Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » If you cry 2/3

05.07.2014 (15:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1603×

(Jane)

„Nesiem ti niečo na jedenie,“ zašepkala ku mne potichu upírka v strednom veku s ľahko načervenalými vlasmi. Pohŕdavo som si odfŕkla.

„Ja sa toho nedotknem,“ zavrčala som a otočila sa smerom k stene. Unavene si povzdychla, potom sa otočila späť k východu, pokladajúc niečo na zem.

Už to bolo niekoľko hodín, čo odišiel Edward. Od odchodu som uvažovala nad plánom úteku. No tak...

„Mala by si sa napiť. Posilní ťa to,“ skúsila to znovu. Ticho som na ňu zavrčala. Unesú ma z domova a dajú mi zvieraciu krv? Úžasné.

„Strč sa,“ šepla som potichu.

Dvere sa zavreli.

(Aro)

Toto snáď nie je možné! Dva dni a nie je po nej ani stopy! Ako je toto možné?

Alec s Demetrim vyzerali byť celkom prekvapení, keď prišli o končatiny. Sú tak nemožní! Veľmi dobre si uvedomujem, v akom nebezpečenstve pravdepodobne je. Moja malá Jane. Prečo si vychádzala von?

„Prečo si ju nechal?“ zasyčal som potichu na Aleca. So sklonenou hlavou mlčky vzdychol.

„Nenapadlo ma, že by Cullenovci túžili po pomste. Netušil som, že sú schopní niečoho takého,“ šepol popravde.

„Tak teba to nenapadlo,“ skonštatoval som sucho. Prikývol a ja som sa musel ovládať, aby som po ňom znovu nevystrelil.

„Ako sa darí Renesmee?“ zasyčal som po chvíli na neho.

„Heidi a Demetri sa striedajú pri jej dohliadaní, no nezdá sa, že by bola nespokojná,“ odpovedal pokojne, evidentne spokojný so zmenou témy.

„Pýtala sa na niekoho z Cullenov?“

„Pravdepodobne.“ Znovu ma prepadol hnev. Pravdepodobne!

„Vieš čo, Alec? Choď. Strať sa mi z očí,“ zavrčal som potichu. Zarazene na mňa pozrel.

„Vypadni!“ zvrieskol som. Pokorne sklonil hlavu a vytratil sa z miestnosti.

Jeden hlúpy klan... Toľko problémov.

Niekedy je panovanie upírskemu svetu skutočne... náročné.

(Alec)

Náš pán mal posledné dni príšernú náladu. Neustále po každom kričal, no zároveň mu to nikto nevyčítal. Pre neho to mohol byť jediný spôsob, ako si všetko vyventilovať.

A naša Jane sa stratila. Uniesli ju vegetariáni, a hoci to Aro nepripúšťa, je to iste tak. Demetri je príšerne naštvaný, čo so spojením toho, že má strážiť tú malú poloupírku, to nie je najvhodnejšia kombinácia.

Presvedčenie o tom tiež nastalo, keď som vošiel do Renesmeeinej izby.

Tá malá potvora mu sedela za chrbtom, usmievala sa a ťahala ho za vlasy a kožu na temene. Demetri vyzeral, že každú sekundu vybuchne. Pery mal zúžené do úzkej škáročky, ruky zakvačené do vankúšov, krk napätý tak, že mu bolo vidno každú jednu šľachu, očami čumel na jedno miesto a z hrdla mu vychádzalo tiché vrčanie, ktoré by malá mohla pokojne prepočuť.

„Renesmee, pusti ho,“ nakázal som jej suchým tónom. Smutne sa pousmiala a sputila ruky. Urobil som niekoľko krokov do miestnosti a sadol si na kraj postele.

„Viem, kde je.“ Všetci sme vedeli, o kom je reč, prisadol som si bližšie.

„U Cullenovcov, že?“ Hľadel som na Demetriho s neskrývanou otázkou v očiach. Prikývol.

Malá preliezla polovicu postele, sadla si za mňa a jemne ma popotiahla za vlasy. Tlmene som zavrčal.

„Aro si myslí, že ju neuniesli,“ prehodil som sucho.

„Aro si myslí veľa vecí,“ zamrmlal si sám pre seba.

„Prestaň!“ zavrčal som, keď mi Renesmee začala liezť na chrbát. Nikoho mimo Volterry som si nepúšťal bližšie k telu a táto mi moje postavenie skutočne kazila. Skutočné dieťa. Má si sadnúť na zadok a čakať, kým po ňu prídu rodičia, nie utýrať najvyššie postavených členov gardy do tak zneúcteného postavenia.

Ale nie. Ona mi namiesto toho bude robiť napriek.

„Si príšerne otravná,“ zahundral Demetri.

„A vy ste celkom pekní,“ vrátila mu poznámku svojským spôsobom. Prekvapene sme sa na ňu pozreli.

„Každý upír je pekný,“ upozornil ju Demetri.

„To je... Ale oči mojej rodiny sú jantárové. Tie vaše tak krásne žiaria červeňou,“ usmiala sa na nás.

„Vďaka,“ šepol som potichu. Pousmiala sa.

S touto vegetariánkou si teda užijeme kopec zábavy. Nerád to priznávam, no niečo na nej je.

(Jane)

„Ale ja s vami nikam nejdem!“ zaprskala som naštvane.

„Jane, bude to tak pre teba lepšie,“ snažila sa ma ubezpečiť Bella. Vražedne som na ňu pozrela.

„Takže ma unesiete, nadrogujete, nútite piť niečo, na čo nie som zvyknutá a nikdy nebudem, a potom ma presvedčíte, že žiť s vami vo vile, pokiaľ nenájdete Renesmee, je dobrá voľba?“ Na druhú stranu, dalo sa potom uvažovať o pláne úteku. Keby som mala k východu voľný prístup, moje šance by sa znásobili.

„A čo z toho budem mať? Aj tak ma tu držíte proti mojej vôli,“ prskla som na ňu. Povzdychla si.

„Jane, my ti nechceme ublížiť,“ zašepkala zlomene, „ale úprimne, čo by si spravila, keby uniesli napríklad Aleca? Snažíme sa len opäť našu rodinu spojiť. Prosím, my ti skutočne nechceme robiť zle,“ poprosila zúfalo. Pozorne som si jej slová premietala. Alec by mi skutočne dokázal privodiť opätovné rozbúchanie srdca. Keby mu niekto ublížil, nečakal by ho veľmi pekný koniec.

„Dobre,“ zašepkala som nakoniec rezignovane, „ale pod jednou podmienkou,“ doplnila som. „Alecovi a Demerimu sa z vašej strany nič nestane, je to jasné?“ Prikývla a ochotne mi podala ruku, aby som sa vedela pozbierať zo zeme. Neprijala som ju, nadvihla sa na lakťoch a sama sa vyšvihla do stoja.

Boja sa o mňa? Prídu po mňa?

Stále rozklepaná, no už pevne na nohách som vyrazila za svetlom.

„Takže ste ju prsvedčíli?“ ozval sa zhora neochotný, hrubší mužský hlas. Nechcene som sa mykla.

„Kde je Emmett s Rose?“ Alice pribehla k Belle a čosi jej vložila do rúk. Jej tvár zdobil široký úsmev a rozcuchané vlasy chaoticky povievali okolo tváre. Nechápala som ju. Našli Renesmee?

„Na love,“ zašvitorila svojim sopránikom, tak podobným tomu môjmu. Povzdychla som si.

Miestnosťou sa preniesol zvuk drvenia dreva. Keď som sa za ním otočila, Alice už nestála s úsmevom. Oči mala meravé, vypleštené, rukami drvila kraj stolu a jej oči boli zamerané na nejaký strašne vzdialený bod.

Pri jej boku sa odrazu objavil blondiak. Tým, ako sa mračil, sa mu zvýrazňovala jazva nad pravým obočím. Uvolnil jej ruky zo stolu a jemne ju objal.

„Čo vidíš?“ spýtal sa jej tichým, zvedavým tónom.

„Vedia o nás,“ šepla, „vedia o nej.“ Odrazu sa stalo niečo naprosto nečakané. Alice odrazu v blondiakovom náručí úplne ochabla. Jej hlava sa zavrátila a ona ostala v bezvedomí ležať v jeho náručí. Vystrašene na ňu pozrel.

„Edward! Carlisle!“ zvrieskol vydesene a zamykal jej ramenami, akoby ju tým mohol prebudiť. Možno by mu pár dní na psychiatrickej liečebni neublížilo. Jeho psychika bola zrejme v zchátravelom stave.

„Nebude reagovať,“ prehovoril pokojný, dospelý tón. Carlisla som poznala. On jediný z vládcov sa k nám nesprával ako k čomusi, čo je pod ním. On jediný dokázal pokojne zvládať naše problémy. Prevzal Alicino bezvládne telo a jemne jej prehmatal zátylok.

„Nič jej nie je,“ ubezpečil skôr sám seba, potom ju nabral do náruče a zmizol s ňou preč. Edward vo dverách len strnulo hľadel na scéneriu pred sebou. Potom sa jeho čierne oči stočili na mňa. Stuhla som.

V sekunde prekonal vzdialenosť medzi nami, zdrapil ma pod krkom a tresol so mnou o stenu. Z hrdla mi vyšlo niekoľko pridusených bolestivých syknutí.

„Čo si jej spravila?!“ Nečakal, kým mu odpoviem. „Nemáš dosť, ty jedna mrcha?“ vrieskal mi do tváre nepríčetným tónom a drvil mi hrdlo svojimi prstami.

„Nič... som-jej... nespravila,“ sýpala som pridusene a lapala po dychu, hoci som ho nepotrebovala. Na krku sa mi objavilo niekoľko praskliniek.

„Nemáš dosť?!“ zajačal znovu. Bolesťou som privrela oči. Začalo sa to vymykať z rúk.

„Ak sa niekoho z mojej rodiny dotkneš, zabijem ťa, roumieš?! Roztrhám ťa na kusy!“ Pod jeho tónom sa mi do očí nahrnula páľava.

„Do...Dobre... Sprav... Sprav, čo chceš...Len... Len ma... pusť,“ šepla som z posledných síl.

„Edward, ona za nič nemôže. Pusť ju,“ prehovorila pokojne Bella. Z očí mu šľahali plamene, no pustil. Zoslabnute som sa nechala zviesť na zem, chrániac som si pritom zvierala krk.

„Týmto prístupom ju zabiješ,“ šepla Bella nesúhlasne. Letmo na ňu zavrčal a vzápätí sa zarazil. Akoby sa až teraz spamätal. Neveriacky si chytil pery, akoby nemohol uveriť tomu, ako sa k Belle zachoval.

„Si v poriadku?“ Niekoľko sekúnd mi trvalo, než som pochopila, že tá osoba hovorí ku mne. Šokovane som k Belle zdvihla zrak.

„Že to práve teba zaujíma,“ zavrčala som potichu.

„Prepáč mi za Edwarda,“ zašepkala ku mne, „nedokážem ho prehovoriť k lepšiemu správaniu. Je to teraz dosť rušné obdobie, vieš?“

„To pre všetkých,“odfrkla som si potichu. So smutným úsmevom prikývla, akoby ma chápala.

Nedokázala som pochopiť, prečo sa po toľkých mesiacoch odstrkovania odrazu Cullenovcom otváram. A hoci sa k Renesmee správajú nepochybne dobre, musím popremýšľať nad svojimi prioritami.

„Skvelé,“ zavrčal Edwardov hlas z druhej izby, „zajtra vyrážame za Volturiovcami.“

Tie slová mi znovu zazneli v hlave.

Zajtra sa s nimi znovu stretnem...

(Demetri)

Janeina aura sa začala vytrácať. Nedokázal som ju zaznamenať, podobne ako mysle Cullenovcov. Nie je mŕtva. Nemôže byť mŕtva.

Systém celej Volterry spočíval v pravidlách. Nesmeli byť porušované. Tohoto som však mal plné zuby.

Aro na nás kričal neustále. Akoby sme mohli za to, čo sa stalo. Sám sa nedokázal o chod postarať.

Napriek Chelsea boli niekedy momenty, kedy som ho túžil zabiť.

Renesmee sa správala obdivuhodne. Ak nerátam momenty, kedy som ju túžil vysať do poslednej kvapky zo zvedavosti či smädu a chvíle, kedy mi liezla na nervy tak, že by som ju zabil aj mimo toho, zvládala situáciu neuveriteľne.

Heidi to mala ľahšie. Prichádzala stále v čase, kedy malá spala. Nevidela to, aká potvora to mohla byť.

Alec sa však ponúkol k tomu, že v dobe stráženia sa budeme striedať. Chudák dievča, nemalo ani chvíľu sama pre seba. Nezdalo by sa však, že by jej to vadilo. Ostatne, akoby aj. V dome plnom upírov si musela zvyknúť.

„Kde je?“ spýtal som sa Aleca po príchode do jej izby. Sklopil hlavu a v tej chvíli by som prisahal, že keby sa to dalo, očervenie.

„Umýva sa,“ kývol hlavou smerom k dverám na druhe strane izby. Z izby boli počuť nepravidelne dopadajúce kvapky vody. Uškrnul som sa.

„Máš nejaké nové správy?“ Obidvaja sme vedeli, o kom je reč.

„Nie,“ zaklamal som presvedčivo. Povzdychol si

„Alec!“ zvýskol odrazu jemný, dievčenský hlások z kúpeľne. Renesmee má trable?

„Kde sú uteráky?“ Potlačil som výsmešný úškrn. Alec smerom ku mne zúfalo pozrel. Pokrútil som hlavou.

„Hľadaj,“ povzdychol si Alec teatrálne, „niekde tam sú.“ Počul som niekoľko zvukov a potom svišťanie látky. Vzápätí však odrazu zaznel silný tresk. Potom ticho a vzápätí tichý vzlyk.

Niečo sa jej stalo - prvá myšlienka, ktorá mi prebehla mysľou.

Aro nás zabije - napadlo ma vzápätí.

S Alecom som si nebral servítku pred oči. Okamžite sme presvišťali miestnosť a dvere prudko rozrazili.

Ležala na zemi, obmotaná v uteráku, a držala si miesto, z ktorého vytekal jemný, dlhý pramienok krvi. Keď sme otvorili dvere, tá aróma mi v sekunde podráždila všetky chuťové bunky. Moje telo bolo však za tisícročia vycvičené a odolné, a tak to so mnou nič nespravilo.

Alec však bol nevyspytateľný.

Všimol som si, ako mu tesne pred útokom odrazu sčernali oči. Videl som, ako odrazu dunivo zavrčal a v sekunde sa k nej dostal. Bol som však natoľko duchaprítomný, aby mi došlo, čo sa chystá spraviť.

„Nie!“ zavrčal som na neho autoritatívne, potom sa premiestnil k nemu a skôr, než ju stihol pohrýzť, som ho zdrapil za ramená a hodil do priestoru vzadu. Agresívne na mňa zavrčal.

„Nechceš ju zabiť,“ šepol som potichu konštatívne a znovu sa k nemu priblížil. Nesúhlasne zamručal, ako nespokojné zviera.

„Chcem ju,“ šepol neľudským polohlasom. Renesmee vystrašene vydýchla a on sa uškrnul.

„Nie, Alec,“ ubezpečil som ho, „nechceš. Vyjdeš von, jasné? Ak ju zabiješ, Cullenovcom sa to nebude páčiť.“ Z hrdla sa mu vydralo syknutie. 

„Ešte stále majú Jane."

To ho schladilo. Vrhol k nej ešte jeden šialený, túžobný pohľad a dal sa na ústup.

„Si v pohode?“ spýtal som sa jej po jeho odchode. Vystrašene sebou cukla.

„Počkaj,“ nakázal som jej tichým tónom. Znehybnela, ťažko povedať či strachom, alebo poslúchnutím. Opatrne som natiahol ruku k rane a jemne sa jej dotkol. Vyjajkla, tentoraz naľakaním. Potlačil som nutkanie pretočiť oči. Pokožku mala príšerne horúcu.

„Z Aleca si nič nerob, len sa teší, že je niekto tu konečne mladší ako on.“ Na to sa nervózne zasmiala. Keď som sa chystal ruku stiahnuť, smutne sa na mňa pozrela. Zdalo sa, že moja chladná pokožka robila bolestivému miestu dobre. Uškrnul som sa.

„Strýko Jasper mal podobnú reakciu,“ prehodila nezúčastnene.

„Zatra ho uvidíš,“ šepol som sucho, narážajúc pritom na Arov plán. „Môžeš sa tešiť.“

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek If you cry 2/3: