Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 19. kapitola

01.11.2013 (13:45) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3378×

Bella

Nebola som pripravená na to, že sa dnes neobjaví v robote. Prechádzala som jeho diár, aj keď som dobre vedela, že sa mi tam zázračne neobjaví kolónka, ktorá by vysvetľovala jeho neprítomnosť.

Mohla som jednoducho zdvihnúť telefón a zavolať mu. Ale strach z odmietnutia mi v tom bránil a ja som tak naďalej riešila záležitosti, ktoré sme mali naplánované. Rýchle rokovanie s členmi predstavenstva IBM, ktorí nás uistili, že budú stáť za Edwardom. Fúzia by však mala prebehnúť na priateľskej úrovni, aby biznis bol čo najmenej otrasený.

Išla som zo stretnutia na stretnutie, jednala podľa zvoleného režimu profesionálnej asistentky a vnútorne som samú seba presviedčala, že Edwardovo správanie mnou nezamávalo. Že ho rešpektujem. Koniec koncov, bol šéf. Mohol si to dovoliť. Nemusel nikomu nič vysvetľovať. Koľkokrát to spravil predtým? Koľkokrát ma nechal v štichu a musela som improvizovať?

Jediný rozdiel bol však v tom, že ja som nebola pripravená vzdať sa času stráveným s ním. Ale nemala som na výber. Musela som to rešpektovať.

Hypnotizovala som mobil a v mysli som vytáčala jeho číslo a znova položila. Vnútorná bitka prebiehala iba v mojej hlave bez toho, aby sa zhmotnila v reálnych zmätených činoch a stláčania konkrétnych tlačidiel.

Bol Edward v poriadku? Prečo stále neprišiel?

Trucoval? Mal nejaké stretnutie? Alebo jednoducho zaspal?

Jeho neprítomnosť som si bolestne uvedomovala. Mala som tak málo času v jeho prítomnosti a teraz som sa cítila byť o ne okradnutá.

Iracionálny pocit.

Mobil na mojom stole akoby vydával neviditeľnú žiaru, ktorá mi rozochvievala končeky prstov túžbou sa ho dotknúť a môcť počuť jeho hlas. Bez ohľadu na to, čo mi vlastne povie.

Zvuky nervózneho našľapovania sa ťažkopádne ozývali z kancelárie krížom proti. Siahol po kľučke už viac krát, ale napriek tomu ju znovu pustil a opäť pochodoval po kancelárií. Nevykročil síce mojim smerom, ale nemusela som mať doktorát z psychoanalýzy, aby som si domyslela, že je len otázkou času, kedy sa odhodlá prejsť tú chodbu.

Bola to preňho jedinečná príležitosť.

Od môjho návratu ma Edward málokedy nechával samú. Zámerne ho blokoval. Nemala som záujem zistiť, či ho k tomu vedie nejaký vedľajší dôvod, alebo je v tom čistý súboj o teritórium.

Nezaujímal ma. Bol len ďalším z Edwardových spolupracovníkov. Keď som bola človek, nazvala by som ho priateľom. Ale ako upír svoje emócie šetrím oveľa prezieravejšie len na výnimočné prípady..

Prestala som sa len tak bezcieľne pozerať z okna a zapla monitor práve vo chvíli, keď sa ozval hlboký nádych, zovretie kľučky a jedenásť rozhodných krokov.

Ovládla som svoj výraz a začala do počítača zadávať samé hlúposti ako vypĺňanie spamäti databázy pozvaných dvestoosemdesiatpäť ľudí pre rozoslanie pozvánok na Edwardovú oslavu.

Tiché zaklopanie ma vôbec nevyrušilo. Len som si sama pre seba povzdychla.

„Bella?“ nakukol Jerry do kancelárie bez môjho vyzvania.

„Tu som,“ odpovedala som bez toho, aby som zdvihla veľmi pohľad od monitora s jasným signálom. Vyrušuješ! Vypadni!

Nemala som nič proti Jerrymu, ale rozhodne som nechcela zvyšovať Edwardove podráždenie, ak by z toho vyvodil nesprávne závery. Včera som mu dala zámienky viac ako dosť. nechcela som to ešte zhoršovať.

„Len tak ma napadlo,...“ odmlčal sa a vošiel do kancelárie, čím mi dal najavo, že sa len tak nevzdá, „Neskočíme na obed ako kedysi?“

Prekvapene som zdvihla pohľad od notebooku.

„Nikdy sme spolu neboli na obede,“ privrela som podozrievavo viečka. Srdce sa mu zrýchlilo a ja vycítila, ako je nervózny.

„Čas začať s novými zvykmi,“ usmial sa na mňa trochu pokrivene a ja som rozoznala snahu napodobniť Edwardov nezbedný úsmev. Márny pokus!

„Prepáč, Jerry. Naozaj nemám čas. Musím niečo dokončiť pre Edwarda,“ ospravedlňujúco som sa usmiala a pohľad opäť zabodla do monitoru.

Nie, nechcelo sa mi pracovať spomalene. Kládla som prsty precízne na zvolené miesta a v duchu počítala zlomky sekundy, kým som udrela na ďalšiu klávesu.

Stál na mieste a uprene na mňa hľadel. Silno som vnímala jeho intenzívny pohľad. Prešliapol na mieste a ja som sa snažila odhadnúť, či je naozaj tak pomalý, alebo jednoducho nechce odísť.

„A kde vlastne máme veľkého šéfa,“ spýtal sa akoby nič a podišiel o krok bližšie. Hrdlo mi zovrelo intenzívnou horúčosťou a moje prsty sa kŕčovitejšie zachveli.

Pokoj. Nerozmláť tu klávesnicu.

Sústredila som sa na klopot lodičiek ozývajúci sa z chodby, aby som sa ovládla a udala rytmus mojim úderom o tú bezbrannú plastovú vec, ktorá by ľahko mohla byť deravejšia ako ementál.

„On sa nikomu spovedať nemusí, Jerry. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude,“ hlas sa mi jemne zachvel zlosťou a on ustrnul v pohybe.

„Nepovedal ti kde je?“ šepol neveriaco a hoci sa snažil zakryť radosť, veľmi mu to nevyšlo.

Akékoľvek sympatie, ktoré som k tomuto chlapovi kedysi mala sa práve vyparili v čiernej diere. Neviem, či za to mohla jeho nepríjemná prítomnosť, alebo fakt, že udrel klinček po hlavičke.

„Edward nie je nezvestný. Neprišiel len ráno do práce,“ zopakovala som svoje uistenie a v hrudi sa mi jemne rozvibrovalo vrčanie.

Dvere sa znova poodchýlili a Jerry sa otočil za tým zvukom.

„Slečna Swanová, máte prirodzené vlohy pre riadenie styku s verejnosťou. Budete mi musieť dať nejaké tipy na odradenie...“ zaváhala a so zdvihnutým obočím pozrela na Jerryho, akoby hľadala vhodné slovné spojenie, „... neústupných jednotlivcov.“

Rose na mňa nenápadne žmurkla a ja som jej pohľadom ďakovala za záchranu.

„Slečna Hallová,“ Jerry zaškrípal zubami.

„Jerry, ak vám nebude prekážať, potrebovala by som so slečnou Swanovou prebrať interné záležitosti. Ak nemáte niečo dôležitejšie na práci, bolo by vhodné poradiť sa s personálnym oddelením o pridelení nových úloh,“ nekompromisne uhľa z dverí, aby mu ukázala cestu.

„Keď budem vlastniť túto spoločnosť...“ šepol výhražne a zdvihol výhražne prst. Bez jediného pohľadu mojím smerom prešiel k dverám, ale nemal možnosť dokončiť svoju vyhrážku, lebo mu Rose do toho skočila.

„To sa nikdy nestane,“ šepla mu bezočivo naspäť tesne predtým ako vyšiel na chodbu. Ich neznášanlivosť bola rozhodne vzájomná.

Venoval jej jeden zlostný pohľad a ja som len za ním začudovane pozerala. Kedy sa tak zmenil? Vždy bol taký podlý a len ja som to nevidela?

Rose čakala, kým zlostne buchol dverami vo svojej kancelárií a pozrela mojím smerom. Chvíľu ma mlčky sledovala, vstúpila do miestnosti a zavrela dvere.

„Nechcela som sa ti do toho miešať. Viem, že by si to zvládla aj sama,“ znela zrazu trochu nesvoja a rukami si vošla do vlasov, ako to zvykol robiť Edward. Musela som sa pousmiať pri tej myšlienke.

„To je v poriadku. Som rada, že si mi pomohla. Tímová práca,“ povedala som jednoducho a pokrčila plecia.

Vedela o nás pravdu. A ja som si uvedomovala jej nervozitu. Ale nebola som si až tak istá, či je nervózna z toho, že sa ocitla v jednej miestnosti s upírkou, alebo sestrou jej frajera.

Váhavo prešla bližšie ku mne a pozrela mi rovno do očí. Akoby si dodala odvahu, vystrela plecia a úprimne sa na mňa usmiala.

„Viem, že sme nezačali najlepšie,“ povedala jemne a ja som len prižmúrila oči.

Zbližovanie. Nebolo na niečo také ešte skoro?

Emmett, dočerta! Do čoho si ma to navliekol?!

Čakala na moju reakciu a ja som si len rezignujúco povzdychla.

„To máš pravdu,“ šepla som a snažila sa nájsť, čo som mala s touto ženou spoločné. Čo by nás mohlo spojiť. „Ale zvládaš to celé naozaj dobre.“

„Navonok som síce modrooká blondínka, ale rozhodne nie som krehká bábika,“ pokrčila plecami, ale napriek tomu si držala zdravú vzdialenosť.

„Emmett mi vravel, že sa trápiš, kvôli tej hádke s Edwardom. Záleží ti na ňom,“ šepla som potichu a sama nevedela, či to je konštatovanie, alebo otázka.

Prikývla a v očiach sa jej mihol tieň bolesti. Nerozprávali sa poriadne spolu od tej návštevy klubu a to už boli dva týždne. Edward vedel byť pekne tvrdohlavý, keď si niečo vzal do hlavy.

„Áno, prešli sme si peklom na jeho ceste k udržaniu rovnováhy,“ povedala ticho ale nezachytila som v tom výčitku. Teraz nie. Nie, keď poznala pravdu. „Škoda, že nevie pochopiť môj vzťah s Emmettom.“

„Rose, to nie je tak, že by ho nechápal, on len jednoducho to berie ako...“ postavila som sa a prešla k oknu. Nevedela som poriadne formulovať, prečo Edward nechce stále odpustiť Rose. Bolo to detinské a neracionálne. „Vlastne, neviem ako to berie.“

„Ja mu rozumiem. Myslí si, že som ti ublížila a zradila ťa,“ povedala smutne.

„Ale to nie je dôvod, aby sa s tebou hádal,“ povedala som odmietavo.

„Samozrejme, že je. Ak sa na veci pozeráš z jeho pohľadu.“ Oprela sa o čelo stola a skúmavo ma pozorovala.

„Ako to myslíš?“

„Miluje ťa,“ šepla a ja som sa prudko otočila. Oči som mala doširoka otvorené a bola konfrontovaná s realitou, ktorú som odmietala vidieť. Bola pre mňa až príliš rozprávková. Nádherná a nepolapiteľná zároveň.

Stála som nehybne a bez žmurknutia na ňu upierala pohľad, akoby bola anjel, rovno sestra archanjela Gabriela, posla dobrých správ.

„Miluje ťa, Bella. Ty si to nevedela?“ spýtala sa neveriacky.

Ďalej som na ňu len pozerala a môj vesmír sa začal točiť úplne iným smerom. Všetko teraz pozoruhodne svietilo v lúčoch svetla a moje telo sa jemne otriasalo vzlykmi bez sĺz. Hrádza sa prelomila a napriek tomu, ako je upír odolný voči všetkým nátlakom, v prípade, že sa ho niečo naozaj dotkne, tak ho emocionálne rozmetá.

Vnímala som akosi vzdialene, keď Rose ku mne podišla a jemne ma chytila za ruku.

 „Úprimne, Bella. Čo si si myslela? Prečo toto všetko robí? Prečo by inak na teba tie roky čakal?“

Prekvapene som zažmurkala a uprela pohľad do jej svetlomodrých očí.

„Ja neviem,“ dostala som sťažka zo seba.

Práve teraz by som najradšej bola pri ňom a moje telo otriasajúce sa vzlykmi sa chvelo očakávaním.

„Ďakujem, Rose. Za všetko. Aj za to, že robíš môjho brata šťastným,“ šepla som citlivo a vedela som, že si k sebe nájdeme cestu. Jedného dňa bude moja sestra, ktorú raz budem milovať podobným spôsobom ako Alice.

Pri zmienke o Emmettovi sa jemne začervenala a ja som ako na zavolanie zrazu zachytila zvuk známeho motoru ako silno brzdí na križovatke pred firmou a ešte obchádza blok. Bol vo vynikajúcej nálade a popiskoval si pri tom nejakú starú pesničku, ktorú som nepoznala.

„A keď sme už pri mojom bratovi, práve zaparkoval pri vchode pre zamestnancov,“ povzbudzujúco som sa na ňu usmiala a vytiahla svoju ruku z jej horúceho zovretia.

„Ideme sa prejsť do parku, kým sa naobedujem,“ roztržito si opäť vošla do vlasov a spravila krok k dverám celá zrazu roztržitá. Zrazu sa ale ešte zarazila. „Nechceš sa pridať? Vyjsť von? Získať alibi?“

„Nie, ďakujem za ponuku. Skúsim zavolať Edwardovi.“

Edward

Ešte stále som nemal dosť. Napriek rannému behu a plávaniu som ešte stále mal v sebe všetko to svinstvo, čo ma dusilo. Posilňovňa bola jediné miesto, s výnimkou thajského boxu, na ktoré som sa ešte spoliehal. Ale aj napriek ďalšej hodine, ktorú som tu strávil, podarilo sa mi uvoľniť iba fyzický tlak. Zo psychického stresu neubudol ani atóm. Presunul som sa k lavičke a tvrdo sa na ňu hodil. Zaťal som zuby a chytil tyč s naloženými sedemdesiatimi kilami závažia a nemilosrdne zdvíhal nad hlavu.

Jeden... Dva... Tri...

Kurva, to je ťažké!

Štyri... Päť...

Neprestávaj!

Ruky sa mi triasli od vysilenia, ale nič som si nedaroval. Mal som v sebe nahromadeného toľko napätia, že by som vraždil! Ako tieň sa mi včera mihla myšlienka, zájsť do baru, poriadne sa zriadiť a pretiahnuť tam nejakú štetku. Ale to som nemohol. Toto nebola vendeta. To bolo peklo.

Rozozvučal sa mi mobil. Ruky sa mi viacej zachveli pod tiahou činky a s vypätím som dokončil sériu cviku pri zvonení mobilu. Dobre som vedel kto volá. Ale práve s ňou som teraz nemohol hovoriť, bez toho, aby som si udržal chladnú hlavu.

Kurva! Pot mi išiel do očí a ruky v kŕčovitej polohe nevedeli zopakovať ďalší výpon na bench press.  Železo s rachotom dopadlo na vyleštenú podlahu. Bicepsy sa mi triasli vysilením a celé telo som mal ako v kŕči. Pot mi tiekol po tvári a cítil som jeho slanú chuť v ústach.

Mobil zvonil vytrvalo ďalej a ja som schytil uterák na lavičke a prehodil si ho cez plecia. Mal som pocit, akoby vážil snáď tonu.

Potreboval som ju vidieť. Toto moje trucovanie nemalo dôvod. Vlastne malo – moje zničené ego. Ale nebol som bez nej už aj tak príliš dlho? Päť pojebaných rokov a ja som tu teraz ako drak v jaskyni a vydávam výstražné vrčanie.

Načiahol som sa po telefóne bez toho, aby som sa k tomu viac dobrovoľne rozhodol a na meno na displeji sa radšej ani nepozrel.

„Cullen,“ skríkol som zostra, aj keď som vedel, že je to ona.

Na druhej strane sa rozhostilo ticho a ja som pozrel na monitor, aby som si overil, či to práve nezložila. Hovor ale stále bežal. Detinský idiot!

„Slečna Swanová, myslel som, že je to niečo súrne, keď to nechávate tak vytrvalo zvoniť,“ hlas som mal ešte zadýchaný od cvičenia a zrazu som sa cítil nesvoj, že ju nevidím, no napriek tomu mojimi žilami sa stále valil adrenalín a hnev.

„Prepáčte, že vyrušujem, ja...“ šepla ospravedlňujúco do telefónu, „môžem zavolať neskôr, keď nebudete taký zaneprázdnený.“

Unavene som privrel oči. Toto bolo vyčerpávajúce. Najradšej by som si ju poriadne vtiahol do náručia a aby som jej všetky myšlienky na kohokoľvek iného dostal z hlavy, jemne by som jazykom prešiel po tej jej dokonale tvarovaných perách, až kým by ich samou slasťou neotvorila, aby ma pozvala dnu...

Kurva! Sykol som od bolesti, keď sa mi znova postavil a otrel o špičkou o vnútornú stranu boxeriek.

„Čo si chcela, Bella?“ šepol som pomaly a nervózne si vošiel rukou do vlasou. Snažil som sa znieť vyrovnane a nenútene.

„Chcela som len vedieť, či sa dnes zastavíte v kancelárií, alebo chcete aby som sa zastavila u vás, pán Cullen,“ znela trochu previnilo a moje kútiky sa jemne zachveli.

„Nebodaj vám chýbam, slečna Swanová?“ Áno, už to bolo isté. Úsmev som mal na tvári ako idiot. Zamilovaný idiot. Hnev bol zatlačený do úzadia, hneď ako si ma podmanil Bellin melodický hlas.

Krátke zaváhanie a tichý povzdych mi môj úsmev iba zväčšili.

„Samozrejme pán Cullen. Vašu spoločnosť postrádam. Neviem ako ste o tom mohli pochybovať,“ chvíľku zaváhala a vzbudila tak moju pozornosť.

„Nemali ste hádam žiadne nepríjemnosti v mojej neprítomnosti?“ spýtal som sa podozrievavo.

„Dalo by sa to tak nazvať. Bola som vydaná napospas nepodareným návrhom Jerryho na obed,“ povedala veselo a ja som zlostne zavrčal, na čo sa ona zvonivo zasmiala. „Nemajte strach. Rose ma zachránila a spacifikovala ho priam ukážkovo.“

Prižmúril som oči. Lilly Hallová sa tak nenápadne dostala do môjho podvedomia. Na ňu som bol stále naštvaný, ale nehodlal som to riešiť. Nie teraz.

„Má to byť nenápadný lobbing?“ šepol som výhražne a prešiel k oknu s výhľadom na mesto.

„Samozrejme, aj keď asi až tak nenápadný nebol,“ jej hlas znel zrazu bezstarostne a predstavoval som si, ako sa usmieva. „Mali by ste sa s ňou porozprávať.“

„Ja som si myslel, že na PR je tu ona,“ poznamenal som sarkasticky a nervózne si prešiel po vlasoch.

„To sú vzťahy s verejnosťou, ktoré rieši mimoriadne skvelo. Ja sa starám komfort a pohodu môjho šéfa a viem, že toto mu robí starosti,“ povedala mäkko a ja som len pokrútil hlavou. Tak veľmi by som ju chcel vidieť. „Prosím, porozmýšľajte o tom.“

Očami som zablúdil po miestnosti a predstavil si posledných päť rokov. Ako tu bola Lilly, či vlastne Rose, pre mňa keď som to najviac potreboval. Ako sa ma snažila držať pred emocionálnym kolapsom a dať môjmu podrbanému životu zmysel. Bola moja opora, keď sa všetko zrúcalo.

„Zvážim to,“ šepol som rezignovane a nemohol mi ujsť Bellin spokojný povzdych.

„Ďakujem, Edward,“ moje meno vyslovila tak jemne, akoby ma pohladila. Zavrtel som rýchlo hlavou.

„Docvičím a do polhodiny som vo firme.“

„Nechám vám pristaviť auto.“

„Vy chcete mať istotu, že prídem?“

„Samozrejme.“

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

„Chcela by som, aby si mi schválil zoznam hostí na ten benefičný večierok,“ Bellin hlas sa jemne ohýbal a ja som snažil vymaniť ďalšej erotickej predstave.

„Aj tak ich máš preklepnutých a verím, že si si overila aj aktuálne obchodné styky,“ zdvihol som obočie a pozrel do jej tváre.

Bola dokonalá a prekrásna. A bola neskutočne nedostupná. Napriek tomu sa mi zdalo, že dnes na mňa pozerá inak. Akoby jej oči zvláštne žiarili šťastím a ja som mal neskutočnú chuť zdieľať tú radosť s ňou.

Namiesto toho, aby som sa jej spýtal na podrobnosti som sa si ju len doberal.

„Vlastne ja tu už  nemám žiadne slovo,“ povedal som naoko frustrovane, ale kútiky úst sa mi jemne zachveli v náznaku úsmevu.

„Ale práve naopak. Máš právo veto na zoznam hostí,“ oponovala mi Bella rozhodne s iPadom, na ktorom bol zoznam zobrazený.

„Tak dobre,“ vytrhol som jej ho z ruky, naroloval podľa abecedy a chcel vyškrtnúť meno toho, koho som tam vonkoncom nechcel vidieť, „v tom prípade škrtám Jerryho,“

Bleskovo siahla po iPade a bez toho, aby som si to zreteľne uvedomil, už ho schovávala za chrbtom.

„To nejde.“ Jej oči hrali šibálskymi iskričkami, no napriek tomu pokrútila hlavou.

„Čo hovorím. Nemám žiadnu kompetenciu.“

Bola dnes úplne iné. Hravá a veselá. Stále sa usmievala a pohybovala synchrónne so mnou. Od okamihu, čo som vošiel do kancelárie a zbadal jej rozžiarenú tvár som si vyčítal, že som premárnil pol dňa, keď som s ňou nebol.

„Dnešné stretnutie s IBM dopadlo skvelo. Tvoj návrh bol naozaj dobre spracovaný,“ pochválil som ju. „Pracovala si na ňom dlho?“

Malá skúška. Napriek tomu, že sa mi podarilo udržať uvoľnený výraz, srdce sa mi rozbehlo rýchlejšie. Silou vôle som ovládol ruku, ktorá skoro automaticky vyletela k vlasom. Len som si ruky zopäl v lone v zdanlivo ležérnom a ľahostajnom geste.

Oči jej však okamžite zvážneli a ostražito si ma premerala.

„Dnes ráno som to dorobila, tak ako som ti sľúbila,“ šepla ublížene.

„Takže si sa včera dlho nezdržala?“

No dobre, toto už nebolo vôbec nenútené, Cullen! Sliedil!

Čo by bolo na tom, keby strávila v nejakom bare hoc aj pol noci. Všetko, kurva!

„Nebola som dlho. Len...“ zavrtela zrazu hlavou a ustúpila o krok. Prekvapene som zažmurkal. Akoby stála predo mnou úplne iná osoba.

„Bude to všetko pán Cullen? Potrebovala by som dnes skončiť skôr. Prišla som ešte za tmy a začínam byť unavená,“ hlas mala zrazu trochu chladný a odstup, ktorý sa medzi nás vkrádal sa mi ani trochu nepáčil. Venovala mi slabý úsmev, ktorý sa jej neodrazil ale v očiach.

Kurva! Dočerta s mojou žiarlivosťou! To si riadne prestrelil!

„Samozrejme, oddýchni si,“ šepol som neprítomne a ona bez toho aby mi venovala ďalší pohľad rýchlo prešla do svojej kancelárie cez spojovacie dvere.

Mal som pocit, že si potichu zanadávala, ale to sa mi mohlo iba zdať. Začala si rýchlo baliť veci a ja som mal pocit, že sa snaží zmiznúť čo najrýchlejšie. Nedalo mi to, postavil som sa a prešiel k spojovacím dverám a venoval jej zamyslený pohľad.

„Utekáš?“ spýtal som sa priamo a ona ustrnula uprostred pohybu.

Prižmúrila oči a len nesúhlasne zavrtela hlavou. „Len som unavená, pán Cullen. Zajtra prídem ešte pred naším odletom do Seattlu, aby som dokončila...“

„Ak som bol svojimi otázkami nepríjemne osobný, ospravedlňujem sa,“ povedal som neochotne a vôbec si nevšímal jej vysvetlenia.

Zrazu vyzerala tak zraniteľne. Akoby bola zahnaná do rohu. Jej oči zvláštne planuli naliehavosťou, akoby sa mi čosi snažili prezradiť, ale nebol som schopný to dešifrovať.

„Nie, tak to nie je Edward. Ja...“ nervózne sa obzrela okolo seba, akoby hľadala záchranu, „... mala som len už byť niekde inde, a tá únava mi zabránila si na to spomenúť, takže teraz sa naozaj ponáhľam. Potrebujem to vyriešiť ešte pred našou cestou.“

Úplne som sa narovnal a venoval jej sústredený pohľad. Bože, len nech zasa nejde s ním niekam! Zaťal som zuby a skôr ako som sa na to stihol spýtať, cez spojovací telefón sa ozvala Margret.

„Slečna Swanová, prišiel pre Vás nejaký muž,“ zavolala recepčná,

„Povedzte nech počká dole, hneď som tam,“ odpovedala rozpačito a chcela prejsť okolo mňa, ale ja som jej zarazil cestu.

„To je zasa on? Ten zo včera?“ napriek tomu, že sa mi celé telo triaslo zlosťou, hlas som mal tichý a chladný. Nenávidel som toho neznámeho.

„Mali sme sa stretnúť vonku, neviem prečo prišiel sem,“ šepla a ja som si ale odpoveď veľmi dobre vedel domyslieť. Tiež by som si hľadal akúkoľvek zámienku preukázať, že je moja.

Zlostne som zaťal päsť.

V tom sa dvere otvorili a dnu vošiel chlap, z ktorého by som vytrieskal dušu, aj keď som ho osobne nepoznal. A rozhodne som nemal záujem, aby ho osobne poznala Bella.

„Dobre vieš, že meškať môžem iba ja,“ sebavedomý stál sotva sekundu v otvorených dverách ale vôbec sa nezastavil. Zamieril si to rovno k nám, pričom si ma vôbec nevšímal. Úplne som skamenel.

„Čo tu robíš, Tony? Mali sme sa stretnúť neskôr,“ otočila sa s výčitkou naňho Bella. „Teraz nemôžem. Mám prácu.“

„Dokončíš to v noci. Aj tak máš slabý spánok,“ uškrnul sa nezbedne na ňu a ja som mal pocit, že sa na svet pozerám ako cez červenú hmlu.

 „Bella, kto to kurva...“ natiahol som ruku smerom k Bellinmu ramenu a ona úplne ustrnula. Dotyk jej ľadovej pokožky spôsobil, že mnou prešlo jemné zachvenie.

Oči sa jej rozšírili a ja by som sa v jej hypnotickom pohľade úplne stratil. Pozeral som na ňu a úplne zabudol, že vedľa nás je jeden chlap, ktorý tu sakra, nemal vôbec čo robiť.

„To je Tony Stark,“ šepla na vysvetlenie, pustil som ju a ustúpil o krok.

Ten Stark, ktorý pracoval na otcovom impériu za posledné roky tak húževnato, že prevzal väčšinu našich zákázok, keď som päť rokov nemal záujem o riadenie spoločnosti? Ale on pracoval prevažne na západnom pobreží, nie tu. Čo to malo znamenať?

„Tak či tak by sme sa stretli na tej konferencií v Seatlli,“ mykol plecom a prešiel k Bellinmu stolu. „Teraz ak nás ospravedlníte, do večierky ju máte doma, šefe, “

„Kto do čerta si?“ šepol som mrazivo a nemal vôbec na mysli jeho meno.

No on si ma vôbec nevšímal a so zvláštnym nedočkavým nadšením sa pohol k Belle. Pripomínalo mi to pracovný zápal, aký som mával sám, keď sa mi niečo podarilo, ale túto myšlienku som rýchlo zapudil do ústrania. Chcel zobrať Belline veci, ale na moje prekvapenie ho zarazila.

„Nie, Tony. Prídem za tebou neskôr,“ šepla potichu, ale jasne som cítil jej rozhodnosť. „Ešte si niečo musím vysvetliť s Edwardom.“

„Ale ja potrebujem aby si to vyskúšala, podarilo sa mi vytvoriť...“ stíšil hlas a viac som nepočul.

„Verím tvojej intuícií. Prídem neskôr,“ nedala sa presvedčiť a s napätím pozrela do mojich očí.

„Ale...“ chcel namietnuť, no ja som si jeho sklamania nevšímal. Prešiel som k nemu, aby som sa postavil medzi neho a Bellu.

„Povedala, že s tebou nechce teraz nikam ísť. Daj si odchod,“ šepol som výhražne. Moja interpretácia bola značne pokrivená, ale to ma nezaujímalo.

S prekvapením v očiach sa narovnal a uvedomil som si, že stojíme na rovnakej úrovni a z očí mu šľahali blesky.

„Ja nie som tvoj nepriateľ, takže sa môžeš prestať správať ako arogantný kretén,“ povedal odmerane a chcel spraviť krok doprava, no ja som ho zablokoval.

„Tak to potom máme rozdielne názory,“ povedal som ostražito a prižmúril oči.

„Myslíš na to, že nie som nepriateľ, alebo že ty sa správaš ako kretén?“ povedal posmešne a ja som spravil krok jeho smerom.

„Čo tu chceš?“ precedil som medzi zubami.

Nedokázal som sa na vec pozrieť s odstupom. Možno naozaj sa nesnažil Bellu dostať do postele, ale v danom momente neexistovalo nič, čo by ma presvedčilo o tom, aby som ho nechcel vidieť odchádzať z kancelárie.

„Pomáham tvojej asistentke s mimopracovnými aktivitami,“ prižmúril oči a pozrel sa cez moje rameno na Bellu. „Obrátila sa na mňa pre odpornú radu.“

„Keby potrebovala pomôcť, oslovila by najskôr mňa,“ hlas sa mi už triasol hnevom. Ale pochybnosť začala nahlodávať moje myšlienky. Čo si ten kretén o sebe myslí? „Nie ste tu jediný odborník na kvantovú fyziku,“

„Tak toho som si vedomí. Ale na genetické mutácie rozhodne,“ šepol a ja som prekvapene zažmurkal.

Dostali sme sa k bodu, v ktorom sa všetko rozhodne. V nasledujúcej časti bude Edward musieť spraviť dôležité rozhodnutie. Dozvie sa však pravdu? Hm? Čo si myslíte? Dúfam, že sa kapitolka páčila. :) 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 19. kapitola: