Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Čo by bolo keby alebo ako si Rosalie splnila svoj sen I. diel

Čo by bolo keby alebo ako si Rosalie splnila svoj sen I. dielCullenovci si kľudne žijú vo Forkse a Renesmee už oslavuje svoje siedme narodeniny. Až jedného dňa ich napadne klan iných upírov, no keďže vďaka Aliciným víziam o tom vedia, môžu sa na to nachystať. Nessie už môže konečne bojovať po tom, čo jej to Bella s Edwardom nechceli doteraz dovoliť. No hneď pri svojom prvom boji jej súper nebude ďaleko od toho, aby ju zabil, a tak sa bráni, uhryzne ho. No stane sa niečo, čo nikto nečakal, on sa zmení z upíra späť na človeka. Žeby Renesmee odhalila svoj nový dar? Alebo sa u nej prejavil až teraz? A čo Rosalie? Využije šancu byť znova človekom, alebo navždy ostane v tele upíra, s ktorým sa doteraz nevyrovnala? Volturiovci sa im tiež pripletú do cesty a ako to nakoniec skončí?
Takže, táto jednorázovka bude rozdelená na dve časti vzhľadom na to, že je trochu dlhšia. A ak sa dostanete až na koniec, budem rada, ak mi napíšete komentár. Či sa vám to páčilo, alebo čo sa vám tam nepáčilo. Druhú časť pridám maximálne deň - dva po tejto.

Prečo si vybrali nás? Čo sme komu urobili? Snažíme sa tu žiť pokojným upírskym životom a potom niekto príde a chce nás, len tak pre nič za nič, zničiť. Ešteže máme Alice a jej vízie, inak by sme sa na nečakanú nemilú návštevu nemohli pripraviť. Už týždeň je z nás Jasper na nervy, čo sa nás snaží upokojovať. Už týždeň je to odvtedy, čo mala Alice o tomto víziu. A už týždeň je to od mojich siedmych narodenín. Presne tak, už je to tomu sedem rokov, čo som sa narodila. Hoci, vyzerám už na osemnásť.

„Ness, kde sa túlaš? Poď rýchlo sem, musíme trénovať,“ vyrušil ma zo zamyslenia Emmettov hlas.

„Ale veď už idem,“ vstala som rýchlo z trávy a bežala ku nášmu domu. Vonku už pri ňom všetci stáli a čakali asi len na mňa. Tak sme začali trénovať. Moji rodičia mi už konečne dovolili zapojiť sa do bojov.  Nenávidela som chvíle, keď som sa musela skrývať alebo len nepozorovane sledovať, ako prebieha boj a cítiť sa tak strašne bezmocne. Teraz nastal aj môj čas zapojiť sa do našej ochrany.

Najprv som bojovala proti Esme. Vyhrávala väčšinu času, no potom som využila moment prekvapenia a dostala som ju. Proti ostatným s ich darmi som nemala bohvieaké šance. Zvíťazila som len nad Jasperom, ktorý sa snažil zmiasť ma menením mojich nálad, no raz sa mi podarilo dostať sa ku nemu tak, aby som sa mohla dotknúť a zaplniť mu myseľ mojimi myšlienkami a spomienkami. Potom som využila krátky moment nepozornosti a zhodila som ho na zem. Síce hneď vyskočil na späť a bojovali sem ďalej, ale ja som to aj tak brala ako víťazstvo.

Deň príchodu neznámych sa blížil míľovými krokmi, trénovali sem preto niekoľkokrát denne. Posledný deň, preto že sa Alicina vízia nezmenila, sme sa vybrali na lov, aby sme boli čo najsilnejší. Odbavili sme to rýchlo a teraz sme mali všetci úplne zlaté oči. Teda, až na Jacoba.

A nastal deň D. Zhromaždili sme sa vonku a čakali sme. Po chvíli, ktorá bola dlhá aj krátka zároveň, nakoniec prišli. Vybehli z lesa a ani sa nečudovali, že sme ich očakávali. Bolo ich asi desať. Ani sa nepozastavili, hneď sa na nás vrhli. Nás bolo tiež desať, takže to bol boj jeden na jedného. Nestíhala som si všímať, čo robia ostatní. Dokázala som sa sústrediť len na upíra, s ktorým som bojovala. Bol vysoký, štíhly, s krátkymi čiernymi vlasmi a karmínovo-červenými dúhovkami. Bol aj dosť silný, no ja som sa len tak nedala. Nemohla som predsa zlyhať už pri mojom prvom boji. Vykrútil mi ruky dozadu a chystal sa ma zabiť. Všimla som si, ako sa mi Alice chystala pomôcť, no nebolo treba. Silno som svojho súpera uhryzla do ramena, keď som sa ku nemu otočila. On len skríkol od bolesti a prekvapenia a pustil ma. V kŕčoch spadol na zem a ďalej sa nehýbal. Vyzeral ako mŕtvy, no nebol, nevedela som ale, čo sa s ním stalo. Ešte som takto upíra nevidela reagovať na uhryznutie.

Po chvíli sa boj, našťastie, skončil. Jasper utŕžil pár ďalších uhryznutí, ktoré sa však popri tých jeho stratili a Esme s Bellou mali úplne dotrhané oblečenie. Zvyšok rodiny bol v poriadku.

Traja upíri ušli, šiesti boli porazení, roztrhaní a spálení. Posledný, desiaty, ležal pred mojimi nohami a stále sa nehýbal.

„Čo spravíme s týmto tu? Nevie niekto, čo s ním je? Ness, čo si to s ním porobila?“ pozrel na mňa Carlisle spýtavo a ukázal na upíra ležiaceho predo mnou.

„Ja som ho len uhryzla! Nič viac. Asi má alergiu na upírí jed alebo čo,“ dopovedala som ironicky a pokrčila plecami.

„Ale veď ty nemáš jedovaté zuby, to by tu už Jacob nebol,“ ozval sa Edward. Svoje bronzové vlasy mal rozstrapatené na všetky svetové strany a skúmavo hľadel raz na mňa, raz na môjho súpera. Mal pravdu, naozaj nemám jedovaté zuby, veď keď som ako malá hrýzla Jaka, nič sa mu predsa nestalo.  Carlisle dlho rozmýšľal a potom s povzdychom prehlásil:

„Vezmime ho dnu. Uvidíme, čo s ním je a ak sa nás bude snažiť zlikvidovať, čo teraz v jeho stave nie je možné, tak ho budeme musieť zničiť.“

„Nebude sa nás snažiť zničiť, zatiaľ je to všetko s budúcnosťou v poriadku,“ usmiala sa na nás Alice. No ale môže sa mýliť. Bude o tom vedieť, až keď sa náš neznámy preberie a rozhodne sa.

„Môžem ho potom strážiť?“ ponúkol sa Jacob.

„Ďakujem, teraz kvôli tvojmu rozhodnutiu nevidím jeho budúcnosť!“ vykríkla na neho Alice a nahnevane na neho zazerala. On len pokrčil plecami, akoby sa nič nedialo.

Vzali sme ho teda dnu a položili sme ho do Carlislovej pracovne na operačný stôl. Stále sa nehýbal, oči mal zatvorené a vyzeral ako mŕtvy. Jacob do neho štuchol a on sa pohol. Rýchlo stiahol ruku preč a nechal ho tak. Ostatní, okrem nás dvoch a Carlisla, odišli dolu do obývačky.

„Hej, Renesmee, ty si ho asi uspala. Teraz je z neho Šípková Ruženka,“ uškrnul sa na mňa Jacob a ja som ho buchla do ramena.

„Nerob si srandu, Jacob Black, je to vážne. Možno ho prebudí len bozk z pravej lásky. Môžeš začať,“ usmiala som sa na neho ako anjelik a on sa na mňa len zhrozene pozrel, potom na našu obeť a zdrhol odo mňa preč. Akoby som bola schopná donútiť ho k tomu bozku, tss...

„Ostanem pri ňom, keď sa vĺčik zľakol,“ oznámila som Carlislovi vážne.

„Dobre, dávaj na neho pozor. Keby sa niečo dialo, zavolaj. Potom sa aj vystriedame,“ súhlasil a otočil sa na odchod. Vtedy som dostala strašnú chuť naštvať nejako Edwarda. Asi preto, že mi stále lezie do hlavy a aj vtedy, keď nechce. Pozrela som sa na odchádzajúceho Carlisla a pomyslela som si: „On má tak úžasné vlasy a dokonalú postavu! Keby nebol zadaný, tak neviem, neviem. Už viem, čo na ňom tie sestričky v nemocnici vidia,“ uškrnula som sa pre seba a na Edwardovu reakciu som nemusela dlho čakať.

„Renesmee Carlie Swanová Cullenová!“ ozvalo sa zdola z obývačky naštvaným Edwardovým hlasom.

„To máš za to, že mi stále lezieš do hlavy,“ zasmiala som sa vysokým zvonivým hlasom. Postavila som sa ku stene a pozorovala som nášho upíra. Za celých sedem hodín, čo som pri ňom stála, sa ani nepohol. „Bože, čo robí? O čo sa pokúša? Ešte ho to baví?“ prevrátila som očami a zbehla som dolu do obývačky, že nech ma niekto vystrieda. Nikomu sa veľmi nechcelo, no nakoniec to vzal Carlisle.

Ja som zatiaľ začala s Emmettom stavať veľkú kartovú vežu. Keď už siahala po strop, postavili sme ďalšiu. Nakoniec z toho všetkého vznikla celkom slušná pyramída. A vtom som to začula.

Tlkot srdca, pravidelný, ozývajúci sa zhora. Počuli to aj ostatní a hneď sme vyleteli hore, skôr ako nás stihol Carlisle zavolať. Natlačili sme sa do tej malej miestnosti a niektorí zhrozene, iní prekvapene  sme pozerali na upíra ležiaceho na stole. No, už to ale asi nebol upír. Bilo mu srdce. Krv mu prúdila v žilách. Dýchal.

„To nie je možné,“ zhrozene vydýchol Carlisle a len na nás zúfalo pozrel.

„On sa zmenil, späť na človeka. Z upíra na človeka!“ Nemohli sme tomu uveriť, o ničom takomto sme zatiaľ ešte nepočuli. Veď to ani nemôže byť možné.

Po pár sekundách, čo sme nič nehovorili, zrazu pomaly otvoril oči.

„Och, čo sa deje? Kde to som? A prečo ma tak strašne bolí ruka?“ bolo prvé, čo sa nás opýtal. Lepšie sa nás pozrel, potom na seba a vykríkol.

„Nie! Čo ste to so mnou urobili? Prečo som človek? Ja nechcem byť! Zmeňte ma naspäť!“ kričal na nás. No už pri ňom stál Emmett s Jasperom a držali ho, aby nespravil niečo hlúpe. Nemal proti nim šancu, no aj tak stále kričal a kopal nohami vo vzduchu, až kým sa Jasperovi nepodarilo utíšiť ho. Tak na nás už len ten upír/človek pozeral svojimi modro-zelenými očami a my sme nevedeli, čo robiť.

„Renesmee? Poď so mnou, musíme sa porozprávať. Alice, Edward, ostaňte tu s ním a dajte na neho pozor,“ spamätal sa Carlisle ako prvý. Tak som za ním bežala do jeho pracovne spolu s ostatnými.  Sadol si za svoj stôl a pokynul nám, aby sme si tiež sadli.

„On ´odpadol´ až po tom, ako si ho uhryzla? Nestalo sa mu nič predtým?“

„Áno a nie. Proste ma chytil a chcel ma zabiť. Tak som sa otočila a uhryzla som ho do ramena. On spadol v kŕčoch na zem a potom sa prebral až ako človek,“ odpovedala som mu pravdivo a pozerala som sa mu do očí.

„Je možné, že by som mala nový dar? Lebo by to malo zmysel. Som poloupírka. Napol upír,  napol človek. Čiže, možno môžem svojim uhryznutím človeka zmeniť na upíra a upíra na človeka,“ zamyslela som sa a dávalo mi to čím ďalej tým väčší zmysel.

„Čo si o tom myslíš?“ pozrela som na neho vyrovnane a čakala na jeho odpoveď.

„Podľa mňa to je možné,“ ozvala sa spoza mňa Bella.

„Je to jediné možné vysvetlenie toho, čo sa stalo.“ Carlisle s nami nakoniec súhlasil.

„To znamená, že by som ešte mala šancu?“ spýtala sa Rosalie s nádejou v hlase. Všetci sme sa na ňu zhrozene pozreli, lebo sme vedeli, na čo myslí.

„Ale Rose, myslíš to vážne? Si si istá, že to vážne chceš?“ otočil sa ku nej Emmett a chytil jej tvár do dlaní.

„Vieš, že je to to, po čom so vždy túžila a myslela si, že to pre mňa nikdy nebude možné? Em, ja to chcem. Chcem byť zase človekom,“ zašepkala potichu pevným hlasom a pozerala mu do očí.

„V tom prípade idem do toho s tebou,“ povedal vyrovnaným hlasom. Rosalie sa na neho rýchlo pozrela a prehovorila:

„Em, nerob to, ak to nechceš. Ja to pochopím. Nerob niečo, čo si nikdy nechcel. Nemôžem a ani ťa do toho nechcem nútiť.“ Emmett sa však len viac usmial, pobozkal ju a povedal jej:

„Jediné, čo som vždy chcel a po čom stále túžim, je to, aby som bol s tebou. Nezáleží na tom, či ako upír, alebo človek, je mi to jedno. Ak pôjdeš ty, pôjdem aj ja.“

„Ďakujem ti,“ zašepkala mu Rose.

„Rosalie, neviem naisto, či má Nessie vážne takýto dar,“ povedal jej Carlisle, ale keď videl, aká je šťastná, dopovedal: „Ale dúfam v tom kvôli tebe. Každý má právo žiť tak, ako to sám chce.“

„A čo bude s ním?“ ozvala sa z vedľajšej miestnosti Alice a myslela tým nášho upír-človeka.

Všetci sme zišli dolu do obývačky aj s naším hosťom. Volal sa Marc, ako sme sa dozvedeli. Pýtali sme sa ho, prečo na nás zaútočili a jeho vysvetlením bolo to, že mali radi boj a nemohli premrhať príležitosť. Len som nad tým znechutene pokrútila hlavou, ale nerozoberala som to ďalej. Hovoril však pravdu. Vedel, že sme v presile, že sme upíri a že by sme sa ho neváhali zbaviť, keby robil hlúposti. Edward by nám aj tak povedal, či klame alebo nie.

Rozhodli sme sa, že pôjdeme do Volterry. Marc môže požiadať Ara o tom, aby ho premenil späť na upíra a vzal  ho do gardy, lebo my sme ho zmeniť odmietli. A my ho môžeme poprosiť o povolenie, aby som mohla Rose a Ema zmeniť. Tí by určite nevyzradili naše tajomstvo a neporušili upírske zákony, no keby som ich premenila teraz, aj tak by sa o tom Volterra dozvedela a potom by bolo zle. Prišli by za nami, možno chceli vysvetlenie a mohlo by to skončiť bojom.

 

„Kde ste? Ponáhľajte sa, lebo nám ujde lietadlo do Talianska,“ zakričala som na celý dom v ráno odchodu. Poobzerala som sa a nikde nikto.

„Hej, Ren, ty meškáš, nie my,“ ozvalo sa zvonku pobaveným hlasom a tak som sa tam vybrala pozrieť. Všetci už sedeli v aute (autách) a čakali tuším, už len na mňa, už aj Marc tam bol. To som vážne posledná? V duchu som sa nad tým pousmiala a naskočila som do Carlisleovho čierneho Mercedesu, ktorý bol najbližšie.

Na letisku sme nemali ani najmenšie problémy, dokonca aj Marc mal doklady. Tie sme mu vybavili pár dní pred tým. Kto ale vraví, že legálnou cestou. Čo už, tak je Jenks zase o pár dolárov bohatší.

O niekoľko hodín sme pristávali v Ríme a odtiaľ sme sa prípojným letom dostali priamo do Volterry. Bol už večer, keď sme tam prišli, takže sme si nemuseli dávať pozor na slnko. Známou cestou sme zamierili ku Volturiovskému zámku a vstúpili sme dnu. O chvíľu sme už stáli v prijímacej hale a oznamovali Gianne, prečo sme prišli. No skôr, ako sme dovysvetľovali, už pri nás stál Demetri, ktorý ako stopár vycítil, že sme prišli, a za ním Aro.

„Carlisle, priateľ môj drahý, čo ťa sem privádza? Ako vám môžem pomôcť? A prišla celá rodina! To je milé,“ nahodil ten svoj super fejs, až som sa ho pomaly bála. Keď sa potom ešte začal smiať, Demetri sa len usmial a teatrálne prevrátil očami.

„Myslím, že recepcia nie je najvhodnejšie miesto na to, aby sme prediskutovali to, kvôli čomu sme prišli,“ odpovedal mu Carlisle zdvorilo.

„Tak teda, je neslušné nechať návštevu čakať. Poďte za mnou,“ pokynul nám a tak sme ho nasledovali. Prešli sme cez dlhú chodbu a dvere a ocitli sme sa vo veľkej priestrannej hale s troma trónmi na vyvýšenom mieste.

„Počkajte tu chvíľu, prosím, hneď som späť,“ povedal a rýchlo vybehol tade, kade sme prišli. Neprešlo ani pätnásť sekúnd a bol naspäť. Spolu s Marcusom a Caiusom vošli ku nám do siene. Caius a Marcus sa posadili na svoje tróny a Aro ostal stáť. Pri dverách stál Demetri s Felixom, Alec, Corin a pár ďalších členov gardy. Akoby sme neprišli v mieri. Ale zas, opatrnosti nikdy nie je dosť.

„Tak, milí priatelia, o čo ste nás prišli požiadať?“ otvoril Aro naše ´rokovanie´.

Carlisle sa ujal vysvetľovania. Začal tým, ako sme bojovali. Ako som uhryzla Marca a on sa potom v kŕčoch zviezol k zemi. Opísal mu, čo sa s ním dialo a že nakoniec sa premenil naspäť na človeka. Povedal mu aj našu teóriu o tom, že by to mohol byť môj dar, ale stále si tým nie sme istí. Traja Volterskí vládcovia nás zaujato počúvali a Carlisle pokračoval.

„Vlastne, prišli sme vás požiadať o to, aby ste nám povolili jednu vec. Rosalie nikdy nechcela byť upírom a stále nechce byť. Teraz, keď je možnosť, že by mohla byť znova človekom, chce ju využiť. Chce, aby ju Renesmee premenila, Emmett sa rozhodol tak isto. Mohli sme nechať Ness, nech ich premení, alebo sa o to aspoň skúsi, no aj tak by ste sa o tom dozvedeli a museli by ste zakročiť. Preto sme prišli za vami so žiadosťou, či skôr prosbou, aby ste nám to povolili. Vieme, že máte zákon, ktorý nariaďuje, aby každý človek, ktorý vie o upíroch, bol premenený alebo zabitý. Rosalie a Emmett by však nikdy ľuďom neodhalili našu pravú identitu. Veď sú aj oni upírmi a pochybujem o tom, že by chceli zradiť svoju rodinu,“ pozrel na nich a oni len pokrútili hlavami, že v žiadnom prípade.

„Nechceme ich odhovárať od ich rozhodnutia, je to ich vec. Ak si to takto želajú, potom majú našu plnú podporu. Môžeš sa pozrieť, že hovorím pravdu, Aro,“ povedal a natiahol ku nemu ruku, pričom spravil krok dopredu. Aro neváhal, hneď bol pri ňom a chytil jeho dlaň do svojej. Chvíľu sa mu prehrabával v spomienkach až kým našiel tú, ktorú hľadal.

„Fascinujúce,“ povedal nakoniec s mierne šialeným pohľadom. Pozrel sa ponad plece na svojich spoluvládcov a potom nám oznámil:

„Potrebujeme trochu času na rozmýšľanie. Svoje rozhodnutie vám oznámime zajtra na poludnie. Dovtedy môžete ostať u nás v zámku, Demetri s Felixom vám ukážu vaše izby.“

„Ďakujeme vám, veľmi si to ceníme,“ uklonil sa Carlisle úctivo a my sme ho nasledovali.

„Je tu ešte jedna vec...“ vyšiel spoza nás Marc, „ja, tiež by som vás chcel o niečo požiadať.“ Všetci traja vládcovia na neho upriamili svoju pozornosť a my sme zatiaľ vyšli von zo siene. Demetri s Felixom išli pred nami a ukázali nám naše izby. Boli celkom pekné a priestranné, netušila som však, načo je v každej z nich aj posteľ. Veď okrem mňa a Jaka ich potrebovať nebude nikto.

„Momentálne sú rozhodnutí pre áno,“ rozžiarila sa Alice a vrhla sa Rose okolo krku.

„Sľúb mi, že nás budete navštevovať, že nás budete mať stále radi, že budeš so mnou chodiť nakupovať, že...“ vychrlila na ňu záplavu prosieb a pokračovala by, keby ju od nej Jasper neodtrhol a neukľudnil ju.

„Sľubujeme Al, no najprv musíme počkať na ich rozhodnutie. Verím, že povedia áno,“ sľúbila nám Rosalie, nežne sa pozrela na Ema a pobozkala ho. Potom sme sa všetci už len usmievali a potichu dúfali, že Volturiovci rozhodnú tak, ako sme chceli.

„Hej, ľudia (irónia osudu), ja som unavená, idem spať, ráno ma nebuďte,“ usmiala som sa na všetkých, odišla som do svojej izby a vliezla som si do postele. O chvíľu som už spala ako zarezaná.

Na ďalšie ráno, keď som išla pozrieť Jacoba, som zistila, že im celkom vyplienil chladničku. Chúďa, Gianna, nebude mať čo jesť, veď Jake zjedol dokonca aj všetky nízkotučné biele jogurty a zeleninový šalát. Ach jaj, ten má ale apetít.

„A pýtal si sa, či môžeš?“ usmiala som sa na neho anjelsky. On mi len s plnou pusou prikývol. „No, možno hej, ale určite nie celú chladničku,“ pomyslela som si sarkasticky, ale stále som sa na neho usmievala.

Doobeda som sa nudila, nevedela som, čo robiť. Nakoniec sme sa spolu vybrali do mesta, aby sme si skrátili to ubíjajúce čakanie. Keď prvýkrát odbilo na poludnie, nervózne sme sa na seba pozreli a bežali sme späť do zámku. Vošli sme do trónnej siene a už nás tam čakali. Caius s Marcusom sa tvárili bezvýrazne a Aro ako vždy, tak som nevedela, ako sa rozhodli. Stačil mi však jediný pohľad na usmievajúceho sa Edwarda a Alice a vedela som.

„Už sme sa rozhodli. Dáme vám to povolenie, ale...“ začal Aro a ja som vedela, že bez toho „ale“ sa to nezaobíde.

___________________________________________________________________________

II.časť

Zhrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Čo by bolo keby alebo ako si Rosalie splnila svoj sen I. diel:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!