Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Len jedno prianie - 1. časť

Soutěž Twilight kresba - By Ufiismee


Len jedno prianie - 1. časťDávaj pozor na to čo si želáš, lebo sa ti to môže splniť - vraví sa. Stačí len jedno malé prianie a môžete sa ocitnúť priamo v komnatách budúceho panovníka Francúzska. Má to však jeden háčik. Dostať sa späť je oveľa ťažšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Súťažná poviedka v súťaži Zamilovaný červen.

Noc bola teplá. Stála na balkóne vedúceho z jej izby a zľahka sa opierala o zábradlie. Nemohla spať. Ako vždy počas bezsenných nocí pozorovala nočnú oblohu. Tmavé nebo bolo bez mráčka, čo poskytlo priestor zažiariť jagavým hviezdam. Poznala naspamäť už takmer všetky súhvezdia.

Jemný vetrík ju hladil po tvári a strapatil jej vlasy. Hoci bola noc, mala na sebe šortky a tričko na ramienka. Augustové noci boli vo Phoenixe teplé.

Usmiala. Jej mama nikdy nechápala, ako môže tráviť celé noci vonku pod oblohou. Mama bola vždy aktívna, spoločenská a neustále musela o niečom štebotať. Narozdiel od nej, jej dcéra si vystačila aj sama. Len ona a hviezdy. „Si presne ako tvoj otec“, počula ju veľakrát vravievať.

Vzdychla si. Oči upreté dohora pozorovali žiariacu nádheru. Videla padajúcu hviezdu. Mala by si niečo želať, preblesklo jej mysľou. Zatvorila oči a... vyslovila prianie. Opäť sa usmiala. Neverila na zázraky.

Vošla späť do svojej izby, zatvorila balkónové dvere a rozsvietila. Pozrela na hodiny. Displej oznamoval, že je 0:04. Na jej posteli, ešte od obeda, ležali rozložené módne magazíny a na stolíku miska nedojedených čokoládových sušienok. V kúte ležalo ťažké zrkadlo s objemným rámom, ktoré vyzeralo, že najlepšie roky už má dávno za sebou. Jej mama ho našla na jednom z garážových výpredajov a potom, čo ho dopravila domov, oprela ho o stenu dcérinej izby s tým, že ho neskôr zrenovuje.

Výplň zrkadla bola trochu zaprášená. Podišla bližšie, aby zotrela vrstvu prachu. V zrkadle zazrela svoju bledú tvár, unavené belasé oči a dlhé gaštanovohnedé vlasy, ktoré jej trčali do všetkých strán. Takmer sa zľakla vlastného odrazu. Naklonila sa. Namiesto toho, aby sa jej prsty dotkli studeného zrkadliaceho sa povrchu, pohltil ich prázdny priestor. Čo to?

Nevedela, či sa jej to sníva, alebo sa pomiatla. Zatočila sa jej hlava a ona neudržala rovnováhu. Spadla, čo nebolo nič výnimočné, no neocitla sa na zemi. Namiesto toho...

Ponorila sa.

Krútila sa v zbesilom víre rôznych spomienok. Pred očami sa jej mihali najrôznejšie výjavy, z ktorých sa jej točila hlava. Zazrela pred sebou ručičky starých vreckových pozlátených hodín, ako sa šialene rýchlo krútili okolo ciferníka.

Dozadu.

Vnemy sa jej miešali jeden cez druhý. Zazrela pred sebou pole. Širokánsku pláň, ktorú za zlatistých lúčov slnka obrábali sedliaci, spotení z ťažkej práce. Vzápätí obraz zmizol a nahradil ho ďalší. Videla mladého srnca ako beží tmavým lesom. Ten výjav - rovnako ako prvý - zmizol. Ocitla sa uprostred obrovskej tanečnej sály, kde bolo mnoho ľudí a kde sa stoly prehýbali pod váhou teplého jedla. Cítila vôňu čerstvo upečeného chleba, šíriacu sa ranným vzduchom. Pred ňou sa zjavila žena oblečená v dlhých šatách, s úsmevom na tvári, okolo ktorej sa vznášala sladká vôňa. Zazrela pár jasných topásových očí, ako ju starostlivo pozorujú.

Náhle sa ocitla na jednom z parížskych námestí. Hore-dolu sa premávali koče so zapriahnutými koňmi.

„Mademoiselle?” zavolal niekto na ňu. Obzrela sa, no nezistila, odkiaľ pochádzalo volanie.

V tej chvíli ju natlačili do úzkeho kočiara. Niekoľko minút cválala, kočiar sa natriasal.

Potom sa otvorili dvere.

Bum.

Vpadla do prázdna. Obrazy, ktoré sa jej tak rýchlo mihali pred očami odrazu zmizli.

Pozrela sa pred seba.

Sedela na chladnej drevenej dlážke a rukami sa sťažka opierala o zem. Plytko dýchala a bolo jej zle od žalúdka. Točila sa jej hlava, keby sa rukami nezachytila, ležala by rozpľasnutá na zemi. Očami hypnotizovala dlážku a rozdýchavala šialený zážitok. Čo sa to stalo?

„Slečna, ste v poriadku?” Počula niečí hlas.

Teda aspoň sa jej to zdalo. Ostala sedieť bez pohnutia, zrak mala zahmlený a hoci chcela odpovedať, nevydala zo seba ani slovo. Cítila ako sa nad ňou niekto skláňa. Odvážila sa zodvihnúť zrak.

To, čo videla ju ohromilo.

Sedela na dlážke obrovskej izby. No jej izba to nebola. Okná vysoké od zeme až po strop, z ktorých dnu prúdili slnečné lúče. Izba bola zariadená starodávne a luxusne, akoby sa nachádzala rovno na zámku. Samé zamatové kreslá a zlatou niťou vyšívané vankúše. Uprostred izby stála veľká drevená posteľ s baldachýnom. Kdeže sa to ocitla?

Najčudnejšie však bolo, keď pred sebou zazrela pár zelených očí ako ju starostlivo pozorujú. Patrili svetlovlasému mladíkovi odetému v zdobených dobových šatách. Kučeravé vlasy mu nezbedne padali do čela.

„Ste v poriadku?” zopakoval svoju otázku neznámy.

Ešte stále omámená sedela na zemi, neschopná slova a očami behala z miestnosti na mladíka a naopak. Ten sa k nej sklonil a jemne sa dotkol jej pleca.

„Slečna?” V jeho hlase počula náznak strachu.

„Je... mi... mdlo,” zašepkala. Cítila, ako sa jej krúti žalúdok, hoci už menej ako predtým. Chvalabohu, pomyslela si.

Pocítila dotyk niečích rúk, ako jej pomáhajú vstať. Zodvihli ju a niesli cez miestnosť. Ocitla sa v mäkkom zamatovom kresle. Hlava jej sťažka visela na opierke a cez zahmlený zrak sledovala čo sa deje.

Priamo pred očami sa jej zjavil zdobený pohár naplnený vodou. Prizrela sa lepšie. Podával jej ho mladík so zlatými vlasmi.

„Nech sa páči,” ponúkol a strčil jej pohár do ruky.

Vďačne si ho vzala a napila sa. Cítila ako nevoľnosť v žalúdku ustúpila. Hlava sa jej už takmer netočila.

„Cítite sa lepšie?” zaujímal sa neznámy. Elegantne si sadol do kresla oproti. Sedel vzpriamene, vôbec nie tak ako ona.

Prikývla. „Omnoho.”

Ostala rozvalená v kresle, ešte stále mierne omámená. Cítila ako sa jej vracia vedomie. Cítila na sebe jeho pohľad.

„Kde to som?” spýtala sa, keď už dokázala triezvo uvažovať.

Videla, ako sa mladíkovi uľavilo, keď zistil, že je schopná položiť otázku. Oprel sa chrbtom do kresla. „V Paríži, vo Versailles.”

„V Paríži?” preľakla sa. Veď to je na opačnom konci planéty! „Ako sa dostanem domov?” naliehala.

Mladík sa zamračil. „To záleží odkiaľ ste prišli.”

A vtedy jej to došlo. To hlúpe želanie!

Lepšie sa poobzerala po miestnosti. Nebolo v nej kúska moderného nábytku. Mladík pred ňou vyzeral akoby vystúpil zo starodávneho obrazu.

Jediná odpoveď, ktorá jej v tej chvíli prišla na myseľ: „Hm,... z budúcnosti. Z Arizony, z Phoenixu.”

Sledovala jeho začudovaný výraz. Samozrejme, že nemá ani tušenia kde to je.

Všimla si, ako si prezerá jej oblečenie. Mala rifľové šortky, tričko na ramienka a celý jej outfit dotvárali farebné tenisky. Súdiac podľa jeho obleku si bola istá, že jej „šaty" nie sú najvhodnejšie. To ju však teraz netrápilo. Musí sa dostať domov.

„Ako ste sa sem dostali?" zašepkal a pozrel do jej belasých očí.

„Ja neviem,” zapískala zúfalo.

Pokynul rukou smerom k obrovskému barokovému zrkadlu. „Videl som vás vchádzať cez zrkadlo.”

Obzrela sa. Zdalo sa jej, že vidí navlas rovnaké zrkadlo, aké mala doma, ibaže toto nebolo poznačené zubom času.

„Je to možné,” uznala. „Jedno také máme doma.” Ešte stále nemohla uveriť, ako je možné, že ju zhltlo zrkadlo. Vyskočila z kresla. Omámená šialeným zážitkom sa zakymácala. Ruky neznámeho ju zachytili a oči jej venovali ustarostený pohľad.

„Vďaka,” šepla a ponáhľala sa k zrkadlu.

Natiahla ruku, aby ju ponorila do časopriestoru. Vnútro zrkadla však ostalo pevné. Ako sa teraz dostane späť? Premohla ju panika.

„Ublížite si!” varoval ju hlas za jej chrbtom, keď silno buchla do sklenenej výplne.

„Musím sa dostať domov,” zúfalo trvala na svojom, ani sa neobzrela.

Ozvalo sa zaklopanie. „Vaša kráľovská výsosť?” niesol sa hlas spoza dverí.

Neznámy ustarostene pozrel na dvere, potom na ňu. Nepochybne zvažoval, kam ju ukryť.

„Budem v skrini,” pohotovo zareagovala a rozbehla sa krížom cez komnatu.

On len prikývol. Očami ju sledoval, až kým sa neukryla medzi jeho šatami a nezavrela za sebou dvere obrovského šatníka.
„Vstúpte!“ pokynul hlas mladíka.

Počula vŕzganie ťažkých dvojkrídlových dverí a klopkanie topánok o podlahu, ako dotyčný vkráčal do miestnosti.

Zadržala dych. Hoci bol šatník rozmerný, bola natlačená medzi zdobeným pánskym oblečením a bála sa, že ak sa čo i len pohne, upriami to pozornosť dotyčného rovno na skriňu.

„Jeho Veličenstvo, kráľovná Elizabeth by s vami chcela prebrať politické záležitosti,” hlas prišelca k nej tlmene doliehal spoza dverí šatníka. „Žiada vás, aby ste čím skôr dostavili do salóna jej veličenstva.”

Opäť počula zvuk krokov, ako sa odrážajú od drevenej podlahy. „Odkážte jej veličenstvu,” nastala krátka odmlka, „že som ihneď u nej.”

Opäť sa miestnosť naplnilo ticho. Prerušilo ho až otvorenie dverí na skrini, kde sa ukrývala.

„Jaj!” zvýskla.

„Ospravedlňujem sa,” hodil po nej kajúcny pohľad a podal jej ruku, aby jej pomohol vyjsť zo skrine. Zdalo sa jej to celkom zbytočné. „Predtým som sa nepredstavil. Som Edward IV. - versailleský princ.” Pohotovo sa uklonil.

Princ? „Ja...” Sklopila zrak. Náhle nevedela, čo povedať. „Som Isabella Swanová,” vystrčila k nemu ruku, ako to robievala obyčajne, keď sa s niekým zoznamovala. Všimla si jeho nechápavý pohľad a tak ju rýchlo strčila za chrbát.

„Vítam vás vo Versailles, princezná Isabella,” predniesol galantne a venoval jej úsmev. „Ten šatník ma mrzí,” ospravedlňoval sa, „naozaj som nečakal váš pozoruhodný príchod.”

Mávla rukou. „To je v poriadku.” Pozrela do jeho zelených očí. „Tak, už viete, ako sa dostanem domov?”

Pozrel na zrkadlo, vsadené do hrubého zlatého rámu. „Neviem.” Pozrel na ňu ospravedlňujúco. „Ale myslím, že rovnakým spôsobom, ako ste prišli.”

Zdvihla ruku, akoby ju chcela ponoriť zrkadla. Jej prsty však zastali na sklenenej ploche. „Nejde to!” vydýchla zúfalo.

Otočil sa k nej. „Prepáčte mi tú trúfalosť, princezná,” začal, „ale, neprišli ste sem úmyselne?”

„Samozrejme, že nie,” zhrozene pokrútila hlavou. „Bola to náhoda. A teraz... sa neviem dostať domov,” hlas sa jej zlomil. Ostala uväznená v čase a priestore, ktorý už v jej svete neexitoval. Aj keby sa teraz dopravila do Ameriky, svoju rodinu by tam nenašla a jej dom by tam nestál ešte stovky ďalších rokov. Premohla ju zúfalosť. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Čo si teraz počne? Bez rodičov, úplne sama vo svete, ktorý poznala len z učebníc dejepisu. Bezmocne si sadla na zem, hlavu sklonila na kolená a rozplakala sa. Nemohla si pomôcť.

Cítila, ako si Edward - ktorý bol, mimochodom, tiež len panovník z knihy dejepisu - kľakol k nej. Prehovoril rozhodným hlasom: „Nepoznám spôsoby cestovania v budúcnosti, nepoznám vaše zvyky, odievanie, spoločenské správanie. Nepoznám ľudí. A nepoznám ani vás,“ vydýchol. „Ale, sľubujem vám, princezná Isabella, že budem robiť všetko preto, aby som vám pomohol nájsť cestu späť.”

 

• • •

 

Zoznamovanie sa s ďalšími predstaviteľmi kráľovského versailleského dvora a vytváranie nepríjemností v dôsledku neovládania etiky a protokolu, bolo to posledné, čo by si kedy želala. Napriek tomu teraz kráčala v doprovode Edwarda IV. do salóna kráľovnej Elizabeth.

Keď sa Edward vrátil z jednania jej veličenstva, našiel ju sedieť v zamatovom kresle, pričom sa tvárila ako kôpka nešťastia. „Pomôžem vám nájsť cestu späť,“ sľúbil a navrhol, že jej zatiaľ zoženie nejaké šaty, aby sa mohla voľne pohybovať po zámku.

Nahnevala sa. „Nechcem sa ukazovať celému kráľovstvu!”

Pamätala si, ako vtedy zdvihol obočie a venoval jej začudovaný pohľad. „To chcete ostať zavretá v mojom šatníku po celý čas?” spýtal sa.

Pri predstave, že je uväznená medzi kožušinovými kabátmi a ťažkými zdobenými oblekmi ju striaslo. Pokrútila hlavou. „A čo tak len vo vašej izbe?”

„To je vylúčené. Sluhovia by vás iste našli a okrem toho, kde budete spať?”

Mala veľkú chuť odpovedať mu, že posteľ, nachádzajúca sa v jeho miestnosti, je dostatočne široká, aby sa na nej vyspali dvaja, prípadne by jej neprekážalo ustlať si na zemi, ak bola vďaka tomu oslobodená od zvedavých pohľadov versailleského dvora. Zahryzla si však do jazyka. Bola v inej krajine, v inom čase a v inej dobe. Takéto veci by boli azda veľmi nevhodné. Náhle si uvedomila, že o ich zvykoch ani spôsobe života nevie nič. Netuší, ako sa má správať, hovoriť, ani netuší, prečo jej dotyčný oproti nej vyká. Iste, je to princ a žije v inej dobe, ale vyzerá nepochybne rovnako staro ako jej spolužiaci z ročníka vo Phoenixe.

„Dobre,“ vzdychla si. Avšak na to, aby zapadla, bude potrebovať viac, než len šaty. „V tom prípade ma naučte všetko, čo viete.”
Edward jej trpezlivo vysvetlil najdôležitejšie prvky etikety versailleského dvora. Objasnil jej, že pri stretnutí s kráľovnou sa musí pokloniť a keď zazrel Isabellin nechápavý pohľad, spravil jej aj názornú ukážku. Naučil ju, že kráľovnú má oslovovať Vaše veličenstvo a povedal, ktorých fráz sa má vyvarovať.

Potom prišli na rad šaty. „V krajčírskej dielni ich majú mnoho. Tam nikomu chýbať nebudú,” objasňoval princ, ako ich jedny vedľa druhých ukladal na posteľ.”

Sedela s nohami prekríženými pod sebou a hlavou opretou na ruke, za čo si vyslúžila začudovaný pohľad. Nech. Jej hostiteľ bol však natoľko taktný, že to nekomentoval.

„Tak, ktoré si chcete obliecť?” opýtal sa.

Pozrela na posteľ, kde ležalo trojo šiat. Jedny boli tmavočervené s decentným čiernym lemovaním a s volánovou sukňou. Ďalšie boli bledomodré, bohato zdobené drahými kameňmi a posledné zelenkavé, vyšívané zlatou niťou s členitou sukňou. Všetky boli honosné, mali širokánsku sukňu a dlhé rukávy, a všetky tri boli očarujúco krásne.

S úžasom hľadela na skvostné róby. Prstom ukázala na tie prostredné. „Tieto.“

Hoci sa jej šaty, ktoré mala na sebe, spočiatku páčili, teraz sa jej vôbec nezdali také pekné. Boli ťažké a maximálne nepraktické. Potom, čo ju však mladá slúžka zviazala do nich tak natesno, až nemohla dýchať, prestala o ich kráse uvažovať úplne.

A tak teraz kráčala obrovskou chodbou, ktorá viedla do komnát kráľovnej. Aj napriek krátkej výučbe etikety, ktorú jej Edward poskytol, sa stretnutia s kráľovnou obávala.

Ocitli sa pred komnatou kráľovnej. Sluha sa im poklonil, oznámil Isabellin príchod a Edward jej zaželal veľa šťastia. Potom odišiel a nechal ju napospas kráľovnej.

„Vstúpte!” ozvalo sa z miestnosti.

Vošla dnu. Salón jej veličenstva bol zariadený v karmínových farbách a o niečo menej honosne ako princova izba. Kráľovná sedela na jednom z kresiel. Bola očarujúco krásna. Mala svetlohnedé vlasy, ktoré jej v komplikovanom účese padali na plecia, nádherné karmínové šaty a dokonalú alabastrovú pleť. Najviac ju však zaujali jej oči. Boli jasné a mali farbu roztápajúceho sa zlata. Bola si istá, že také oči ešte nevidela.

„Vaše veličenstvo,” oslovila ju v nemom úžase a urobila nešikovný pukerlík.

„Ach, Isabella!” zaspievala kráľovná a venovala jej dokonalý úsmev. „Naposledy som vás videla, tuším, pred štrnástimi rokmi.” Zalomila rukami a vstala z kresla. „Vitajte, princezná, opäť, vo Versailles.”

Usmiala sa, hoci netušila s akou princeznou Isabellou si ju pomýlila. „Ďakujem.”

Jej veličenstvo pokynulo rukou k voľnému kreslu oproti nej a vyzvalo ju nech si sadne. „Viete, moja drahá,” pokračovala kráľovná, „toľko vecí sa za ten čas udialo, že neviem, kde začať,“ posťažovala sa a posunula pred ňu šálku horúceho čaju, ktorú im doniesli sluhovia.

„To je v poriadku,“ uistila ju a odpila si z čaju. Dala si záležať, aby to spravila podľa etikety. Ruky si zľahka oprela o operadlá na kresle.
„Akú ste mali cestu?“ zaujímala sa Elizabeth. „Určite ste veľmi unavená.“

Chcela podotknúť, že jej veličenstvo nemá ani len tušenia, aká bola jej cesta desivá. Namiesto toho však povedala: „Bola príjemná, ďakujem za opýtanie.“ Na ruke zrazu pocítila niečo studené a vlhké. Zľakla sa. Pozrela sa dolu a zbadala čierny ňufáčik malého psíka. Aký zlatý! Poškrabkala ho po hlave.

„Azor!“ okríkla malého pudlíka kráľovná. Potom sa otočila k Isabelle. „Ospravedlňujem sa. Je veľmi zvedavý.“

„To nič.“ Mávla rukou.

„Azor!“ zavolala psíka k sebe kráľovná. „Nechaj nás s princeznou porozprávať sa.“ Pohladkala ho po hlave a pozrela sa naňho svojimi zlatými očami. „Odíď.“

Psík akoby na rozkaz zavrtel chvostom, otočil sa a zmizol v ďalšej miestnosti.

„Aký je vychovaný,“ uznala Isabella.

Elizabeth sa usmiala. „Je to kráľovský pes. Musí sa vedieť správať.“

Bola si istá, že ten pudlík vie o slušnom správaní viac, než ona sama.

„Viete,“ pokračovala Elizabeth, „chcela som vám oznámiť, že by som rada usporiadala ples na vašu počesť.“

„Čože?“ vykríkla. „Ples? Nie, to... naozaj nie je potrebné.“ Pri predstave sály plnej ľudí, ktorí navyše tancujú, jej prišlo nevoľno.
Zazrela začudovaný pohľad kráľovnej. Očividne sa nesprávala podľa protokolu.

„Nebojte sa,“ uistila ju. „Budete mať dosť času oddýchnuť si od namáhavej cesty. Ples pripravíme neskôr.“

Vedela, že plesu sa bude musieť vyhnúť. Za každú cenu. Najlepšie bude, ak sa jej dovtedy podarí dostať domov. Aby nemohla protestovať, odpila si z čaju.

„Určite ste unavená, moja milá,“ pokračovala kráľovná, ktorej vôbec nevadilo, že jej Isabella nič neodpovedá. „Nechala som vám pripraviť izbu a nové šaty. Jean vás odvedie do vašich komnát.“ Zatlieskala a vstala.

Aj Isabella sa postavila.

„Som veľmi rada, že som vás spoznala, moja milá,“ zaspievala kráľovná a venovala jej pohľad svojich topásových očí.

„Potešenie je na mojej strane,“ odpovedala naučenou frázou.

„Zajtra sa porozprávame, oddýchnite si.“

„Ďakujem.“

Usmiala sa. „Cíťte sa tu ako doma.“

S týmito slovami sa s ňou rozlúčila a dvere kráľovniných komnát sa zatvorili.

 

• • •

 

„Ja na ten ples nepôjdem,“ uviedla to na pravú mieru. „Bez urážky.“

Vyslúžila si Edwardov prekvapený výraz. „Bez urážky?“ zopakoval po nej.

Mávla rukou. „To sa len tak hovorí.“

„Neexistuje dôvod, prečo by ste nemuseli ísť,“ poznamenal princ. „Ibaže by ste boli chorá.“

Bolo jej to jedno. Ak má predstierať chorobu, tak to urobí. Urobí hocičo, aby sa vyhla plesu. Nebude to trpieť. Nedopustí, aby sa z nej stal otrok svojho vlastného želania. Sem ona nepatrí. A ani nebude.

Zamyslela sa. Nielenže musí nájsť spôsob ako sa dostať domov, musí si aj vedieť spríjemniť tento pobyt, akoby vystrihnutý z knihy o dejinách.

„Môžem vás požiadať o láskavosť?” spýtala sa zadumane.

Kútiky úst sa mu nadvihli. „Čo to bude, princezná?”

„Naučte ma jazdiť na koni,” navrhla nadšene, „a strieľať z luku."

Začudoval sa: „Strieľať z luku?"

Horlivo prikývla.

„Etiketaa dvora neschvaľuje učiť vznešené dámy narábaniu so zbraňami,” začal a jeho úsmev sa rozšíril, „avšak, vy sa nepribližujete našej etikete ani v najmenšom,“ žmurkol na ňu. „Bez urážky."

Zasmiala sa. „Učíte sa rýchlo,” pochválila ho, „ešte chvíľu a nebudete sa kráľovskej etikete približovať ani vy.”

Vzdychol si: „Tak, poďme na to, Isabella.“

„Super!“ potešila sa.

„Super?“ zdvihol obočie.

Prevrátila očami. „Aj to sa len tak hovorí.“

Mykol plecami a usmial sa na ňu. „Super, tak poďme osedlať kone, princezná.“


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Len jedno prianie - 1. časť:

 1
23.06.2014 [13:48]

Kate3Skvělé! Emoticon Miluju historické povídky! Emoticon Emoticon Emoticon

4. PCullen
17.06.2014 [7:01]

Vypadá to zajímavě Emoticon Těším se na další vývoj událostí.

3. aaali
12.06.2014 [23:42]

zajímavá povídka Emoticon jsem zvědavá, jak to bude pokračovat

2. Terka
12.06.2014 [14:26]

To bylo skvěle ,těším se na další díly.Děkuji

1. Satu
11.06.2014 [22:35]

SatuAhojland,

Nefungoval ti perex obrázok, tak si ho pokojne dodatočne nahraj do našej galérie a následne len vlož link do danej kolónky, ju?

Vďaka ti. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!