Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 14. kapitola


Zákon vlkov - 14. kapitolaTy a ja. Jedna duša. V dobrom aj v zlom. V šťastí aj v nešťastí.


Pohľad Christian

Vedela to. Nejako, od niekoho. Nenechala ma ani dopovedať. Len ma stále držala, nepúšťala... neopúšťala. Dokonca tvrdila, že som za to nemohol.

Ale mohol a ona to mala právo vedieť. Len ona to právo skutočne mala.  

Privrel som viečka, aby som potlačil ďalšie slzy. Už ich bolo priveľa. Vlastne som ani nevedel, kde sa ich toľko vzalo. Na hrudi, v ktorej mi srdce zvieral príšerný tlak? Na duši, ktorá sa zázračne prebrala k životu a dovolila si zase cítiť? Strach aj nádej. Bolesť aj... lásku.

Lásku?

„Mal som jedenásť.“ Počkal som, kým môj anjel povolí objatie, aby sme si videli do očí. V tých Leiných sa blysol hnev. Patril mne? „Jedenásť,“ zopakoval som cez potlačovaný vzlyk. Možno ako obhajobu, možno len ako vlastnú útechu. „Začal s tým hneď prvú noc...“ Ďalšie slová som nestihol vysloviť. Lea prekryla moje pery svojim ukazovákom.

„Nemusíš, toto nemusíš,“ pípla. Ale ja som musel, aby pochopila, aký som... špinavý. Veď som dovolil, aby sa niekto iný dotkol toho, čo malo odjakživa patriť len jej.

Patrím jej?

Zhlboka som sa nadýchol. Porozumela, stiahla prst z mojich úst. Niektoré pravdy nesmú ostať nevypovedané. „Ne... nebránil som sa.“ Príliš som sa bál, dodal som v myšlienkach zbytočné ospravedlnenie vlastnej slabosti.  

„Bol si ešte dieťa,“ šepla. V hlase mala náznak tak silnej viery, až som takmer prikývol. Našťastie som sa ovládol.

„Tri roky som... neurobil vôbec nič. Len... len...“ Moja neschopnosť tvoriť súvislé vety zamrzela viac ako kedykoľvek predtým. Toľko som jej toho chcel povedať, aby všetko vedela, aby... odišla. Radšej hneď. Skôr, ako uverím... v budúcnosť.

Mám budúcnosť?           

„Nehľadala som ťa,“ šepla a odtiahla sa. „Mala som vedieť, že niekde si.“ Pokrútila hlavou, akoby z nej vyháňala nechcené myšlienky, a postavila sa. Nemocničné lôžko bez nej stratilo štatút súkromného raja. Stalo sa len chladnou pripomienkou toho, kam som sa vlastným pričinením dostal. Zima. „Bol si tak blízko a ja som ťa neochránila.“

„Akoby si mohla?“ vyletelo zo mňa. Lea rýchlo zažmurkala a potom sa mi otočila chrbtom. Neplač, kvôli mne nie. „Nemohla si... ja som ho provokoval...“ Matka mi to predsa tvrdila neustále. Moja vina, len moja vina.

„Kto ti to povedal?“ vyprskla, prudko sa zvrtla a vystrelila rukou k mojej tvári. Prikrčil som sa skôr inštinktívne ako strachom. Stuhla, zreničky jej rozšírila hrôza. „Bože,“ vydýchla a pomaly dokončila pohyb. Len jemne, končekmi prstov prešla po mojom líci. „Chris, ja ťa nikdy neudriem. Nikto ťa už nikdy neudrie.“

Teplo.

Rozostril sa mi zrak, až sa celá miestnosť ponorila do nepreniknuteľnej hmly. Ďalšie otravné slzy. Matrac sa pod ňou mierne zhupol, ako si znovu sadla. „Nesľubuj, čo ne... ne...“

„Nemôžem splniť?“ dokončila za mňa. Sklonil som hlavu. Dotkla sa mojich vlasov v ďalšom pohladení. Znovu tak nežne, akoby som bol niečo vzácne. „Chris.“ Opatrne mi nadvihla bradu. Chcel som si pretrieť oči, aby som na ňu poriadne videl, no predbehla ma a urobila to za mňa. „Ostaneš so mnou. Nedovolím, aby ti ktokoľvek ublížil.“

Na sekundu som privrel viečka. Znelo to absolútne skvele a absolútne... nereálne. To on nikdy nedovolí. Pravda zabolela a spomienky si našli cestu do mojej mysle.

Priveľa strachu. Priveľa bolesti. Priveľa poníženia.

Náhle mi ostalo na zvracanie. Čo si to tu nahováram? Ja si predsa šťastie nezaslúžim. Chytil som Leu za zápästie a stiahol jej ruku z mojej tváre. Bože, nechcel som to urobiť. Rovnako, ako som ju nechcel poslať preč. Ale ako inak ju ochrániť? „Odíď! Nechaj ma byť.“ Inak ublíži aj tebe.

Skrivila tvár, hryzla si do pery. „Prečo ma vyhadzu...“ Posledná slabika jej uviazlo v hrdle. Do ticha zaznel potlačovaný vzlyk. Jej vzlyk. Pichlo ma na hrudi. Automaticky mi na to miesto vystrelila ruka. Môže srdce krvácať? „Je ti zle?“ spýtala sa vystrašene. Hlas mala znovu pevný, akoby jej moja slabosť pripadala dôležitejšia ako tá jej. „Musíš si ľahnúť,“ prikázala.

Nedala mi šancu na protesty. Do postele ma doslova vtisla. Rázne, no pritom jemne. Naliehavo, no stále opatrne.

A ja som sa len hanbil. Za to, že som spôsobil jej smútok. Za to, čo som. Za to, kým som. Za to, aký som.

„Pospi si,“ prerušila ticho, ktoré medzi nami na chvíľu zavládlo a venovala mi starostlivý úsmev. „Potom sa pozhovárame.“

„Ale ty musíš odísť...“ Kým príde on, som už dodať nestihol.

„Chris, ja nemôžem,“ prerušila ma. Ramená jej ochabli pod neviditeľnou ťarchou. „Splním ti každé prianie, len toto jedno nie.“

„Tak...“ Nadýchol som sa a pomodlil, aby som aspoň pár ďalších slov vyslovil bez zakoktania. „Odíďme spolu.“ Niekam preč. „Ďale... ďale...“ A bolo to tu zas. Zavrel som oči. Naivne som si predstavoval, že keď ja neuvidím ju, neuvidí ani ona mňa.

Som zbabelec.

„Prečo by sme... Kriste,“ zhíkla, akoby práve niečo pochopila.

 

Pohľad Leah

Toľko slov, toľko vyznaní, toľko uistení. A predsa to podstatné z mojich úst nevyšlo.

Hlúpa, hlúpa, hlúpa.

„Christian, ten...“ Bolo tak ťažké nájsť správne pomenovanie pre toho chlapa. Bastard? Hajzel? „Ten muž,“ šepla som po krátkom zaváhaní, aby som nepošpinila jeho uši nadávkami, „ti už nikdy neublíži. Nikomu neublíži. On je...“ Zrazu som nevedela, ako to povedať. Pravda so sebou niesla primnoho otázok a bolo nereálne očakávať, že ich Chris nepoloží. Odmlčala som sa. Strach ma prinútil. Modré zreničky sa v očakávaní zabodli do mojich hnedých. Zďaleka nie prvýkrát, no aj tak bolo všetko iné. Intenzívnejšie.

Ty a ja. Jedna duša. V dobrom aj v zlom. V šťastí aj v nešťastí, zarezonoval mi v mysli nevyslovený sľub.

Môj sľub? Jeho sľub? Náš sľub?

Dokiaľ nás smrť nerozdelí, dodala moja vlčia časť v rovnakom okamihu, ako mi nepoznaná energia podivne rozochvela vnútro a srdce zaplavili pocity, ktoré mi určite nepatrili. Bože, toľko strachu? Kto môže cítiť toľko strachu?

Len ten, ktorému hrozne ublížili, odpovedala som si sama a moje dlane automaticky vyhľadali jeho dlane.

Jemné zovretie dodávalo odvahu nám obom.

„Neboj sa. Už nikdy sa nemusíš ničoho báť,“ šepla som odhodlane a nadýchla sa k ďalším slovám. Konečne som mu chcela povedať všetko. Vedela som, že to dokážem.

„On zomrel,“ predbehol ma. V tvári nepochopiteľný chlad, v hlase žiadne emócie. Mierne som prikývla zaskočená jeho slovami aj reakciou. Čakala som... vlastne neviem, čo som čakala. Radosť? To asi nie. Možno len náznak nejakej úľavy.

„Včera večer,“ dodala som na vysvetlenie. Spôsob, ako sa to stalo, som si radšej nechala pre seba. Aj tak sa nezdalo, že by to Chrisa nejako zaujímalo. Počas mojich slov natočil tvár k oknu. Zrazu akýsi stratený. „Ostaneš u mňa a mojej rodiny,“ šepla som a opatrne položila ruku na jeho rameno. Trochu som dúfala, že sa na mňa znovu otočí. Neotočil. Len sa jeho pery nepatrne pohli, akoby sa chcel niečo spýtať. „Áno?“ snažila som sa ho povzbudiť.

„Moja mama... ma nechce.“ Nebola to otázka, len konštatovanie.

„Ona...“ začala som a hneď sa zarazila. Bože, čo ak má mamu napriek všetkému rád a ja som mu ju vzala? „Tak to nie je,“ vydýchla som.

Po líci mu stiekla jediná slza. Rýchlo ju utrel chrbtom ruky a konečne na mňa znovu pozrel. Jeho očiam chýbal život. Modrá akoby sa stratila, nahradila ju zúfala šeď.

Ach, Chris. Tak ťa to zasiahlo? Prečo som s tým nepočítala?     

Ruky sa mi automaticky obtočili okolo jeho tela. Pritiahla som ho k sebe takmer násilne. Najradšej by som ho nikdy nepustila.

Poddal sa bez jediného slova, jedinej námietky. Skončili sme na posteli v dosť neprirodzenej polohe. Jedno klbko plné lásky chrániace to druhé, to príliš zúfalé.

„Ja ťa nikdy neopustím,“ sľúbila som a ďalšie slová z mojich úst vychádzali úplne samé. Hovorila som a nedokázala prestať. O mojom – teraz už našom domove, o mame, o Sethovi. A on počúval. Aspoň sa mi to zdalo, jeho telo pomaly opúšťala nepatrná triaška. Úplne prestala, keď sa jeho dych stal pravidelným a myseľ pohltila bezbolestná ríša snov.  

Spi, láska.

Pár minút som sa ani nepohla, až potom som si pretiahla stuhnuté telo a opatrne sa postavila z postele. V izbe dávno zavládla tma. Slnko zapadlo a mesiac celému svetu dodal svoje čaro. Noc ma vždy istým spôsobom fascinovala.

„Vrátim sa,“ šepla som. Vždy sa k tebe vrátim, dodala som v myšlienkach a pomaly opustila izbu. Vedela som, že na mňa niekto čaká. Cítila som ho hneď, ako prišiel. Stál na chodbe, opretý o stenu. Carlisle Cullen. Lekár, upír a... záchranca.

„Leah,“ pousmial sa, keď som za sebou potichu zavrela dvere. Na sekundu som sklopila zrak. Je tak ťažké k niekomu takému prechovávať úctu.

„Carlisle, kedy môžeme odísť?“ prešla som rovno k tomu najdôležitejšiemu.

„Zajtra,“ povedal a na okamih mu na čele vystúpila malá vráska. „Ale musím ho predtým prezrieť,“ dodal a vysvetlil tak, prečo vlastne prišiel.

„To nebude prob...“ Zasekla som sa v polovičke slova, uvedomila som si, v akom stave som Christiana v nemocnici našla. Viditeľne mu cudzí dotyk nebol práve príjemný. „Môžem byť pritom?“

„Iste,“ súhlasil, tvár mu ozdobil široký úsmev. „Je to fascinujúce,“ šepol.

„Čo máš na mysli?“ spýtala som sa trochu nechápavo. Kmitol pohľadom k dverám Christianovej izby a potom znovu pozrel na mňa. „Pripútanie,“ vysvetlil a ja som pochopila, že musel počuť každé slovo, ktoré sme v izbe vyslovili. Pracovňu mal neďaleko.

Do tváre sa mi nahrnula krv. Nečervenala som sa už roky, ale všetko medzi mnou a Chrisom bolo... osobné a len naše. „Je to silné,“ pripustila som neochotne.

Silnejšie, ako som čakala.

„Aspoň viem, že to za to stojí,“ povzdychol si. Pootvorila som ústa, aby som sa spýtala na význam jeho vety, no on sa už otočil k odchodu. „Nechajme ho spať. Prídem zajtra, teraz musím aj tak... niečo vybaviť.“

Stihol spraviť dva kroky, keď sa môj vnútorný inštinkt zbláznil a doslova ma prosil, aby som ho zastavila.

„Carlisle,“ pípla som takmer nečujne, i keď som vôbec nevedela, čo po ňom vlastne chcem.

Otočil sa, tvár mu drvil smútok. Takmer som ho fyzicky cítila. „To bude dobré, Lea, už sa mu nič nestane,“ sľúbil a ja som z neznámeho dôvodu verila, že to naozaj nejako zariadi.  

 

Pohľad Alice

Nečakala som, že to bude ľahké. Nečakala som, že to bude až také ťažké.

„Alice, určite sa nič nestalo?“ Tá otázka zaznela snáď stýkrát. Len vždy z iných úst. Vystriedali sa všetci. Emmett, Rose, Esme, Edward i Bella.

Len Jasper mlčal. Nepýtal sa, nenamietal, nesťažoval sa. Mlčky balil svoje veci a vysielal hlboko do môjho srdca vlny lásky a pokoja.

Za toto ťa milujem.

„Ja len potrebujem zmenu,“ zarecitovala som dávno pripravenú lož a žiarivo sa usmiala. „Veď viete, ako milujem Paríž.“ Vytiahla som zo skrine šaty, ktoré som si v meste módy naposledy kúpila, priložila ich k telu a zatočila sa pred svojou rodinou.

Mužom to stačilo, aby mi konečne uverili a vypadli. Dokonca aj Bella a Rose vzdali svoje námietky, povzdychli si a opustili moju a Jasperovu spálňu. Ostala len Esme. Zvláštne, že práve jej sa klamalo najťažšie.

„Mami,“ použila som oslovenie na špeciálne príležitosti a skĺzla pohľadom na svoje nechty. „Prinesiem ti niečo pekné.“

Ak sa niekedy vrátim. 

„Možno nejaký parfum,“ šepla nesmelo.

„Čokoľvek,“ vydýchla som a natiahla k nej ruky. Na nič nečakala a vletela mi priamo do náručia. Len krátke objatie, sľúbila som si a chcela okolo nej obmotať paže, no zastavil ma záblesk krátkej vízie, aby mi pripomenul, prečo vlastne odchádzam.

Vlci. Veľa vlkov. Tvorili nepriepustnú stenu. Nebolo cez nich cesty. Neexistovala nádej. A ona tam kľačala, vzlykala a prosila. O život svojho syna. O život svojej rodiny.

Nemohli ju pustiť. Nesmeli. Aj v ich tvárach sa zrkadlil smútok. Tiež cítili bolesť. Tiež niečo stratili. Niečo príliš dôležité. Ich súčasť, jej súčasť.

Odtiahla som sa od Esme a otočila sa jej chrbtom, aby nevidela žiaľ v mojich očiach. „Čas ísť,“ povedala som odhodlaná opustiť svoju rodinu. Pre jej vlastné dobro.

Jasper vzal oba kufre. Môj i ten svoj. Obsahovali minimum oblečenia, no maximum spomienok. Môj manžel aj bez slov pochopil, že neodchádzame len na jeden zmieňovaný týždeň.

Zišli sme po schodoch na prízemie. Zhlboka som sa nadýchla. Všade som cítila vôňu domova, ale ja som v nádeji hľadala úplne inú vôňu. Bola tam. Slabá a nezameniteľná.

Ach, Nessie, neuvidím ťa dospievať.

„Pozdrav odo mňa dcéru,“ otočila som sa na Bellu. Prikývla a i ona ma objala. Prisilno. Nie, nelúčila sa na pár dní. Ona tiež pochopila.

Vždy si bola viac než sestra.

Ostatní našťastie vôbec nič netušili. Len nám zamávali od telky. Možno Edward mal podozrenie. Vyzeral napäto. Veď mu moja myseľ neponúkala žiadne vysvetlenia. Len dookola obrázky Eiffelovej veže.

Prepáč, nechcem ťa zbytočne trápiť.

Na príjazdovej ceste zastalo auto. Carlisle sa vrátil práve včas, aby nás stihol odviesť na letisko. Nevošiel do domu. Možno vedel, že na to nemáme čas a možno sa ešte len nechcel lúčiť.

„Mám vás rada,“ povedala som tak potichu, že ma ani moja rodina nemohla počuť a pomaly otvorila dvere. „A zbohom.“ 

„Alice!“ Zastavil ma Bellin hlas podfarbený citom. Zaváhala som v polovičke kroku, no otočiť som sa na ňu nedokázala. „Vráťte sa skoro,“ šepla.

„O týždeň,“ zaklamala som a preplietla si prsty s Jasperovými.

Ty mi za to stojíš. 


Pokiaľ si ešte niekto na poviedku spomenie, tak vám ďakujem. Pokiaľ nie, pokúsim sa dopísať aspoň pre seba. Nechcem sľubovať, že už budem vydávať pravidelne, ale zdá sa, že sa môj život dal po pracovnej aj zdravotnej stránke do normálu a budem sa snažiť.

Bojím sa, že tá dlhá pauza je cítiť na mojom písaní... a túto kapitolu beriem trochu ako skúšobnú. Pokojne nešetrite kritikou. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 14. kapitola:

 1
20.03.2014 [19:58]

wodwarAaach, slaďoučké, a přesto to není žádná přeslazená slátanina. Jsem ráda, že pokračuješ... trochu mě vystrašilo, když jsi v poznámce zmiňovala svůj zdravotní stav, omlouvám se, jestli jsem nějak naléhala...
Chrisa mi bylo líto, je hezké, jak jsou jeho city k Leah hluboké. Může být otisknutí oboustranné?
Přeji hodně zdaru při psaní pokračování, rozhodně se na něj těším!Emoticon

20.03.2014 [18:22]

LilyBlackDokonalé ako celá poviedka Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Nemám slov.Čítam túto poviedku od začiatku a musím povedať,že máš skutočne talent.To ako zakaždým dokážeš úžasne detailne popísať pocity obidvoch,scénu,jednoducho všetko je brilantné.Každučké slovo,každú vetu hltám,vžívam sa do deja a pri rozhovoroch Chrisa a Leah, silu ich lásky,silu ich pripútania cítim na vlastnej koži.Milujem túto poviedku,určite ju dokonči a dúfam v happyend..ale nech sa to skončí akokoľvek,prečítam ju do konca a teším sa na každú dalšiu časť. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Seb
18.03.2014 [19:01]

Tak jsem si dnes znovu přečetla tuhle kapitolu, víc vklidu, protože včera jsem měla frmol a navíc mě rozrušilo to, že je konečně nová kapitola, je to prostě dokonalé. Nechápu, jak můžeš byť jen trošku pochybovat o kvalitě tvého psaní, já prostě jen žasnu, co dokážeš napsat, je to tak ... zase nemám slov, a ta hudba je
k tomu nádherná. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Renommee
18.03.2014 [15:43]

Konecne dalsia kapitola Emoticon Som velmi rada,ze si znova pridala dalsie pikracovanie...a vobec nie je na nej vidiet,ze si mala pauzu. Znova som to prezivala...ako vsetky kapitoly tejto poviedky...dokonca pohlad Alice ma chytil viac nez zvycajne... velmi sa esim na dalsie kapitoly Emoticon Emoticon

18.03.2014 [15:33]

9moncici9Cicuškááá Emoticon

Ááá...

Wááá...

Snívam?

Nie! Som hore...

Neverím, akoby som aj mohla... Ľudia dokážu snívať aj s otvorenými očami, no toto nie je môj prípad. Ja nesnívam, toto je skutočnosť. Stále nedokážem uveriť, že si napísala pokračovanie. Som z toho všetkého zmätená.

Ráno o 6 v práci som si všimla, že tu bude tvoja kapitola. Mala som chuť napísať komentár okamžite, ale nedostala som sa k tomu. Bohužiaľ. Podarilo sa mi však po dvoch hodín úspešne dočítať kapitolu.. Mala som dosť frmol Emoticon

Musím na úvod naozaj vyjadriť svoju radosť z toho, že si predsa len dopísala kapitolu. Tiež sa teším, že tvoj zdravotný stav je na tom lepšie. Musíš byť v poriadku, kto by mi robil radosť svojim písaním? Hm? Emoticon

Viem, že teraz mám málo času, ale nikdy som nezabudla na teba, tvoju poviedku a na osud Leah a Chrisa. Stále som dúfala, že sa dočkáme pokračovania a podarilo sa. Emoticon

Ešte by som sa chcela vyjadriť k slovám pod čiarou. Čo je cítiť na tvojom písaní? Aká skúšobná? Možno si zdravotne v poriadku, ale stále máš niečo s hlavičkou Emoticon Ty moja makovička Emoticon
Ja tvoje písanie milujem, nič sa na tom nezmenilo. Zbožňujem tvoje myšlienkové pochody, to ako na každé slovo dávaš dôraz. Ako si do detailov všetko premyslíš.

V kútiku duše som si celú kapitolu hovorila: "Kiežby aj mňa niekto miloval tak, ako Leah Chrisa." Vďaka tvojej poviedke chápem, čo znamená pripútanie. Len vďaka tebe som si urobila iný názor na vlkov, i keď Jacob je stále iba zablšené psisko. Emoticon

Je zaujímavé, že i keď Chris je ešte mladučký, je na svoj vek veľmi vyspelý. To čím si chudáčik musel prejsť bolo príšerné, nezažila som to, čo on. No vďaka tebe si dokážem živo predstaviť ako sa cíti. Aké to všetko muselo byť hrozné. Písala si o tom len okrajovo, ale ja som cítila tú bolesť, bezmocnosť a strach. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte, ešte teraz mi zviera srdce z toho, aký bol bastard...

Som šťastná, že sa Chris s Leah našli, bojím sa však toho, že sa im do cesty postaví ešte pár prekážok. Neviem prečo, ale nikdy nie je nič príliš ľahké. Bojím sa toho.

Niečo mi nahovára, že s tým bude mať niečo aj vízia, ktorú má Alice. Niečo mi v tom nehrá, bojím sa, čo si pre nás pripravíš. Prosím ťa, nech všetko dopadne dobre, chcem, aby všetci boli šťastní a v poriadku.

Dosť bolo rečí, určite si môj komentár po prvej vete prestala čítať. Nechcela som ťa unudiť, ale potrebovala som ti povedať moje pocity.

Na záver ešte poďakovať za nádhernú kapitolu a požiadať ťa o skoré pridanie ďalšej kapitoly. Ďakujem za to, že si na nás čitateľov nezabudla a napriek všetkým prekážkam dobojovala.

Cicuška klaniam sa tvojmu talentu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!