Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Dum spiro, spero

30.05.2011 (19:45) • leacullenfun • FanFiction jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 1866×

„Ale no tak, netvár sa, ako keby ti utiekla večera,“ zasmiala sa moja sestra, „za toto si môžeš len ty sám.“

 Alice, sediaca na strane vodiča môjho Volva s priblblým úškľabkom na tvári, nemala ďaleko od toho, aby vybuchla smiechom. Musel som priznať, že keď som videl svoj obraz jej očami, taktiež som sa nad ním v kútiku duše pousmial  – stál som pred svojím vlastným autom  a vyzeral som ako  niekto, koho odsúdili na smrť. A ten škriatok mal taktiež pravdu v tom, že som si za to mohol sám – varovala ma, že tú stávku s Emmettom  prehrám, no ja som nedokázal odolať a veril šťastiu. Ako keby mohlo byť šťastie spoľahlivejšie ako Alice.

Niekedy si až priveľmi verím, no čo má človek, teda vlastne upír, robiť za tú dlhú večnosť? Ja síce žijem „iba“ deväťdesiat rokov, ale i tak som privítal každé rozptýlenie, ktoré sa mi naskytlo. Lebo aj keď by som si to pred nikým nepriznal, večnosť sa mi začínala zlievať do jednej veľkej, jednotvárnej šmuhy. A tým, že som nikoho nemal, to bolo pre mňa ešte horšie. Niekto mi chýbal. Cítil som to. No a tu mám výsledok.

„Prídem po teba autom asi tak za hodinu, potom sa začneme baliť,“ dodala.  

Teraz som sa cítil previnilo ja, pretože sme sa sťahovali len kvôli mojej sebeckej prosbe. Ale naďalej by som to vo Forkse asi nevydržal, aj keď sa ma rodina snažila presvedčiť o opaku... sám neviem, prečo ma to mesto dusilo nejakým očakávaním.

No ešte pred tým, ako šliapla na plyn, v myšlienkach dodala: „ Na tvoje auto dám pozor... A Edward, nebráň sa novým možnostiam,“ dodala. Čo tým myslela?

Vzhľadom na to, že môjho auta a ani Alice už nebolo, som sa rozhodol preskúmať okolie. Alice ma vysadila na okraji mesta, kde boli už len polorozpadnuté, tehlové domy držiace pokope len silou vôle. Domy od seba oddeľovali úzke, tmavé uličky, ktoré boli plné nebezpečných zlodejov.

Trpko som sa usmial – tí zlodeji sa mohli len modliť, aby neskúsili okradnúť mňa – mohlo by to byť vlastne to posledné, čo vo svojom biednom živote spravia. Aspoň raz bolo príjemné byť mocným netvorom – mohol som si so zlými ľuďmi robiť čo sa mi zachcelo. Bola to len moja dobrá vôľa, že som sa obmedzoval, aby som ich ušetril. Moja abstinencia mala mnoho dôležitejších i menej dôležitejších dôvodov, ale toto bol ten hlavný – ušetriť ľudské životy, nebyť vrahom. Zatiaľ sa mi to celkom darilo... ale niekedy bolo priveľmi ľahké popustiť uzdy netvorovi vo mne, oddať sa mu. 

Z tváre mi rázom zmizla aj tá trpká napodobenina úsmevu – bol som netvor. Nezaslúžil som si ani to čo mám. Nezaslúžim si nič. Až na smrť.

S pochmúrnou náladou som si prečítal papierik s inštrukciami, ktoré mi dal Emmett ešte pred odchodom z nášho domu. Bola to adresa domu, pred ktorým som práve teraz stál. Čože? Mám doňho vojsť? Veď čo tam môže byť podľa Emmetta také vtipné? Pár ľudí bez normálnej strechy nad hlavou?

Nemal som na výber, tak som pristúpil k tomu domu. Nebol ničím výnimočný – dvojposchodový, starý, úzky dom, tehla a malta, po omietke takmer žiadne pamiatky. Aj keď už mal tie najlepšie časy za sebou, dokázal som si predstaviť, že tak pred päťdesiatimi rokmi musel vyzerať dobre. Vlastne viac než dobre.

Nezaoberal som sa zaklopaním a hneď som vstúpil do domu, ktorý už nemal ani dvere. Všade na zemi boli staré parkety z dubového dreva, v predsieni dokonca malý koberec. Na dolnom poschodí bola predsieň, niečo, čo kedysi bolo kuchyňou a dve izby. Hore boli ďalšie štyri izby, ku ktorým som sa ešte nedostal. Cez rozbité obloky svietilo tlmené svetlo, ktoré odhaľovalo smietky prachu tancujúce vo vzduchu.

Zrazu som začul tichý, ľudský vzlykot. Vychádzal z malej miestnosti na prvom poschodí, ktorú som ešte nestihol preskúmať. Myseľ,  ktorej ten plač a trápenie patrili, bola zmätená a nesúvislá. Pristúpil som k dverám a tentoraz som zaklopal tak, ako sa na dobre vychovaného človeka patrilo. Rešpektoval som súkromie iných, pretože som vedel, aké je cenné pre mňa.

Z izby sa ozvalo tlmené ďalej a ja som otvoril dvere. V nevybavenej malej izbe bez svetla sedela na podlahe žena. Nohy mala pritiahnuté k hrudi a ani sa predo mnou nesnažila skryť svoje slzy. Mohla mať tak dvadsať päť rokov. Bola štíhlej až šľachovitej postavy, mala hnedé vlasy, ale najviac ma zarazilo to, že bola čistá a elegantne oblečená – očividne s týmto miestom nemala veľa spoločného, nebývala tu. V jej mysli som ešte stále nevidel nič súvislé okrem vety „mala pravdu“.

Slzy jej stále stekali po lícach a ja som nevedel, čo mám robiť. Na prahu dverí, značne nepovšimnutý, som sa cítil hlúpo. Mám ju utešiť? Ale ako? Veď ani neviem, čo sa stalo. Našťastie to vyriešila ona.

„Choď hore,“ riekla a ticho plačúc, svoj pohľad upierala do neznáma. Ani sa na mňa nepozrela. Ako keby som jej nestál ani za jeden pohľad, ako keby si vôbec nevšimla mojej upírskej krásy, ktorá každému učarovala a mala korisť lákať k nám. Bolo to veľmi zvláštne.

Opäť som nemal možnosť výberu, a tak som sa bez ďalších rečí vybral tam, kam ma poslala. Pred tým som však za sebou potichu privrel dvere. Tak, nech to už mám za sebou.

Zo zvyku som sa poohliadol dookola seba a keď som mal istotu, že ma skutočne nikto nevidí, tak som sa rozbehol svojou plnou rýchlosťou po schodoch na druhé poschodie domu. Potreboval som mať aspoň niečo pod kontrolou, v tomto prípade to bolo moje telo a rýchlosť. Nechcelo sa mi len na pár sekúnd podriaďovať ľudskému divadlu. V skutočnosti som mal chuť otočiť sa a zanechať za sebou toto divné miesto. Ale nemohol som, aj keď som podvedome tušil, že toto je len začiatok.

Prehliadnuť izby horného poschodia mi nezabralo viac ako päť sekúnd. Na konci chodby mi už zostávala iba jediná izba, ktorá, na rozdiel od ostatných, mala dvere. Už ľudskou chôdzou som sa pred ne postavil a zarazil sa hneď nad dvoma vecami. Za dverami znel veľmi pomalý a tichý buchot srdca. I ja, všetko počujúci upír, som musel poriadne napnúť uši, aby som mohol s istotou povedať, že v dome nie je len jedna osoba, ale dve. No nepočul som tú ďalšiu osobu ani dýchať, o myšlienkach už ani nehovoriac. Čo sa to tu deje? Je ten niekto už polomŕtvy? Preto tá žena dole plače?

Ďalšia, pre mňa len o trochu menej záhadná, ale elegantnejšia zaujímavosť, boli jemné ornamenty povyrývané na zárubni, ale aj na samotných dverách miestnosti. Mnohým znakom som nerozumel, ale z neznámeho dôvodu som k nim cítil rešpekt hraničiaci so strachom. Jediné, čo mi prišlo aspoň trochu známe, bol starý, latinský nápis týčiaci sa vo výške mojich očí. Ingredere si corde puro.

Nápis sám o sebe nebol nejaký výhražný či hrozivý, ale hovoril jasnou rečou: „vojdi, ak máš čisté srdce.“ Ak by som sa ním mal riadiť, tak by som na tie prekliate dvere neklopal. Ale ja som musel, aj keď som nesplňoval túto požiadavku, musel som sa dozvedieť, čo vo mne za týmito dverami vzbudzuje prirodzený rešpekt. Som najsilnejšia žijúca, teda vlastne existujúca, bytosť na zemi a bojím sa obyčajných, dubových dverí a tajomstva za nimi. Čo sa to tu deje?

„Vojdi,“ zašepkal záhadný, slabý hlas spoza dverí. Nemal som odvahu neposlúchnuť, a tak som stisol kľučku a vošiel dnu.

Pohľad, ktorý sa mi naskytol, som absolútne nečakal. Miestnosť bola asi jediná bez okna v tomto dome. V tejto malej miestnosti horeli štyri jednoduché, biele sviece, každá postavená na inú svetovú stranu. V rohu stála polička s knihami, ktoré však na svojich chrbtoch nemali žiadne názvy. V strede miestnosti stál okrúhly, skromný stolík, na ktorom bol jednoduchý, fialový obrus. Stôl bol zaprataný všemožnými haraburdami – socha nejakého hada, pohár vody, balíček kariet...

Ale najzvláštnejší bol malý, strieborný nôž, ktorý svojou krásou absolútne vytŕčal zo všednosti a jednoduchosti zariadenia tohto domu – bolo to priam umelecké dielo. Mal jemne točenú, vyzdobenú rukoväť, na ktorej bol otlačený erb nejakej holubice a ruže, a aj keď vyzeral ako nový, tušil som, že je starší, ako ja. 

A za stolom, na rozkývanej stoličke, sedela starena. Teda, keď sa dala tak nazvať. Sedela prikrčená ku stolu, svoj bledý pohľad upierajúc na ten nôž. Bola zahalená do čierneho plášťa, ktorý ešte viac zvýrazňoval jej bledosť.

„Smieš vojsť, dieťa tmy,“ zašepkala a uprela na mňa pohľad svojich bledomodrých, studených očí...

Od ľaku som sebou až trhol, vďaka tomu slabému tlkotu, som si myslel, že už bude mŕtva. Ale ten jej pohľad... doslova, ako keby mi videla do duše. No potom, ako vyriekla tie jednoduché slová, som zaznamenal nepatrné zmeny – tá úzkosť a strach zo mňa opadli ako mávnutím čarovného prútika. A nielen to.

Konečne som počul tlkot jej srdca normálne. Dokonca som zaznamenal i jej myseľ, ale nie tak, ako ostatné. Jej myšlienky boli tiché a súvislé, ako prúd rieky – a neprezradili o sebe viac, ako museli. Jej myseľ bola veľmi komplikovaná, no aspoň som ju cítil. Uisťovalo ma to, že je to normálny človek - aspoň z časti. Ako by nás doteraz od seba oddeľovala neviditeľná clona, ktorá mi nedovolila tú starenu počuť. Nevedel som ako, alebo prečo, ale ona ju zrušila. Bol som si istý. 

„Viem, že ty sedieť nepotrebuješ, no bola by som rada, keby si sa správal ako človek. Prosím, prisadni si,“ povedala už normálnym hlasom, vráskavou rukou vľúdne ukazujúc na stoličku, ktorá stála oproti tej jej. Na to, aká bola stará, mala až prekvapujúcu silu hlasu.

Bez rozmýšľania som poslúchol. Až po pár sekundách som sa zarazil. Ako to, že vie, že nie som človek? Vie, čo som? Prečo ma nazvala dieťaťom tmy?  Kto to vlastne je?

Bez rozmyslu som sa jej pozrel do tváre – vráskavej, starej tváre poznačenej časom. No tie oči – okrem toho, že boli chladné ako horská bystrina –, boli i veľmi prezieravé. Nebol na nich žiadny povlak, ktorý vidno starcom a starenám na očiach. A boli až priveľmi múdre. Vedela to. Usmiala sa - vedela že ja viem, že ona vie. Aj keď som sa mal báť, že naše tajomstvo je v rukách človeka, nedokázal som to. Nie teraz, na to som bol priveľmi šokovaný.

Ďalších pár minút sme sedeli v tichu, každý ponorený vo vlastných myšlienkach. Po chvíli privrela oči a priamočiaro vyslovila otázku.

„Čo tu hľadáš, dieťa?“ Čo som jej mal povedať, keď som sám nepoznal odpoveď? Bolo mi hlúpe povedať, že som tu len vďaka stávke. Radšej som jej odpovedal otázkou, ktorá ma veľmi zaujímala.

„Kto ste?“

„To nie je správna otázka,“ odvetila

„Tak ktorá je tá správna otázka?“ pristúpil som na jej hru, netušiac, kam ma dostane.

„Správna je tá, ktorá ti odpovie na to, kým si ty sám,“ pousmiala sa múdro.

„Ja viem, kto som – upír, démon. Nezaslúžim si nič - len peklo.“

„Nehovorím o tvojom zovňajšku, ale o tom, čo je tu,“ priložila si päsť k srdcu.

„Ako hovorím, viem, čo som,“ nedal som sa, aj keď ma tá otázka zmiatla. Snažil som sa udržať vážnu tvár, nepripustiť si neistotu.

Opäť medzi nami zavládlo ťaživé ticho pretkané očakávaním. Po chvíli si starena povzdychla, ako keby sa snažila poučiť tvrdohlavé dieťa. To ma trochu zahanbilo.

„Čo ti chýba?  Čo hľadáš a potrebuješ?“ položila mi otázku, či skôr hlavolam.

„Mám všetko, čo potrebujem, ba i to, čo si nezaslúžim,“ odpovedal som potichu. 

Skutočne som toho mal mnoho. Majetok sme mali neskutočne veľký, ale hovoril som hlavne o svojej milujúcej rodine. Lepších upírov som vo večnosti stretnúť ani nemohol. Iní nás nazývali klanom, my sme sa nazývali rodinou, ktorou sme skutočne boli. Navzájom sme sa poznali takmer dokonale. Oni boli jediný dôvod, prečo som chcel naďalej existovať.

„ A predsa tu teraz sedíš so starou veštkyňou a hľadáš odpoveď na detinsky jednoduchú otázku,“ povedala ironicky. Aspoň mi konečne odpovedala na otázku. Čiže veštkyňa. To myslíte vážne? Nestačí, že jednu máme doma? Je toto ďalší samaritán, či blázon? Vedela to Alice?

Starena sa zapozerala na sviečku horiacu mi po pravej ruke, na východe. Nespustiac z nej zrak vyriekla:

„Bolo by úžasné, keby sme všetci mali predurčený údel našej cesty. Bez možnosti výberu či omylu. Všetko v prírode má predurčené svoj údel, prínos pre svet... až na nás. Nám bol daný výber.“ Odtrhla pohľad od sviečky a zabodla ho do mňa. „Ale to taktiež znamená, že sa môžeme meniť. Môžeme určiť, či sa pridáme k dobru alebo zlu, aj keď nám osud stanoví niečo dopredu. A ty si si vybral. Bolo by dobré, keby si to konečne pochopil, Edward Cullen. Sami si určujeme smer, aj keď je to niekedy veľmi ťažké.“

Nad tým, odkiaľ vedela moje meno, som sa ani nepozastavoval, skôr ma zaujali jej slová. Mala pravdu.

„Všetko potrebuje niečo, každý potrebuje niekoho. Tak ako voda má oheň a zem má vzduch. Nikto nedokáže byť pridlho sám.“ Tak teraz som jej úplne nerozumel. Vlastne vôbec. O čom to hovorila?

Vždy, keď vyslovila meno jedného zo štyroch živlov, sa rozhorela jasnejšie iná sviečka. Predstavovali snáď tieto sviečky živly prírody? Jedno je ale isté – tá žena nie je obyčajná, je omotaná tajomstvami, ktoré nepoznám ani ja. Opäť som sa na ňu pozorne zadíval, snažiac sa rozlúštiť tie jej zakódované myšlienky. Bez úspechu.

„Odpovede nenájdeš v mojej hlave, Edward. Hľadaj u seba,“ povedala vyčítavo. Ako vedela, že sa jej snažím hrabať v hlave?

„Kto je tá žena dole?" spýtal som sa to prvé, čo mi napadlo, snažiac sa zakryť vlastné rozpaky.

„Pravda je niekedy priveľmi krutá," zamrmlala mi odpoveď zmierlivo. Očividne jej bolo dievčiny ľúto rovnako, ako mne.

Ďalšiu vetu začala úplne iným tónom. Ako keby sa snažila túto pomätenú tému uzatvoriť.

„Váš čas tu vo Forks ešte nenastal. Prečo potom plánujete odísť?“

„Nemala by si to ako veštkyňa vedieť?“ spýtal som sa drzo. Jeden nedaj sa, druhý neboj sa. Ako deti.

„Ja riešim dôsledky, nie dôvody.“ Opäť vyhrala.

„Asi len z vrtochu,“ mykol som plecami.

Bývali sme tu len rok, ale toto miesto sa mi nepáčilo, nevieme prečo. Asi mi z tej samoty začína šibať, no moja rodina to rešpektovala. Neznášal som tie ich ľútostivé pohľady, ktoré mi darovali vždy, keď som sa otočil chrbtom ich prejavom lásky. Žiť medzi samými pármi nie je nič ľahké. A vlastne len preto sme sa mali hneď po tejto návšteve sťahovať.

„Zlá voľba.“

„Prečo myslíte?“

„Lebo stratíš niečo, čo si ešte nenašiel.“

„Čo to je?“ opýtal som sa zvedavo, priam dychtivo.

Starena položila  zmierlivo svoje ruky na stôl a tajnostkárky sa ku mne nahla, šepkajúc tieto slová:

„Možno ma tak o rok budeš preklínať, Edward, ale nakoniec mi poďakuješ. Nájdeš niekoho, v koho si ani nedúfal. Budeš oň musieť mnoho ráz zvádzať ťažké boje, ale nakoniec nájdeš svoj šťastný koniec. Ten totiž potrebuje každý.“

Jej slová ma hlboko zasiahli a presvedčili ma, aby som zostal. Už len pre svoju zvedavosť. Ale veril som, že snáď... hovorila snáď o láske?

„No, kde je tvoj šťastný koniec?“

„Onedlho si ho nájdem aj ja. Onedlho odídem.“ Až teraz som si všimol, že má v rukách tú striebornú dýku.

„Ale zatiaľ... zbohom a pamätaj na to, čo som povedala.“

Bez slova som vstal a odišiel. Nesnažil som sa ju zastaviť v tom, čo chcela s tou dýkou urobiť – nastal jej čas, je to jej voľba.

Urobím rodine radosť – zostávame tu.

Konečne som pochopil.

Autor: leacullenfun (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Dum spiro, spero: