Však to viete. Ženské intrigy. Chceli sa spoznať a tak zaistili rovnaký hotel. Ale tu v Seatlli nie je veľa dobrých hotelov, takže je tu ubytovaných pravdepodobne viacero ľudí z konferencie.“ Pevne moju ruku stisol a potriasol na znak pozdravu. „Keď sme pritom, kde je vlastne slečna Swanová?“

Ruku som stiahol a podvedome chytil pohárik a znova si odpil.

„Neprišla. Na poslednú chvíľu jej do toho niečo prišlo. Prišla so mnou PR manažérka našej spoločnosti,“ hlas sa mi slabo zatriasol. Prstom som ukázal na recepciu, kde Rose niečo horúčkovito vysvetľovala a gestikulovala rukami. Pravdepodobne kvôli nášmu neohlásenému meškaniu zrušili rezerváciu a z dôvodu konferencie neboli voľné izby v požadovanom komfortnom vybavení. „Môžeme si tykať? Inak mám pocit, akoby sme boli na fronte prvej svetovej?“

„Samozrejme, Edward. Budem len rád. Spoločenská etiketa a ja sme si nikdy nevedeli nájsť rovnakú reč,“ povedal s náznakom ironického úsmevu a zamyslene pohľadom sledoval Rose. „Každopádne to, že tu nie je Bella, je škoda. Myslel som, že sa na tú konferenciu tešila.“

„Rose sa vyzná v oblasti komunikácie s verejnosťou veľmi dobre. Belline rozhodnutie nezúčastniť sa konferencie som nemohol ovplyvniť. Niečo jej do toho prišlo,“ povedal som neurčito a snažil sa, aby bolesť v mojom hlase neznela tak jasne, ako som ju cítil ja sám.

V tom ma ale zarazil význam jeho slov. Bella sa tešila na konferenciu? Rozhodne ani v najmenšom nedávala najavo, žeby sa tešila do Seatllu. Práve naopak. Snažila sa vyhovoriť. Čo predo mnou tajila? Sakra, aký vzťah bol medzi nimi, keď mu úprimnejšie povedala svoj názor? O čom hovoril Stark?

Zostalo medzi nami napäté ticho. Neurčito sa pozrel na stranu a dopil svoju škótsku. Zrazu som chcel odtiaľto zmiznúť. Presne pre takéto príležitosti som nemal rád podobné konferencie. Trápne a ťaživé ticho. Ešte som nemal v sebe dostatočne množstvo promile, aby som sa chcel baviť s hocikým. Najmä, keď väčšinu operačného systému zamestnávala stále Bella.

„Kedy ste prišli?“ prerušil rozpačitú chvíľu ticha Tony a odpil si z pohára. Natiahol ku mne fľašu, aby mi dolial, no pohybom ruky som ju odmietol.

„Len pred chvíľou. Asi sú nejaké problémy s izbou,“ znova som sa obzrel a videl, ako už na recepcií stojí pravdepodobne vedúci a snaží sa Rose niečo vysvetliť. Musel som sa uškrnúť. Typická Halova. Vyburcuje celé vedenie len aby dosiahla, čo chcela. Chudák Emmett. Asi nevedel dobre, do čoho sa pustil. Pri spomienke na tu kopu svalov som automaticky siahol po mobile, aj keď som ho zvoniť nepočul. Možnosť poruchy je nízka, nie však úplne vylúčená. Nervózne som sa pozrel na displej mobilu. Nič. Žiadny odkaz.

„Kurva,“ zahrešil som a opäť ho vložil do vrecka.

„Nejaké komplikácie?“ spýtal sa so záujmom Tony a oprel sa lakťami o bar.

„Len jeden dôležitý telefonát,“ zakrútil som hlavou a dopil svoj pohár. „Tuším Bella spomínala, že aj ty by si mal mať prezentáciu. Kedy je?“

„Včera večer,“ uškrnul sa.

„Dočerta, mrzí ma, že som ju zmeškal.“

„Nemusí. O nič mimoriadne si neprišiel. Ale na tvoju časť a Climax sa teší celé zastúpenie účastníkov pre rozvoj NASA,“ zazubil sa a ukázal zdvihnutý palec.

„Tak to ti ďakujem za informáciu. To mi pridá na pokoji,“ nemohol som si odpustiť sarkazmus. Nadýchol sa, aby mi odpovedal, no prerušil ho zvuk podpätkov.

„Uff, už som tu. Misia splnená.“ Rose sa prirútila k baru ako veľká voda s výrazom maximálne hovoriacim o jej spokojnosťou samej so sebou. Keď si všimla môjho spoločníka, zarazila sa. „Pán Stark, prepáčte, nevšimla som si vás. Bude vám vadiť, keď vám zoberiem Edwarda preč? Musíme ešte doladiť nejaké detaily na jeho prezentácií.“

„Nie je problém, ja tak či tak idem teraz na nejakú ukážku chlapíkoch v skafandroch z boja proti jadrovej hrozbe,“ povedal s pozdvihnutým obočím a otočil sa na mňa. „Tak zlom väz. Potom by som si rád po prezentácií s tebou prebral niektoré návrhy na vývojových zariadeniach, o ktorých sme sa bavili u teba vo firme.“

„Jasné. Uvidíme sa neskôr.“ Natiahol som ruku a znova sme si ich priateľsky potriasli.

Ako sme opustili bar a prechádzali halou, stále mnou prechádzal nepríjemný pocit. Vtedy som si spomenul na toho chlapíka, ktorého som pozoroval, keď sa Tony pridal ku mne pri bare. Otočil som sa a obzrel sa po hale. Zamračil som sa. Japonsky bezpečák však na svojom mieste už nebol.   

 ♦  ♦  ♦  ♦  ♦

„Výborne, takže sme dohodnutí?“ Rose zhrnula všetky poznámky na jednu kopu a pozerala na finálnu verziu prezentácie na monitore.

Unavene som si povzdychol a nalial si ďalší pohár whisky. Škótska nikdy nebola presne podľa môjho gusta, takže som sa uchýlil k starej overenej klasike. Pozrela na mňa s tichou výčitkou, ale nekomentovala to. Uškrnul som sa pre seba. Múdre dievča. S pevným výrazom na mňa stále upierala pohľad a ja som si rezignovane povzdychol.

„Áno, najskôr vysvetlím využitie Climaxu pre NASA. Rozmiestnenie a využitie v oblasti napríklad výskumných staníc ďaleko na severe alebo dokonca upravené pre špecifické podmienky pre expedíciu na Mars, ktorá by umožnila dlhší pobyt vedcov v podmienkach s obmedzeným prístupom kyslíka a dopestovanie základných potravinových zložiek,“ povedal som monotónne a keď som si všimol jej pozdvihnutého obočia, falošne som sa usmial ako šoumen, rozpažil ruky a do hlasu vložil falošný optimizmus. „Áno! Vízia budúcnosti. Kennedy by bol na Ameriku hrdý! Pozdvihnime transparenty za možnosť výraznej expanzie a obnovenie Kennedyho vesmírneho programu zo šesťdesiatych rokov. Zachráňme planétu!“

Rose sa však vôbec nezasmiala. „Môžeš to prosím brať vážne?“

„Ja to beriem vážne, nie je to vidieť?“ vošiel som si rukou do vlasou a postavil som sa z pohodlného kresla. Nemal som stres z prednášky, ale z toho, že sa mi ani Emmett doteraz neozval. Zaťal som zuby a strčil si obe ruky do vreciek nohavíc.

„Tak to teda nie je,“ povedala nekompromisne a na chvíľu sa odmlčala sa. Vycítil som jej zaváhanie a obzrel som sa cez plece. Sledovala ma ustarosteným pohľadom. „Viem, že je toho na teba veľa, ale tú prednášku nemôžem spraviť za teba. Skús prosím na pár hodín nemyslieť na nič z toho, čo sa stalo v New Yorku.“

„Som úplne nad vecou,“ povedal som sucho a vložil si ruky do vreciek nohavíc. Dočerta, prečo musí byť tá ženská taká vnímavá! Nečakal som ale, že túto tému vôbec začne, rozhodne nie teraz. Bolo to tabu...

„Ale nie si,“ šepla potichu, potom sa nadýchla, akoby si potrebovala dodať guráž na to, čo chcela povedať ďalej. „Edward, nechcem aby si sa trápil. Si mi ako brat. Nechcem ťa vidieť takého zničeného. Ak ťa Bellina prítomnosť zraňuje, môžeme niečo vymyslieť. Po odovzdaní firmy sa budeme venovať iba dotácií programu a výskumu. Nemusíš už...“

Hlas sa jej zachvel a odkašlala si. Jej nečakaná starosť ma prekvapila. Obrátil som sa späť k výhľadu na Seatlle, ale veľmi som ho nevnímal. Brat? Nikdy som sa o nikoho nestaral. Iba o seba. Iba o Bellu. Nič iné nebolo dôležité. Predstava zodpovednosti o niekoho ďalšieho mi zvláštne rozbrnela celé telo.

„Nie. Toto neprichádza v úvahu,“ šepol som ľadovo. „Bellu musíš akceptovať ako súčasť môjho života. Balenie dva v jednom.“

„Aj keď kvôli nej trpíš a ohrozila ťa?“ spýtala sa prekvapene.

Prudko som sa otočil. „Nie, nerozumieš tomu. Napriek tomu, čo sa stalo a napriek tomu, že ničomu nerozumiem viem, že mi neublížila, aj keď ju to stálo obrovské sebazaprenie.“

Prekvapene sa na mňa pozrela. „Tak ma to nenapadlo, myslela som, že...“

„Rose, prosím nechcem sa o tom teraz baviť. Len už nikdy predo mnou nespomínaj, že mám Bellu vyškrtnúť zo svojho života. Nie som to schopný spraviť kvôli nikomu. Ani pre svoje vlastné dobro,“ povedal som zničene. Nie, toto už naozaj nemalo zmysel rozoberať. „Vráťme sa prosím k tej prezentácií. Je ešte niečo, čo by si chcela doplniť?“

Roztržito si poposadla a uhladila nohavice. „Samozrejme,“ povedala rozpačito, ale rýchlo sa zhlboka nadýchla, aby nabrala plnú koncentráciu. Prehrabala sa v nejakých papieroch a zakrúžkovala pár detailov, ktoré chcela ešte zvýrazniť.

„Bolo by vhodné spomenúť ďalšie potencionálne programy, ktoré v našom výskumnom oddelení budeme riešiť, napríklad vytvorenie podmienok pre pestovanie v prostredí s nedostatkom vlahy pre rozvojové krajiny alebo...“ snažila sa mi vnuknúť ďalšie nápady a ja som ju vnímal len čiastočne. Pomaly opäť začínal jej hlas naberať na nadšení. Bola tou prezentáciou taká nadchnutá, že rýchlo zabudla, o čom sme sa rozprávali. Alebo to aspoň predstierala. Zrazu padla na mňa hrozná únava a chuť byť chvíľu sám.

 „Dobre, uvedomujem si to. Myslím, že sme to celé prešli do dôsledných detailov. Viem, ako to funguje aj prečo by to fungovať nemalo. Sám som na vývoji pracoval.“ Pozrel som na hodinky a ticho si povzdychol. „Za hodinu bude tá prezentácia. Idem sa prezliecť a stretneme sa za pol hodinku dole v hale, aby sme sa presunuli do kongresového centra. Čo ty na to?“ otočil som sa a všimol si jej ustarostený výraz.

„Si v poriadku?“ spýtala sa Rose potichu.

Stisol som pery do tenkej linky a zhlboka sa nadýchol. Nie kurva! Nie som v poriadku. Bol som na prášky, ale nemohol som na to práve teraz myslieť. Nie, keď sa mám postaviť pred tristopäťdesiat odborníkov zo všetkých oblastiach doteraz známej vedy.

„Zvládam to,“ pokúsil som sa o úsmev, ale veľmi mi to nezožrala.

Prižmúrila oči a naklonila hlavu na stranu. „Určite?“

„Jasné,“ čo najpresvedčivejšie som prikývol, „mimochodom, ozval sa ti už Emmett?“

V očiach sa jej okamžite zráčilo smutné uvedomenie, kam mierim. Jej prekvapenie ma trochu šokovalo. Nebola to pred chvíľou ona, kto otvoril Pandorinu skrinku?

„Nie,“ hlas sa jej jemne zachvel a ja som mal podozrenie, že mi klame. Nechcel som si však tú myšlienku pripustiť. „Vie, že máme teraz prácu s prezentáciou. Ozve sa určite večer.“

Iba som prikývol. Odmietal som sa podieľať na tej kamufláži. S tichým povzdychom plným ľútosti sa zdvihla a prešla k dverám izby. Zbabelec.

„Tak za pol hodinku dole,“ šepla a zatvorila za sebou pričom ma nechala samého so svojimi dohadmi. Mal som ich plnú hlavu. Ozval sa jej Emmett a povedal jej, že Bella so mnou nechce hovoriť? Alebo horšie, a on zatiaľ Bellu nenašiel?

 

Nie, nesmiem na to myslieť! Po prezentácií sa mu ozvem sám. Zavolám a zistím, čo je vo veci. Možno bude akurát s Bellou a budem ju môcť presvedčiť. Predstava, že by som za pár hodín mohol počuť jej hlas ma naplnila nečakanou nádejou. Áno! Keď budeme spolu, zvládneme to. Všetky problémy majú riešenie.

Mal som málo času. Nemohol som svojim myšlienkam nechať voľný priebeh. Potreboval som sa sústrediť ako útočník v posledných minútach zápasu. Potriasol som hlavou a začal sa chystať.

Po rýchlej sprche, ktorá ma dokonalo prebrala som si vybral oblečenie. Tmavomodrý oblek a košeľu som mal prehodenú cez stoličku. Bezmyšlienkovo som si natiahol nohavice a zapol košeľu. Vrchný gombík som nechal uvoľnený a viazanku nechal bez povšimnutia ležať vedľa stoličky. Mal som ešte pár minút čas, keď vtom mi zazvonil mobil. Ruky sa mi roztriasli a telefón sa mi vyšmykol z ruky. Na displeji som uvidel text Neznáme číslo. Z hlavy mi vyfučali všetky myšlienky. Schmatol som ho a okamžite zdvihol.

„Bella?“ zvolal som zadýchane.

„Nie, to som ja, Rosalie,“ ozvala sa z druhej strany Rose a hlas sa jej zvláštne chvel. „Môžeš prosím pre mňa prísť k zadnému vchodu? Chcela som ísť po schodoch na prízemie a zabočila som do zlých dverí.“

 „Po schodoch? Zo siedmeho podlažia? Čo ťa to napadlo?“ spýtal som sa nechápavo, keď v tom sa z druhej strany ozval podivný šramot a ona ticho vzlykla. „Rose, si v poriadku?“

„Vyvrela som sa a vstúpila do sektoru D5. Ja...“ hlas ju zradil a ja som zrazu mal pocit, že je vystrašená.

„Dobre, Rose. Hneď som tam,“ povedal som a ako som skladal, mal som pocit, že sa ešte viac rozvzlykala. Zvláštne. Zavrtel som hlavou.

Zavolal som z izby na recepciu, aby nám pristavili auto so šoférom do kongresového centra za desať minút. Schytil som kľúče z izby a vyšiel na chodbu. Prešiel som na druhú stranu, kde bolo požiarne schodisko. Bola tam tma. Vôbec som nerozumel, prečo sa Rose rozhodla ísť tadeto. O svoju postavu sa starala, ale hotelové fitness nám bolo k dispozícií a podobné kaskadérske kúsky boli zbytočné. Navyše som si bol istý, že v tých príšerne vysokých lodičkách, čo si na túto príležitosť pripravila, sa jej po schodoch muselo byť peklo. Niečo tu nesedelo.

Rýchlo som zbehol poschodia a sledoval požiarne schodisko. D5 som ale zatiaľ nikde nevidel. Vlastne, dvere boli skôr označené podľa čísla poschodia a počtu dverí. Keď som už pri poslednom stupienku zbadal slovo východ zarazil som sa. D5 bol kód. Danger – nebezpečenstvo! Sakra! Na šiji som pocítil kvapky studeného potu. Dvere smerujúce von boli vypáčené a pootvorené. Kurva! Musím zavolať pomoc, aj keby to mal byť planý poplach. Spravil som krok dozadu. V tom sa dvere odchýlili ešte viac a ja som zazrel v šere stáť dve postavy. Zapichával sa do mňa ostražitý pár tmavých očí plných nenávisti.

„Tomu sa povie gentleman. Pozri, normálne by sa na teba vykašlal a vzal by do zajačích,“ ozval sa posmešný ženský hlas, ktorý sa mi mrazivo zabodával pod kožu. „Ale neber to osobne. Ženy sú preňho iba na jedno. Užije si a potom ich odkopne. Ak by tu ale stála Isabella Swanová, to by už bola iná situácia.“

Zovrel som ruky v päsť a prižmúril oči. Žalúdok sa mi pretočil a pocítil v ústach kyslú pachuť.

„Rose, si v poriadku?“ šepol som a ona len neurčito prikývla. Čo mohlo byť na tejto situácií v poriadku? Rose stála opretá o železnú konštrukciu schodiska, zaväzovacia páska sa jej zarývala do zápästia a ústami mala prelepenými páskou. Celá sa triasla a v očiach mala vpísanú hrôzu. Za ňou stála žena, v ktorej očiach sa odrážalo číre šialenstvo. V tom som si spomenul. Nancy Postrová s nabitou zbraňou, ktorú mierila na hlavu Rosalie Halovej.

„Dlho sme sa nevideli,“ šepla sladko a v očiach sa jej zráčilo bláznovstvo. Z jej niekdajšej príťažlivosti nezostala ani spomienka.

„Poznáme sa? To by ste sa mi museli pripomenúť, madam,“ šepol som sarkasticky, aby som odviedol jej pozornosť. Môj osud mala napísané v tých šialených očiach. Bolo to už po druhýkrát, čo som sa v priebehu niekoľkých dní pozeral do očí dychtiacich po smrti. A tu som zrazu videl ten priepastný rozdiel. Bella, napriek tomu, že ju jej prirodzenosť hnala k zabíjaniu, bojovala. Nancy sa však svojej túžbe poddala. V jej očiach sa zlostne zablesklo a falošný úsmev zmizol. Hlaveň zbrane pomaly odklonila od Rosaliinej hlavy a namierila na mňa.

„Na to, aby som ťa zabila ma poznať nemusíš, Edward.“

„Všade sú tu bezpečnostné kamery. Prečo by si ma zabíjala a zároveň si sa rovno poslala do väzenia?“ snažil sa zohnať nejaký čas. Musel som rýchlo niečo vymyslieť a dostať Rose do bezpečia. Mysli, Cullen!

„Sú odpojené a prehráva sa tam prázdny záznam. Neber to osobne. Nie je to nič proti tebe. Vlastne sex s tebou bol celkom zážitok,“ zbraň opäť zamierila na Rose a stiahla jej vlasy za chrbtom tak, že jej z oči vyhŕkli slzy bolesti. „A teraz, ak budeš tak láskavý, nastúp do toho auta, kurva!“

Trhla Rose dozadu, aby mi uvoľnila cestu a ja som zbadal malý sedan s tmavými sklami za jej chrbtom. Bola malá a mohol by som ju ľahko o zbraň obrať. Ale bál som sa o Rose. Jeden výstrel a... Nespúšťal som z Nancy oči a videl, ako sa Rose trasú kolená. Nemalo zmysel teraz hazardovať s jej odhodlaním ma zabiť. Pomaly som prešiel popri stene k autu. V hlave mi to otáčalo na plné obrátky a snažil som sa vymyslieť, ako sa z toho dostať. V jednom bláznivom okamihu mi napadlo, že nakoniec bolo dobré, že tu Bella nebola. Nie. Ona je v bezpečí. Ale nechcel som, aby sa Rose niečo stalo. Keby som však ohrozil Bellu, to by som neprežil.

Bola to žena, ktorá veľkosťou ani silou by nemala znamenať žiadnu hrozbu. Ale so zbraňou v ruke a šialenstvom v očiach som jej odhodlanie nemohol podceňovať. 

„Dobre, idem s tebou, ale ju pusť,“ povedal som vážne a pri aute sa otočil.

Sotila do Rose a tá sa zapotácala. Trhlo so mnou. Zrazu sa sladko usmiala. Prudko ju udrela skúseným, presne miereným úderom do hlavy a poslala k zemi. Napol sa mi každý sval na tele, ale nevykríkol som. Pristúpila ku mne a jej oči boli prázdne a chladné.

„Ty si myslíš, že ju tu nechám, aby nás vystopovali? Nie. Dnes to máte spočítané. Ty aj tá štetka. A teraz dosť bolo rečí. Ideme poslať správu Isabelle Swanovej.“

Čože? Čo má s tým spoločné Bella? 

Prekvapením sa mi rozšírili zreničky a adrenalín sa mi rozohnal v celom tele. Napriahol som ruku, ale ona sa šikovne ako had uhla stranou. Počul som len tichý náraz a mne vystrelila tupá bolesť do hlavy.

Nie! Bellu nie!

Nohy sa mi podlomili a padol som k zemi.


Ďakujem všetkým krásne za hlasy vo Vianočnom špeciály za december! Ďakujem vám za obe série Asistentky, ktoré sa umiestnili v krásnych kategóriach! Veľmi si vážim, že ste ani na prvú sériu nezabudli. 

Adrenalín asi trochu vyletí... Ale dúfam, že sa vám kapitola bude páčiť. Teším sa na vaše komentáre.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 23. kapitola:

 1 2 3   Další »
29.06.2014 [19:07]

anissskaZačátek byl docela dost velký klid před bouří! Emoticon Emoticon Emoticon Jak jsi to mohla udělat?!? Emoticon Emoticon Takhle by to nešlo! Úplně špatně je to všechno! Uáááííí! Tohle se mi ani trošičku nelíbí. Emoticon Emoticon

Všichni upíři jsou samozřejmě v čudu... Jediný kdo by mohl teď Edwatdovi pomoct je Tony, ale ten si bude radši prohlížet přehlídku nějakých skafandrů. Emoticon Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21. Dommy1
20.03.2014 [21:24]

Už sa nemôžem dočkať ďaľšej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

06.02.2014 [20:55]

NikyPierceSkvelé Emoticon Emoticon Emoticon

19. Blacky
20.01.2014 [22:52]

ach joj moj boze, cakat sa oplati, skutocne, kapitola bola dokonala ako vzdy. ale ten koniec, chces ma zabit fakt? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18. Petronela webmaster
20.01.2014 [19:16]

PetronelaTak jo, můj slíbený komentář, je tady. Dala jsem si na čas, to přiznávám, ale mám toho všeho ve škole už plné zuby, sotva teď pomyslím na to, že bych se měla jít učit, rozbolí mě z toho hlava.
Ale zpět k téhle kapitole a co nejdál od mé nechuti k učení.
Co bych ti tak k tomu mohla říct, netušíš? Samozřejmě to bylo opět skvělé, Edwarda jsem viděla jakoby stál pět metrů přede mnou a nebyl jenom ve tvé fantazii, tak dokonale to bylo popsané. Úplně jsem se v tom čtení vyžívala.
A Rose taky nezklamala, ona je od přírody asi pěkně hádavá ženská, jak tak koukám - nejdřív se hádá s aerolinkama a potom i s vedoucími hotelů a podobně. Je mi jasné, že ženská to v byznisu nemá zrovna jednoduché, takže se skvěle vypořádává se všemi nástrahami, které jí, jakožto PR managerce, svět předkládá. Navíc se mi líbí, jak tlačí Edwarda k tomu, aby se choval normálně. Bylo to takové sesterské. V tuhle chvíli, zrovna jak to teď tak píšu, mi to připomnělo tu moji novou jednorázovku - Rose se mi tam taky objeví sice skoro až na konci, ale nakonec tam má vcelku důležitou roli, hlavně pro Edwarda... Ale to opět odbíhám od tohoto komentáře a dělám si reklamu na vlastní povídky Emoticon.
Takže zpět. Nancy se nám teď konečně vložila do hry a zatím to nevypadá vůbec dobře. Co sakra plánuje? Jak chce kontaktovat Bellu, když ani Edward neví, jak by ji měl kontatkovat? Našla snad tahle ´cácorka´ nějaký nový způsob jak vypátrat zaběhnuté upíry? Jestli jo, měla by na to dát Edwardovi návod, jemu by se to určitě hodilo pokaždé, když by se Bella rozhodla před ním utéct z obavy, že mu zase provede něco špatného.
Ale i tak se mi vůbec nelíbí, že se tam vrátila. Vím, že podobné postavy jsou kořením příběhu, ale byla bych ráda aby co nejdřív zmizla i se všemi Japonci, co tam s ní jsou. I na úkor toho, že jakmile zmizne, tak skončí i povídka.
Takže se teď už moc těším na další kapitolku, kterou nám tady doufám co nevidět předneseš jako na zlatém talíři. Potřebuju nějaké odpovědi. Emoticon

19.01.2014 [23:32]

kikuska Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

16. Anamor
19.01.2014 [19:49]

Krása, až teda na ten konec. Ale za to ty nemůžeš. To ta Nency, je to kráva. Snad to bude všechno v pohodě, pořád doufám, že do děje zasáhne Alice. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon

15. danje
19.01.2014 [15:09]

Moooc pěkné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Pomůže ALice?
Bude happy end, že jo?
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

14. winna
19.01.2014 [14:11]

tak to je něco,nemůžu se dočkat další kapitolky..

19.01.2014 [13:27]

Danka2830Perfektna!!!! Presne ako som cakala Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
A teraz ako asi zozenu Bellu???? Bude este akcia ako sa patri Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!