Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Dieťa z vízie 2. časť

01.03.2012 (21:30) • Soso177 • FanFiction jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 1921×

Dieťa z vízie 2. časť

Pomaly kráčam po schodoch a otváram dvere nášho domu.

Bella a Edward sú už vo svojom domčeku, zachytila som ich pach, nemohol byť starší ako hodinu.

Nessie a Jacob sú už tiež určite u seba, je veľa hodín a ich malé zlatíčka treba uložiť.

Zaujímavé, ale teraz ma myšlienka na ich deti vôbec nezabolela.

Carlisle je v pracovni, počujem ako prevracia stránky nejakej knihy a je s ním aj Esme, ktorá si niečo kreslí.

Emmett a Rosalie sú v kúpeľni, majú tam pustenú sprchu.

Ten, ktorého ja hľadám, stojí pri presklenej stene a sleduje tečúcu rieku.

Jedným skokom som pri ňom. Nemusím zdraviť, aj tak vie, že som tu.

„Chýbala si mi,“ povie s očami ďalej uprenými na rieku.

Nepýta sa, kde som bola. Náš vzťah je založený na vzájomnej dôvere, takže by nemalo žiadny zmysel, keby sme kontrolovali kto kde bol a čo presne robil. O to viac si ho cením.

„Aj ty mne,“ zašepkám.

Jasper ma objíme okolo pliec a pritiahne ma k sebe. Ja sa k nemu pritúlim a zaborím tvár do jeho hrude. Pobozká ma do vlasov a zhlboka sa nadýchne mojej vône. Aj ja, samozrejme, vnímam jeho nádhernú škoricovo-jablkovú arómu. Nikdy sa jej neviem nabažiť.

Nejakú dobu tam len tak stojíme a užívali si prítomnosť toho druhého a krásu tej takmer dokonalej chvíle.

Takmer dokonalej.

Veľmi dlho som nevedela prísť na to, čo presne mi chýba. Teraz to už viem, a možno som prišla na možnosť ako to zmeniť.

Jasper sa odtiahne a prekvapene zažmurká.

„Si veľmi zvláštne rozrušená,“ podotkne a skúmavo sa na mňa zahľadí.

„Mala si víziu,“ skonštatuje nakoniec.

Ako je možné, že ma tak dobre pozná?

„Hmm, hej...“ prikývnem, zrazu celá nesvoja.

Čo keď s tým nebude súhlasiť? Čo keď sa mu to bude zdať príliš zložité, príliš nezodpovedné alebo nemožné?

Pozriem sa mu do očí a nájdem v nich toľko viery a nehy, až sa za svoje myšlienky zahanbím. V tej chvíli to chcem zo seba všetko dostať.

„Bola som v meste a mala som víziu a myslím, že viem, čo treba robiť,“ rozprávam veľmi rýchlo a naliehavo. „Vieš ako sú deti v liečebných ústavoch? Choré, postihnuté. Ich rodičia to nezvládli a tak ich tam strčili. Pritom sú to len nevinné deti, ktoré potrebujú, aby ich niekto ľúbil a venoval sa im. Namiesto toho sú zavreté v malých, bielych izbách, úplne odrezané od sveta. Nemôžu sa učiť, snívať ani sa rozvíjať. To má byť život? Nie, to je len nejaká veľmi chabá napodobenina. Nie je to správne a nikto tomu nevie zabrániť. Predsa aká je šanca, že si niekto adoptuje postihnuté dieťa, keď môže mať zdravé? Veď na to sa ešte aj ťažko pozerá. Lenže niekto ako my, kto je dostatočne finančne aj časovo zabezpečený, im môže dať všetko. Starostlivosť, lásku, bezpečie, domov. A nakoniec aj niečo, čo im nedá nikto iný. Zdravie.“

V dome zostala nezvyčajné ticho.

„Jazz?“ spýtam sa neisto.

Jasper na mňa vyvalene pozerá. Čakám. Neviem čo viac dodať.

„Čo presne si videla v tej vízií?“ opýta sa zastretým hlasom.

„Ja... videla som dievčatko s modrými očkami. Niesla som ho ku nám. Patrilo do rodiny a keď vyrástlo...“

Jasper si to už domyslel.

Zadívam sa na zem, oči ma začnú neznesiteľne štípať.

Cítim jeho dlane na tvári, keď mi jemne nadvihne bradu, aby sa mi mohol pozrieť do očí.

Jediný pohľad stačí.

Pochopil.

................ 

Volá sa Angelica a má osemnásť mesiacov.

Narodila sa predčasne, jej mama chytila v dvanástom týždni tehotenstva rubeolu, čo je infekčná choroba, ktorá zväčša prebehne bez väčších komplikácií. Ohrozuje iba nenarodené deti.

Angelica sa kvôli tomu narodila skôr a to s detskou mozgovou obrnou, čo je nepokračujúce funkčné poškodenie mozgu. Angelica trpí spastickou, konkrétne diparetickou, formou obrny. To znamená, že má ochrnuté obidve dolné končatiny.  

Jej mama sa volala Sophie Stiltnová, teraz už Prewettová, mala tridsať osem rokov a mala ju so svojim milencom. Angelica bola nechcené dieťa, prešľap, omyl, ktorý jej pokazil manželstvo a aj milenec sa s ňou nakoniec rozišiel. Keď sa jej malá narodila postihnutá, úplne ju to dorazilo a vzdala sa jej.

Presne som vedela, ktoré dieťa chcem, sociálna pracovníčka sa nestíhala čudovať, že si pýtam presne také dieťa, aké tam majú.

Bol to zložitejší proces, než som si predstavovala. Museli sme sa s Jasperom zapísať do niečoho ako poradovníka, podstúpiť psychické testy, kde nám kládli plno súkromných otázok.

Mali sme ísť aj na zdravotné vyšetrenie, lenže ako to môže dopadnúť u upíra, keď len počet chromozómov nie je rovnaký? Museli sme ho sfalšovať, ale s Carlisleovou pomocou sa nám to podarilo.

Našťastie, že nás pred piatimi rokmi, kedy mladí začali pracovať, tiež pochytilo, aby sme si niečo pohľadali. Ja som módna návrhárka a na pol úväzku pracujem aj v jednom módnom časopise.

Jasper je niečo ako psychiater. Raz sa mi zdôveril, že aj keď už nezabíja ľudí, stále ho trápi, koľko životov zmaril. Chcel by to svetu, alebo skôr ľudom, vynahradiť. Okrem vylepšených zmyslov má predsa ešte veľkú výhodu vo svojom dare. Ako psychiater dokáže veľmi dobre určiť emócie ľudí, a vlastne celkovo každého odhadnúť. Je v tom dobrý a páči sa mu, že niekomu pomôže so životom. Už predtým mu to napadlo a jedného času, asi pred tridsiatimi rokmi, aj vyštudoval. Carlisleovi sa tá predstava veľmi páčila.

Obidvaja máme veľmi dobrý príjem, takže čo sa týka finančného zabezpečenia, nie je žiadny problém. S domom tiež nie. Najnovšie má každý pár vlastné poschodie.

Celkovo má tá doba, kým si ju adoptujeme, trvať deväť mesiacov. Ako keď normálne dieťa čakáš, nech sa môžeš dostatočne pripraviť.

Sociálnej pracovníčke stále nesedelo, prečo si chceme adoptovať postihnuté dieťa. Koľkými posedeniami sme si museli prejsť a koľkokrát sme si museli odpovedať na tú istú otázku stále dookola.

Po nejakých troch mesiacoch sme si mohli malú brávať na víkendy.

Pripadalo mi to choré. Akurát si ako tak zvykla na nové prostredie a zase sa musela vrátiť.

Začiatky boli veľmi ťažké. Angelica nemala absolútne žiadny záujem o nič. Nebola zvyknutá, že sa okolo nej niečo deje, aby sa jej niekto venoval.

Postupne sa prestala prekvapovať a dokonca sa začala tešiť. Brávali sme si ju pravidelne, urobili sme jej vlastnú izbu, hrali sme sa spolu a cvičili sme s ňou, čo nám Carlisle odporúčal.

Spĺňali sme všetky pravidlá.

Jasper bol veľmi trpezlivý a odhodlaný, zase prekonal moje predstavy. Aj rodina nám, samozrejme, veľmi pomohla. Snažili sa čo najviac nám to uľahčiť, podporovali nás.

Podľa Esme to bol priam úchvatný nápad. Postaráme sa o cudzie dieťatko, dáme mu lásku, istotu, nehu a všetko, čo bude potrebovať. A dáme jej aj možnosť výberu. Až vyrastie, je skoro isté, že sa z nej stane upírka.

Náš jed vylieči všetko a Angelica bude chodiť.

Zostávajú ešte dva mesiace.

Angelica už v podstate býva u nás a súd rozhodne v náš prospech.

Videla som to.

Stačí už len počkať a vybaviť nejaké formuláre.

Bude z nej Angelica Cullenová, z Jaspera bude otec a zo mňa bude mama.

Meno Angelica znamená v latinčine anjelska.

To meno sa jej podľa mňa veľmi hodí. Je nádherná a ja by som bola schopná celý život stráviť len tým, aby som sa na ňu pozerala.

A jej husté medovo-plavé vlásky majú rovnaký odtieň ako Jasperove. Podobá sa na neho, aj keď je to nemožné.

Túžba, ktorá sa nikdy nemala splniť, sa predsa naplní.

Je to krajšie ako ten najúžasnejší sen.

Rosalie sa, samozrejme, už tiež zapísala do poradovníka... 

Ako sa vám páčilo? Komentujte...

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa z vízie 2. časť: