Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Aj anjeli existujú - 3. časť

25.06.2014 (15:00) • 9moncici9 • FanFiction jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 1321×

Alice:

Všetci na nás pozerali, šepkali si len o nás. Nikto nerozumel tomu, prečo tu žena v mojom postavení sedí s obyčajným žobrákom. Nevadilo mi to, nech si myslia a hovoria čokoľvek. Na hlúpych rečiach mi nezáleží, najdôležitejšie je, aby si na mňa Jasper spomenul. Ja som v ňom stále videla toho anjela, ktorým kedysi bol.

Určite to bol trest za to, že mi pomohol. Museli ho potrestať stratou pamäte? A aby to nestačilo, urobili z neho obyčajného človeka. Vlastne, pre mňa nikdy nebude obyčajný, pre mňa je výnimočný. Trápilo ma to, vyčítala som si, že to je iba mojou vinou. Ak by ma nespoznal, neprišiel za mnou, nevrátil by mi zrak. Z jeho strany to bola neospravedlniteľná zrada.

Vždy, keď sa ma Jasper opýtal niečo o svojom živote, musela som klamať. Sama som ho poriadne nepoznala. Vedela som o ňom iba to, že má obrovské a šľachetné srdce. Obetoval sa pre mňa. Vedela som, že teraz som na rade ja, ja som jediná, ktorá mu môže nejako pomôcť.

„Alice, ďakujem ti za čaj a milé stretnutie, ale... Budem musieť ísť. Vonku to nevyzerá príliš ružovo a ja si potrebujem nájsť miesto, kde zložím hlavu,“ hovoril to veľmi smutne a zároveň zahanbene. Nebolo mu určite príjemné povedať, že bude spať niekde na lavičke a moknúť. Striaslo ma pri tej predstave, žeby som ho nechala ísť. Už ho nemôžem stratiť, nie teraz, keď sa mi ho podarilo nájsť. Akoby som mohla prísť domov, tváriť sa, že sa dnešný deň nestal, keď by on bol niekde v tomto nečase. V žiadnom prípade, rozhodnutie padlo. Ide k nám. Vedela som, že všetci budú na mojej strane, iba Rosalie bude zúriť. Ona svojim spôsobom nie je zlá, ale nestrpí vo svojej blízkosti človeka. Aj s Bellou mala problémy, keď sa do nej Edward zamiloval. Prijala ju až v deň, keď sa stala jednou z nás. Nevadí, postavím sa Rosalie a aj celému svetu, ak to bude potrebné. Jasper je mojou súčasťou a musí sa s tým naučiť žiť.

„Jasper, nedovolím, aby si spal bohvie kde. Bola by som veľmi rada, ak by si prijal moje pozvanie a šiel ku mne domov. Máme veľký dom a určite sa všetci potešia novému členovi.“ Rosalie som radšej zamlčala, nechcela som ho stresovať, veď on bude mať tú česť. Už vidím, aká bude zúrivá a ešte viac, keď sa Emmett bude tešiť, že má niekoho, kto nepozná jeho vtipy.

„Alice, to nemôžem prijať.“

„Ja som sa ťa nepýtala, či môžeš. Ty pôjdeš, pretože mi tým urobíš obrovskú radosť. Iba si vybavím jeden hovor, aby na nás čakali. Predsa ich neprepadneme len tak,“ zasmiala som sa na uvoľnenie, ale Jasper sedel, akoby ho niečo bolelo. Bol vystrašený, ale nemusel. Nikto mu neskriví jediný kučeravý vlások na hlave. Vytiahla som mobil z kabelky a vytočila priamo Edwarda. V tejto situácii ma bude chápať najviac.

„Edward? Áno, som to ja, som v poriadku, upokoj sa. Našla som ho, preto ti aj telefonujem. Prídeme do hodinky a ak by som ťa mohla poprosiť... Pripravíš ich na to? Si poklad.“ Po poslednom slove som to rýchlo ukončila, pretože som nechcela, aby protestoval. Určite ma teraz posiela ku všetkým čertom, že som to nechala práve na ňom. Chudáčik, ale veď ja som tu bola pre neho stále, keď to potreboval. Ja jediná som bola na strane jeho vzťahu s človekom, dlží mi to. Pozrela som na Jaspera, ktorý vyzeral, akoby sa chystal na útek.

„Je to vybavené, budú nás očakávať,“ povedala som pokojne a jemne som ho pohladila po ruke. Bola som rada, keď neuhol pred mojim chladným dotykom.

„Kto je Edward?“ spýtal sa zachrípnuto.

„Je to adoptívny syn Esme a Carlislea, s ktorými žijem. Je úžasný, všetci sa ti budú páčiť. Niektorí sú trochu bláznivý, ako napríklad Emmett, ale neboj sa, bude sa ti u nás páčiť. Je to vždy lepšie, ako by si mal byť niekde vonku. Nemám pravdu?“

„To je pravda, ja len... Bojím sa, aby si z toho nemala problémy. Nie som ako ty, Alice, som úbožiak. Som obyčajný chlapec z ulice.“

„Zadrž! Jasper, ty si všetko, len nie obyčajný. Keď príde správny čas a ty si na všetko spomenieš, pochopíš, aký si dôležitý a významný. Ver mi, prosím. Nie je ľahké dôverovať človeku, ktorého si dnes videl po prvý raz, od kedy si stratil pamäť. Ja to viem, ale žiadam ťa iba o kúsok dôvery. Chcem pre teba to najlepšie. Idem zaplatiť účet a ty ma počkaj.“ Postavila som sa od stola a rýchlo išla k baru zaplatiť. Barmanka na mňa divne pozerala, doslovne si ma prezerala od hlavy až po päty. Potom pozrela na Jaspera a iba pokrútila hlavou. To som už nevydržala.

„Čo máte za problém?!“ zavrčala som na ňu.

„Ja? Žiaden, prepáčte,“ ospravedlňovala sa mi a úplne zbledla.

„Nie je slušné si ľudí prezerať, akoby boli vzácnymi exemplármi niekde v Zoo. Je to nevychované,“ upozornila som ju. Mala som obrovský hnev a nedokázala som čakať na to, kým mi spočíta účet. Vybrala som dvadsať dolárov, drobnejšie som nemala a hodila som to pred ňu. „Drobné si nechajte,“ odfrkla som a otočila sa na mojich drahých Gucci lodičkách. Vrátila som sa k Jasperovi a chytila ho za ruku. Vôbec neprotestoval a šiel som so mnou von.

„Si celkom drsná, na to, že si také malé žieňa,“ zasmial sa. Vedela som, že to musel počuť, sedel predsa iba dva stoly od nás.

„Bola som ešte celkom slušná,“ povedala som a uznanlivo som pokývala hlavou.

„Ako sa k vám dostaneme?“ Dobrá otázka, som tu predsa bez auta, nemôžem mu povedať, že som celú cestu bežala. Asi pôjdeme autobusom, bože, ja som nikdy nešla autobusom. Tak to nám zaberie viac ako jednu hodinu, a to nehovorím o tom, že autobus nejde priamo k nášmu domu. Bude po nás musieť niekto prísť.

„Musíme ísť autobusom, som tu bohužiaľ bez auta,“ šepla som a čakala na otázku, prečo som prišla bez auta a čo som tu vlastne robila.

„Dobre. A kam vlastne ideme?“

„Do Forks, tam totiž teraz bývam,“ odpovedala som pokojne.

„Dobre, tak poďme. Zatiaľ mi povedz, prečo žiješ vo Forks. Povedala si, že teraz. Nebývaš tu od narodenia?“ Jasper sa o mňa veľmi zaujímal. Všetko chcel vedieť a ja som sa rozhodla mu povedať úplne všetko. Začala som mu hovoriť o smrti mojej mamy, o tom, že v tom čase som ho vlastne spoznala. Dokonca som sa aj priznala, že som bola zatvorená v blázinci a tam som spoznala Carlislea, ktorý si ma vzal k sebe. Mlčala som o tom, že som upírka, prezradila som mu všetko podstatné, čo teraz dokázal uniesť. Zhovárali sme sa veľmi dlho, neviem, naozaj netuším kedy nám prišiel autobus a kedy sme z neho vystúpili. Vôbec som nevnímala čas, boli sme iba my dvaja.

„Kde presne ideme?“ spýtal sa, keď autobus odišiel a my sme iba tak začali postávať na jednom mieste.

„Teraz musím zavolať niekomu z rodiny, aby nás vyzdvihol. Bývame trochu od mesta, rodina má rada pokoj a prírodu. Náš dom je v lese,“ vysvetlila som mu a on zbledol.

„Už teraz sa stretnem s niekým z tvojej rodiny?“ preľakol sa a ja som ho opäť chytila za ruku.

„Neboj sa, všetko bude dobré. Zavolám si.“ Opäť som vytiahla mobil a tentokrát som volala Belle. Nemohla som Edwarda žiadať ešte aj o toto. Vedela som, že musím na svoju stranu dostať aj Bellu.

„Bells, to som ja Alice. Som vo Forks na autobusovej zastávke. Mohla by si prosím ťa prísť? Nemáme sa ako dostať k nám. Ďakujem, si poklad.“ Na Bellu je spoľahnutia.

„Je tu krásne,“ šepol Jasper a zadíval sa na oblohu, na ktorej sa tvorila dúha.

„Aj mne sa tu páči. Je to malé mestečko, ale lesy sú tu nádherné. Ak budeš chcieť, prevediem ťa tu,“ navrhla som mu a prikývol.

„Budem naozaj veľmi rád.“ Srdce mi skákalo radosťou, keď to povedal. Bola som rada, že stojí o moju spoločnosť. Nechcela som si robiť nádeje, som predsa jediná, ktorú pozná. Nič iné za tým určite nie je. Nikdy ma nebude môcť milovať. Aj keby sa mu vrátila pamäť. Akoby by mohol anjel milovať démona. „Alice? Si tu?“ Jasper so mnou jemne zatriasol a ja som na neho pozrela.

„Áno?“

„Hovorím, že tá žena v aute na nás máva,“ upozornil ma a ukázal na strieborné Volvo, ktoré tu zastalo.

„Prepáč, zamyslela som sa.“

„Bella, toto je Jasper, môj priateľ. “

„Teší ma, Jasper.“

„Aj mňa,“ pípol Jasper a sklonil hlavu k zemi. Chytil ma za ruku a sklonil sa ku mne. „Nemôžem,“ šepol a ja som nechápala o čom hovorí. Dokonca aj Bella na mňa vyvalila oči. „Zašpiním auto, som špinavý a smrdím.“ Nevedela som, čo mám povedať. Mal pravdu, to som musela uznať.

„To je v poriadku, s tým si nerob starosti,“ povedala som rovnako šeptom, aby si myslel, že to Bella nepočula. Tá iba pokývla hlavou a usmiala sa na mňa. Bola som jej naozaj vďačná. Jasper napriek protestom nastúpil dozadu a ja som si sadla na sedadlo spolujazdca. Všetci sme zaryto mlčali, mala som pocit, že sa nám v hlavá premieta stretnutie, ktorému sa nevyhneme. Videla som všetky možné scenáre, ale všetky končili rovnako. Bella si dobre uvedomovala, že mám vízie, ktoré sa menia. Chcela ma povzbudiť a pohladila ma po ramene. Ja som jej perami naznačila, že ďakujem. Stačilo už iba zaparkovať auto a vstúpiť do jamy levovej. Nasucho som prehltla a Jasper urobil to isté. Cítila som sa, akoby som išla všetkým povedať, že mám pre nich deväť mesačné prekvapenie. Čo v mojom prípade nebolo možné.

„Chcete tu ostať?“ opýtala sa so smiechom Bella a ja som si uvedomila, že to nie je tak celkom zlý nápad. „Alice, všetci sa na Jaspera tešia. Vieme, čo pre teba znamená. Nikto mu neublíži,“ sľubovala a pozerala mi priamo do očí.

„Tak dobre. Ideme,“ povedala som rozhodne a vystúpila. Jasper ma napodobnil a vystúpil z auta. Prvá kráčala Bella, ja som šla za ňou držiac Jaspera za ruku, ktorý sa pomalým krokom držal pre každý prípad za mojim chrbtom. Vošli sme do domu, všetci sedeli v obývačke a mlčky na nás čakali. Podľa vône som vedela, že práve Rosalie tu chýba. Nedokázala som sa opýtať Belly, kde je, ale trochu sa mi uľavilo. Všetky pohľady sa stočili na nás, Bella sa rozišla smerom k Edwardovi a posadila sa vedľa neho. Jasper mi silnejšie stisol ruku a ja som sa odhodlala konečne prehovoriť. Bolo to zvláštne, bol vystrašený určite rovnako ako aj ja, ale jeho prítomnosť mi dodávala síl.

„Rodina, toto je Jasper,“ povedala som a čakala, čo ďalej. Zatiaľ som sa nepohla, nechcela som im dať priestor sa k nemu dostať. Chránila som ho. Edward sa postavil a prehovoril.

„Vitaj, Jasper, som Edward a toto je Esme, Carlisle, Emmett a moju manželku Bellu už poznáš.“ Začal predstavovať všetkých členov a potom prišiel k nám. Načiahol ruku smerom k Jasperovi a ten si ho bojazlivo prezeral. Musela som sa pousmiať, keď sa tým bojazlivým kukučom pozeral na Edwarda, čo asi urobí, keď sa postaví Emmett.

„Teší ma, ospravedlňujem sa za svoju prítomnosť, ale Alice bola taká láskavá a ponúkla mi pomoc,“ prehovoril Jasper a všetci prikývli. Myslela som, že to začína byť na dobrej ceste, ale zmýlila som sa.

„A čo my sme? Nejaká charita?“ skríkla Rosalie, ktorá si to mierila dole schodmi.

„Rose,“ skríkla Esme rozhorčene.

„Čo? Chceš mi povedať, že tebe nevadí tento človek?“ Slovo človek doslovne vypľula. „Nehovorte, že vám neprekáža jeho prítomnosť. Dokedy ho tu chcete mať? Na jednu noc? Dve? Tri? Navždy? Naruší naše súkromie, uvedomuje si to niekto?“ kričala, bola zúrivá. Videla som, ako jej oči naberajú odtieň čiernej. Automaticky som sa postavila pred Jaspera a Edward sa postavil vedľa mňa. „Brániš si svoje domáce zvieratko?“

„Rosalie! To by skutočne stačilo. Jasper je hosťom Alice, môže tu ostať, ako dlho bude chcieť. Nezabúdaj, že ty si sem priviedla Emmetta a nikto nemal proti tomu nič. Rešpektovali sme tvoje rozhodnutie. Edward si priviedol Bellu a tiež ti vadila. Teraz ste priateľky. Prečo nedáš šancu aj Jasperovi?“ Carlisle sa ozval. Nikto si nedovolil mu skočiť do reči, dokonca aj Rose ho počúvala.

„To bolo iné!“ Začala sa brániť.

„V čom to bolo iné? Že nebol v roztrhanom oblečení? Jasper je môj hosť, ak má niekto právo do toho hovoriť, tak je to Esme a Carlisle. Tento dom nepatrí tebe. Ak tu nemôže ostať Jasper, neostanem tu ani ja!“ Všetci po mne strelili pohľadom a Jasperov stisk povolil.

„Môžem niečo?“ pípol Jasper.

„Ty buď ticho. Pozri, čo si zavinil. Naša rodina sa háda len kvôli tebe. Všetko si pokazil,“ kričala opäť Rosalie.

„Nechcel som vám spôsobiť problémy. Hovoril som, že to nie je dobrý nápad. Mrzí ma, že som spôsobil problémy. Odídem, len sa prosím nehádajte,“ žiadal nás, a pritom pozeral na mňa. Oči sa mu leskli a mne trhalo srdce.

„Nie, prosím, Jasper,“ žiadala som ho a vzlykala zúfalo. Esme ma rýchlo objala a ja som sklonila hlavu do jej trička.

„Alice, neplač, som rád, že som ťa opäť spoznal. Bolo mi cťou stráviť s tebou pár hodín, boli to najkrajšie hodiny v mojom živote. Ďakujem, že si mi chcela pomôcť a predstavila ma svojej rodine. Vidím, že si v bezpečí, že držíte pokope. Dávaj na seba pozor, možno sa ešte stretneme.“ On sa so mnou lúčil? Chcel odísť a nechať ma tu. Otočil sa na odchod, môj pohľad smeroval na jedinú osobu v miestnosti, na Rosalie. Ona bola prekážkou, ktorú bolo potrebné zdolať. Zavrčala som, ale Edward ma zastavil.

„Upokoj sa, mysli na Jaspera.“

„Veď myslím. Nemôže odísť. Edward, ja ho milujem.“ Len toto som Edwardovi poslala v myšlienkach a on sa zarazil.

„Jasper, stoj,“ požiadal ho a Jasper skutočne zastal. „Mal by si tu ostať. Pre Alice znamenáš veľmi veľa, a keď hovorím veľmi, tak to tak myslím.“ Tieto slová smeroval na rodinu, ktorá okamžite pochopila, čo sa deje. Rosalie bola v šoku a ja som začala spomínať na naše prvé stretnutie s Jasperom. Myslela som na náš bozk, na to, ako rozprestrel krídla a odletel.

„Anjel?“ spýtal sa Edward šokovane a nik nerozumel jeho otázke. Edward si uvedomil, že svoju otázku položil nahlas a rýchlo začal zahovárať. „Vstúpil si jej do života, akoby si zletel z neba. Budeme radi, ak ostaneš a spoznáš nás lepšie.“

....

„Alice, prečo si nám nikdy nepovedala o ňom?“ spýtal sa opatrne Carlisle, keď Jasper zaspal vyčerpaním a my sme všetci sedeli v obývačke.

„Čo som vám mala povedať? Viete, bola som slepá, spoznala som anjela a on mi vrátil zrak? Kto by mi veril? Carlisle, zabudol si, kde si ma spoznal?“

„Nie, ale ty asi zabúdaš, kým sme. V našom svete neexistujú veci, ktoré by sa dali vysvetliť. Sama si toho dôkazom. Máš vízie, Edward číta myšlienky, Bella je štít. Je to podľa teba normálne a bežné? Je normálne, že si upírom?“ Iba som pokrútila hlavou, nič v mojom živote nebolo normálne.

„Smiem vedieť, o čom vy dvaja hovoríte? Kde sa vlastne spoznali? Nikdy ste nám nič poriadne nepovedali, iba to, že si ju zachránil,“ skočil nám do reči Emmett. Bolo zbytočné už mlčať, pravda musí vyjsť na povrch.

„Povieš to ty alebo ja?“ spýtal sa ma Carlisle, pretože dobre vedel, že o mojej minulosti nerada rozprávam. Pokynula som hlavou, že môže pokojne hovoriť on. Esme ma objala okolo ramien a ja som privrela oči. Spomínala som na časy, ktoré som tam strávila, nebolo to nič príjemné. Edward sa na mňa pozrel s hrôzou v očiach. Opäť tá jeho schopnosť, niekedy to ide poriadne na nervy. „Alice som spoznal pred troma rokmi. Pracoval som v liečebni, kde bola.“

„Ty si robil nebodaj maséra,“ zasmial sa Emmett a Rose ho buchla po hlave.

„Emmett, Alice nebola na wellness pobyte. Ona bola hospitalizovaná do liečebne pre duševne chorých,“ povedal na vysvetlenie Carlisle a všetci vydýchli nemým úžasom. „Alice mala vízie už za čias, keď bola človekom. Dopočul som sa o nej a požiadal som o jej starostlivosť. Niečo mi hovorilo, že je iná, výnimočná. Nemýlil som sa. Zo začiatku som bol pre ňu iba lekárom, nedôverovala mi. Časom som si získal jej dôveru a stali sa z nás priatelia.“

„A ako sa z nej stala upírka?“

„Emmett, ak ma prestaneš prerušovať, dostanem sa k tomu,“ napomenul ho Carlisle. Ostatní mlčali, každého zaujímal môj príbeh. „O Alici sa dozvedeli Volturiovci, chceli ju premeniť a získať ju pre seba. Išlo im o jej dar. Dozvedel som sa od môjho priateľa a začal konať. Urobil som vec, na ktorú nie som hrdý, ale musel som ju ochrániť. Založil som požiar a podarilo sa mi Alice odtiaľ dostať. Ona však chcela zachrániť svoju kamarátku a pri tom ju bohužiaľ oheň veľmi popálil. Umierala, mala rozsiahle popáleniny. Nemohol som dovoliť, aby zomrela. Alice bola pri vedomí a sama rozhodla, že sa stane jednou z nás.“ Keď dohovoril, nikto sa nemal k slovu. Každý pozeral jeden z druhého, ale v konečnom dôsledku všetci skončili s pohľadom na mne.

„Alice, neviem, čo mám povedať. Neuvedomila som si, čím si si musela prejsť. Veľmi ma mrzí, ako som sa k tebe správala. Môžeš mi to odpustiť?“ Rosalie bola prvá, ktorá prelomila trápne ticho, ktoré tu vládlo.

„Mne sa nemám prečo ospravedlňovať. Tvoje ospravedlnenie smeruj k Jasperovi, ktorý si to vôbec nezaslúžil,“ vyhŕkla som bez premýšľania.

„Zajtra ráno sa mu ospravedlním. Nechcela som byť prekážkou, len som chcela chrániť rodinu. Prosím, pochop ma,“ žiadala ma a v tvári mala ubolený výraz. Mohla som sa hnevať? Nie. Chcela som sa hnevať, ale chápala som ju. V živote som mala toľko prekážok, že ona bola tou najmenšou v mojom živote.

„Takže tu Jasper ostáva? Budem mať nového švagra?“ zaradoval sa Emmett a zatlieskal svojimi obrovskými rukami od radosti.

„Ostáva,“ povedali všetci zborovo a ja som sa pokúsila o úsmev.

„Nie si rada?“ spýtala sa Esme, ktorá tu doteraz bola iba ako divák.

„Som, ale bolí ma, že navždy ostane človekom. Mojou vinou, ja som vinná za jeho stratu pamäti. A čo je ešte horšie, milujem ho,“ šepla som.

„Ale veď to nie je problém,“ ozvala sa Bella.

„Je to tá najväčšia prekážka. Jasper si zvyká na normálny život, možno je to aj dobré. Nemôžem mu povedať kým som a že ho milujem. Vystrašil by sa a ja nemôžem o neho prísť.“

„Ja som sa vás nebála.“

„Bells, bez urážky. Ty si iný prípad, ty si bola chodiaca katastrofa, bola otázkou času, kedy si začneš niečo s najnebezpečnejším predátorom.“ Našťastie sa neurazila iba sa zasmiala a privinula do náruče Edwarda. Rozhodla som sa, budem mlčať, budem sa snažiť byť priateľkou a pomôžem mu, aby sa mal dobre. A hlavne budem dúfať, že sa o nás nikdy nedozvie.

Jasper:

„Jasper, pozooor,“ skríkol Edward a kým som sa nazdal, bol som odhodený na druhú stranu ulice. Ako sa sem dostal tak rýchlo? Kde sa tu vlastne vzal? „Nevieš dávať pozor? Ak by som ťa nevidel, prešlo by ťa to auto,“ nadával mi, ale poriadne som ho nevnímal. „Si určite v šoku, poď, pôjdeme domov.“

„Ako si to? Kde si sa vzal?“ Nedokázal som zo seba dostať súvislú vetu.

„Bol som oproti, hľadal som Belle darček,“ povedal pokojne, ale ja som vedel, že klame.

„Chcel si jej kúpiť náradie?“ čudoval som sa a on sa otočil. Teraz si všimol, že na druhej strane je obchod s náradím.

„Vlastne... Hej, chcela nožnice, tie obrovské, vieš... Na kvety,“ koktal a ja som si premeriaval s pozdvihnutým obočím.

„Edward, ja nie som včerajší. Vidím už dlhšiu dobu, že sa niečo deje. Všetci ste zvláštny.“

„V čom?“ spýtal sa preľaknuto.

„Prečo nikdy nejete? Nepijete? Keď je vonku slnečno, nejdete so mnou von. Stále je vaša pokožka chladná a tiež som si všimol aj to, že ste rovnako bledý a máte rovnakú farbu očí. Minule, keď som sa porezal, všetkým vám oči stmavli do čierna.“ Videl som tieto detaily, aj keď sa ich snažili predo mnou zakryť. A ktorá rodina si v chladničke odkladá krv. Bŕŕŕ, ešte teraz mi je z toho zle, keď si na to spomeniem.

„Mal by si si pohovoriť s Alice,“ povedal a rozišiel sa preč. Nič viac mi na to nepovie?

„Nie, Jasper, nepoviem.“

„Ale ja som nič nepovedal,“ zamrmlal som si popod nos a on sa zarazil. Toto nebolo prvýkrát, keď mi odpovedal a ja som bol ticho.

...

„Jasper, dovoľ mi ti to vysvetliť,“ žiadala ma celá zúfalá, ale ja som bol myšlienkami úplne inde. Klamala mi, ako to len mohla? 

„Čo chceš vysvetľovať? Po celý čas, čo som tu s vami žil, ste neboli schopný mi povedať pravdu. Nemal som právo vedieť, že ste upíri? Ako si mi len mohla klamať,“ vyčítal som jej to. Nebol som na ňu nahnevaný, bol som sklamaný. Jediný človek, ktorému som kedy mohol veriť bol upír. Zamiloval som sa do upírky, to nemôže byť pravda.

„Nemohla som, ja, ja som nevedela, ako ti to povedať. Bála som sa, že ťa stratím,“ šepla a zavzlykala. Pichlo ma pri srdci, keď som ju videl smutnú. Chcel som ju objať, ale moja hrdosť mi to nedovolila.

„Nie, Alice, stačí. Nemôžem ti to odpustiť, nejde to. Možno raz, ale teraz nie. Prosím, odíď,“ požiadal som ju a ukázal na dvere izby.

„Nikdy by som ti neublížila.“

„Fyzicky možno nie, ale niekedy psychické ublíženie bolí omnoho viac. Rany sa na tele zahoja, ale na srdci jazvy ostanú navždy,“ povedal som, keď odchádzala z izby. Vedel som, že ma počuje veľmi dobre. Mala predsa dokonalý sluch.

.....

„Smiem?“ ozval sa Edward, keď vstúpil do obývačky, kde som sedel. Spomínal som, vyčítal si, vyčítal v duchu aj Alice. Prešiel už nejaký čas, ale stále som nemohol odpustiť.

„Čo potrebuješ? Už ste zbalení?“ spýtal som sa ho, pretože som vedel, že o pár hodín im letí lietadlo. Cestovali preč. Pred týždňom si kúpili súkromné lietadlo a najali pilota. Nevedel som, kam idú, nepýtal som sa a ani nijako o to nezaujímal. Nechcel som vedieť nič.

„Už áno, ale to nie je dôvod, prečo som za tebou prišiel.“

„Edward, nemáme o čom hovoriť. Už bolo dosť prosíkania, nariekania. Nechcem počuť nič, prosím,“ žiadal som ho zúfalo. Celé týždne som počúval, že Alice je dobrá a mala dobré úmysly. Nezáležalo na tom. Nikto si nevie predstaviť, ako bolí zrada od milovanej osoby.

„Dobre viem, ako našu Alice miluješ, k čomu je to potom dobré?“ Edward mal pravdu, miloval som ju, ale nemohol som sa zmieriť s tým, čím je. Ona je upírka, nezabíja ľudí, ale je to jej súčasť. Toto sa nikdy nezmení, rovnako ako moje city k nej.

„Edward, ty vieš všetko, čo sa odohráva v mojej hlave, prečo sa potom tak hlúpo pýtaš,“ šepol som zlomene. Vedel, čo mám v hlave, ale necítil to, čo som musel cítiť ja. Tú ukrutnú bolesť, že moja Alice je pre mňa zakázaná. Nám dvom nie je súdené byť spolu. Ak je pravda všetko, čo mi povedala a ja som bol niekedy anjelom, to je ďalší dôvod. Ani vtedy a ani teraz nám nič nepraje. Od prvého dňa, kedy sme sa stretli, bolo mnoho prekážok, ktorými sme si museli prejsť.

„Jasper, si mi ako brat. Strávil si s nami síce iba pár mesiacov, ale prirástol si nám k srdcu. Pre Esme a Carlislea si ďalším synom. Bella je nadšená z prítomnosti človeka, ona stále sa cíti ako jedna z vás. Rosalie ťa prijala tiež, i keď to na hlas nikdy neprizná. Emmettovi budeš chýbať, pretože si stál o jeho humor a ešte ťa neomrzel a o Alice ani nehovorím. Tej zlomíš srdce najviac.“

„Edward, zbožňujem vašu rodinu. Ja z vás nemám ani strach, možno by som mal mať, ale nemám. Len sa s tým neviem vyrovnať. Nie každý je samovrah ako Bella,“ zasmial som sa a Edward presne vedel, ako to myslím. „A čo sa týka Alice, zabudne. Všetky rany sa časom zahoja, láska je pominuteľná. Hovorí sa, že zíde z očí, zíde z mysle. Vstúpi jej do života mladý, krásny upír a na mňa si ani nespomenie.“ Toto bol ďalší dôvod prečo som sa od nej musel držať ďalej. Čo som jej mohol dať? Nič som nemal, žiadne peniaze, postavenie, proste nič. Bol som chudák, ktorého vydržiavali. Možno časom by som chcel byť ako je Alice, ale ešte som na to nebol pripravený. Teraz nie.

„Jasper, mýliš sa,“ ozvala sa za mojim chrbtom Bella. Otočil som sa na ňu, nečakal som, že tu je ešte niekto iný okrem mňa a Edwarda. „Ani nevieš, akú hlúposť si teraz povedal. Mohlo by jej do života vstúpiť sto upírov, ale nemalo by to žiadnu cenu. Ona ťa miluje nehynúcou láskou, a tá nezmizne už nikdy.“

„Ako nikdy?“

„Keď sa upír zamiluje, je to navždy. Naše city sú nemenné, u nás existuje iba milujem alebo nie. My sa nemôžeme zamilovať po druhý raz,“ vysvetlila a pozrela na Edwarda s toľkou láskou až to bralo dych. V jeho očiach sa odrážala rovnaká láska ako v jej, ale bolo tam aj niečo iné. Akoby nejaká osobná výčitka.

„Bella má pravdu. Nepoznáš naše príbehy, ale jeden ti poviem, konkrétne náš príbeh. Bellu som miloval natoľko, že som ju chcel chrániť. Pred sebou, pred našim svetom a zbabelo som ušiel. Nemohol som bojovať o našu lásku, chcel som pre ňu viac. Ľudský život, ani nevieš, aká bola krásna, keď jej bilo srdce a do tváre sa jej vpil rumenec,“ zasnil sa a Bella sklopila oči k zemi. Ak by bola človeka, určite by sa červenala.

„Najväčšia chyba, akú si urobil,“ šepla a šťuchla ho do brucha.

„Máš pravdu,“ priznal a opäť sa pozrel na mňa. „Bol som niekoľko mesiacov preč, myslel som si, že skončila školu. Má priateľa a plánuje svoju budúcnosť. Nebolo to tak. Nikam nechodila, prestala sa o seba starať a jedného dňa mi zavolala Rose a povedala, že je Bella mŕtva. Zastavil sa svet, nič neexistovalo. Necítil som nič, bolesť, smútok, nič z toho vo mne nebolo. Iba hnev, zúril som na seba a rozhodnutie, že čo urobím bolo jednoduché. Rozhodol som sa umrieť, chcel som ísť za ňou. Chcel ju opäť vidieť.“

„Ale ste tu? Ako?“ Ich príbeh bol ako z knihy, akoby to ani nebolo v reálnom živote možné.

„Keď som sa dozvedela, čo chce Edward urobiť, išla som za ním do Volterry. Alice ma odviezla a pomohla mi ho zachrániť. Ako sa hovorí, za päť minút dvanásť,“ povedala a vydýchla si. Edward ju silne objal v svojom náručí. „Láska nepozná hraníc, Jasper, pre lásku urobíš aj to najväčšie bláznovstvo. Aj keby ťa to malo stáť život.“

„Jasper?“ Edward sa na mňa šokovane pozrel a ja som pokrútil hlavou.

„Chvíľu mi daj súkromie.“ Narážal som na to, aby sa mi prestal hrabať v hlave, pretože ma napadlo niečo šialené.

„Bells, mali by sme ísť. Počkáš ma v aute? Ešte si po niečo skočím,“ požiadal Bellu a ona mu vlepila letmý bozk a prišla so mnou rozlúčiť.

„Som rada, že som ťa spoznala a ďakujem za Alice. Zato, čo si pre ňu urobil pred rokmi. Si výnimočný, cítim to,“ šepla a silno ma objala. V očiach som mal slzy, ktoré som sa pokúšal zadržať. Chlapi predsa neplačú, ale ona mi bude chýbať.

„Ďakujem, Bells, dávaj mi na ňu pozor,“ požiadal som ju a ona na mňa žmurkla, keď odišla prišiel ku mne Edward a tiež ma objal, ale chlapsky.

„Presne o tretej budú chcieť odletieť, potom ju už neuvidíš. Zaslúžila by si rozlúčku.“ Mal pravdu, ale ja som to nedokázal. Nemohol som sa na ňu pozrieť, príliš by to bolelo. Edward odišiel a ja som ostal sám v ich dome. V dome, kde sa to všetko začalo a zároveň skončilo. Prišiel som sem v deravých topánkach, premočenej bunde. Vlasy som mal pozdĺž ramien a teraz, keď sa pozriem do zrkadla, vidím iného človeka. Človeka v luxusnom oblečení, upraveného a navoňaného. Nedávno som mal prázdne a zároveň deravé vrecká. Teraz v nich mám kartu, ktorá je nevyčerpateľná. Čím som si toto všetko zaslúžil? Čím som si zaslúžil toľkú lásku, ktorou ma všetci obdarovali.

„Bože, prezraď mi, začo to je?“ žiadal som zúfalo, ale odpoveď sa nedostavila. Miesto toho sa mi zatočila hlava a ja som padol k zemi.

Čiernovlasé, slepé dievča sa samo túlalo po noci. Plakalo a žiadalo Boha o vysvetlenie. Obrovská žiara, anjel jej vrátil zrak. To dievča pobozkalo anjela.

„Viem, že si iný,“ šepla skoro nepočuteľne. „Neviem, kto si, ale viem, že človek nie si. Chcela by som si ťa zapamätať. Smiem?“ spýtala sa a ja som ostal zarazene stáť. Svoje dlane priložila na tvár a bruškami prstov začala jemne chodiť po tvári. Privrel som oči a vychutnával som si túto chvíľu. Bolo to to najdokonalejšie, čo som za svoj život zažil.

„Alice, netráp ma, nevieš si predstaviť, aké je ťažké odísť. Nedokážeš si predstaviť, ako som sa snažil dnes prísť, ale bolo to prvý a zároveň poslednýkrát. Sama si to povedala, ja nie som človek. Ja sem nepatrím, je to zakázané. Moje miesto je tam hore,“ šepol som a pohľad nasmeroval k nebu. Skutočnosť, že sa musím vrátiť bolela veľmi.

„Anjel môj, ďakujem,“ zašepkala a jemne ma pobozkala na pery. Nebol to ten bozk, kde sa jazyky dotýkajú. Bol to iba letmý bozk, jemné obtrenie pier, ale bolo v tom oveľa viac. Cítil som sladkú, ale zároveň slanú chuť. Jej pery chutili za jahodami, ale slza, ktoré jej stiekla po líci zmenila tú chuť na slanú.

„Zamiloval si sa do človeka, čo je neodpustiteľné. Použil si svoju moc na vyliečenie niekoho, kto to nemal v osude. Postavil si sa mne, Najvyššiemu. S okamžitou platnosťou si vyhostený z neba, prídeš o svoje krídla a budeš zhodený na Zem. Nie je tu pre teba viac miesta, ale aby si sa veľmi netešil. Budeš síce človekom, ale na všetko zabudneš, nebudeš si pamätať nás a ani svoju milovanú Alice. Nebudeš vedieť ani to, kým vlastne si. Láska medzi anjelom a človekom je zakázaná. Zbohom, Jasper.“ Zabudnem na Alice, zabudnem na všetko. Jediné, čo som teraz mal v hlave. Nebudem vedieť nič...

Otvoril som oči, ležal som na dlážke v dome Cullenovcoch. Čo však bolo dôležitejšie, ja som si spomínal. Spomenul som si na Alice, na všetko. Ako som mohol zabudnúť? Je to neospravedlniteľné, ona ma miluje. Zamilovala sa do mňa v čase, keď som bol anjel a miluje ma aj ako obyčajného človeka. Čo na tom, že je teraz iná, stále je to moja Alice. Strelil som pohľadom na hodinky, ktoré ukazovali pol tretej. Nie, nesmie odísť, musím ju zastihnúť. Vybehol som z domu a chcel ju zastaviť.

Alice:

„Rose, aha, nejaký blázon sa snaží na motorke dohnať lietadlo,“ rehotal sa Emmett na celé lietadlo. Nezaujímalo ma to, nemala som záujem o nič. Chcela som byť preč, čo najďalej od mojej bolesti. Potrebovala som zabudnúť, čo nebolo možné. Nemohlo sa to stať. Nikdy, ja nikdy nebudem môcť zabudnúť a začať od znova.

„Emmett, ale to nie je blázon. To je predsa Jasper,“ skríkla Rose a až toto ma prebralo. Otočila som hlavu a pozrela okienkom. Naozaj to bol on, ale o čo sa tu pokúšal?

„Zastavte lietadlo!“ kričala som na pilota, ktorého si Esme objednala. Otvorili sa dvere na lietadle a ja som vybehla vonku. Musela som ho vidieť, musela som zistiť, že nie som blázon. Dúfala som, že toto nie je iba ďalšia vízia, ktorá sa nesplní. Jasper zastavil motorku a dal zosadol. Rozbehol sa smerom ku mne. Bol to on, nebola to vízia. Uverila som tomu vo chvíli, keď ma chytil za ruky a udychčane sa snažil polapiť dych.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa šokovane.

„Nemôžeš odísť, nie bez toho, aby som ti povedal niečo veľmi dôležité.“

„Jasper, už ma netráp, povedal si mi už všetko. Nikdy sa nezmieriš s mojou podstatou a ja ti to nezazlievam. Prajem ti v živote iba to dobré, kedykoľvek budeš potrebovať pomoc, som tu pre teba,“ lúčila som sa s ním s týmito slovami. Bolelo ma to, ale nechcela som už počuť viac nič.

„Nie, budeš ma počúvať. Je to to najmenej, čo môžeš pre mňa urobiť. Alice, do môjho života si zasiahla nečakane a bola si iba človekom. Vstúpila si doň nezameniteľným spôsobom, akoby ťa ku mne poslali samotné hviezdy. Už v deň, keď si ma po prvý raz pobozkala, sa všetko zmenilo. Nedíval som sa na teba ako na človeka, ktorému som prišiel vrátiť zrak. Díval som sa na teba ako na ženu, ktorá mi nie je ľahostajná. Keď som zistil, kde si a čo sa ti stalo, chcel som ísť za tebou. Musel som ťa zachrániť, ale miesto toho ma poslali na zem a ja som prišiel o svoje krídla. To mi nevadilo, ale prišiel som o svoju pamäť. Donútili ma zabudnúť na teba a ja som to dopustil,“ šepol s bolesťou v hlase. „Ale spomenul som si, na všetko si spomínam.“ Stála som pred ním a bola neschopná slova. On to využil a pokračoval. „Alice Mary Brandon Cullen, milujem ťa viac ako vlastný život. Ľutujem, že som ťa chcel nechať odísť. Ak mi dáš ešte jednu, poslednú šancu, sľubujem ti, že rovnakú chybu neurobím dvakrát. Žiadam ťa, žiadam na kolenách,“ povedal a kľakol si na kolená. Čo to robí? „Prosím, ostaň so mnou.“

„Jasper, postav sa,“ povedala som pevným hlasom. Nedala som na sebe znať, že som šťastím bez seba. Stále som nemohla uveriť tomu, čo práve povedal. Vyznal mi lásku, odpustil mi a chce byť so mnou. On si dokonca spomenul na mňa a na všetko. Dlho som mlčala a Jasper netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Vpíjal sa do mojich očí a tie jeho sa leskli slzami. Rozhodla som sa vyniesť svoj rozsudok nad našimi životami. „Aj keby si urobil ďalších milión chýb, navždy ťa budem milovať,“ šepla som a skočila mu do náruče. Na tvári som pocítila jeho slzy. On sa rozplakal, dojalo ma to a začala som mu bozkávať tvár. „Neplač, láska,“ šepla som a spojila naše pery.

„Takže žiaden výlet nebude?“ zakričal na nás Emmett a všetci sme zborovo zavrčali. Iba Jasper sa zasmial. Konečne, aj napriek všetkým nástrahám a zakázanej láske sme si k sebe našli cestu. I keď cesta ku šťastiu je niekedy tŕnistá, môže na jej konci čakať šťastie. 

Pokúšala som sa dôstojne ukončiť túto poviedku. Neviem, či sa mi to podarilo, ale dúfam, že to nie je úplny prepadák. Som rada, že som sa mohla zapojiť do tejto súťaže. Bolo to pre mňa časovo veľmi náročné. Nie je dôležité vyhrať, ale dôležité je sa zúčastniť a pokúsiť sa uspieť. Zapojilo sa veľa skvelých autoriek, ktoré si zaslúžia vyhrať. Vlastne... Všetky sme dokázali niečo úžasné, dali sme si tú námahu a strávili svoje voľné chvíle písaním. Je úžasné vidieť, koľko z nás miluje túto stránku, twilight a s akým nadšením sme sa do toho pustili. 

Som rada, že som bola toho súčasťou. Musím v prvom rade poďakovať tvorcom, že prišli s novým nápadom. Našim porotkyniam, ktoré si našli čas a čítali všetky poviedky. Nezávidím vám rozhodovanie, ktorá poviedka je najlepšia. Je ich tu veľa a sú skvelé. 

Ďalej by som opäť rada poďakovala kiki, ktorá je tu stále. Zakaždým ma obdaruje komentárom a milým slovkom. Začínam si prechádzať obdobím, kedy na mňa idú stavy, že prestanem písať. Hovorím si, nikto to nečíta, nikto nezanechá ani smajla. Každý na mňa kašle. Potom si poviem, že je tu predsa len jedna osoba, ktorá si dáva námahu a vo svojom voľnom čase číta moje splátaniny. Nemohla by som to urobiť ani keď si jediná čitateľka. Nebolo by to fér voči tebe a ani voči mojim postavám. 

Som vďačná za vernú čiteľku, ktorú som v tebe našla. Slovko "ďakujem" nedokáže poriadne vyjadriť moje pocity.

Už končím, aby som vás veľmi nenudila, vlastne. :D Ani toto možno nikto nečíta.

Mám vás rada. Cmuk.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Aj anjeli existujú - 3. časť: