Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 2. kapitola

Jamie12


Asistentka II - 2. kapitolaNiektoré zmeny prichádzajú nenápadne zvoľna. Iné prídu náhle ako cunami nezanechávajúc za sebou nič len chaos...

Zrazu nervózne prestúpila z nohy na nohu a uprene pozrela na špičky. Stiahol som obočie. „Ešte niečo?“

Zhlboka sa nadýchla, zdvihla rýchlo pohľad a rýchlo vychrlila. „Pán Cullen, nechcem byť trúfalá, ale chcela by som sa uchádzať o miesto vašej asistentky.“ 

 

Edward:

Pozerala na mňa a čakala na odpoveď. Prekvapene som zažmurkal, akoby ma práve niekto prefackal.

„Počúvajte, Lori,“ šepol som a vošiel si rukou nervózne do vlasov.

„Lillian,“ opravila ma trochu podráždene ale svoju reakciu rýchlo ovládla. Niekto tu má sebavedomie do neba.

„Lilian,“ opravil som sa a ovládol nutkanie, aby som na ňu neprevrátil oči. „Ja nepotrebujem asistentku.“

Toto bolo hrozne priehľadné. Ten idiot sa mohol aspoň viac snažiť. Ale na druhej strane, čakať od Jerryho činy na intelektuálne vyššej úrovni, som sa dávno odnaučil. Takže prečo meniť zvyky.

Očami som prebehol prvú stranu hlásenia. Dobrá myšlienka. Sám som už premýšľal nad tým, že zbrojársky priemysel pustím k ľadu, ale zatiaľ boli príliš silné tlaky americkej lobby. Drahá vlasť a zasratí mafiáni. 

Personálnu otázku som považoval za ukončenú, ale táto mladá slečna sa očividne nehodlala vzdať len tak. Prešlapovala pár krokov dopredu a dozadu, ako sa hecovala k činu. Tváril som sa, že si to nevšímam. Ale dosť ma to vytáčalo. 

Kurva, koľko jej Jerry asi zaplatil?

V čítaní ma prerušilo jej odkašlanie. Zdvihol som pohľad a prekvapene si ju premeral. Očividne na odmientnutie bola pripravená, vystrela plecia a oprela sa o môj gauč. Správala sa suverénne, počiatočne rozpaky zmizli ako mávnutím čarovného prútika.

Z ktorého pekla tohto diabla Jerry vytiahol?

„Pán Cullen, som presvedčená, že moje pracovné odporúčania sú vynikajúce, pracovala som ako projektová manažérka pre japonsku automobilovú spoločnosť skoro päť rokov. Preto si dovoľujem tvrdiť, že som ako stvorená pre pozíciu vašej asistentky. Môj životopis nájdete hneď pod podkladmi pre financovanie...“ chcela ďalej pokračovať, ale ja som okamžite zhrozene prelistoval podklady. A v skutočnosti som tam mal nenápadne vložený curriculum vitae.

„Vy ste mi podstrčili svoj životopis?“ povedal som podráždene. Tá ženská bola neskutočne vtieravá. Bol som nasratý a zároveň prebudený z letargie. Bola ako osa v zadku.

Zložku zo správy som hodil na stôl. Strany sa rozleteli po stole. Strčil som demonštratívne ruky do vrecka a spýtavo na ňu pozrel. Čakal na vysvetlenie.

Prevrátila oči a svoje dlhé blond vlasy prehodila za chrbát. Žiadne ospravedlnenie za svoj doterný čin.

Čakal by som, že sa začervená a zakusne si do spodnej pery. Tak ako to robila Bella...

Spomienka mnou preletela nečakane a bez varovania. Moje vnútro sa silno zachvelo.  Otočil som sa na podpätku smerom k presklenenému oknu, aby som získal čas na ovládnutie svojho výrazu. Moja Bella tu nie je, namiesto toho sa o jej miesto pokúša Hitler v sukni. Ultra krátkej sukni.

„Pán Cullen, prosím, netvárte sa, že ste pohoršený. V dnešnej dobe musí byť človek vynaliezavý, ak sa chce uchytiť,“ hlas sa jej mierne nervozitou zachcel. Pravdepodobne jej napadlo, že si tým odpílila konár. „Dobre si uvedomujem, že práca vašej asistentky je náročná a doteraz ju zvládala len jedna osoba, ale ja som ešte lepšia, dokážem pracovať oveľa vytrvalejšie a húževnatejšie.“

Zalapal som po dychu. Hrdlo sa mi zovrelo a okraje mojej diery sa rozvibrovali.  

Zanietenosť jej hlasu ma zarážala. Ale čo ona, kurva, vedela o Belle! O tom, či bola málo snaživá?! Prečítala si možno nejakú pojebanú personálnu zložku v Cullen Industries. Nič viac! Akým právom sa s ňou porovnáva?

Dočerta, čo si táto ženská o sebe myslí? Čo ona vie o mojej asistentke a o tom, že pracovala málo. Mal som chuť napraviť jej mylné názory na svet, ale iba som sa zhlboka nadýchol, aby som sa trochu upokojil. Znova a znova. 

Hľadal som tie správne slová, aby som túto ženskú osobu nejako netraumatizoval a zároveň si jasne vyznačil územie – Nevstupovať. Kurva, odstúp a drž si dištanc!

Zhlboka som sa nadýchol, aby som sa upokojil.

„Mrzí ma to, ale ja asistentku mám. Ale ak máte záujem o prácu tohto zamerania, spýtajte sa Jerryho Farwella. O asistentke sníva celé roky,“ povedal som trpko s pohľadom stále upretým na jazero.

To, že zaškrípala zubami som si iba predstavoval. Počul som ale, ako opätky klopkali o podlahu smerom ku mne. Mierne som natočil hlavu na bok a zbadal, ako stojí len pár krokov odo mňa a premýšľa. Váhala. Opäť. Po minulej skúsenosti som čakal ranu. A nemýlil som sa.

„Ale vaša asistentka už pre vás nepracuje,“ povedala obozretne. Zásah do čierneho. Bingo. Výhra v súťaži korunovaného idiota. Kurva!

„Vráti sa,“ šepol som ráznym hlasom, nepripúšťajúcim žiadne diskusie. Odstúpil som tak, aby som sa vrátil k stolu.

Odsunul som kreslo, sadol si k stolu a začal si čítať spis. Zostala nehybne stáť s pohľadom upretým na mňa. Nachvíľu stíchla, odhadoval som ale, že nie nadlho. Ona sa nehodlala vzdať. Zaradenie spiatočky ju evidentne v autoškole nenanučili.

Pristúpila k stolu a oboma rukami sa oprela o jeho okraje. Trochu sa naklonila a mne tak umožnila pohľad na jej, pravdepodobne štvorku výstrih.

Ignoroval som ju. Ale v duchu som zatváral toho gentlemana v sebe pod zámok. Mal som ju chuť poslať do horúcich pekiel, tam odkiaľ prišla.

„Naozaj veríte, že sa vráti?“ šepla ticho. Jej hlas zrazu znel inak. Zmenila taktiku. Na malú chvíľu som mal pocit, že ona vie...

Zdvihol som oči.

„Áno. Vráti.“ A ak sa nevráti, tak ju nájdem a pritiahnem aj násilím. Ja neprehrávam a nehodlám s tým začať teraz. Nemám ani v najmenšom úmysle sa zmieriť s prehrou tohto rozmeru. Pokiaľ ide o Bellu.

Vyšpúlila pery, akoby o niečom premýšľala. Zrazu si ma premerala tým pohľadom, ktorým ženská hodnotí chlapa.

Dočerta, o čo jej ide?

„A ste si istý, že ak sa vráti, bude u vás chcieť zostať?“ povedala s pozdvihnutým obočím.

„Čo tým myslíte?“ položil som papiere na stôl a snažil sa z jej výrazu zistiť, čo za pojebanú hru to hrá. Lakťami som sa oprel o dosku stola a naklonil sa k nej bližšie.

„Neurazte sa, ale vyzeráte ako riadna troska. Ak ste teda tak presvedčený, že sa vráti, tak vás prinajlepšom ani nespozná,“ ukázala na mňa prstom. Na moje strapaté vlasy a pár dňové strnisko. Osobná starostlivosť teraz nepatrila medzi moje priority. „Tam odkiaľ pochádzam, máme také príslovie – Ak čakáš na dážď, najskôr naňho musíš svoje polia pripraviť.“

Padol som naspäť na operadlo. Jej slová mi rezonovali v ušiach. Pološialený, prázdny výraz, ktorý ma sprevádzal kedykoľvek som náhodou prechádzal okolo zrkadla ma samého desil. Nechcel som sa však ničím rozptyľovať. Bol som taký zahrabaný do pátrania, že som na nič iné nechcel myslieť. Vyzeral som ako stroskotanec z minulého storočia. Teda ak si človek odmyslel všetku tú technológiu, čo ma obklopovala.

„Naozaj máte ten pocit?“ spýtal som sa zoskočene. Mala však pravdu.

„To teda rozhodne,“ povedala a spokojná sama so sebou prikývla. Odstúpila od stola a zložila si ruky na hrudi.  

Niečo na nej bolo. Niečo, čo ma iritovalo a nedokázal som to ignorovať. Bol som ale vďačný, že som sa konečne prebral. Takto by som naozaj Bellu nebol schopný vidieť. Pravdepodobne by som sa zrútil a dával dokopy ďalších niekoľko dní na psychiatrickom oddelení, že moja misia sa konečne podarila.

Vystrel som sa a spojil svoje ruky na doske pracovného stola. 

„Tak s tým niečo budeme musieť spraviť,“ povedal som rozhodne a môj hlas bol oveľa pevnejší. Dôležitá bola však ešte jedna vec. Vymedzenie teritória. „Miesto mojej asistentky je obsadené. Na tom sa nič nemení. Ale môžete mať na starosti styk s verejnosťou.“

Oči sa jej rozžiarili a nadšene prikývla. „Samozrejme. PR bolo vždy moje hobby.“

Skôr ako sa postavím tým kreténom, ktorí zničili celý môj svet, tak si budem musieť dať sprchu. A začať opäť s tréningom.

 

 

 

Bella:

Hltavo som pila a hrdlo sa mi zvieralo primárnym reflexom každého savca.

Prisať sa a cucať. Zubami som prerazila krčnú tepnu ako penové marshmallow, len s tým rozdielom, že tekutina, ktorá práve prúdila dolu mojim krkom bola oveľa sladšia a opojnejšia.

Počula som hlas trúbiacich áut a tak som sa podvedome so svojou korisťou stiahla do rohu slepej ulice pri kontajneroch. Nebolo to pohodlné. Niesli sa odtiaľ  pachy starého nábytku, myší ohľodávajúcich rozpadávajúci molitán, ale bolo teraz som bola v svojej bubline. Do nosa mi vo vlnách udierala lahodná, koncentrovaná vôňa a pomalé bublotanie valiace sa z jeho krku.

Nestihol poriadne ani vykríknuť a jeho srdce už pomaly prestávalo tĺcť. Už nemalo čo poslať do krvného riečištia. Žiadnu tekutinu. Bolo zbytočné.

Zdvihla som svoje večne vysmädnuté pery a zaklonila hlavu. Mŕtve telo som stále držala v rukách, ako milenka svojho milého, ktorý pokojne spí.

Z úst mi stekali pramienky stále teplej krvi, ktorá rýchlo chladla. Pokojne som zavrela oči a nadýchla sa. Okamžite som zacítila svojho večného prenasledovateľa. Jej pach naberal na sile a jasné skoky hovorili, že sa blíži po streche. Míla? Dve? 

Výstražne som zavrčala v reakcií brániť svoju korisť. Aj keď vlastne už nebolo čo brániť. Neuvoľnila som ostražitú pozíciu. Očami som sledovala, keď sa na protiľahlej budove objavila malá strapatá hlava a prenikavo ma sledovala.

Nenávidela som to. Vždy vedela čo sa stane. Jediné, čo bola moja výhoda bolo to, že som bola rýchlejšia ako ona.

Pozrela sa na telo v mojich rukách so zvláštnou ľútosťou. Prekvapilo ma to a úplne vyviedlo z ostražitosti.

Upíry nemajú emócie. Ja som žiadne nemala. Žiadne okrem nikdy nekončiaceho smädu. Ale to nebola emócia, len pud silnejší ako čokoľvek iné.

Žiadne emócie nedokázali preniknúť cez túto moju kamennú kožu.

Zdvihla som svoje ruky, akoby som sa chcela uistiť, či stále je jej povrch taký pevný. Biela, mramorová pokožka bez jedinej chyby a červená tekutina na nej ostro kontrastovala. Niekde z hĺbky vedomia sa mi vynoril obraz Snehulienky. Mojej najoblúbenejšej rozprávky. Pokožka ako sneh a pery ako krv.

Pohľadom som prebehla po mojich zakrvavených rukách. Keby ma niekto uvidel, napadlo by ho, že som zranená. A chcel by mi pomôcť. Možno zavolať záchranku.

Bola by to však jeho posledná myšlienka, lebo len čo by som ho zacítila a započula tlkot jeho srdca, ovládol by ma inštinkt a vysala by som ho skôr, ako by stihol v šoku vykríknuť.

Zrazu mi tá predstava vmietla neriedenú pravdu priamo do tváre. Moje vnútro sa pohlo silou vnútorného otrasu niekoľko stupňou Richterovej stupnici. Stalo sa nemožné. Keď som nedýchala, moja myseľ bola akoby na chvíľu naozaj moja a ja som pocítila záchvev starého ja, ktoré malo byť spálené pri premene.

„Som monštrum,“ šepla som plačlivo. Hlas sa mi strácal do úplného šepotu. Prebudenie z opojenia nastalo skôr a v celej svojej drvivej sile.

„No to si,“ prikývla na súhlas Alice a zoskočila zo strechy. Ostražito ku mne pristúpila. Keď si všimla, že som ponorená do svojich myšlienok, potiahla mŕtvolu chlapa z mojich rúk. Ako pierko ho zdvihla a hodila do kontajnera. V ruke mala bandasku s benzínom, ktorým ho rýchlo obliala. Svižne vytiahla z vrecka zapaľovač a opatrne ho tam hodila. Otočila sa na mňa s prázdnym výrazom. „Identifikujú aspoň jeho chrup a budú môcť vyplatiť jeho rodine životnú poistku. Ustúp, nech sa nechytíš.“

Jej hlas bol bez výrazu. A ja som sa podvedome prikrčila, ako keď rodič karhá svoje neposlušné dieťa. Počúvla som bez odvrávania. V mojom vnútri sa prebudil drak svedomia a nejako sa nechcel nechať umlčať... Prekliata šelma.

Bola zo mňa sklamaná? Mal ten muž deti?

V hlave sa mi spustilo množstvo doterných otázok, na ktoré som nemala žiadnu odpoveď.

Z hrdla sa mi vydral hrozný chrapot. Oprela som sa o protiľahlú stenu a na plecia mi dopadol prah z omietky. Rukami som si obľapla hruď a snažila sa zastaviť ten rev.

Stalo sa zo mňa krvolačné monštrum, ktoré vraždilo všetko s tlčúcim srdcom. Všade okolo mňa bubnovali v neodbytnom rytme serenády, ktorá ma volala do tanca. Spev sirén, ktorý zvábi každého námorníka. Neexistovalo nič iné iba nikdy nekončiace pálenie v krku.

Teraz, keď som bola nasýtená a nedýchala, bolo to jednoduchšie. Relatívne. Len sa nesústrediť na ten všadeprítomný zvuk. Bum-bum. Bum-bum...

„Prepáč,“ ozval sa tichý hlások.

Zdvihla som oči a videla, ako Alice kľačí kúsok odo mňa. V očiach ma vpísaný smútok a bezradnosť.

„Nechcela som, aby si bola nešťastná, ja som len nedokázala nečinne čakať na tvoju smrť,“ hlas sa jej zlomil.

Nikdy sme sa o tom nerozprávali. Celý ten čas bol vlastne len o tom, ako sa mi Alice snažila vysvetliť základné pravidlo – nebyť videná a chytená. Snažila sa ma učiť ako loviť a upratať po sebe. Vyhýbať sa horľavinám a ohňu.

Áno mami, nie mami.

Nie, nemalo to žiadny účinok. Ako náhle ma pochytil inštinkt, nedokázala som na nič myslieť, iba na svoj smäd a túžbu po krvi.

Cítila som, že sa obviňuje. Musela som niečo povedať. Nadýchla som sa a vôňa krvi na mojich rukách mi udrela do nosa. Stratila som niť. Páľava v mojom vnútri sa opäť rozhorela. Ťažko sa ju ignorovalo. Ale nebola to čerstvá a teplá krv. Zhnusene som pokrčila nos sama nad sebou. Bolo to zvláštne. Skôr reflexívne ako vedomé gesto.

„Prosím, neobviňuj sa, Alice,“ šepla som váhavo. Vlastný hlas mi znel strašne cudzo. Ako spev árie v opere. „Si skvelá kamarátka, ktorá spravila pre mňa všetko čo bolo v jej silách.“

Áno. Kamarátka. Aj keď spomienky z môjho ľudského života boli ako zastreté hustým závojom.

 

 

„Naozaj?“ šepla s nádejou v hlase a zdvihla sa na pätách a načiahla ruku ku mne.

Všetky moje zmysli sa napäli a z hrdla sa mi opäť vydralo varovné zavrčanie. Alice sa zastavila uprostred pohybu, ale ruku nestiahla.

„Iba ti zastrčím vlasy za ucho,“ povedala potichu a sledovala uprene moju strnulú pozíciu.

Chcela som sa zhlboka nadýchnuť, aby som sa upokojila, ale uvedomila som si, že to by iba zostrilo moje zmysly a zvýšila sa pravdepodobnosť že vybuchnem. Nepatrne som prikývla. Nechcela som jej odtrhnúť ruku. Najmä ak kúsok od nás horel kontajner.

Smrad spáleného mäsa sa začínal šíriť uličkou. Čoskoro to pritiahne niečiu pozornosť, ale ja som teraz bola sústredená iba na ten približujúci sa okamih nadchádzajúceho fyzického kontaktu.

Alice sa nahla a pomaly, celkom zľahka, mi zastrčila pramienok vlasov za ucho. Z končekov kvapkala krv na zem a ja som ten čľapkot mohla poskladať to sylabotonického  veršového systému.

V stotine, ako sa ma Alice dotkla, záblesk spomienky, jej chladného dotyku, ktorý som cítila kedysi dávno.

„Teraz máme rovnakú telesnú teplotu. V našom tele neprúdi krv, preto ti aj ľudia prídu taký teplí,“ šepla jemne a stiahla svoju ruku späť.

Prikývla som, že rozumiem.

Naklonila hlavu a pobavene sa na mňa pozrela. Bola skvelá. Čo bolo, bolo a vždy mi dala novú šancu. Krčovito som jej úsmev opätovala. Bolo mi to cudzie.

„Myslím, že by sme ťa mali najskôr umyť. Budeme musieť kúpiť nejaký dom ďaleko od ľudí, aby si sa mohla začať trochu učiť bežnému správaniu. Bože, vyzeráš ako divožienka, keby ťa videl Edward..“ začala sama bľabotať a zrazu sa zasekla.

Edward.

Nedobytná myšlienka tvoriaca celé moje bytie. Zadalo sa heslo do chráneného neprípustného súboru a zložka spomienok sa začala komprimovať do môjho upírieho mozgu. Bolo to však útržkovité a nedokonalé. Len niečo, čo som mala z ľudského života.

Vyskočila som na nohy a prekvapene rozšírila oči.

„Edward,“ šepla som ako modlitbu.

Nejasné a hmlisté spomienky z môjho života, na ktoré som sa snažila vidieť, akoby som pozerala cez miestnosť plnú fajčiarskeho dymu. Oči ma skoro štípali a hlava ma príšerne rozbolela.

Rozbolela? Bol to ten správny pojem? Trieštiace sklo uprostred mojej hlavy bol výstižnejší pojem.

Alice vyskočila na nohy a opatrne dala ruky hore v zmierlivom geste.

„Bella, prepáč, som prostoreká...“ nedokázala som sa sústrediť a očami behala po tmavej uličke, akoby som dúfala, že ho niekde nájdem. „Nie Bella, nie je tu.“

Prekvapene som sa pozrela na ňu. „Prečo si naňho neviem poriadne spomenúť?“

Hlas mi bolestivo rozvibroval hruď a otriasla som sa v nemom plači. Edward. Muž, ktorý ma chránil, ktorý ma miloval. Na ktorom mi záležalo viac ako na vlastnom živote a od ktorého som tak hlúpo utiekla.

Alice na mňa len smutne pozerala.

„Prečo si ho nepamätám?“ zopakovala som zničene.

„Premena je príliš silná a vymaže väčšinou všetky ľudské spomienky. Ak niečo zostane, sú to zvyčajne nejaké silné emotívne momenty,“ povedala ľútostivo.

Ako môže tak náhle a zrazu človek zabudnúť na dôvod svojho života?

Človek. Kľúčový problém definície.

Ja som už človek nebola. A nezaslúžila som si právo na šťastie po jeho boku. Bolesť v mojom vnútri sa šírila ako žieravina.

Alice na mňa skúmavo pozerala. Zrazu prižmúrila oči, akoby o niečom premýšľala.

„Niečo pre teba mám, ale... pôvodne som ti to chcela dať o takých desať, dvadsať rokov, keď sa budeš vedieť lepšie ovládať a začneme pracovať na tvojom vrátení do ľudského sveta, aby si našla svoju ľudskosť,“ rozprávala rýchlo a ja som hltala každé slovo, prísľub niečoho, čo ma vytiahne z priepasti, na záchranné lano, plán B. „Poď, mám to odložené na bezpečnom mieste.“

 


Tak toto bolo pre mňa nové. Písať túto stránku Bellinho života. Je však novorodená, ktorá o upíroch nemala doteraz nijaké tušenie, takže Alice je na ňu krátka. Dúfam, že sa mi to podarilo zachytiť dobre.  

Úprimne sa priznám, pôvodne mala mať "to niečo" Alice pri sebe. Ale keďže neznášam reklamy typu - Prací prášok a tá ženská to vytiahne spoza chrbáta -, tak si to odložíme na ďalšiu kapitolu.  

Ďakujem za krásne komentáre pri prvej kapitole, a že máte so mnou pochopenie. V práci to bude ešte do 30. 3. 2013 taká na zabitie, ale snažím sa. :) Padla aj otázka, koľko bude mať druhá séria kapitol. Priznám sa, netuším. Závisí to od veľa vecí -, ale tak odhadujem, +/- dvadsať. (Ak ma nenapadne niečo šialené...) :D


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 2. kapitola:

28. LuLuu
27.01.2013 [15:34]

LuLuutak fajn toto som naozaj nečakala.. Emoticon Emoticon ale som rada, že Edward sa nedal a zaroven jej dal inu pracu Emoticon božeee... kedy sa stretnu?!! Emoticon Emoticon neviem sa nato dočkať.. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

27.01.2013 [11:56]

kikuskaJa nemám rada toto upírie chovanie, ale som si vedomá toho, že to byť musí. Teraz ma len desí to číslo, ktoré Alice spomenula. 20 rokov. Preboha, len to nie. Nech s tou Bellou niečo robí, nemôže sa dvadsať rokov spamätávať a učiť. Edward tiež nebude čakať večne a tá fúria Lillian sa dostáva príliš blízko.

26. mmonik
27.01.2013 [10:37]

mmonikAt se od nej Lilian drzi laskave dal... Emoticon
Jinak...Bella..co rict? Hezky napsane..snad jen,ze nebude procitat dvacet let.. Emoticon
Tesim se na dalsi! Emoticon Emoticon

25. LeahCc
27.01.2013 [8:57]

LeahCcKrásná kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Bella tu svoji nesmrtelnost nezvládá, docela. Emoticon Emoticon A teď ji dohnalo ještě její svědomí. Ale já osobně nejsem kdovíjaký fanoušek krotkých nesmrtelných, protože to už se přejedlo Emoticon Emoticon
To, co jí chtěla ukázat Alice je Edwardova fotka, že? Emoticon Jenom doufám, že nebude těch původních dvacet let zvládat svoje sebeovládání. To už by u skoro padesátiletého Edwarda bylo trochu pozdě. Emoticon Emoticon
Jsem strašně zvědavá na pokračování Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26.01.2013 [23:21]

BellaSet Emoticon Emoticon Skvělá kapitola! Vážně, naprosto skvělé. Ta Lilian se mi moc nelíbí - asi proto, že se mi bude zdát, že když tam bude ona, Edward může přestat doufat, nebo hledat, nebo... prostě to není Bella. Emoticon Ale věřím, že to není žádná potvora, takže to možná bude dobré.
Bella jako upír si asi moc dobře nevede, ale snad jí to půjde lépe. A snad brzy, aby zkusila najít Edwarda, když si ho teď nepamatuje. To by jí určitě pomohlo.
Pěkná kapitola, těším se na další. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23. PCullen
26.01.2013 [22:25]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26.01.2013 [21:00]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
skvelá kapitola... Emoticon
čítala sa úžasne... Emoticon
dúfam, že Bella s Edom budú nakoniec spolu... Emoticon
už sa teším na pokračovanie... Emoticon Emoticon Emoticon

21. Jane
26.01.2013 [19:38]

Skvělé, podařená kapitola ;)

26.01.2013 [19:26]

KaathCullenKrásná kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Edwardovo procitnutí do reality bylo dost tvrdé, ale Bellino snad ještě tvrdší. Chudák...
Byla to neuvěřitelná kapitola. Od začátku do konce jsem ji zhltla jedním dechem. Emoticon Emoticon Myslím, určitě nehrozí, že ti to (Bella jako upírka) nepůjde. Emoticon Zatím to je hodně zajímavé. Lillian/Lori mě dost překvapila. Odhadla jsem ji prostě jako blondýnku, navíc mi vadila už jen proto, že to není Bella. Ale překvapila. A dokonce příjemně Emoticon Ale pořád se mi moc nelíbí, že by vedle Edwarda měla být jiná žena. I když jako PR. Ale co už. Asi bude vážně fajn. Docela dobře mu to natřela, takže Jerry měl snad konečně trochu inteligentní nápad Emoticon Emoticon A samozřejmě má pravdu. Někdo ho musel probudit z letargie. Vyvíjí se to vážně zajímavě. Těším se na pokračování Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

19. martty555
26.01.2013 [18:52]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!