Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Aj anjeli existujú - 2. časť

18.06.2014 (13:45) • 9moncici9 • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1381×

Jasper:

Stále mi hučala ozvena toho hlasu v hlave, ale nemohol som inak. Chcel som jej vrátiť to, o čo prišla. Túžil som, aby znova uzrela východ slnka, vychádzajúce hviezdy. Daroval som jej bezpečie, ktoré zrakom získa. Nechcem ani pomyslieť, ak by jej niekto mal ublížiť a ona by to nevidela. Nemohol som tieto a podobné myšlienky držať v hlave, rozhodnutie padlo ešte skôr, ako som si to uvedomil.

Mám pocit, že som bol rozhodnutý už vo chvíli, keď ma Pán varoval. Žiara ustála a ja som svoje dlane opatrne dal dole z Alicinej tváre. Čakal som, že otvorí oči ale ona ich mala stále zatvorené, a tak som ju vyzval, aby ich otvorila. „Otvor oči, prosím.“ Alice ma počúvla a opatrne začala odliepať privreté viečka.

„Čo si to... Ako si to urobil?“ pýtala sa ma prekvapene, keď ich mala otvorené. Čakal som, že začne pozerať okolo seba a užívať si okolie, ale ona to neurobila. Miesto toho svoj zrak upriamila na mňa. Jej oči hľadeli do hĺbky mojej duše. Cítil som to ale nedokázal to vysvetliť. „Čím som si to zaslúžila?“ hlas sa jej pri tejto otázke zachvel a ja som sa iba usmial.

„Viem, čo si si musela prežiť, bolelo ma sa iba prizerať na tvoje trápenie. Nezaslúžila si si tento osud a ja som ti chcel niečo darovať na rozlúčku.“ Pri posledných slovách s ňou trhlo.

„Na rozlúčku? To ťa už nikdy neuvidím? Prečo?“ Ona ma chcela vidieť? Naozaj stála o ďalšie naše stretnutie? Zvláštne ma zahrialo pri srdci, ktoré sa rozbúchalo ako o závod. Škoda, že to nie je možné. Nejde to. „Jasper, prosím, nemôžeš odísť,“ vzlykla a silno ma objala. Bolo to tak spontánne, že som to vôbec nečakal. Prekvapila ma natoľko, že som nebol schopný ju objať. Moje ruky viseli pozdĺž tela.

„Alice, netráp ma, nevieš si predstaviť, aké je ťažké odísť. Nedokážeš si predstaviť, ako som sa snažil dnes prísť, ale bolo to prvý a zároveň aj poslednýkrát. Sama si to povedala, ja nie som človek. Ja sem nepatrím, je to zakázané. Moje miesto je tam hore,“ šepol som a pohľad nasmeroval k nebu. Skutočnosť, že sa musím vrátiť, veľmi bolela.

„Opäť budem sama,“ vzlykla opäť a mňa bodlo pri srdci.

„Nikdy nebudeš sama, Alice, som tu, keď ma budeš potrebovať. Som predsa tvoj strážny anjel. Veľmi rád by som tu ostal, ale nemôžem,“ povzdychol som si a sklonil hlavu k zemi. Dotkla sa ma svojou dlaňou a nadvihla bradu. Nútila ma pozrieť sa do jej smutných očí.

„Sľúb mi, že na mňa nezabudneš,“ žiadala ma o niečo, čo bolo už dávno dané. Nikdy by som na ňu nemohol zabudnúť, to sa predsa nedá. Kto by zabudol na anjela, ktorý kráča po zemi.

„To ti veľmi rád sľúbim, nikdy, nikdy nezabudnem. Nevieš si predstaviť, čo pre mňa znamenáš,“ priznal som a ona sa napriek svojmu smútku krásne usmiala.

„Alice, Alice, kde ste,“ kričal nejaký postarší pán. Náš spoločný čas skončil, museli sme sa vrátiť do reality.

„Som v poriadku, hneď prídem,“ zakričala naspäť a poslednýkrát ma z celej svojej mušacej sily objala. Vyzerala v mojom náručí tak krehko, až som sa bál, aby sa moja porcelánová bábika nerozbila. „Anjel môj, ďakujem,“ zašepkala a jemne ma pobozkala na pery. Nebol to ten bozk, kde sa jazyky dotýkajú. Bol to iba letmý bozk, jemné obtrenie pier, ale bolo v tom oveľa viac. Cítil som sladkú ale zároveň slanú chuť. Jej pery chutili jahodami, ale slza, ktorá jej stiekla po líci, zmenila tú chuť na slanú. Plakala, ona skutočne smútila za mnou. Nemohol som byť v tejto chvíli šťastnejší a zároveň smutnejší.

„Zbohom, Alice,“ šepol som, ale ona mi priložila prst na pery.

„Nie, zbohom. Dovidenia,“ šepla a odstúpila odo mňa. Prikývol som a rozprestrel svoje krídla. Musel som odísť teraz, ak nie teraz, už by som to asi nedokázal. Pozrel som poslednýkrát na ňu, mávala mi jednou rukou a druhou utierala slzy, ktoré jej tvár zmáčali.

....

„Jasper, dnešným dňom končí tvoj trest. Môžeš sa vrátiť k svojej práci,“ oznámila mi Lily, ktorú sem poslal najvyšší. Na dva roky mi vzali moju liečiteľskú moc, vzali mi možnosť dívať sa na Alice. Musel som sedieť nad kopou papierov a nemohol som sa sťažovať. Bol som rád, že mi nevzali moje krídla. Vedel som, že ponesiem následky, že som o existencií anjelov povedal človeku, a aby toho nebolo dosť, vrátil som človeku zrak. Obetoval som všetko, aby som pomohol Alice, ale ani raz som to neoľutoval. Dúfal som, že som jej dal pekný a šťastný život. Dúfal som, že si našla milujúceho partnera a viedla plnohodnotný život. Po dobu dvoch rokov som žil s vedomím, že je šťastná. Veril som tomu a teraz prvé, čo urobím je, že sa pôjdem pozrieť, ako sa má. „Jazz, nebodaj tu chceš ostať,“ zasmiala sa, keď som veľmi dlho mlčal. Ani som si neuvedomil, že tu ešte stále stojí.

„Nie, samozrejme, že tu nechcem ostať. Mám niečo neodkladné na práci,“ prezradil som jej môj plán a žmurkol na ňu. Nečakal som na nič a išiel sa pozrieť na Alice. Chcel som byť nerušený a úplne sám, aby som ju videl, preto som opäť išiel na svoje obľúbené miesto. Zhlboka som sa nadýchol a z celého srdca myslel na ňu. Myšlienky na ňu pohltili celú moju myseľ a moje srdce, stále to, čo som cítil pri našej puse bolo veľmi intenzívne. Aj po dvoch rokoch.

Otvoril som oči, bol som pripravený vidieť jej vysmiatu tvár, dom s bielym plotom a malé deti, ktoré tam behajú.

No to, čo som uvidel v skutočnosti ma zrazilo na kolená. Alice nežila v krásnom dome, nemala po svojom boku bohatého, vplyvného manžela a ani žiadne deti. Ona bola zatvorená v malej miestnosti, kde bola iba jedna posteľ, skriňa a záchod. Na oknách boli mreže. Preboha, kde to je? Podľa toho, čo som videl, keď som sa díval na jej nehybné telo, ako leží na posteli a jej neprítomný výraz, som usúdil, že je pod vplyvom liekov. Zatvorili ju do blázinca, ale prečo? Čo sa stalo? Rozbehol som sa za Pánom, nebral som žiadne ohľady na to, že tu nesmiem behať. Musel som zistiť, čo sa stalo. Okamžite.

Dobehol som k dverám, na ktoré som vôbec nezaklopal, vtrhol som dnu a všetky pohľady padli na mňa. Bola tu najvyššia rada anjelov, na čele s našim Pánom.

„Ako si dovoľuješ...,“ začal jeden z nich reagovať na môj príchod. Nenechal som ho dohovoriť.

„Čo sa jej stalo? Chcem vedieť, čo je s ňou!“ kričal som ako zmyslov zbavený. Bol som nahnevaný, nie, to je slabé slovo, ja som zúril. Bol som vytočený do nepríčetnosti. Chcel som niekomu ublížiť, nikdy ma nenapadali takéto myšlienky, ale teraz áno. Chcel som vedieť, kto je za toto zodpovedný, a ak na to prídem, bude sa zodpovedať mne!

„Prosím, ospravedlňte správanie Jaspera. Nerád prerušujem naše stretnutie, ale môžete nás nechať osamote? Prosím,“ požiadal ich a oni sa bez jediného slova postavili a odišli. Niektorí si niečo zahundrali pod nos, ale v podstate som im ani nerozumel. Bolo mi aj celkom ukradnuté, čo si tam šomrú, mne išlo o moju Alice. Počkať, od kedy je moja? Pokrútil som hlavou a pozrel sa na Pána.

„Jasper, tvoje správanie je neospravedlniteľné, prečo si sem takto vtrhol?“ On sa ma pýta prečo? Nevie si hádam sám odpovedať na túto jednoduchú otázku?

„Čo sa jej, pri všetkých čertoch, stalo?“ skríkol som opäť, žiadna slušnosť tu nebola na mieste.

„Láskavo sa upokoj a ja ti poviem, čo sa stalo. Posaď sa.“ Ukázal na stoličku ale ja som stál. Nemohol som teraz pokojne sedieť. „Alebo ostaň stáť, je to tvoja voľba. Takže, keď si Alice vrátil zrak, začala mať vízie trochu častejšie. Jej otcovi nešlo do hlavy, ako a čo je za tým, že sa jej vrátil zrak. Myslel si, že to nie je normálne, čo ani nebolo. Alice nemala už nikdy vidieť, chápeš to? Hľadala dôkazy proti vlastnému otcovi, chcela dokázať, že on môže za smrť jej matky. Dokázala to ale nikto jej neveril. Jej otec z nej urobil blázna a dal ju zatvoriť. Nehovorím, že je to tvoja vina, ale tvoj čin si vyžiadal krutú daň.“ Ja som mohol za to, kde teraz je. Iba ja som bol na vine a musel som to napraviť. Ako som jej mal pomôcť?

„Musím ju odtiaľ dostať,“ povedal som rozhodne, ale to sa mu nepáčilo.

„Jasper, neviem, či si si to všimol, ale to nie je možné. Si snáď slepý? Je v blázinci, je strážená, akoby si jej len mohol pomôcť. Nechaj to tak, zmier sa s tým.“

„Zmieriť sa s tým? Vy ste sa pomiatol? Vodu kážete ale víno pijete. Mal by ste sa hanbiť, ja som ju dostal do problémov a určite ju nehodlám v tom nechať. Alice je dobrý človek, nikdy nikomu neublížila, nezaslúži si tento život. Musím ju vidieť, musím sa jej ospravedlniť.“

„Pošli jej kvety, list, ale nepleť sa do toho.“

„Myslíte si, že jedna kytica a list napraví moje chyby? Idem za ňou, či sa vám to páči, alebo nie.“

„Nikam nepôjdeš, ak teraz odtiaľto odídeš, nikdy sa sem nemôžeš viac vrátiť. Už jednu chybu sme ti odpustili, ale šanca sa nedáva dvakrát. Jasper, prídeš o krídla, uvedomuješ si to? Budeš padlým anjelom, bez svojej moci, bez svojej rodiny.“

„Rodinu nemám už dávno, stratil som ju, keď som zomrel. A vy moja rodina nie ste. Už nie! Bránite mi v konaní dobra, ako môžete byť taký. Hovoríte, že máme konať dobro, ochraňovať nevinných, ale bránite mi v tom. Mali by ste skončiť v pekle!“ zvrieskol som. Bolo to to posledné, čo som povedal. Z oboch strán ma popadli dvaja anjeli a donútili kľaknúť na kolená pred ich Pánom. Môj to už nebol.

„Zamiloval si sa do človeka, čo je neodpustiteľné. Použil si svoju moc na vyliečenie niekoho, kto to nemal v osude. Postavil si sa mne, Najvyššiemu. S okamžitou platnosťou si vyhostený z Neba, prídeš o svoje krídla a budeš zhodený na Zem. Nie je tu pre teba viac miesta, ale aby si sa veľmi netešil. Budeš síce človekom, ale na všetko zabudneš, nebudeš si pamätať nás a ani svoju milovanú Alice. Nebudeš vedieť ani to, kým vlastne si. Láska medzi anjelom a človekom je zakázaná. Zbohom, Jasper.“ Zabudnem na Alice, zabudnem na všetko. Jediné, čo som teraz mal v hlave. Nebudem vedieť nič...

Alice:

„Nemajte strach, vaša dcéra bude v tých najlepších rukách. Zatiaľ sa nám podarilo vyliečiť všetkých našich pacientov, teda, ak chcú spolupracovať. Bude sa jej tu páčiť,“ vysvetľoval doktor môjmu otcovi, ktorý sa rozhodol ma zatvoriť do blázinca. Myslí si, že som sa úplne pomiatla, pre neho som blázon, ktorý potrebuje dvadsaťštyri hodinový dohľad. Nedokázala som mu odpustiť, hnevala som sa na neho za smrť mojej mamy a aj za to, že ma sem chcel zatvoriť. Jediným šťastím bolo, že nevedel, ako som prišla naspäť k môjmu zraku. Nikdy som sa ani slovkom nezmienila o mojom anjelovi.

Môj otec bol vrah a ja som to dobre vedela, no nik iný mi neveril. Vyhlásili ma za blázna a ako výhovorku použili smrť mojej mamy. Vraj som sa pomiatla zo smútku. Nevedela som, čoho je môj otec všetkého schopný. Teraz to už viem a ak sa jedného dňa odtiaľto dostanem, nikdy ma neuvidí. Nebude mi to ľúto, ľúto mi je iba toho, že neuvidím Jaspera. Vždy, keď si na neho spomeniem bolí ma pri srdci. Chýba mi, neviem prečo, nedokážem povedať čo cítim. Nie je to obyčajná vďaka, je to niečo viac. Vedela som, že je to niečo viac už keď som mu venovala môj prvý bozk.

Prvá pusa a rovno s anjelom, s ktorým mi nie je súdené byť. Vie vôbec, čo sa mi robí? Vidí, aký je môj osud? Príde mi na pomoc? Potriasla som hlavou, pretože som vedela, že nepríde. Určite mal dosť problémov z toho, že mi vrátil zrak. Trápila som sa preto, nemohla som kvôli tomu spať. Keď som si len predstavila, že mu mohli niečo urobiť, bolo mi ťažko. Bolo veľmi bláznivé si priznať, že som k Jasperovi niečo pocítila, veď ja som ani poriadne nevedela, čo je láska. Čítala som o nej, ale nikdy som ju nezažila. Možno to bola iba vďaka a možno niečo viac. Nikdy sa to už nedozviem, ale jedno viem. Na jeho hnedé oči nikdy nezabudnem, ani na zlatisté vlasy s medovým nádychom, ktoré mu dokonale rysovali tvár.

„Alice, počúvaš nás vôbec? Dostaneš samostatnú izbu, nie si rada?“ pýtal sa s obrovským nadšením môj otec. Mal z toho oveľa väčšiu radosť ako ja. Neodpovedala som, iba tupo prikývla, keď sme kráčali k mojej novej izbe. Prestala som vnímať spoločný rozhovor otca s doktorom až do chvíle, kým sme nezastali pred dverami izby. Otec ma otočil tvárou k sebou a chytil za ramená. „Budeš mi chýbať,“ povedal na oko dojato a objal ma. „Sama si si na vine,“ dodal tesne pri mojom uchu a odtiahol sa. Vedela som, že mu nebudem chýbať, ale že to bude dávať za vinu mne, toto som vážne nečakala.

„Tu je tvoja izba, zajtra ti pridelia lekára, ktorý sa o teba bude starať. Môžeš sa ísť pozrieť na izbu,“ vyzval ma lekár a otvoril dvere. Nepozrela som sa na neho, iba som so  sklonenou hlavou  vošla dnu. Zaklapli dvere a otočil sa kľúč v zámku, bola som tu zatvorená. Rozsvietila som svetlo na stene, pretože tu bolo dosť šero a čo som uvidela mi vyrazilo dych. Nečakala som hotel Hilton, ale toto? Jedno malé okienko s mrežami, aby som sa snáď nepokúsila o útek. Malá posteľ , jednodielna sivá skriňa, ktorá možno niekedy bola biela, a záchod. Vyzeralo to tu presne ako vo vezení. Zviezla som sa k zemi, nohy si pritiahla k hrudi a začala plakať.

....

„Mary, prišiel za tebou lekár,“ oznámila mi sestrička na druhý deň ráno. Nevnímala som ju, iba som stále sedela na tom istom mieste, kde som sa včera usadila. Na studenej zemi. „Ako chceš, nemusíš so mnou hovoriť, ale lepšie bude, ak začneš spolupracovať hneď na začiatku. Bude to lepšie pre nás všetkých,“ oznámila mi a ja som nemala síl sa ani zasmiať. Pre koho by to bolo lepšie? Pre mňa určite nie, ja sa nemám kam vrátiť. Nikomu na mne nezáleží.

„Tu ju máte, pán doktor.“ Počula som hlas sestry, keď vychádzala z mojej izby. Začula som klopkanie topánok a uvidela dlhý biely plášť. Nezodvihla som pohľad, nepozdravila som sa. Bola som uzatvorená do seba. Lekár prešiel okolo mňa a posadil sa na moju posteľ. Nemal si ani kam sadnúť, nebol tu stôl a ani stolička.

„Dobrý deň, volám sa Carlisle Cullen a budem vašim lekárom,“ predstavil sa mi a ja som zodvihla zrak smerom k nemu. Mal veľmi milý hlas, čo ma veľmi prekvapilo. Jeho hlas mal upokojujúce účinky. „Ako vám mám hovoriť? Mary, alebo Alice?“ spýtal sa ma ale ja som mlčala. Bála som sa ozvať, čo ak by som povedala niečo, čo sa mu nebude páčiť a on ešte aj z toho usúdi, že som blázon. Lepšie bude, ak budem mlčať. „Mne sa viac páči Alice, ak ti to nebude vadiť, rád by som ti hovoril Alice a nie Mary. Mary je také bežné, ale Alice, to je niečím výnimočné,“ pousmial sa a odhalil svoje dokonalé biele zuby. Môže mať človek také biele zuby? „Čítal som tvoj prípad, nechcela by si mi niečo o sebe povedať?“ Každé svoje slovo vážil, hovoril veľmi pomaly a pokojne. Dával mi čas, aby som si zvykla na jeho prítomnosť, videla som, že má určite veľa skúseností. Bol ku mne milý, ale nemohla som od strachu ani pípnuť. Iba som pokrútila hlavou. „Bojíš sa, je to prirodzené. Ani mne sa tu nepáči, ale je to moja práca a ja ti chcem pomôcť. Si mladučká, celý život máš pred sebou, nechci tu ostať.“ V jeho hlase bola cítiť žiadosť, žiadal ma, aby som bojovala, ale ja som nemala dôvod.

„Ste neprofesionálny,“ šepla som si sama pre seba a on sa uškrnul.

„Máš pravdu, nemal by som s pacientkou hovoriť otvorene ale ty nie si obyčajná pacientka. Alice, si výnimočná, máš dar,“ šepol posledné dve slová a ja som na neho vytreštila oči. Je to snáď nejaká jeho hra? Určite na mňa skúša psychológiu, chce ma dostať do úzkych, chce počuť moje priznanie, že mám vízie a som blázon. Nie, toto tu nikdy nevyslovím.

„Výnimočná? A čím? Som obyčajné dievča, ktoré osleplo, opäť vidí a stratilo matku. Som úplne obyčajná,“ povedala som vyrovnaným hlasom, ale srdce mi bilo až v krku.

„Takže mi chceš povedať, že to, že vidíš budúcnosť nie je dar? Musela si vedieť, že tu skončíš ak budeš hľadať dôkazy proti svojmu vlastnému otcovi.“

„Ako viete o mojom otcovi? Kto vám to povedal?“ vykríkla som zdesene. Nikto o tom nevedel, zistil to iba môj otec, ale nechcelo sa mi veriť, žeby práve on niečo také povedal. Odkiaľ to môže vedieť?

„Alice, nie som obyčajný doktor. Ako som povedal, chcem ti pomôcť,“ šepol a dotkol sa môjho ramena. Jeho dotyk bol ľadový a jeho karamelové oči ma pálili. Verila som a zároveň mala z neho strach, bili sa vo mne rôzne pocity.

„Alice, opäť si mimo? Kde si bola tento krát?“ opýtal sa ma Carlisle, ktorý sa práve vrátil z lovu.

„Prepáč, spomínala som,“ priznala som popravde a zahanbene na neho pozrela. Už dávno som mu začala dôverovať, kto by aj nezačal, keď mi zachránil život. Z Carlislea sa stal nie len môj lekár v psychiatrickej liečebni, ale aj priateľ, ktorý pri mne stál. Keď vypukol požiar a ja som na tom bola veľmi zle, povedal mi o sebe pravdu. Prezradil mi, kým v skutočnosti je a ja som ho požiadala o veľkú láskavosť. Chcela som byť ako on. Splnil mi to a dokonca ma prijal do svojej rodiny. Zatiaľ som svoje rozhodnutie neľutovala, bola som mu vďačná za mnoho.

„Alice, netráp sa už minulosťou, ži pre prítomnosť. Naša večnosť je dlhá a ty ju máš celú pred sebou. Máš neobmedzené možnosti, povedz, čo by si chcela?“ Mal pravdu, budem žiť večne a nesmiem sa trápiť tým, čo bolo. Všetci mi hovorili to isté, ži, ale pre koho? Carlisle mal Esme, Emmett mal svoju krásnu Rosalie a Edward mal Bellu. Ja som bola sama, kiežby som mala možnosť vidieť Jaspera. Hovoriť s ním aspoň jeden, jedinký krát. A v tom sa to stalo, po dlhej dobe som mala víziu.

„Jasper,“ vydýchla som omámene a sadla si na sedačku, neschopná pochybu.

„Jasper? Alice, čo sa deje,“ vyhŕkol vystrašene Carlisle a celá rodina k nám pribehla. Neveriacky som krútila hlavou, to nemohol byť on, ale bol to on. Ako je to možné, čo robí tu? Musím ho nájsť.

„Jeden môj známy je tu, musím ísť za ním,“ povedala som rozhodne. Nikdy som nikomu nepovedala o Jasperovi, i keď teraz som vedela, že jeden člen rodiny niečo tuší. Edward na mňa zvláštne pozeral, určite si niečo prečítal v mojej hlave, ale bolo mi to jedno. Najdôležitejšie bolo nájsť Jaspera.

„Pôjdem s tebou,“ prehovoril po chvíľke Edward.

„Zvládnem to,“ povedala som a v duchu ho žiadala, aby ostal tu.

„Dobre, ale daj vedieť, či je všetko v poriadku,“ požiadal ma a hlavou pokynul k dverám, pretože dobre videl, aká som netrpezlivá. Iba som sa usmiala a vybehla von z dverí. Toto bola vec, ktorú som milovala na mojej nesmrteľnosti. Rýchlosť. Mohla som byť kde som chcela a kedy som chcela. Nič ma nemohlo zastaviť, bola som naozaj rýchla. Rovnať sa mi mohol iba Edward, on bol z rodiny najrýchlejší.

Nízko na oblohe viseli tmavé búrkové mraky, ktoré presne vyjadrovali moje pocity. Keby som bola človekom, určite by som od šťastia plakala. Do dnešného dňa som cítila prázdnotu ale teraz sa to zmenilo. Cítila som, že možno bude všetko lepšie, dúfala som iba v to, aby si ma Jasper pamätal. Bála som sa, že zabudol na to mladé dievča, ktorému pomohol a zamotal hlavu. Teraz som vedela, že to, čo som cítila pri našom letmom bozku bola láska. Myslela som si, že to bola obyčajná vďačnosť, ale to bola lož, v ktorej som tak dlho žila. Konečne som pochopila, čo je to zamilovať sa. Naraz zahrmelo a spustil sa protivný dážď. Zvieratá sa začali schovávať ale ja som bežala ďalej. Nič ma nemohlo zastaviť.  Podarilo sa mi dobehnúť ku kaviarni, ktorú som videla vo svojej vízii a schovala som sa pod prístrešok. Jasper tu ešte nebol.

Rozhliadala som sa okolo seba, či ho niekde nezazriem, ale v diaľke som videla iba muža so sivou bundou a kapucňou na hlave. Bol to nejaký žobrák, ktorý si od niekoho pýtal drobné na teplý čaj a ten muž do neho iba drgol a šiel ďalej. Žobrák spadol na zem rovno do tej najväčšej mláky, prišlo mi ho ľúto a šla som smerom k nemu. Cítila som niečo zvláštne, čo mi hovorilo, aby som mu pomohla.

„Podajte mi ruku,“ ozvala som nad ním, keď si potichu nadával popod nos. Mal úplnú pravdu, ľudia sú poriadne svine. Nikdy nepomôžu chudákovi a to chcel iba pár drobných na teplý čaj. Vonku bolo chladno a ten dážď tomu vôbec nepomáhal.

„Nešpiňte si so mnou ruky, slečna,“ povedal a mňa zamrazilo. Ten hlas... Úplne som zmeravela, a keď zodvihol hlavu, mala som čo robiť, aby som neskončila vedľa neho na zemi. Spod kapucne na mňa vykukli dve čokoládové oči a do tváre môjho neznámeho žobráka padali medové vlnité vlasy.

„Jasper,“ vydýchla som prekvapene a jeho výraz bol rovnako zmätený ako ten môj.

„Vy ma poznáte?“ spýtal sa a v očiach mu zablyslo. Vari ma spoznal?

„Samozrejme, spomínam si na teba, ale čo to robíš?“ pýtala som sa, keď som mu pomáhala na nohy. Narovnal sa a odpovedal prekvapene.

„Prepáčte, ale čo o mne viete?“

„Jasper, predsa si tykáme,“ zasmiala som sa.

„A ako sa voláš?“ On si ma nepamätá? Ako je to možné.

„Alice, stretli sme sa pred troma rokmi, nespomínaš si?“ Jasper iba pokrútil hlavou a mňa pichlo pri mojom mŕtvom srdci.

„Bohužiaľ, neviem nič. Ale máš krásne meno,“ šepol zasnene a hľadel mi uprene do očí. Strácala som sa v jeho pohľade a až keď zahrmelo som sa spamätala.

„Poď, pozývam ťa na čaj a pozhovárame sa,“ navrhla som mu a on sa obzrel.

„Nemôžem tam ísť takto, nehodím sa k tebe. Som špinavý,“ povedal zahanbene, ale mňa týmto nemohol odradiť. Našla som ho a už ho znova nestratím.

„Nech si hovoria, čo chcú a nech pokojne zazerajú. Nezáleží mi na nich, záleží mi na tebe.“ Ak by som sa mohla červenať, určite som červená až na zadku po mojom vyznaní. Jasper sa krásne usmial a nastavil mi svoje rameno. Galantnosť mu ostala.

Rada by som sa ospravedlnila za slabú kapitolu, ale iba v pondelok ráno mi dali dole obväzy a ja som mala naozaj málo času na písanie. Zapálili sa mi oči a ja som tomu ešte pridala tým, že som si ich stále škrabala, museli mi oči odpočívať a ja som vôbec nemohla písať. Veľmi ma mrzí, ako to dopadlo a pochopím, ak tu nebude ani jeden komentár. Ale aj napriek tomu som sa nechcela vzdať a napísala som pokračovanie. Ani zdravotné problémy ma nemohli zastaviť.

Tiež by som rada poďakovala za komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Kiki, som naozaj rada, že sa ti nápad páči. Som si vedomá faktu, aké je riskantné písať o inom páre ako o Belle a Edwardovi. Sú to miláčikovia, ale ja som chcela skúsiť niečo nové. Bol to risk písať o iných postavách, ale ja som si chcela niečo dokázať. Ale ty si poklad, ktorý ma podporil aj teraz, si úžasná. Ďakujem.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Aj anjeli existujú - 2. časť: