Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Najlepší priatelia

04.06.2011 (18:00) • Tinka • FanFiction jednodílné • komentováno 14× • zobrazeno 2145×

Začiatok sa odohráva vo chvíli, keď Jasper v Zatmení vysvetľuje Belle, ako prišiel k svojim jazvám a že v Seattli asi vyčíňajú novorodení.

„Alice mi povedala, ako videla Carlislea a jeho rodinu. Nechcelo sa mi veriť, že je možné existovať aj takto. Ale Alice bola optimistická. Tak sme sa ich vybrali hľadať,“ povedal Jasper.

„A vydesili ste ich na smrť,“ ozval som sa a prevrátil oči. Obrátil som sa k Belle. „Ja som bol s Emmettom na love. Zrazu sa tu zjaví Jasper celý zjazvený z bojov a za sebou ťahá túto malú príšerku,“ láskyplne som štuchol do Alice, „ktorá každého osloví menom, všetko vie a pýta sa, do ktorej izby sa môže nasťahovať. Keď som prišiel, všetky veci som mal v garáži.“

Alice pokrčila plecami. „Z tvojej izby bol najlepší výhľad.“

Všetci sa rozosmiali. Nebadane som pozrel na Alice. Chvíľu sa na mňa dívala, a potom odvrátila pohľad. Vedel som, že myslí na to, na čo ja. V spomienkach som sa vrátil o pár desaťročí naspäť...

◊◊◊

„Čo sa to tu, preboha, stalo?“ pýtal som sa celkom zbytočne, pretože mysle všetkých dookola mi dávali jednoznačnú odpoveď. Všetky moje veci boli nahádzané v garáži a izbu, ktorá bola kedysi moja, okupovalo malé šidlo. Nahnevane som vybehol hore schodmi a zastavil sa vo dverách, aby som si to s ňou vybavil osobne.

Počula, vlastne videla, ako prichádzam a už bola na mňa prichystaná. Nedala mi ani šancu niečo povedať a hneď vybehla: „Prepáč mi, Edward! Naozaj sa na mňa nehnevaj, ale sme s Jasperom dlho na cestách a fakt sme nezažili veľa pekného a ten výhľad no... je nádherný. Však ti to nevadí, že sme sa tu nasťahovali?“

Jej správanie ma celkom vykoľajilo. Bola srdečná a veľmi príjemná, akoby sme sa poznali roky a nielen pár sekúnd. Navyše bola prekrásna. Kratučké vlasy jej trčali na každú stranu, ale pôsobilo to veľmi harmonicky. Ani oblečená nebola len tak ledabolo. Jej oblečenie vyzeralo veľmi kvalitne a bolo skombinované tak, ako som to ešte u žiadnej ženy nevidel. Bola neobyčajná a bol som presvedčený, že napriek svojmu malému vzrastu, by sa v dave nestratila. V živote som nevidel tak nekonvenčné stvorenie.

Usmiala sa. Ale, ale, čitateľ myšlienok stratil reč?

Zháčil som sa. „Ja... nie. Len si ma prekvapila.“ Vkročil som do izby. „Som Edward,“ podal som jej ruku. Stisla ju.

„Alice, teší ma,“ odpovedala, stále sa usmievajúc. Mala veľmi prívetivú myseľ a takých bolo veru málo. Podobnú mal snáď len Carlisle. Niečo sa vo mne pohlo. Držal som jej ruku a nechcel som ju pustiť. Uprela na mňa svoje karamelové oči a opatrne si ruku vytiahla z môjho zovretia.

Ustúpila. „Máš to tu celkom pekné,“ skonštatovala, prechádzajúc sa po izbe ladným, takmer tanečným, krokom, „len to tu trošku premaľujeme, túto priečku zbúrame, tam čosi primurujeme a bude to úplne dokonalé.“

V živote som nepočul človeka, ktorý by, čo i len máličko, spochybnil môj dobrý vkus a estetické cítenie, no Alice zrúcala aj túto moju domnienku. Už už som jej chcel skočiť do reči a presvedčiť ju o opaku, keď zatvorila oči a na tvári sa jej usídlil príjemný úsmev.

V jej mysli som videl nádherné obrazy mojej izby. Miestnosť bola zariadená vkusne a štýlovo a v jej strede trónila obrovská posteľ s baldachýnom. Pastelové farby na stenách jej dodávali teplo a útulnosť. Určite to bude miesto, kam sa bude rada vracať. Vo vízii stála Alice pri presklenej stene a dívala sa do slnka. Po izbe tancovali iskričky zapadajúceho slnka odrážajúce sa od jej pokožky a čarovná hra svetla vytvárala na stenách pôsobivé obrazce.

Videl som krásu v jej mysli a tiež som videl krásu pred sebou. Strašne som zatúžil pobozkať ju...

Zrazu sa atmosféra v miestnosti zmenila. Otočil som sa, keď som si uvedomil, že v izbe nie sme sami. Vo dverách stál upír, ktorého som dosiaľ nevidel. Díval sa na mňa tmavo červenými očami a išiel z neho taký chlad, až ma zamrazilo. Znenazdajky som zavrčal.

„Jazz!“ Vybehla Alice spoza mňa a pritúlila sa k nevítanému hosťovi. Majetnícky si ju privinul, no neprestával sa na mňa dívať. Správal sa nepriateľsky, ale ja som ho chápal. Ako som vyrozumel z jeho mysle, cítil moje emócie, ktoré som pociťoval k Alice. Zahanbil som sa. Dnes už druhýkrát a opäť kvôli niektorému z našich návštevníkov.

Alice z nás nespúšťala oči. Potom sa pozrela na svojho druha a pomaly, varovne pokrútila hlavou. Poznala jeho temperament a nechcela, aby sa niečo stalo. Sklonil k nej hlavu a jeho pohľad sa zmenil z nenávistného, ktorý venoval mne, na láskavý, ktorým sa díval na svoju polovičku.

Dobrý chlapec, pomyslela si Alice a obdarila ho jedným zo svojich žiarivých úsmevov.

Atmosféra sa zmenila z napätej na veľmi príjemnú. Od údivu som zdvihol obočie. Upír ku mne vystrel ruku. „Som Jasper,“ predstavil sa.

„Edward, teší ma.“ Všimol som si, že má na sebe množstvo jaziev a vyliečených uhryznutí. Panebože, čo sa mu stalo?! Jasper si všimol údiv na mojej tvári a v myšlienkach mi ozrejmil okolnosti, počas ktorých sa dopracoval ku všetkým svojim zraneniam.

Videl som boje, ktorých sa zúčastnil, všetky krutosti, ktorých bol za svoj život svedkom. Bolo to desivé, dokonca aj na upírov. Nikdy by som si nebol pomyslel, že môj druh je schopný až niečoho takého. Jasper v myšlienkach zašiel po okamih, kedy naposledy ochutnal ľudskú krv... Zasmädilo ma a on bol na tom rovnako, ba možno ešte horšie.

„Prepáč,“ začal napäto, „som vegetarián ešte len krátko. Neviem, či to niekedy dostanem pod kontrolu...“ Trápilo ho to. Celé storočie žil vo svete, kde na prvom mieste bolo zabíjanie ľudí kvôli krvi.

Chcel som ho aspoň poťapkať po ramene, ale Alice ma predbehla a objala ho. „Neboj sa, spolu to prekonáme, uvidíš. Viem to.“ Vo svojej hlave si však nebola veľmi istá. Spomenula si na posledný raz, keď sa Jasper neovládol. Ten človek sa tam zjavil úplnou náhodou a ona už nemala dosť síl udržať vzpínajúceho sa a od smädu šialeného Jaspera. Potom si uvedomila, že ja viem, o čom premýšľa a zrazu nevedela, či ju neprezradím. Očkom pozrela ku mne. Opatrne som sa zadíval najprv doľava a potom doprava. Nie, neprezradím.

Ďakujem, pomyslela si.

...

A tak sme mali v dome o jeden milujúci sa párik viac. Bolo jedno šťastie, že Alice a Jasper svoju lásku neprežívali tak, ako Rose a Emmett, pretože to už by som sa asi odsťahoval nadobro. Namiesto toho sme sa všetci sústredili na Jasperovo ovládanie sa, ktoré bolo každou chvíľou čoraz krehkejšie. Na lov sme s ním chodili po štvoriciach, aby sa nestalo niečo zlé, ak by stretol nejakého turistu alebo poľovníka. Všetci sa o neho strachovali a tŕpli, či to zvládne. Atmosféra v dome bola vybičovaná do neúnosnosti, no boli sme rodina a tá stále drží po hromade. Aj Jasperovi veľmi pomáhala skutočnosť, že je súčasťou niečoho tak prirodzeného, ako je rodina.

Na mňa už toho bolo veľa. Počúval som myšlienky všetkých naokolo, všetky ich obavy a pomaly mi to prerastalo cez hlavu. Navyše tu bolo ešte niečo, čo ma trápilo, ale to som si nechcel ani len pripustiť.

„Môžem sa pridať?“ spýtala sa ma zrazu Alice.

Otočil som sa k nej. „Ja niekam idem?“

„Jasné, že hej. Ideš na lov. Však môžem ísť s tebou?“ šťuchla do mňa. Pristalo jej to – ako vždy – no zdalo sa mi, že na lov je oblečená príliš elegantne. Pokrútil som hlavou, aj keď to nebol ten pravý dôvod. Jednoducho som chcel byť sám.

„No tak, prosím.“

„Nebojíš sa, že sa niečo stane, kým tu nebudeme?“ Zamyslela sa a na chvíľu sa zahľadela do blízkej budúcnosti. Zdalo sa, že všetci budú v poriadku. Usmiala sa na mňa.

Vzdychol som: „Tak dobre.“

„Juchú!“ zapišťala. V momente vyskočila z okna a trielila po lúke smerom k lesu. Bola to jedna z vecí, ktoré sa mi na Alice páčili. Bola strašne pochabá a vedela mi vykúzliť úsmev na tvári, aj keď sa o to vôbec nesnažila. Vyskočil som a ponáhľal sa za ňou.

...

Sedeli sme na vrchole obrovskej skaly a dívali sa po okolí. Obaja sme boli plní až na prasknutie a teraz sme sa oddávali lúčom popoludňajšieho slnka. Teplo bolo veľmi príjemné. V tomto momente som sa cítil skoro ako človek.

„Asi som si mala zobrať opaľovací krém,“ ozvala sa so smiechom vedľa mňa Alice. Ležala so zavretými očami natiahnutá na studenej skale. Zadíval som sa na ňu a chcel jej niečo vtipné odpovedať, no nemohol som. Pokožka sa jej trblietala, ako každému upírovi, no ju to robilo ešte výnimočnejšou, než už bola.

Alice bola iná než Rosalie, o ktorej si Carlisle myslel, že by sa mohla stať mojou partnerkou. Bola nižšia, útlejšia a podľa nejakých pravidiel možno aj menej pekná, no mne na tom nezáležalo. Stala sa prvou ženou, s ktorou by som si vedel predstaviť spoločnú budúcnosť.

Zrazu otvorila oči. Posadila sa a uprene sa zadívala na mňa. Videl som sa v jej hlave, ako jej vravím všetko, čo som si zatiaľ len myslel. Pohladila ma po líci.

„Edward, toto nie je správne,“ povedala nakoniec.

Pokrútil som hlavou. „Ja viem... Určite by som ti nikdy nič nepovedal. Prepáč mi, že si sa to musela dozvedieť takto...“ Pokrčil som ramenami. „Srdcu občas nerozkážeš,“ dodal som a zahľadel sa doďaleka.

„Ja ti rozumiem,“ povedala, „cítiš sa sám a byť sám to nie je ľahké.“ Chytila ma za ruku a spoločne sme sledovali jej spomienky.

Bolo mi chladno, čo bolo divné po troch dňoch v horúcom pekle. Pomaly som sa posadila a zaklipkala viečkami. Mala by som byť celá polámaná alebo sa cítiť prinajmenšom nepohodlne po troch dňoch strávených na kamennej podlahe, ale namiesto toho mi bolo fajn, len ma nepríjemne škrabalo v hrdle. Opatrne som sa postavila a z tela mi spadli nejaké zdrapy – oblečenie, ktoré som potrhala. Vyzeralo to ako...

„Kazajka?“ šepla som zdesene. Prečo som bola vo zvieracej kazajke?! Nevedela som si spomenúť... A kto som?! Ako sa volám?! Bolo mi do plaču...

Ďalšia spomienka.

Musela som vyzerať úboho. Chudé telo som mala odeté len do nemocničnej košele, ktorú mi asi dali na mieste, kde som dostala aj tú kazajku. Košeľa už bola zničená od pazúrov zvierat, ktoré som zabila. Miešala sa na nej krv a blato. Ležala som opretá o kmeň stromu a dívala sa na hviezdy.

„Je tam niekto?“ šepla som jemnulinko. „Je niekto na tomto svete, komu chýbam?“

Nepokojne som sa pomrvil. Alicine spomienky neboli omnoho krajšie, než Jasperove. Pozrela na mňa.

„Niekoľko rokov po premene som sa nakoniec naučila žiť takmer ako človek. Dokonca som si dala aj meno – Alice – ako Alice v krajine zázrakov," zachichotala sa, „no stále som bola len ja a nikto iný. Bála som sa nadviazať kontakt s ľuďmi a tiež som si myslela, že som jediný upír na svete. Už som strácala nádej, keď zrazu sa predo mnou zjavila tvár mladíka. Krásneho zlatovlasého anjela s červenými očami, a ja som vedela, že od tejto chvíle už nebudem sama...“

Usmiala sa. „Ver alebo nie. Jasper je to najlepšie, čo ma kedy postretlo. Milujem ho nie len preto, že ho potrebujem, ale aj preto, že on potrebuje mňa. Vzájomne sa dopĺňame. Jeden bez druhého nie sme nič.“

Prikývol som a postavil sa. „Tak potom je dobre, že ste sa našli.“ Natiahol som ku nej ruku, aby sa postavila. Prijala ju.

„Tým chcem povedať, že nesmieš strácať nádej. Uvidíš, že ťa stretne niečo oveľa lepšie, než by som bola ja. V porovnaní s ňou budem len cena útechy, Edward,“ dodala. Pozrela mi do tváre a zrazu mala v očiach paniku. Hneváš sa na mňa?

Vyprskol som. „Nie! Hnevám sa na seba a najradšej by som sa prepadol pod zem. Ak si to neuvedomuješ, Alice, práve si mi dala košom!“ usmial som sa zmučene.

Zachichotala sa. „Vlastne máš pravdu. Prepáč mi to...“

„To je v pohode, naozaj. Len, prosím ťa, ak chceš byť dobrou sestrou, nepovedz to Emmettovi. Ten by mi to nedaroval.“

Chvíľu uvažovala nad mojou poznámkou a nad tým, aké by to bolo, ak by to Emmettovi povedala. Už som sa takmer zľakol, že mu to naozaj vyklebetí, no náhle si to rozmyslela. „Neboj sa, budem tou najlepšou sestrou na svete!“

Vydýchol som a chystal som sa spolu s ňou na cestu domov.

Objala ma, čo som vôbec nečakal. „Edward,“ zašepkala do mojej hrude, lebo vyššie nedočiahla, „aj na teba tam niekde čaká tá pravá. Len možno jej bude trvať trošku dlhšie, kým príde.“

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Najlepší priatelia: