Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Zákon Slnka

26.07.2011 (17:00) • janulka • FanFiction jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 1372×

.°oOo°.

„Táto je dnes posledná,“ oznamovala hnedovlasá žena v stredných rokoch svojmu nadriadenému. Bol to významný psychiater; ťahalo mu na 25, no v skutočnosti toho odžil už omnoho viac. Pracoval ako chirurg, gynekológ, neurológ. No teraz chcel porozumieť ľuďom po ich duševnej stránke.

Musel prísť na to, ako funguje myslenie, city. Nemohol totiž pomôcť svojej rodine. Prežívali bolesť, tú najhoršiu aká môže byť. Bolesť zo straty člena rodiny. No nie smrť ich rozdelia, nie nehoda či vzdialenosť. To hlúposť. Obyčajná ľudská hlúposť. Sebecká hlúposť.

Doktor dúfal, že odpoveď na otázku, ako pomôcť, je v hĺbke duše, myslenia.
Dúfal, že ak dokáže pomôcť ľuďom, dokáže pomôcť aj sám sebe, a svojej rodine.

Bol doktorom, no sebe pomôcť nedokázal. Nevedel sa vyliečiť.

Mladé dievča s vlasmi farby lesklého mahagónu vošlo do ordinácie. Jej vlasom však lesk chýbal. Vlasy mali trpký odtieň utrpenia.
Áno, utrpenie. To bolo jej jediným spoločníkom.
Snažili sa ju zabaviť, začleniť, primäť ju zabudnúť, no ona trpela. Sny ju mátali, život ju trápil.

Mladé dievča s rozlámanou dušou vošlo do ordinácie. No iba na dverách vykazovala známky nemocničného prostredia. Bola to neveľká miestnosť s drevom obloženými stenami, drahým kobercom a valendou čalúnenou nejakým pohodlným materiálom.

Doktor sedel na stoličke otočený chrbtom k mladej žene. Pokynul jej, aby si sadla – síce to bol paradox, mladý doktor vedel, že niektorí ľudia sa cítia istejšie, keď ich nikto nesleduje. Sú istejší, keď sú osamote, lebo nie sú sami.
Cítia istotu v neistote.

Doktor sa pozeral do jej zložky. Meno preskočil – vždy to tak robil. Chcel, aby sa mu prestavila sama. Niekedy vyšetroval ľudí, ktorých meno nevedel. Bol osobne neosobný. Neosobne osobný.

Vo vnútri karty ho čakalo prekvapenie. Široká škála mien uznávaných, sprvu psychológov, neskôr psychiatrov. Z pier sa mu vydral prekvapený vzdych. Všetky záznamy boli totiž z posledných siedmich rokov.

Dvadsaťdeväť doktorov za sedem rokov. On bol tridsiaty.

No čo bolo dôvodom ich neúspechu?
Odmietavosť?
Nepochopenosť?
Osobné angažovanie?

Doktorov si vyberala sama. Ženy, mužov, mladších, neskôr starších. Doktorov rôznych skúseností, rôznej dĺžky praxe. Ako bolo možné...

„Nikto mi nevedel pomôcť,“ prehovorilo zrazu bez vyzvania to dievča. „Nikto nemohol. Mohli by iba, ak by k nim patrili. A to nespĺňal nikto. Nikto nebol jedným z nich. Povedzte, pán doktor, ste jeden z nich?“

Hlas dievčaťa mu prišiel veľmi povedomý. Rovnako ako jej vôňa, no nejako si ich nevedel zatriediť. To sa mu ešte nestalo.

Ešte nikdy.

Počul tlkot srdca, šum dychu, búchanie prstov po dreve.
Kto je to? Kto mu to mätie zmysly?

Doktor tiež nevedel, čo má povedať na zmätenú otázku. Jej hlas znel tak apaticky...

No ona vedela, že potrebuje pomoc. Sama to povedala, len hľadala toho pravého. A on chcel pomôcť.
Chcel pomôcť tomuto krehkému stvoreniu.

„Som jeden z nich,“ klamal pevným hlasom.
Keby len tušil, aká pravda bola to klamstvo!
Keby len tušil, že klamstvo je pravda!

„Dokážte,“ povedala mu, „to  mi už povedali mnohí. A doteraz klamal každý. Doteraz ma chcel každý oklamať.“

Dievča chcelo pravdu.
Chcelo pomoc.
Chcelo pokoj.

Avšak doktor bol ešte zmätenejší. Nevedel, čo povedať. Ale chcel sa dozvedieť viac. Koho to dievča tak útrpne hľadá?

Chcel porušiť svoju zásadu. Prvýkrát.
Chcel porušiť svoju zásadu a pozrieť sa na meno svojej pacientky.
Bola mu tak  známa, a tak cudzia. Poznal ju, no nespoznal ju.

„Povedzte mi váš príbeh, príbeh vášho začiatku, vašej podstaty; povedzte mi začiatok tých, ktorých zákony vás viažu a dávajú vám slobodu.“

Mladá žena sa ešte nevzdala nádeje. Ešte stále by mohol byť jedným z nich.
No mohol by byť aj obyčajný – tridsiaty, ktorý jej nepomôže.
Dávala mu indície, no očakávala sklamanie. Nikto ju zatiaľ nepochopil, si mysleli, že tára, či blúzni.

Doktor však začal chápať.
Žena chcela príbeh.
Chcela počúvať.

Doktor rozmýšľal. Povie jej pravdu. Dokreslenú klamlivú pravdu.

Pre iných rozprávka, preňho realita.
Rozhodol sa jej povedať to, čo chcela počuť.
Nevedel, že on je ten pravý a že vie, že ľudské klamstvo je skutočná pravda.

Doktor bol prosto iný.
Rozumel.
Neodmietal.

„Boli traja. Traja, ktorí korunovali sami seba. Žili tam, odkiaľ sa sami vyhostili.“
Bola to realita.  Dievča pozorne načúvalo. Mohla to byť náhoda. Veľa príbehov začína troma kráľmi. Mohla to byť náhoda, že začal tým, na čo čakal sedem rokov.

„Kde žili?“ spýtala sa bezvýrazne.

„Žijú. Žijú na starom kontinente život noci. Vládnu svojimi vlastnými zákonmi. Trestom, ktorý je vyslobodením, sa však končí iba jeden, a to zákon najdôležitejší.“

Doktor sa odmlčal, chcel si premyslieť, ako ďalej klamať pravdu.

Mladá žena si však už bola istá. Vedel pravdu. Bol jedným z nich. On ju vylieči z trápenia, z trápenia, ktorým bol sám život.

Z trápenia, na ktoré existujú len dva lieky. Láska a smrť.

„Zákon slnka,“ šepla. „Len ten zákon, kde slnko je zločin a trest. Ohňom vznikli, ohňom padli."

Je možné, aby to dievča vedelo pravdu?
Je možné, aby vedela to, čím je viazaný?
Je možné, aby bol on ten, ktorého hľadala?

„Ste to vy, Carlisle. Vy mi pomôžete – vy ma zachránite. Tak ako ste ma zachránili pred lovcom, tak ako ste ma chránili pred vlastným synom, zachránite ma aj pred životom. Lebo vy poznáte môj príbeh – od začiatku až do konca.“

Mladá žena stíchla, čakala odpoveď doktora. Konečne totiž precitla.

Cullen.

Dokázal ju vytrhnúť z apatie.
Spomenula si, ako sa žije.
Spoznala jeho meno, spoznala jeho, spoznala seba.

„Máš pravdu, len ja ti dokážem pomôcť. Ale chce to čas.“

„Nevadí, času máme dosť – aj celú večnosť, ak bude treba.“

Doktor sa postavil, aby sa mohol pozrieť do očí svojej pacientky.
Pacientky, ktorej meno poznal, aj keď ho nikde nečítal.
Pacientky, ktorá sa mu nepredstavila.
Pacientky, ktorá ho potrebuje.
Pacientky, ktorá je jeho liekom.

Pacientky Isabelly Swanovej.

Autor: janulka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon Slnka: