Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Dieťa z vízie

22.02.2012 (19:45) • Soso177 • FanFiction jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1568×

Dieťa z vízie

Dívam som sa na tých dvoch anjelikov a už aspoň stýkrát som si túžobne povzdychla. Každým dňom sú tie Nessiine dcéry krajšie.

Registrujem Jasperov chápavý pohľad. Niekedy mi rozumie viac, ako ja sama.

Napríklad teraz svojej túžbe vôbec nerozumiem. Neviem, kde sa nabralo to semienko, no skôr, než som si uvedomila, čo to je, vyklíčilo a rozrástlo sa ako dajaká burina. Nedá sa tomu zabrániť, je to príliš silné.

Cítim, že ma štípu oči, z ktorých už nikdy nevzíde slza. A vnímam telo, z ktorého nikdy nevzíde dieťa.

Z ničoho-nič ma prepadne divný pocit. Prečo má ona to, po čom som ja ani nestihla zatúžiť, keď som bola človekom? Prečo musí byť osud krutý práve ku mne? Prečo ma obral o možnosť mať dieťa?

Rýchlo tie myšlienky zaháňam.

Tak nesmiem myslieť. To, že som sa stala upírom, som nikdy nebrala ako nevýhodu. Svoj ľudský život som strávila v blázinci. Nikto neveril mojim víziám. Veľa si nepamätám, no viem, že som nikdy neľutovala, že už nie som človekom. Ako upír mám totiž oveľa väčšiu šancu, že urobím dieru do sveta. Možno aj vlastnú módnu značku.

Čo by mi malo z ľudského života chýbať? Viac ako storočie som to nevedela.

Len keď teraz hľadím na tie rozkošné tváričky, žiarivé oči, bacuľaté líčka... a uvedomujem si, že chcem, aby som mala vlastné.

Nie je to túžba na základe logiky. Mojej existencií doteraz nič nechýbalo. Lenže doteraz som nepoznala ten pocit. Vlastne to nie je pocit, ale želanie. Alebo vlastne niečo silnejšie než len želanie, je to prahnutie.

No nikdy mu nebude koniec. Táto jediná vec v mojom živote sa nesplní.

Oči ma štípu stále viac.

Mohla by som si dieťa adoptovať, ale to by podľa všetkého a podľa Carlislea nebolo správne. Obrala by som to dieťa o možnosť mať normálny, ľudský život. Lebo sú určite ľudia, ktoré by tomu dieťatku dokázali dať viac než mu dokážem dať ja.

Našťastie Jasper podporil moje presvedčenie, že dieťa by bolo šťastné aj napriek tomu.

„Nedáš mu možnosť mať šťastný normálny život s vlastnou ľudskou rodinou. Vezmeš mu ho pre vlastné potešenie. Myslíš, že je to tak správne?“

Nie, nie je to správne a preto sa mám so svojim prianím naučiť žiť a jedného dňa sa ho naučím ovládať, presne ako smäd.

Štípanie očí začína byť neignorovateľné.

Vidím smejúcu sa Nessie, ako berie na ruky jedno zo svojich šťastíčok, aký úsmev sa jej rozlieva po tvári, koľké šťastie sa jej zrkadlí v očiach.

Začínam zrýchlene dýchať napriek tomu, že nepotrebujem vzduch.

Všetci sa otáčajú a smutne ma pozorujú. Rose sa mi s porozumením zahľadí do očí a tým akoby odkazovala: „Neboj, síce to nikdy nepominie, ale raz bude lepšie.“  

Nevydržím tú spaľujúcu beznádej. Zdá sa mi, že vybuchnem.

Skúšam sa upokojiť, ale nejde to. Je to príliš silné. Vyčarujem krehkú napodobeninu úsmevu a utekám ku dverám.

S jednoduchým „čauko“ opúšťam miestnosť a bežím ku svojmu autu. Nasadnem a štartujem.

Kanáriček zvesela zapradie a ja dupem na plyn.

Chcem ujsť, chcem sa skryť pred tou ohromujúcou bolesťou z nenaplneného sna.

Brázdim cestu a vnímam vzduch svištiaci okolo mňa.

Aj na rýchlej ceste sa moje myšlienky krútia okolo čohosi, čo nikdy nebude moje. Rose po tom túžila už ako človek, nikdy neprestala, mňa to prepadlo z ničoho-nič, Bella sa svojho tiež nevedela vzdať, aj keď ju to zabíjalo. Nechápala som ju. Teraz chápem.

Je to zvláštne, že sa mi to stalo. Vždy som bola spokojná, moja existencia bola vrcholne úspešná. Mala som pred sebou ešte tak veľa... Nikdy by som nemala také možnosti aké mám teraz, keby som bola človek. Lenže ja si nepamätám, aký som mala život. Skončiť v blázinci asi nie je najšťastnejší koniec. Moje vízie sa teda určite viac hodia do tohto neprirodzeného sveta, ako do toho ľudského.

Svojmu stvoriteľovi som vždy bola vďačná – a ešte viac potom, ako som sa dozvedela, že ma vlastne zachránil pred Jamesom – tiež som vždy vedela, keby som mala možnosť voľby asi by som chcela byť upírom.

Teraz som však oveľa viac neistá. Dokázala by som si uvedomiť, čoho všetkého sa vzdávam? Keby som si mohla vybrať, brala by som do úvahy dieťa? Veľa rokov mi to ani nenapadlo. Ale teraz, keď po ňom túžim.. Bola by som dosť rozumná a rozmýšľala aj o snoch, ktoré by som bola mala o desať či pätnásť rokov? I keď nakoniec – načo o tom rozmýšľať a zbytočne sa trápiť, keď to teraz aj tak nezmením.

Parkujem v Port Angeles. Ušla som naozaj kus cesty. Takú dlhú ako niť mojich myšlienok, takže teraz mám úplne vyfučanú hlavu.

Kráčam bez rozmyslu, cieľa či myšlienok.

Ľudia prechádzajú okolo mňa.

Vtom mi dojde, že som medzi ľuďmi a nie som ničím zahalená pred slnkom. Pozriem na nebo. Veľké, šedé tučné mraky. K slnku pekne ďaleko. No aj tak vyťahujem z kabelky šatku a slnečné okuliare.

Znova idem. Všetko plynie okolo mňa – mimo mňa. Všetko je príliš vzdialené, nepodstatné... a zároveň tak blízke.

Nedokážem vnímať iba vlastnú prázdnotu. Rozhovory zvučia okolo mňa až príliš hlasno. Počujem ich oveľa detailnejšie ako oni sami. Rozprávajú sa o svojich zážitkoch, starostiach i problémoch... každý má nejaký problém. Niekto väčší, niekto menší. No zvládnuť sa dá každý. Jeden ťažšie, iný ľahšie, ale každý. Potom musí existovať riešenie aj pre ten môj.

A vtom vidím chlapca. Môže mať tak najviac šesť rokov. Normálny, obyčajný – ale na vozíčku. Nohy má čudne pokrútené, ako keby si ich necítil. Vozík tlačí štíhla žena s tunikou štýlovo zladenou s opaskom na značkových texaskách. Peknú tvár jej však špatia vrásky. Výrazné oči, chlad a zatrpknutosť. Je pekná, štýlovo oblečená, ale nahnevane sa mračí. Neuveriteľné, ako veľmi môže ovplyvniť výzor obyčajné zamračenie. Tie vrásky sú totiž len z toho. Je to mladé žieňa, no toľko sa mračí, až má vrásky ako päťdesiat ročná.

„... mama hovorí tamto. Tak čo s ním mám robiť?! Poškodí si miechu, ochrnie a ja sa mám starať?! Mala som zdravé decko... prečo sa to stalo práve mne? Je s tým len práca, práca pre mňa! Lenže čo mám robiť? Dať ho do ústavu ako hovorí mama? Keby bol opatrnejší a dával pozor...“ frfle si popod nos a podráždene tlačí vozík s chlapcom dopredu.         

Zostávam stáť. Ako zaseknutá. Už viac nevnímam chlapca na vozíčku, ani jeho matku.

Pred očami mám dievčatko s medovými vláskami a sladkými modrými očkami. Má krásnu okrúhlu tváričku, jamku na brade, na ústočkách úsmev. Držím ju v náručí a nesiem ku vchodovým dverám. Dverám nášho domu so striebornou kľučkou...   

Z ničoho-nič sa vízia pretrhne a ja sa pozerám na dievčinu asi vo veku sedemnásť rokov. Vlásky medovo-zlatej farby má v krátkom účese po končeky uší, no oči má zlatej farby, pokožka sa trbliece ako diamant, keď na ňu dopadajú slnečné lúče. Nos má ako gombička presne ako to bábätko z prvej vízie.

Potom sa mi ešte mihne nápis Liečebný ústav a tabuľa s mestom Port Angeles.

Pohľad sa mi zase vyjasní. Hlava sa mi trocha točí. Žmurkám, snažím sa utriediť si myšlienky.

Cítim neznámy, zato hrejivý pocit na mieste, kde leží moje nehybné srdce. To dievčatko bola tá najkrajšia bytosť, akú som kedy videla. Chcela som ju. Zatúžila som ju znova vidieť.

„Madam, ste v poriadku?“ spýta sa ma akýsi pán. Napadlo mi, že vyzerám dosť čudne – stojaca meravo, s neprítomným pohľadom uprostred chodníka.

„Iste, nebojte sa, len som sa trocha zamyslela,“ žiarivo som sa na toho pána usmiala. Hneď sa uvoľnil a s pobaveným úškrnom sa vybral ďalej.

Privolávať si víziu uprostred davu ľudí nie je najlepší nápad, ale to dievčatko som musela vidieť.

Vraciam sa k autu, takmer utekám.

Sadám si dovnútra, pohodlne sa usadím a privolám si víziu - ako už toľko ráz. Viem, čo tá predošlá znamenala, no nehodlám sa zamýšľať ako sa tým všetko mení.

Cítim len naliehavú túžbu. Vidím to dievčatko. Leží v postieľke až v príliš bielej izbe. Malej a sterilnej ako v nemocnici. Nato vidím dvere – a číslo na nich. Vtedy viem, čo musím robiť.

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa z vízie :