Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 18. kapitola

Asistentka II - 18. kapitola„Nechcem nič prenášať. Ide mi o prenos osoby,“ šepla som v očakávaní na jeho reakciu.
Zastavil sa uprostred pohybu a pomaly sa otočil. Oči sa mu mierne rozšírili. Nie však strachom, skôr prekvapením.
„Takže o to ti ide,“ hlas sa mi mierne zachvel očakávaním. V očiach mu zasvietili nezbedné iskričky. „Vidíš medzeru na trhu a chceš sa zamerať na cestovný ruch?“

Bella 

Tony Stark. Syn známeho vedca Howarda Starka. Vizionár dvadsiateho prvého storočia. Bol toho plný internet a noviny. Áno. To veľa vysvetľovalo. Mal autá, mal peniaze a moc. Mal intelekt a povesť génia, ktorý dokáže poskladať z ničoho niečo veľkolepé na vlastný pohon.

Napriek silným sklonom k humanite a filantropií, nezabúdal predovšetkým na seba. Ako uviedol v rozhovore pre jeden prestížny magazín: Nie je potrebné ľahnúť si na elektrický drôt, aby ostatní mohli prejsť, ale nájsť miesto, kde prestrihnúť jeho vedenie. Niekto by možno povedal, že je to necitlivé. Ja si však myslím, že má všetkých päť po hromade a pozerá sa na svet realisticky.

Mal prsty tak povediac vo všetkom. Jeho firemný konglomerát sa venoval od výroby a dodávania detských hračiek po technickú výbavu pre NASA. No, možno je to prehnané prirovnanie, ale napriek tomu som mala pocit, že som ďaleko od pravdy nebola. Hĺbkovú analýzu rozsahu jeho podnikateľskej činnosti som neskúmala. Nebol dôvod.

Čo ma prekvapovalo, v mnohom mi ale pripomínal Edwarda. Nie vo výzore. Edward bol pre mňa jediný na svete. Ale ten sebavedomí úsmev a rýchla dedukcia. To bol Edward, predtým ako som sa stratila. Uvedomovala som si až veľmi dobre, že značnú zodpovednosť za jeho zmenu nesiem ja. Možno aj on by teraz behával po Central Parku a nonšalantným úsmevom privádzal ženy do mdlôb.

Robila by som preňho stále dievča pre všetko? Boli by sme vôbec spolu, keby sa to nestalo? Čo ma to napadlo! Veď my nie sme spolu!

Zavrtela som razantne hlavou, aby som zahnala myšlienky, ktoré sa mi vkrádali a usídľovali v mysli. Obozretne som sa rozhliadla a prešla na druhú stranu cesty a zastavila pred nenápadným domov, ktorého polohu som našla vďaka zneužitiu bezpečnostného systému Cullen Industries.

Stála som na Main Avenue, pri zadnom vchode obytného domu. Myslela by som si, že je to omyl. Predsa, by si megaloman formátu Tonyho Starka zvolil veľký apartmán a užíval všetky výhody luxusu a peňazí, ktoré zaň môže minúť.

No lokalizácia bola presná a ani ja som sa vďaka upírim zmyslom nemohla mýliť. Rozhodne nie, ak som cítila jeho výraznú pachovú stopu a navyše počula jeho hlas vychádzajúci z podzemia.

Tony búral všetky axiómy, ktoré som mala označené štítkom milionársky chlapec. A to rovno spôsobom, že si prenajal na pár dní zašitý dom s priestrannou podzemnou garážou, v ktorej sa nachádzal aj práve teraz. Možno som ho zle odhadla. Na druhej strane ma to až tak neprekvapovalo. Ak je niekto ochotný pomôcť úplne cudziemu človeku s dešifrovaním hlavolamu typu DaVinciho kódu, nemôže to byť až tak povrchný človek. Pravdepodobne.

 

Napäto som sa sústredila a izolovala okolité zvuky od tých, ktoré vychádzali z garáže. Pesničku Back in Black z rádiového prijímača dopĺňali pravidelne údery jeho srdca, vyrovnaný dych a popiskovanie. Škrípanie stoličky a oškieranie plechu s kovom dotvárali celkovú atmosféru.

„Aké z toho vyvodzuješ výsledky?“

Rozoznala som sústredený Tonyho hlas. Iné známky ľudskej prítomnosti som v dome neregistrovala. S kým sa rozprával?

„Je to ako hľadanie bájnej Atlantídy medzi fyzikmi.“

Samozrejme. On a ten jeho automatický systém s umelou inteligenciou.

„Chceš povedať, že to je nemožné?“

„Nie, pane. Len to doteraz nikto nedokázal.“

Vyšla som pomaly štyri schody vedúce k zadnému vchodu a zastavila pred zavretými dverami.

„To znie ako výzva.“

„Áno, pane.“

„Ja mám výzvy rád, Jarvis.“

„Toho som si plne vedomí.“

Musela som sa usmiať. Jeden by si myslel, že komunikáciou s umelou inteligenciou ten chlap zaháňa dlhé večery, ale vedela som, že to slúži ako jeho externá pamäť.

Nechcela som to odkladať. Prišla som sem s jasným cieľom. Zistiť toho čo najviac o prenose, aby som s Edwardom mohla cestovať v lietadle do Seattlu a pritom neohrozila celú posádku. V stave relatívnej neprítomnosti by som mohla byť neškodná. Zostávalo ale ešte pár otázok, ktoré potrebovali dohru.

Musela som sa sústrediť na úlohu predo mnou. Bolo to však zložité aj na moje upírie úsilie. Ublížený Edwardov výraz som mala stále pred očami a vôbec som nevedela odhadnúť, ako bude reagovať zajtra. Vedela som však, že sa jeho výrazu plného bolesti nikdy nezbavím. Bude mi pripomienkou mojej nerozvážnosti. Ako som mohla nechať veci zájsť tak ďaleko?

Bezpečnostná kamera aktivovaná snímaním pohybu pri dverách okamžite spravila priblíženie a ďalšia, visiaca v krytom panely vyslala impulz do snímača.

Na stotinu sekundy som silno privrela k sebe viečka. Zaťala som zuby a zaklopala na dvere.

Tony nemohol počuť až do suterénu, že som klopala, ale skrytá kamera vyslala upozornenie do systému. Na potvrdenie mojich slov som počula Jarvisove hlásenie.

„Pane, niekto stojí pri dverách.“

„Ignoruj to, Jarvis. Tak ako ja.“

Jarvis, pravdepodobne roboticky naprogramovaný operačný systém, prejavoval viac sociálnej empatie ako jeho správca. Získať si Tonyho pozornosť znovu nebude také jednoduché. Čas pre mňa ale plynie iným spôsobom. Nehodlala som však prísť ani o minútu strávenú s Edwardom ráno, takže som na túto mimoriadnu akciu mala iba niečo vyše siedmych hodín.  Chvíľu som počkala a znova dôrazne zaklopala.

„Pane, odporúčam vám ísť otvoriť.“

„Neplatím ťa za to, aby si mi robil poradcu vo veciach styku s verejnosťou!“

„Vy ma vôbec neplatíte.“

„To je pravda. Načo by ti to bolo. Na update systému?“

„Ďakujem za záujem. Ale celé softvérové zariadenie je plne aktualizované.“

„Viem, sám som zadával algoritmus preveriť verzie raz za dvadsaťštyri hodín.“

Hašterenie dvoch osobností, z ktorých jedna vlastne ani nebola osobnosť,  ma vôbec nezaujímalo. Ale bolo to prinajmenšom pozoruhodné. Ako je možné naprogramovanie systému na vlastný štýl sarkazmu?

Nepatrne som naklonila hlavu na bok a mykla plecom.

Znovu som zaklopala, aby som dala najavo, že sa nemienim tak ľahko vzdať.

„Pane, vyzerá to ako naliehavá záležitosť.“

„Ukáž záznam z kamery pri vchode a prever totožnosť osoby.“

Ozval sa škrípavý zvuk, ako keď sa stolička ťahá po podlahe. Dych mu zrazu ustrnul a rukou si prešiel po jednodňovom strnisku.

Žeby konečne nastala moja chvíľa?

Môj výraz bol absolútne neutrálny. Nevzrušený a nenaliehavý. Napriek tomu neoblomný.

„Preskenoval som osobu, je neozbrojená a podľa záznamov štátu New York, ide o Isabellu Swanovu. Aj keď možno fotky v ich databáze potrebujú nahratie novej verzie.“

„Nemusíš mi to hovoriť. Ja viem, kto to je.“

„Odpovedal som len na vašu otázku, pane.“

Musí mať ten systém vždy posledné slovo, alebo je to len chyba v nadstavení algoritmu?

Tony položil skrutkovač na stôl a prešiel k dverám. Ráznymi krokmi vybehol schodisko, prešiel cez chodbu a odomkol dvere. Chvíľu zaváhal. Potom ich prudkým trhnutím otvoril a oprel sa ležérne o zárubňu. Sledovala som ho spod privretých viečok. Ruky si založil na prsiach tak, že sa mu napli svaly na hrudi a venoval mi skúmavý pohľad.

„Máš pokazený bezpečnostný systém, keď si musíš otvoriť dvere sám?“ spýtala som sa s predstieraným prekvapením.

„Práve na tom pracujem,“ zaklamal bez mrknutia oka a ďalej si ma skúmavo premeriaval.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ povedala som na vysvetlenie a čakala, či mi dovolí vstúpiť dnu.

„To som vedel, hneď ako som ťa videl trápiť sa s tým vzorcom,“ uličnícky sa usmial a konečne spravil krok dozadu, aby som mohla popri ňom prejsť. Potichu zavrel za mnou dvere.

Prešla som pomaly do chodby a rozhliadla sa. Dom bol čistý a útulný, ale jeho vôňa vychádzala najmä z izby na poschodí a suterénu. Veľmi efektívne ten priestor vlastne nevyužíval. Zostala som stáť na päť krokov od neho a otočila sa s otázkou v očiach. Stál stále opretý o zavreté dvere a mlčky ma pozoroval.

Nebola som nervózna, ale nevedela som odhadnúť jeho reakcie.

Máš to tu celkom slušné, aj keď som čakala iný typ interiéru,“ snažila som sa o nadviazanie komunikácie, ale on namiesto odpovede iba prižmúril oči.

„Prezrel som databázu výskumných stredísk. Univerzity, vysoké školy a záujmové krúžky. Nič. Preveril som teda vládne a súkromné sektory. Opäť nič.“ Vystrel pravú ruku tak, aby som ju videla a začal vyrátavať. Svaly na hrudi sa mu napli v napätej tenzií. Hlas mal ale vyrovnaný a istý. Urobil krok mojím smerom a ja som s očakávaním sledovala, kam nás to zavedie. Ale nepustil by ma dnu, keby mal pocit ohrozenia. Alebo áno? „Ani žiadna mimovládna alebo záujmová organizácia sa nezaoberá výskumom, čo i len blížiacim sa k tebou navrhovanému modelu. To, čo skrslo v tvojej hlave ani nezvažujú ako možnosť. Nič také nie je zaznamenané.“

„Asi si nehľadal poriadne,“ šepla som potichu a snažila som sa zahnať pocit, akoby som sa rúhala. V klamaní som bola dobrá. On si bol však sebou príliš istý.

Iba zdvihol obočie, akoby mi dával šancu to ešte odvolať. Len som pevne zovrela pery a čakala na jeho zaváhanie na zaváhanie alebo pochybnosť. Ale on si bol sakra istý.

„Ver, že predo mnou nie je možné skryť nič,“ šepol karhajúco ako malému dieťaťu, ktoré bolo pristihnuté.

Prešla mnou malá vlna obavy. Vedela som, že to nie sú namyslené reči. Bolo to iba konštatovanie a fakt. Mala by som byť k nemu úprimná. Ale po akú hranicu až môžem zájsť, aby ho to neohrozilo?

Skôr ako som mu stihla odpovedať, pokračoval. „Moje výnimočné analytické myslenie mi pomáha zachytiť veci do najmenších detailov a viem ich syntetizovať tak, ako len špičkové umelé inteligencie, ktoré zhodou okolností sú riadené mojimi algoritmami. Nič mi neunikne, slečna Swanová. Ak chcete moju pomoc, musíte byť ku mne úprimná.“

Zastavil sa iba dva kroky od mňa a ja som len prižmúrila oči. Jeho vôňa bola silná, ale pach chemickej zlúčeniny, ktorú presakovala jeho kožou spoľahlivo neutralizovala môj smäd. Ktovie, akoby to bolo s otvorenou ranou.

Žeravý plameň smädu oblial hneď moje steny hrdla a ja som podvedome zaťala čeľusť pevnejšie. Nie, nemohla som myslieť na krv v prítomnosti človeka. Bez ohľadu na to, akokoľvek voňal. Ovládla som svoje telo, aby sa v kŕči nestiahlo a prinútila sa stáť.

„Takže na rovinu. O čo sa pokúšaš? Prenos papieru, skladačky, jedla, lietadla?“ pýtal sa so záujmom a ja som nedokázala celkom dobre si predstaviť, ako by som mu to naznačila bez toho, aby tušil, o čo mi ide.

Prešiel okolo mňa rovno do obývačky a sadol si na barovú stoličku, ktorá bola postavená tesne pri dverách vedúcich do chodby

„Záleží na to?“ pokrčila som plecami a spravila krok jeho smerom.

„Samozrejme. Môže to ovplyvniť skupenstvo, povaha látky. Váha, tiaž, gravitácia,“ chytil sa za vlasy a mala som pocit, akoby sa snažil premýšľať.

„Zatiaľ som nad tým takto podrobne nepremýšľala,“ zaklamala som a on prižmúril oči v napätom geste.

„Pokiaľ nie si ku mne úprimná, nemôžem ti pomôcť,“ povedal naoko bez záujmu. Postavil sa a ukázal smerom na dvere. „Cestu von nájdeš aj sama. Ja idem zatiaľ pracovať na tom prenose, lebo si mi ponúkla podnetné myšlienky na premyslenie. Spomeniem ťa v ďakovnej reči pri prevzatí Nobelovej ceny za fyziku.“

Zamieril k točitému schodisku vedúcemu do suterénu a jeho krok bol uvoľnený. On nemal čo stratiť. Hodil mi návnadu a nechával mi čas na premyslenie.

Ako som tak nad tým uvažovala, informačné embargo sa vzťahovalo na utajenie upírieho sveta. Čo to vlastne všetko zahrňovalo? Ak by som mu dala čiastočné informácie a nechala ho urobiť si chybné závery, bolo by to dostatočné v mojej obhajobe pred trestným tribunálom talianskych samozvaných vládcov? Ktovie. Stálo mi to za to riziko? Odpoveď som vedela skôr, ako som sa nad tým čo i len zamyslela.

„Nechcem nič prenášať. Ide mi o prenos osoby,“ šepla som. Sám predsa spomínal kapitána Kirka a Star Trek.

Zastavil sa uprostred pohybu a pomaly sa otočil. Oči sa mu mierne rozšírili, ale nie strachom, skôr prekvapením. Srdce sa mu rozbehlo a v tej bláznivej sekunde ma napadlo, že som vsadila na zlú kartu.

„Takže o to ti ide,“ hlas sa mi mierne zachvel očakávaním. V očiach mu zasvietili nezbedné iskričky. „Vidíš medzeru na trhu a chceš sa zamerať na cestovný ruch?“

„Nie tak celkom,“ usmiala som sa trochu obozretne. Takúto reakciu som rozhodne nečakala.

„Každopádne, ak by sa to podarilo zrealizovať, budem žiadať aspoň tridsať percent zisku ako spoluzostaviteľ mechanizmu,“ rukou si prešiel po brade a strnisko sa mu obtrelo o dlaň.

„Budem na to myslieť,“ povedala som vyhýbavo. Takto to asi nepôjde.

„Dostala si sa v svojom...“ odmlčal sa a rukami ukázal okolo seba, „... hm výskume, cez prenos nehmotných vecí? Lebo mi ma celkom zaujímalo, ako prebieha...“

„Nie,“ povedala som stroho a uťala ho uprostred vety.

„Aha,“ oči sa mu prekvapene otvorili dokorán a prstami pravej ruky si neprítomne poklepal po spodnej pere. „Keď si sa pýtala, či povaha prenášaného premetu ovplyvňuje celkový proces, myslel som, že len chceš nadstaviť úroveň.“

„Nerozumiem, ako to všetko spolu súvisí,“ zamračila som sa a snažila pochopiť jeho myšlienkové pochody.

Zarazil sa a zamyslene podišiel ku mne bližšie. Ovládla som svoje nutkanie ustúpiť a vytvoriť medzi nami väčší priestor. Žiar jeho tela bol však natoľko silný, že naša vzdialenosť bola absolútne irelevantná.

„Prenos osoby je celkom sofistifikovaný problém. Každý by to bral najskôr postupne. Najskôr štvorkať, chodiť a až potom behať,“ vysvetlil jednoducho.

„Chceš mi tým naznačiť, že som sa rozbehla predtým, ako som sa naučila koordinovať štvorkanie?“ zdvihla som obočie a skúmavo sa naňho pozrela.

Po tvári mu zrazu prebehol záblesk poznania.

Dočerta!

„Ty už si to robila?“

S očami doširoka otvorenými som sledovala do jeho fascinovanej tváre. Nebolo tam ani náznak strachu. Napriek tomu bol však obozretný a spravil krok dozadu.

Ústa sa mi pootvorili a ja som na stotinu sekundy zvažovala, čo mám robiť. Klamať? Zapierať? Malo to vôbec zmysel, keď toto bol pravdepodobne jediný človek, ktorý by mi mohol pomôcť?

Zdvihla som k nemu pohľad a hypnoticky sa pozrela priamo do jeho očí.

„Áno,“ šepla som tak ticho, že som si nebola istá, či to jeho ľudské uši započuli. Srdce sa mu však rozbúchalo o trochu rýchlejšie.

Hvizdol a uznanlivo prikývol. Otočil sa na päte a smeroval k točitému schodisku, smerujúcemu do garáže.

„Lepšie sa mi pracuje dole. Môžeme sa na to pozrieť tam,“ otočil sa na mňa s otázkou v očiach, keď videl, že som sa ani nepohla.

„Okej,“ prikývla som a išla za ním.

Zišla som schody a so záujmom som sa rozhliadla. Akoby som vošla do iného sveta. Miestnosť bola zariadená ako najlepšie výpočtové stredisko. Počítače a senzory rozmiestnené tak, aby okolo polkruhového pracovného stola utvárali dokonalú 3D stenu. Všade bolo zdanlivo chaoticky porozťahované náradie a rozobrané prístroje. Cítila som tam intenzívnejšie tú zlúčeninu, ktorá tlmila vôňu Tonyho krvi a zaumienila som si, že sa ho potom budem neskôr musieť na to spýtať. Možno, ak by ju mal k dispozícií Edward...

„Máš zaujímavú batožinu,“ povedala som uznanlivo, keď som prechádzala okolo nejakého výstroja rozobraného na bočnom stole.

„Toto?“ obzrel sa za tým, čo upútalo moju pozornosť, ale len mykol plecom. „To nie je ani zlomok, čo mám doma. Len základná verzia.“

„To vždy nosíš toto všetko zo sebou?“ rozhliadla som sa zo záujmom. „A že ženy majú veľkú batožinu.“

„Zaujímalo by ma, prečo si sa rozhodla riešiť túto otázku práve teraz,“ ukázal na stoličku, ale ja som len zavrtela hlavou.

„Mám so svojím šéfom letieť do Seatllu a povedzme to tak,“ hrdlo sa mi zovrelo ohnivými okovami od náhlej myšlienky na uzavretý priestor so všetkými tými ľuďmi na palube, „že ma chytajú záchvaty paniky v uzavretých priestoroch.“

Uškrnul sa a sadol si na otočnú stoličku mojím smerom. „Takže?“

„Takže, ma napadlo celú cestu absolvovať v mojej relatívnej neprítomnosti,“ pokrčila som ramená a oprela sa o stôl. Ruky som si založila na hrudi. „Ako si predstavuješ ten zdokonaľovací proces?“

„Najskôr mi budeš musieť povedať všetky podrobnosti, aby som vedel, čoho sa mám chytiť.“ Rukou si zamyslene pošúchal bradu a uprel na mňa sústredený pohľad.

A sme skončili. Viac povedať nemôžem.

Zvážnela som a nesúhlasne pokrútila hlavou. „Nemôžem.“

„Je na to uvalené nejaké informačné embargo?“

„Tak nejako.“

Zostal chvíľu na mňa mlčky pozerať a potom len unavene pokrčil plecia. „V poriadku, povedz mi, čo môžeš. Problémov už aj bez toho mám viac ako dosť. Nie je potrebné si ešte pridávať ďalšie.“

Skúmavo som sa naňho zahľadela a zvažovala, nakoľko to myslel úprimne. Srdce mu bilo pravidelne a možnosťou prichádzajúcej hrozby sa mu ani zreničky nerozšírili. Prikývla som.

„Jarvis, odpoj všetky bezpečnostné systémy a snímače v sektore garáže vrátane nahrávania,“ povedal Tony pevným hlasom.

„Ale, pane...“

„Nebudem to viac opakovať. Okamžite.“

„Rozumiem. Mám nechať pohotovostný režim?“

Tony sa otočil na mňa so skúmavým pohľadom a chvíľu mlčal. Potom bez toho, aby odo mňa odtrhol pohľad, rozhodne potvrdil svoje požiadavky.

„Protokol Ochrana života nechaj bežať, životné funkcie sú stále pod kontrolou. Tak isto monitoruj vonkajšie priestory a nechaj aktívne snímače pred oboma vchodmi.“

„Je potrebné zadať váš núdzový bezpečnostný kód, pane.“

Otočil sa k stolu a chrbtom ku mne naťukal heslo, ktoré som mohla vidieť cez odraz na monitore. Na ovládacom panely predvolil odpojenie bezpečnostného systému. Systém zaprotestoval, ale on mu zadal algoritmus, na základe ktorého sa mala bezpečnosť spustiť znovu iba pri znížení jeho životných funkcií. Potvrdením bezpečnostného kľúča sa všetko vyplo.

Jeho dôvera mnou jemne otriasla. Veď ma vôbec nepoznal! A napriek tomu mi chce pomôcť. Jemne som pokrútila hlavou a zrazu som to skrátka vedela. Vlastne od začiatku. Mohla som mu veriť. Zvláštnym spôsobom bol tiež iný. Nie tak ako ja, ale vedel, čo to znamená, keď si na to všetko sám.

Napriek tej nečakanej dôvere, ktorú som k nemu mala, nemohla som mu povedať pravdu. Alice ma varovala. Nikto mimo náš svet nemohol vedieť pravdu. Nehybne som stála a pozorovala ho. Snažila som sa zhodnotiť jeho reakciu a vyhodnotiť jeho tepovú frekvenciu.

„Pokúšala som sa o to párkrát,“ začala som potichu a stále sledovala, či neobjavím uňho záchvevy strachu alebo paniky, „nie vždy je to rovnaké a neviem to veľmi ovládať. Je to forma astrálneho prenosu. Odpojí to ale moje nervové centrum. Nie však celé. Napriek tomu, že vidím a zrakové centrum je celkom funkčné, čuch mi často odchádza. Nevnímam ani veľmi, čo sa deje na mieste, kde sa nachádzam v skutočnosti. Ak by bolo potrebné sa vrátiť, ak mi rozumieš, čo tým myslím.“

Pozrela som sa naňho s očakávaním jeho reakcie, ale on len nepohnuto sedel a pravidelne dýchal, v tvári s absolútne neprítomný výrazom.

„Dokážeš ovplyvniť miesto, kde sa objavíš?“ spýtal sa, akoby podobné veci riešil každý deň. Nechápavo som pokrčila čelo.

„Áno. To jediné dokážem určiť - miesto, kam chcem ísť.“ Alebo za kým, chcem ísť v mojom prípade.

„Teleportovala si sa len na opustené miesta, alebo aj medzi ľudí?“ pokračoval so svojím výsluchom.

„Teleport? Takto som o tom neuvažovala. Skôr ako som hovorila, astrálny prenos,“ šepla som zamyslene. On však naďalej mlčal a čakal na odpoveď na svoju pôvodnú otázku.

„Skúšala som obe varianty, ale to je ďalší aspekt, ktorý neviem ovplyvniť. Ľudia ma nevidia. Ale...“ zaváhala som a uhla pred jeho skúmavým pohľadom, „raz sa mi podarilo, aby ma jedna osoba videla. Druhýkrát som to však už neopakovala.“

Áno. Vlastne som ani nechcela, aby ma znovu Edward videl. Panika v jeho očiach, keď sme sa videli v New Yorku pred dvoma rokmi, mi zabránila niečo podobné realizovať znovu.

Tony len zamyslene prikývol.

„Takže by sa dalo povedať, že si nechcela, aby ťa znova videli?“

„Áno,“ povedala som jednoducho.

Zložil si ruky za hlavu a kreslo zaklonil dozadu. Mlčky som ho sledovala. Nevedela som, čo viac by som mu povedala. Nebolo tu nič viac, čo by ho už neohrozilo.

Čas pomaly plynul a ja som zreteľne vnímala, ako sa sekundová ručička každým úderom opiera o koliesko v mechanizme hodín. Tik-tik tik-tik.

Tony sedel so zaklonenou hlavou a sledoval nejaké imaginárne obrazy na strope a ja som ho vôbec nechcela rušiť.

Uplynuli celé minúty, kým prehovoril tichým a odhodlaným hlasom.

„Vzhľadom na všetky informácie si myslím, že to čo dokážeš nie je astrálny prenos,“ pohol sa späť a uprel na mňa skúmavý pohľad, ktorý som mu vytrvalo oplácala.

„Nie? Tak čo je to potom?“

„Som toho názoru, že je to forma teleportácie. Rôzne obmeny a varianty ako si sama naznačila,“ odmlčal sa a nepokojne si vošiel rukou do vlasov.

„Nerozumiem,“ sústredene som sa zamračila a snažila sa prísť na to, čo tým myslel.

„Jednoducho, to všetko sú len nepodarené a nekvalitné pokusy o teleportáciu. Nakoľko to ešte nedokážeš ovládať, na nové miesto dokážeš preniesť len časť svojho vnímania.“

„To znamená,“ šepla som a zrazu si začala uvedomovať celé dosahy toho, čo sa mi tu snažil povedať.

„To znamená, že ak by si sa dostatočne snažila, tvoj prenos by mohol byť dokonale úspešný. Zo všetkým, čo k tomu patrí.“

Prekvapením som úplne znehybnela.

„Ale to by odporovalo všetkým zákonom fyziky,“ namietla som. Bolo to absurdné. Nemohla som... však to bolo úplne nemysliteľné!

„Nemá zmysel zamýšľať sa nad povahou toho, prečo sa vieš teleportovať. Ako si sama povedala, podrobnosti vedieť nemôžem. Musíme zlepšiť však tvoje schopnosti a koncentráciu na výsledok,“ povedal zamyslene. „Mám však teóriu.“

„Teóriu?“ začudovane som sa naňho pozrela.

„Ty nie si človek,“ nebola to otázka. Iba ďalšie konštatovanie. Ovládla som svoj výraz a snažila sa tváriť absolútne vyrovnane. „Alebo aspoň nie si bežný človek.“

„Prečo si to myslíš?“ spýtala som sa potichu. Nemalo zmysel vyvracať. To by bola urážka jeho intelektu.

„Tak okrem zjavnej schopnosti teleportácie sú tu tie tvoje oči. To je niečo, čo je v ľudskej genetike úplne nemožné.“ Jeho hlas bol zamyslený a napriek tomu, o čom sme sa práve bavili nejavil žiadne záchvaty paniky.

Tomu som nerozumela. Šošovky som mala bezchybne nasadené. A ráno ma videl iba necelú minútu, bez toho aby sa na mňa pozrel. Nemohol si všimnúť predsa...

„Zlaté oči, to je pigment, ktorý je spôsobený prítomnosťou takých voľných radiálov v tele, ktoré sú absolútne nezlučiteľné s ľudským organizmom,“ šepol napäto a zrazu akoby vzduch v miestnosti oťažel.

Bolo vôbec niečo, čoby si ten chlap nevšimol?

 „Nebojíš sa,“ povedala som a vlastne som mu len potvrdila, čo si myslel.

„Nie si prvá osoba vymykajúca sa všetkým pravidlám, čo som stretol. Priznám sa, s vedátorom zelenajúcim od hnevom a svetieľkujúcim gamažiarením je väčšia sranda,“ pokrčil plecia. O čom to hovorí?

„Na svete sú...“ chcela som sa spýtať na detaily, ale skočil mi do reči.

„Je veľa toho, čo nevieš. Ale preto si neprišla. To môžeme prebrať aj cez skype.“ Pokynul mi na stoličku. „Ber to zas ako moje tajomstvo.“

Prikývla som. „Dobre.“

Zrazu mu zazvonil telefón a monitor na jednom počítači sa znovu aktivoval. Srdce sa mu rozbehlo rýchlejšie v určitom očakávaní a v tvári sa mu usadil zvláštny oddaný výraz. Chmatol svoj vynález, prijal hovor a natočil k sebe monitor.

„Ahoj zlatko, akú si mala cestu?“ usmial sa neodolateľne na ženu na druhej strane spojenia.

„Rokovanie prebehlo hladko, tvoje podklady všetkých ohúrili. Čo ma samozrejme vôbec neprekvapilo,“ zaznel veselo ženský hlas a ja som sa cítila ako tretie koleso. Spravila som krok dozadu, aj keď bolo nemožné im dopriať súkromie. Nie s mojím vnímaním a citlivým sluchom.

„Samozrejme. Ale určite zavážila aj tvoja skvelá prezentácia,“ zasmial sa a ja som zaznamenala, že medzi nimi panuje harmónia, ako medzi mnou a Edwardom. Hryzla som si do pery, aby som za neusmievala.

Obzrela som sa okolo seba a prešla k rozobratému červeno-zlatému obleku na stole, ktorý ma zaujal hneď pri mojom príchode. Detailná práca a prepracovaný dizajn ako pridaná hodnota jednotlivých kúskov, ktoré do seba dômyselne zapadali. Načiahla som ruku a chcela sa ho dotknúť.

„Hej, to mam rozpracované. Nechytaj sa toho,“ skríkol Tony mojím smerom a v očiach mal zrazu ostražitosť.

„Kto tam s tebou je, Tony?“

„Ale nikto, našiel som dnes túlavú mačku pri rannom behu,“ povedal vyhýbavo a v očiach som mu zazrela obavu. Skočil pohľadom naspäť k monitoru a venoval jej ospravedlňujúci úsmev.

„Túlavú mačku?“ spýtali sme sa obe naraz. Pretočil oči, potiahol monitor viac doprava a ja som tak videla zvedavú blondínku s prenikavými modrými očami, ako na mňa prekvapene hladí z obrazovky.

„Ahoj,“ pozdravila som rozpačito a zakývala na monitor. Cítila som sa ako totálny idiot. Ona mi šokovane pozdrav oplatila a Tony si pritiahol rýchlo monitor hneď k sebe, aby minimalizoval napáchané škody.

„Môžeš mi vysvetliť...“začala hlasom vyvedeným z rovnováhy.

„Počkaj, prepnem ťa z hlasitého odposluchu,“ šepol a v chvate vytiahol zo zásuvky nejaké šnúry a káble, pričom zhodil polku vecí, položených na stole.

„Som tu, miláčik,“ šepol kajúcne. Nevedel, že mne ich rozhovor počujem stále rovnako zreteľne. Odstúpila som od inkriminovanej kopy plechu a oprela sa o stôl predstierajúc, že ich nevnímam.

„Túlavá mačka? To si si riadnu kočičku priviedol...“ začala s jemnou výčitkou jeho priateľka.

„Zlato, pomáham jej s nejakým školským projektom,“ vysvetľoval s chvatom Tony a ja som zrazu s odstupom videla, aká je to hlúpa výhovorka.

„Samozrejme, ty si ale rodený filantrop,“ povedala sarkasticky a ja som cítila ako sa Tony pri tom jemne mykol.

„Nie, Pepper. Tie časy sú už dávno za mnou. Naozaj, veď vieš, že milujem iba teba. Mám len slabosť pre tých menej šťastných, ktorým treba pomôcť v ich začiatkoch s vedou,“ šepol úprimne a ja som videla ako sa na monitore žena nervózne usmiala.

„Dobre. Verím ti,“ povzdychla si rezignujúco po napätej chvíli ticha. „Mám ešte jedno stretnutie so správnou radou. Musím ísť.“

„Zavolám ti ráno,“ zakričal, ale to už sa na druhej strane ozval zavesujúci tón.

Chvíľu iba pozeral na monitor a ja som nevedela, či sa ho na to mám spýtať. Koniec koncov, pohádali sa kvôli mne.

„Mrzí ma, že ste sa pochytili,“ šepla som ospravedlňujúco.

„To bude v poriadku. Ju to prejde. Ženská. Poznáš to,“ nervózne sa usmial.

„Vyzerá, že ti na nej záleží,“ nechala som to vyznieť dostratena. Vyzeralo to, že napriek tomu, ako sa snažil pôsobiť na ostatných, mal okolo seba ľudí, ktorý pre neho znamenali veľa.

„Pepper je to najlepšie, čo ma stretlo. Milujem ju,“ šepol a uhol pohľadom. Postavil sa od stola a odkašlal si. „Dobre, ale toto nie je predmetom nášho výskumu.“

Povzbudzujúco som sa naňho usmiala a nechcela som ho ďalej trápiť. Každopádne, je to chlap a zdieľanie pocitov nie je ich silná stránka. Nieto ich analyzovanie.

Spravila krok k nemu a vrátila sa k tomu, prečo som sem prišla. „Takže ty si myslíš, žeby nebolo infantilné si myslieť, že dokážem teleportáciu zrealizovať?“

„Nie, to rozhodne nie,“ hlas mu nabral na istote, keď sa ocitol opäť na známej pôde faktov a vedy.

„Ale neodporuje to všetkým zákonom a pravidlám?“ spýtala som sa stále pochybujúco.

„Áno. Ale iba tým známym,“ pokrčil plecia. „To čo nepoznáme je však ďaleko podnetnejšie a rozmanitejšie. Takže sa pýtam, prečo nie? Samozrejme, zatiaľ je to iba nepotvrdená hypotéza.“

Do môjho tela sa začala pomaly vlievať nádej. „Ako zistíme či je pravdivá?“

„Jedine praxou. Čaká ťa veľa cvičenia.“

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Bolo už skoro nad ránom, keď som odchádzala z Tonyho bytu. Pod jeho vedením som sa snažila vnímať jemné záchvevy môjho tela, gravitáciu a odstredivú silu, ktoré pôsobili vo vzájomnom rozpore a vytvárali tak pocit prevratu, ktorý som vždy počas astrálneho prenosu mala. Snažil sa ma prinútiť vnímať stále svoje telo, aby som ho mala neustále pod kontrolou. Bolo zvláštne, ako som sa stávala viac senzitívna na vonkajšie podnety. Po hodinách opätovného skúšania som bola schopná rozoznať jeho naliehavý dotyk snažiaci sa ma vrátiť späť.

Navrhol, že skúsi cez deň zostrojiť niečo ako elektromagnetický senzor, ktorý by snímal dianie okolo mňa a v prípade, žeby som sa potrebovala vrátiť, by vyslal signál alebo vibráciu, ktorá by prenikla až do môjho vedomia nachádzajúceho sa mimo lietadlo.

Ak by Tonymu nezačala hlava padať únavou, bola by som schopná trénovať ešte niekoľko hodín, až kým by som nemusela ísť za Edwardom.

Ale bol to človek. A potreboval odpočívať. Samozrejme. Empatia však nepatrila veľmi k mojím silným stránkam, ak som sa silno sústredila na svoj cieľ.

Pešo som prešla niekoľko blokov a vyzdvihla si auto na služobnom parkovisku, ktoré som si tam nechala predtým, ako sme s Edwardom išli na rokovanie. Strážnik si ma premeral rozospaným neveriacim pohľadom, ale venovala som mu len okúzľujúci úsmev a nechala ho za sebou, snažiac sa popadnúť dych.

Mala som ešte pracovať na tej zmluve pre Edwarda. Ale rozhodla som sa ísť nachvíľu domov. Zobrať si čisté oblečenie a pozdraviť sa aspoň na chvíľu s Emmettom. Odkedy odišla Alice, pociťovala som chýbajúcu prítomnosť mojej bláznivej sestričky. Vedela som, že jej rozhodnutie bolo správne. Vlastne bolo načase, že sa rozhodla postarať o svoj osud.

Ako som sa blížila k Freeportu, ruch veľkomesta som pomaly nechávala za sebou. Bola hlboká noc a zovšadiaľ sa ozýval prevažne pravidelný dych a tlkot srdca, zvuk pustenej televízie alebo klimatizácie. Prešla som susednou štvrťou a zašla na odbočku. Zrazu do mňa udrelo náhle uvedomenie zvukov, ktoré vychádzali aj z nášho domu. Ale to predsa... Pribrzdila som, aby som dala čas sebe aj jemu. O môj Bože!

„To si robíš srandu, Emmett,“ šepla som prekvapene.

Môj brat zachytil zvuk môjho auta a ako som zahla za poslednú zatáčku, počula som šuchot prikrývok, ako sa vysúkal z postele. Teraz som si svojím odhodlaním ísť domov, nebola vôbec istá. Zastavila som váhajúco pred našim domom a prižmúrila oči. Otvorila som dvere a prevalilo ma to ako baranidlo. Do nosa mi udrela silná zmes feromónov, ľudského potu a... Pretočila som oči.

Zavrela som za sebou dvere a pozrela do Emmettových ostražitých očí. Stál opretý o zárubňu v pyžamových nohaviciach.

„Čo tu robíš, sestrička?“ spýtal sa nervózne.

„Bývam tu, ak si si nevšimol,“ trochu nevrlo som mu odvrkla a nakrčila nos. Ten pach milovania budeme zo stien vetrať ešte dlho.

Uchechtol sa a založil si ruky na prsiach. „Ani nie. Posledných päťdesiatsedem hodín som ťa nevidel.“

„Alice odišla a potrebovala som sa prezliecť do druhých šiat,“ pokrčila som plecia a pretiahla sa okolo neho. Ešte viac som nakrčila nos. Bola toho celá chodba, obývačka a dokonca aj kuchyňa. Čo to robili na každom centimetri štvorcovom?

„Takže naozaj odišla?“ spýtal sa so záujmom a ostražito ma sledoval. Môjho výrazu si vôbec nevšímal.

„Áno, včera ráno sa bola rozlúčiť,“ šepla som a obzrela sa okolo seba. Vyzeralo to tu akoby sme absolvovali rýchly zásah SWOT jednotky. Porozbíjané vázy, taniere a nábytok odsunutý zo svojho miesta.

Skúmavo sa na mňa pozeral a čakal, kým skončím s prehliadkou. Toto nebolo možné. Všetko však tomu dokonale nasvedčovalo. Celá kulisa, pach aj pravidelný tlkot ľudského srdca ozývajúci sa z horného poschodia.

„Čo sa tu vlastne stalo?“ spýtala som sa a pozrela naňho s povytiahnutým obočím.

„Potrebuješ doladiť základné znalosti? Myslel som, že takéto veci...“ zazubil sa a ja som ho pleskla do ramena. „Au.“

„Vieš, čo tým myslím,“ pokarhala som ho a zvedavo naklonila hlavu nabok. „Ja sa k Edwardovi nemôžem priblížiť, aby som ho pobozkala a ty si tu s Rose spôsobil takúto spúšť.“

„Nuž, to je na dlho,“ vyceril na mňa tesáky v oslnivom chlapčenskom úsmeve a ja som len prevrátila oči.

„Nepotrebujem pikantné podrobnosti. Skráť do na to podstatné,“ uzemnila som ho a v jeho očiach sa trochu odrazilo sklamanie. Aby som ho trochu upokojila, ešte som dodala, „Ako si to dokázal?“

„Bella, som starší a odolávam ľudskej krvi oveľa dlhšie. A ja tú ženu milujem. Tým nechcem povedať, že tvoje city sú k Edwardovi slabšie, ale si mladšia. Už aj tak máš obdivuhodné sebaovládanie. Päť ročný upír žijúci medzi ľuďmi je väčšia rarita, ako zvitky od Mŕtveho mora,“ venoval mi výraz plný porozumenia a ja som pocítila slabý osteň závisti. Dobre, vôbec nebol slabý. „Ale ver, že ma to stalo všetko sebaovládanie a siahol som si až na dno. Napriek tomu to bolo to najkrajšie, čo som zažil.“

Oči mal také úprimné, že som mu úsmev opätovala. Bolo ťažké byť smutná, keď váš milovaný brat práve prežíval svoju lásku naplno.

Pošúchal si bradu a venoval mi jeden sústredený pohľad. Zrazu bola všetka hravosť preč. Z hora sa ozval zvuk, ako keď sa niekto prevaľuje na posteli a on sa trochu napäl.

„Zuby... ostré zuby,“ zamumlala Rose zo spánku a Emmettovi preletel po tvári výraz úplného blaženia. Pokojné dýchanie pokračovalo a on sa znova uvoľnil.

„Povedal som jej pravdu,“ šepol previnilo na vysvetlenie, „pravdu o nás.“

„Čože?“

„Mala také zvláštne otázky a ja som proste jej už nedokázal klamať,“ hlas mu jemne zvážnel a on uhol pohľadom.

„Ale to znamená, že...“ neschopná slova som sa naňho pozrela.

„Ja viem. Nemôžem byť bez nej a ona súhlasila, že to spolu skúsime. A potom,“ ruky pokrčil v neurčitom geste.

Zostala som zarazene naňho pozerať. Rose mi bola úplne ukradnutá. Záležalo mi na nej len kvôli tomu, že ju môj brat miloval. Ale brať ju ako sestru? To sa bude asi musieť ešte poriadne snažiť.

„Ako to zobrala?“

Veselosť sa mu vrátila a ukázal na rozbité taniere.

„Nuž povedzme to tak, že má asi temperamentných predkov. Najskôr sa úplne hystericky vyvŕšila na nábytku a keď som mal strach, žeby sa porezala a chytil ju pevne za zápästia,“ odmlčal sa a ja som len neveriacky pokrútila hlavou, „ tak sa to trochu zvrhlo v najlepší sex v mojom živote. Takže povedzme, že do toho padla rovnými nohami.“

Neveriacky som pokrútila hlavou.

„Dúfam, že si jej vysvetlil, že je to tajomstvo,“ povedala som naoko káravo.

„Samozrejme,“ prikývol.

Prešla som k schodisku a on ma ostražito sledoval. „Iba si idem po oblečenie. Ver, že z toho pachu je mi nevoľno tak veľmi, ako len upírovi môže byť, takže sa zdržiavať nebudem.“

Previnilo prikývol a potom sa na mňa ešte raz otočil.

„Bella, môžem ťa o niečo požiadať?“

„Aby som sa vysťahovala?“ zdvihla som obočie, čím som si vyslúžila jeho pobavený úsmev.

„Aj to, ale chcel som ťa poprosiť, aby si sa porozprávala s Edwardom o Rose,“ hlas mal zrazu tvrdší a v očiach sa mu odrážal chlad.

Pootočila som sa k nemu a sledovala túto jeho zmenu. „O čom konkrétne?“

„Aby sa pomeril s Rose. Trápi ju to a ja ju nerád vidím tak zničenú pre iného chlapa,“ v hlas sa mu chvel obavami.

„Skúsim to.“

„Ďakujem, sestrička.“

„Dobre, ak dovolíš, len sa rýchlo prezlečiem, skočím na rýchly lov a utekám do práce. Môj šéf si totiž potrpí na dochvíľnosť.“


Dúfam, že sa vám kapitolka páčila. Bola naozaj dlhá a asi som sa v nej nechala poriadne uniesť svojou vášňou pre vedu a technológiu. Napriek tomu dúfam, že ste to pochopili. :)


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 18. kapitola:

 1 2   Další »
29.06.2014 [10:23]

anissskaNo páni... IRONMAAAAAN Emoticon Emoticon to je parádní!!

A Emmett s Rose? Wow.. Tak to už je taková jejich klasika Emoticon Emoticon

28.10.2013 [17:06]

jesikata Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18. danje
28.10.2013 [7:35]

Jé, to se mi ulevilo, že má Tony svoje "zlato" Emoticon a nebude nám vrkat do Belly Emoticon Emoticon Stačí ta mrcha, co se chce vrátit Emoticon .A jako vždy Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon a Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17. Petronela webmaster
27.10.2013 [15:52]

PetronelaTak, když už jsem si našla čas na to, ti napsat komentář k 17. kapitole, dám se rovnou i do toho dalšího, protože takhle bych se k němu nemusela dostat třeba vůbec - a věř tomu, že ono je to úplně dost možné.
Opět se tedy budu opakovat a říkat ti, jak skvělá si autorka. V této kapitole jsem se sice nedočkala mého oblíbeného Edwardova pohledu, ale tak myslím, že se ho dočkám v té další nebo nejhůř 20. kapitole. Toužím se dozvědět něco o jeho žárlivosti, protože určitě bude na Bellinu schůzku s dotyčným neznámým (pro něj neznámým) velmi žárlit.
Ale co se týče Bellina pohledu - její schůzka s Tonym byla opravdu velmi zajímavá. On je skutečně odhodlaný jí pomoct, takže doufám, že se mu to podaří. Je mi tu velmi sympatický. Jeho rozhovor s Jarvisem byl opravdu zajímavý - usmívala jsem se u toho. Rozhodně bych sama asi nedokázala napsat takovýto rozhovor s umělou inteligencí - vždyť já mám občas problémy napsat smysluplnou konverzaci i mezi pouhými lidmi!
Co mě však v této kapitole rozesmálo (a lidi v autobuse se na mě museli dívat opravdu zvláštně), byla chvíle, kdy Tony telefonoval a "nazval" Bellu toulavou kočkou. To bylo roztomilé.
Každopádně koukám, že Tony je velmi všímavý a hodně toho o okolním světě ví. Tedy očividně nic o upírech, ale i tak už poznal, že Bella není tak úplně člověk. Jsem tedy nanejvýš zvědavá, jestli se mu přece jenom podaří odhalit tajemství upírů, nebo to tajemstvím zůstane až do poslední kapitoly.
V tuhle chvíli se tedy naskytá otázka ohledně té Belliny a Edwardovy cesty do Seattlu. Dopadne to dobře? Podaří se Belle a Tonymu vymyslet, jak by to Bella mohla zvládnout? Nebude to Edwardovi připadat zvláštní?
No, mám hodně otázek - to jsi doufám pochopila, takže je tedy jasné, že v nejbližší době očekávám novou kapitolu Emoticon - ale ne, já si určitě počkám i kdyby měla vyjít později. Jak jsem psala v minulém komentáři, mám toho fakt dost, takže bych se ke kapitole hned po jejím vydání ani nemusela dostat.
Pořád mi však vrtá hlavou jedna scénka z konce asi 15. kapitoly (nejsem si tím číslem úplně jistá), ale je to ta, co se odehrávala v cizině. Stále mi nedává spát a já, ačkoliv se teď soustředím na Bellu, Edwarda a Tonyho, nemůžu přestat myslet na to, že se něco chystá. Doufám tedy, že i na toto, dostanu brzy odpověď. Emoticon

26.10.2013 [23:11]

SusannaMartinsúhlasím s kachnullka že by sa už Edward konečne mohol dozvedieť o upíroch Emoticon a inak skvelá kapitola ako vždy Emoticon

26.10.2013 [0:47]

kikuska Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

25.10.2013 [21:24]

mima19974 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13. kachnullka
23.10.2013 [17:49]

Takže Rose už ví tajemství o upírech? Emoticon To by se ho mohl zanedlouho dozvědět i Edward. Emoticon
Krásná kapitola! Emoticon

22.10.2013 [20:23]

brendiskadneska tam nebyl Edward Emoticon ale i tak to byla bobmba kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11. Anamor
22.10.2013 [20:19]

Super kapitola, Tony je bezva.
Ten Emmett. Jsem zvědavá, jestli bude baby. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!