Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Prihláška menom Edward

09.12.2010 (15:00) • RoseDublest • FanFiction jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 5943×

Prečo práve ja... No tak Bella, ty si to chcela, tak si tu teraz nefňukaj, proste to tak je a koniec. Sedela som nad prihláškou. Elektronická prihláška na výšku. Aká výška? To je správna otázka.

„Mami, keď budem veľká, budem fotiť! A fotiť a fotiť!“

Presne takto som ešte pred pár rokmi žvatlala mojej mamke, čo budem, keď budem veľká a teraz? Teraz už mám za sebou strednú a chcem ísť aj na výšku. Odbor pravdaže fotografovanie, spracovanie a prevedenie... A ako sa tak dívam na tú prihlášku už minimálne pol hodinu, stále mi do očí bije jediná veta.

Berieme na základe testu

A môj základ testu, vyzeral asi takto nejako. Test, ten najneobyčajnejší... žiadne učenie, ani žiadne zhyby, cviky, nič podobné. Len niečo ako photoshoot. A téma? Téma človek a príroda, profilovka. Žiadne úpravy, iba na jase a podobných veciach, ale žiadne dotváranie. Aby to vyzeralo dobre, musela by som nájsť nejakého modela, či modelku, lenže to by ma stálo celé štipko. Takže som len nemo čumela na tú hrôzu a rozmýšľala nad tým, či by mi Charlie nechcel tak trochu zapózovať.

V tom niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej.“

Dovnútra vošiel Charlie a na tvári mal nejakú masku... Takže Charlie isto nie.

„Zlato, sedíš nad tým už vyše hodiny, čo je také ťažké?“

„Oci, čo to máš na tvári?“ odignorovala som jeho otázku a dívala sa na ten hrudkovitý zázrak.

„Ou, to mi poradila pani Clearwaterová... že vraj budem vyzerať mladšie!“

Vytasil dopredu hruď a ja som v tej chvíli vyprskla smiechom. Vyzeral skutočne srandovne, môj zlatý Charlie.

„Nesmej sa!“ okríkol ma zúfalo.

„Mám taký pocit, že sa ti tá Clearwaterová páči.“

Šibalsky som mrkla na Charlieho a všimla som si, aj cez tú kopu bieleho humusu, že sa červená. Prišiel bližšie ku posteli a posadil sa.

„No, tak trochu,“ priznal, ešte stále červený.

„Oci, ak ti ide o mňa... Mne to naozaj nevadí, aj mamka má priateľa a už ako dlho, tak prečo by si nemohol mať aj ty? Takže vše v poriadku, dobre?“

„Ďakujem Belli.“

Usmial sa a podišiel ku mne, pre Boha, čo chce robiť?

„Vieš, že si tá najlepšia dcéra na svete?“

Vzal moju hlavu do svojich dlaní a začal mi ten humus obtierať o tvár.

„Nie, oci! Dosť! Ježiši! Nie!“ pišťala som a smiala sa pri tom, presne ako Charlie.

„Sme predsa rodina, teraz nebudem vyzerať mladšie len ja, ale aj ty!“ vypískol a odišiel preč.

„To mi chceš ako povedať, že vyzerám staro?!!“ oborila som sa na neho a už som len počula smiech z prízemia.

Vošla som do kúpeľne a tam si opláchla celú tvár. Vykašľala som sa na celú prihlášku, teda len pre dnešok a ľahla si do postele. Spánok prišiel skoro okamžite, nebola o neho núdza... A zase nastalo ráno... Do školy som si vzala foťák a pokúšala sa niečo pofotiť, proste ja sa potrebujem na tú školu dostať, je to môj sen a ja som prisahala, že sny si budem plniť.

A tak som chodila s foťákom po škole a skúšala si ľudí fotiť. Smiala som sa na Mikeových a Jessiciných ksichtoch. Pravda bola, že sa veľmi snažili, ale nikdy neboli fotogenickí. Ale za to Angella, tá bola až priveľmi... Mala tú vnútornú krásu a z každej fotky tá krása vyžarovala... Ale Ang, nebola na takéto fotenie, skôr sa mi skrývala, ale aj tak to budú pekné fotky, do môjho osobného albumu...

Ostávali mi ešte tri týždne... sprosté tri týždne. Chodila som všade, do mesta, do parku... Dokonca som bola aj v plavárni, ale tam si asi všetci mysleli, že ich dám na porno stránku, keďže predo mnou vždy "nenápadne“ ušli preč. Teraz... mám už len týždeň a moja zúfalosť je viac než väčšia... Je obrovitánska, hrozitánska... ubíja ma. Charlie mi radil, aby som im poslala teda Angellu, ale  jedálenský stôl nemal naozaj nič spoločné s prírodou.

Dnes som už mala všetkého plné zuby... nejako sa všetko kazilo. Ani Charlie nevyzeral na to, že by pokročil so svojou "priateľkou“... Bol to taký divný deň. Vzala som si môjho miláčika – fotoaparát – zrkadlovku a rozhodla sa ísť von, niekam do prírody... konečne si oddýchnuť. Prechádzala som sa a fotila tentoraz detailovky. To sa mi najviac páčilo. Keď som napríklad fotila kôru stromu a medzi ňou boli malí chrobáčikovia, vyzeralo to naozaj super. Dnes, by som im vedela dať prvotriedne fotky hocičoho, len nie tej profilovky...

Hneď za lesom bol malý výhľadný domček na strome. Ako malá som to tam milovala, ale teraz som tam už dávno nebola. A tak som pomaly začala liezť na strom, až kým som sa nedostala do búdky. Trochu som sa bála, či to už nespadne, ale vyzeralo to celkom zachovane. Vystrčila som hlavu z okienka a dívala sa na oblohu. Dnes bolo zamračené... vlastne, kedy nebolo? Neodpustila som si ironický úškrn a ďalej sa dívala na mračná. A zrazu, som zachytila nejaký pohyb na lúke.

Nemohla som uveriť vlastným očiam. Kedy sa sem dostal? Na lúke, ležal nejaký chlap... Ležal v tej zelenej tráve a keď som si ho priblížila kukátkom na zrkadlovke, zistila som, že sa mračí. Mračil sa ako sto čertov. Ani som nevedela kedy, ale začala som cvakať. Foťák bežal a bežal a možno až po pol hodine som si uvedomila, že by aj stačilo. Začala som pozerať tie fotky. Bol taký krásny, ale nechápala som, prečo by niekto šiel v saku na lúku? Chvíľu som pozerala fotky a potom som chcela ešte z jedného uhlu cvaknúť ale môj neznámy objekt, tu už nebol. Teraz som sa zase ja mračila ako sto čertov.

Večer som prišla domov a dala povyvolávať fotky. Vybrala som dve najlepšie, pravdaže sa tam mračil, ale myslela som si, že možno všetci budú mať na fotke usmievavé tváre...

Až teraz som si všimla, aké mal oči. Mal ich ako med, alebo svetlé drevo, boli neobyčajné... také dve malé gombičky. Nevedela som sa na neho vynadívať... Ak vďaka tomuto chlapovi dostanem štipko, tak ho asi vážne nájdem... Na druhý deň som ich pridala už do pripravenej obálky a zaniesla obálku na poštu.

A takto dni ubiehali. Moje prsty už nevyzerali najlepšie, keďže boli celé obhryzené a mne už bolo aj jedno, či ma prijmú a či nie, len nech konečne tá prekliata pošta dôjde! Moje myšlienky sa stále krútili iba okolo tej prihlášky a tých fotiek. Oni boli dokonalé, ale nie vďaka môjmu fotografickému "talentu“, ale vďaka kráse toho muža... A ak ma nevezmú, tak musia byť skutočne slepí...

Bol to už skoro mesiac od vtedy, čo som poslala prihlášky. Nechty som už nemala a teraz bola zábava v strihaní si vlasov. Jemne som si každú chvíľu zastrihovala končeky vlasov a očakávala konečne tú poštu. Mala som už aj po ústnych maturách... tak nech ma už nenapínajú. A v ten deň, naozaj list prišiel, viete ako to dopadlo?

Dnes už totižto druhý týždeň chodím na túto skvelú školu. Spoločne so mnou sem chodí aj Angella, ale kde by Ang nevzali... Profesor Berton, si ma dnes dal zavolať... Nechápala som tomu. Zatiaľ nikdy so mnou nemal problémy, ani nič podobné, takže hádam aj dnes bude tomu tak. Jemne som zaklopala na Bertonove dvere.

„Ďalej!“ ozvalo sa jeho obľúbeným ráznym tónom.

„Dobrý.“

Napoli som šepla a prehovorila.

„Aaa, Swanová, Vás som práve hľadal, posaďte sa,“ hovoril a pritom sa prehraboval v nejakom regáli. Pokojne som sa posadila a čakala, kým nájde to, čo hľadal.

„Tu to je!“ Obrátil sa s víťazným úsmevom na mňa aj s nejakou zložkou v ruke. Musela som sa zachichotať.

„Svedčí vám to Bella, keď sa smejete, ale preto tu nie ste. Pamätáte si ešte na toto?“

Ukázal mi tú zložku v ktorej boli dve fotografie z mojich prijímačiek. Keď som si všimla muža na fotke, jemne ma pichlo pri srdci. Od vtedy som bola na tom mieste pár krát, ale nikdy som ho už nevidela... Len som nemo prikývla.

„ ak toho chcem! Bol by skvelým modelom, pre tohtoročnú zimu. Je, ako snehulienka, ale v mužskom prevedení, ak mi ho zoženiete, verte, že za to dostanete aj body k dobru.“

Jemne na mňa mrkol.

„Ale pán...“

„Žiadne ale, v umení Bella neexistujú ale... Jednoducho áno, urobím, som najlepšia, tak to spravím.“

Znovu som nemo prikývla a vzala si tie fotky. Ale ako ho ja mám nájsť, keď neviem, ako sa volá?

„Dovidenia Bella!“ zašomral a už sa aj zase prehraboval v regáloch. Zvesila som plecia a odchádzala. Medzi dverami som ešte šepla:

„Dovidenia pán Berton.“

A už aj som si to kráčala na autobus. Ako to mám asi urobiť? Angie na mňa čakala na zástavke.

„Ahoj Bells, čo taká zronená?“ spytovala sa a zlepšila mi hneď deň, tým svojím krásnym úsmevom.

„Nič Angie, pochybujem, že poznáš tohto muža?“

Ukázala som jej fotky a Ang zalapala po dychu.

„Čo je Ang, nie je ti dobre?“

Začala som sa strachovať, keď chvíľu zízala na tie fotografie.

„Ty sa ma pýtaš, či ho nepoznám Bells? Ty si bola na konci strednej slepá? Veď to je Edward Cullen, keď my sme končili, oni sa boli práve zapísať na našu školu!“

Čože? Ja som asi vážne bola slepá... Ja som ho mala celú tú dobu pod nosom a nevšimla som si ho?

„To vážne Ang? Isto je to on? Vieš kde býva?“

„Jasné že je to on!“

Prevrátila očami a pokračovala...

„Polovica mesta za ním vzdychala! To sa teda nedalo prehliadnuť, ale je pravda, že ty si lenivá a domased, tak sa ani nečudujem, že si si ho nevšimla,“ zachichotala sa, ale ja som potrebovala vedieť, kde býva.

„Ang, prosím, toto ma nezaujíma, vieš kde teda býva?“

„Jasné že viem... Vieš ako je obchod Newtonových...“

A takto mi Ang bľabotala celú cestu, čo sme išli autobusom do Forks. Vystúpila som teda už na prvej zástavke vo Forks, ako mi Angie radila. Ešte mi zamávala z autobusu a už som len videla, ako odchádzal preč. Ak ja sa tu stratím... to ešte len bude sranda. Postupovala som popri lese a nakoniec som uvidela tabuľku Cullen a šípku, ku domu. Tak to nakoniec nebolo až také hrozné. Ang to opisovala omnoho zložitejšie.

Najprv som šla pomaly ku domu, ktorý bol dosť ďaleko, aby som ho celý videla, ale o pár minút som už skoro bežala. Priskočila som ku zvončeku a naliehavo zazvonila. Skoro som odpadla, keď sa vo dverách po chvíli ukázala hora svalov. Omg... tak, ak tu nebude Edward Cullen, tak mám pocit, že budem na večeru.

„Ahoj.“

Usmial sa na mňa a tým ma úplne odzbrojil... mal úsmev, ako malé dieťa.

„Ahoj... Ehm, býva tu Edward Cullen?“

Načo zdržiavať... radšej nech to už mám za sebou. Ten chalan len vykúlil oči a začal sa strašne smiať. Zrazu ho niekto zatiahol dnu a vo dverách sa objavil ON!!! Tak teraz som si už istotne oči zbierala zo zeme. Slovo "krásny, nebeský, úžasný, nádherný“, to všetko boli len urážky.

„Ahoj, hľadala si mňa?“

Spytoval sa pološeptom a jeho melodický hlas ma uspával. Bella!!! Zobuď sa!!!

„Ehm, ahoj, no, hej... niečo by som potrebovala.“

Vytasila som mu pred oči tie dve fotky a povedala asi najtrápnejšiu vetu v mojom živote.

„Som Bella Swan a... potrebujem ťa!“

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Prihláška menom Edward: