Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 13. kapitola

22.10.2013 (07:15) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1344×

Pohľad Leah

Vedela som, že je niečo zle hneď, ako sme vstúpili do nemocnice. Cítila som to hlboko vo svojom vnútri. Neuveriteľne intenzívne.

Pridala som do kroku a kútikom oka pozrela na Alice. Chcela som vedieť, či ma bude nasledovať. Neudržala moje tempo. Zasekla sa v polovičke pohybu a uprela zrak niekam do diaľky v náznaku prichádzajúcej vízie.

Jej dar ma istým spôsobom fascinoval, no aj tak som jej viac nevenovala pozornosť. Každá moja bunka chcela byť u Christiana, akoby nejakým nepochopiteľným spôsobom tušila, že ma potrebuje.

Rozbehla som sa k schodisku.   

Na druhé poschodie som vyletela takmer na jediný nádych. „Slečna, tam nemôžete!“ skríkla po mne akási ženská tesne pred vstupom na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Otočila som sa na ňu a venovala jej pohľad, ktorý ju donútil ustúpiť a hlavne zaváhať. Využila som jej reakciu a prekĺzla na zakázanú chodbu.

Posledná izba vpravo, šeplo niečo vo mne sekundu predtým, ako som začula Carlisleov hlas a zúfalé vzlyky.

Jeho vzlyky.

Olympijskí šprintéri by mi mohli závidieť. Určite som prekonala minimálne národný rekord v behu na päťdesiat metrov.

Zastavila som až tesne za prahom jeho izby a rýchlo sa poobzerala. Najbližšie ku mne stála zdravotná sestra s injekciou v ruke. O kúsok ďalej držal Carlisle moju lásku prišpendlenú k stene. Chris sa urputne metal, tvár mu máčali potoky sĺz, miestnosťou rezonovali iba jeho márne pokusy o nádych. 

Srdce sa mi nad tým obrazom zovrelo strachom. „Christian,“ šepla som a vlk vo mne zúfalo zakňučal. Počul ho jedine Carlisle. Nepatrne sa od Chrisa odtiahol a v tom momente všetko v miestnosti zamrzlo. Dokonca aj vzduch zastal, aby nerušil čarovnú chvíľu. Chvíľu medzi ním a mnou. Náš druhý intenzívny pohľad do očí. Pohľad, ktorý vypovedal viac ako tisícky slov, tisícky viet.

Neviem, ako som sa k nemu dostala.

Neviem, kde som nabrala odvahu, aby som ho objala.

Neviem, ako sme sa zviezli na zem.

Neviem, kedy Carlisle a zdravotná sestra odišli.

Na ničom z toho aj tak nezáležalo. Jediný podstatný bol Christian a jeho telo pritisnuté na to moje. Poddajne, dôverne, bez štipky strachu. Opieral si hlavu o moju hruď, akoby ma poznal roky, akoby cítil to, čo ja.

V mysli sa mi okamžite vynorili všetky pripútané páry. Každý detail z ich vzťahov zrazu dával zmysel. Už som chápala, prečo Kim milovala Jareda skôr ako on ju. Prečo Emily zahodila naše priateľstvo kvôli láske k Samovi. Prečo Nessie priťahovala Jacoba ešte pred svojim narodením. Prečo sa Rachel pre Paula vzdala všetkých snov.

Pripútanie je proste obojstranné, usmiala som sa nad drobnosťou, ktorú nám naše legendy zatajili, a zhlboka sa nadýchla Christianovej vône. Nič lepšie som v živote necítila. Sama som sa lepšie v živote necítila. Taká naplnená, taká kompletná, taká šťastná.  

Najradšej by som sa už nikdy nepohla. Bála som aj dýchať, aby som ho nevystrašila. Dokonca som si sľúbila, že budem mlčať, kým neprehovorí on. Stačilo však, aby sa nepatrne striasol a prehodnotila som vlastné priority. Na prvé miesto okamžite vletelo jeho pohodlie. „Chveješ sa, nie je ti zima?“ spýtala som sa a natiahla ruku k jeho tvári. Na líci mu zasychala osamotená slza. Ostatné jej kamarátky sa už dávno vpili do môjho trička.

Dovolil mi, aby som ho dotkla, aby som ho pohladila. Vôbec sa nebránil. Len na mňa hľadel očami modrejšími ako oceán po búrke. Takmer som sa v jeho pohľade utopila. Ak by cez otvorené okno neprúdil chladný vzduch, nedokázala by som si udržať ani posledný kúsok zdravého rozumu.   

„Nie je ti zima?“ spýtala som sa znovu. Nechcela som, aby mi prechladol. Oblečené mal len tenké nemocničné pyžamo.

Chrisove zreničky rozšíril strach, akoby ma len po mojej otázke začal kompletne vnímať. Hneď som pochopila, ako som skazila náš vzácny okamih. „Kto si?“ vyslovil dokonalým, no príliš napätým hlasom, a vytrhol sa mi. To najvzácnejšie z môjho objatia zmizlo. Bez toho, aby sa postavil, cúvol až do rohu miestnosti. Tam si pritiahol kolená k hrudi a objal ich rukami. Každý centimeter, ktorý medzi nami vznikol, nepríjemne bolel, no nenašla som odvahu, aby som sa k nemu priblížila. Srdce mi nedovolilo urobiť čokoľvek proti jeho vôli.

Napriek vlastným pocitom som si na tvári vyčarovala mierny úsmev. Chcela som pôsobiť aspoň trochu uvoľnene. „Volám sa Leah,“ šepla som, kľakla si a posadila sa na päty. „Lea,“ dodala som skrátenú verziu môjho mena. Odjakživa som jej dávala prednosť a dúfala som, že aj on si ju vyberie. I keď on by na mňa mohol pokojne volať hej ty a ja by som kedykoľvek pribehla. „Som z La Push, z rezervácie dvadsať kilometrov odtiaľto.“

„Dvadsať... kilometrov,“ zopakoval po mne a zmätene pokrútil hlavou. Nemohol vedieť, že sme ho vzali z Port Angeles.

„Si vo Forks,“ objasnila som rýchlo. „V nemocnici.“

„To je...“ začal, ale nedopovedal. Pozrel niekam do steny a nepatrne privrel viečka. „Prečo... si tu?“ spýtal sa. Žalúdok mi stočilo do malej guľôčky. Predpokladala som, že tá otázka raz príde. Iba som naivne dúfala, že to bude o trochu neskôr. Zhlboka som sa nadýchla, aby som vysypala pripravenú lož. Tú, ktorú sme chceli hovoriť všetkým. Okrem členov svorky.  

„Moja mama je...“ Sesternica tvojho otca, už z mojich úst nevyšlo. Ostalo mi zo seba na zvracanie. Nemohla som mu klamať. Pokojne hocikomu inému, ale jemu nie. To si odo mňa nezaslúžil. „Ja som...“ Menič. To je človek, ktorý sa premieňa na vlka. Takého dosť prerasteného vlka, prebehlo mi mysľou. Sťažka som si povzdychla a odhodlala sa na tretí pokus. „Ja ťa...“ Milujem. Bezpodmienečne, neodvrátiteľne a hlavne navždy.

Oči mi zaliali slzy. Sklonila som hlavu, aby som ich aspoň čiastočne zakryla. Strašne som mu chcela povedať pravdu, no chýbali mi na to sily. Príliš ma desila predstava jeho reakcie. Príliš som sa bála, že ma vysmeje, že ma pošle preč. To by som nezvládla. Bože, prisahám, že by som to nezvládla. Nie, keď som ho konečne mohla mať vo svojej blízkosti. Pri sebe, pre seba.

„Ty... plačeš,“ šepol, keď mi prvá slza stiekla po brade. Už bolo zbytočné, aby som sa skrývala. Zdvihla som k nemu zrak a stretla sa s jeho skúmavým pohľadom. Analyzoval ma ním. Hladil aj... miloval. Zachvela som sa pod nemým prejavom takého množstva citov. „Lea, neplač.“ Moje meno vyslovil s nehou, ktorá sa nedala prepočuť. Mimovoľne som sa k nemu naklonila, aby som aspoň trochu zmenšila vzdialenosť medzi nami. Synchrónne môj pohyb zopakoval. Ťahalo ho to ku mne rovnako ako mňa k nemu. Mal to jasne vpísané v tvári.

„Cítiš to,“ kňukla som a natiahla k nemu ruku. Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Povedz mi pravdu. Viem, že to cítiš,“ zaprosila som. Potrebovala som to počuť od neho.   

Pozrel na moju ruku čakajúcu na tú jeho, na sekundu zaváhal a potom spojil naše dlane. Iskru medzi nami nebolo len cítiť, ale na okamih aj vidieť. Postrehol to aj on?

„Čo to je?“ spýtal sa a dal mi tak odpoveď. Pery mi samé roztiahlo do žiarivého úsmevu.

„Všetko ti vysvetlím,“ sľúbila som a využila svoju silu, aby som ho dostala tam, kam bude už naveky patriť. Naspäť do mojej náruče. „Len potrebujem čas. Prosím ťa iba o trochu času.“

„Ja... ja...“ Miesto dokončenia vety len niekoľkokrát naprázdno otvoril ústa. Vyschlo mu v krku?

„Nie si smädný?“ spýtala som sa a hneď sa mi v hlave vyrojilo množstvo ďalších otázok. „Či hladný? Nepotrebuješ niečo?“ Pozrela som na stále otvorené okno. „Nie je ti zima? Nechceš do postele? Prípadne podať deku? Alebo čokoľvek iné?“ povedala som na jediný nádych. Premohol ma nejaký druh materinského pudu.

Chris sklonil hlavu, ramená mu zvláštne ochabli. Čo som, dopekla, pokazila?

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa rýchlo. Zdvihol ku mne zrak a venoval mi slabý úsmev. Oči sa mu leskli. Slzami? Teplotou? Priložila som mu dlaň na čelo a moje obavy sa potvrdili. Bol neprirodzene horúci. „Musíš si ľahnúť,“ skonštatovala som, postavila sa a pomohla do stoja aj jemu. Sadra na jeho nohe jemne cinkla o podlahu, aby mi pripomenula, ako som - omámená kúzlom medzi nami - zanedbávala všetky aspekty jeho zdravotného stav.

V duchu som si nafackovala a odviedla ho k posteli. Na matrac sa doslova zvalil. Pretiahla som cez neho perinu a otočila sa, aby som išla zavrieť okno. Ledva som sa pohla, zastavilo ma slabé trhnutie. Chris zvieral lem môjho trička, nechcel ma pustiť.

Pohľad Christian

Štyri roky ma matka nenávidela. Dávala mi to najavo pri každej príležitosti. Vtĺkala do mňa pocit menejcennosti a zbytočnosti. 

Štyri roky ma Steven týral fyzicky a ešte viac psychicky. Bral si ma, ničil moju dušu. Zabíjal ma zvonku aj zvnútra.  

Štyri roky utrpenia a strachu.

Štyri roky, ktoré ma prinútili túžiť len po smrti. Po ničom viac. Môj život dávno stratil zmysel. Aspoň som si to myslel, než prišla ona. Žena, ktorá mi mala byť cudzia, a predsa som mal pocit, akoby som ju poznal roky. Žena, ku ktorej ma ťahala neviditeľná sila. Žena, ktorá vplávala do môjho sveta ako anjel zoslaný z neba. Rozprestrela krídla a zabalila ma do nich, aby mi ukázala, aké to je, keď dotyk nebolí a slová nezraňujú.   

Preto som ju nemohol pustiť. Nemohol som sa jej vzdať. Vďaka nej som cítil čo už dlho nie - nádej.

„Len zavriem okno,“ šepla a skĺzla pohľadom na svoje tričko. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. „Nechcem, aby ti bola zima.“ Starostlivosť v jej hlase ma prinútila zaváhať. Dlho sa o mňa nikto nezaujímal. Nie takým spôsobom. Pomaly som rozovrel prsty. Pobehla k oknu, zavrela ho a hneď sa vrátila.

Neopustila ma!

Sadla si ku mne na posteľ a priblížila svoju ruku k mojej. Končekmi prstov si začala kresliť na moju pokožku. Jemne, nežne, upokojujúco. Dotýkala sa ma s rovnakou láskou, s akou na mňa pozerala.

Prvýkrát po dlhej dobe som sa úprimne usmial. Nemohol som si pomôcť. Niečo mi našepkávalo, že som našiel to, po čom som tak dlho túžil. Niekoho, ku komu skutočne patrím. Niekoho, kto ma nesklame.

Privrel som viečka. Blahom aj únavou. Nesmieš zaspať, opakoval som si v duchu. Nechcel som prísť ani o minútu v jej blízkosti.

Nemal som šťastie. Tma ma vtiahla takmer okamžite. Neubránil som sa jej. Všetky príjemné pocity z môjho vnútra niekam zmizli. Vyhnal ich matkin hlas. Dunel zo všetkých strán.

„Prečo veríš, že by ťa mohol mať niekto rád?“ pýtala sa stále dookola a obzerala si ma s najväčším opovrhnutím, akého bola schopná. „Prečo si taký naivný?“ zmenila otázku, keď som jej na tú prvú nedokázal odpovedať. Objal som si rukami hruď a prikrčil sa pod ťarchou jej slov. Mala pravdu. Zasmiala sa na mojej reakcii a zamávala mi ukazovákom pred tvárou. „Prečo si myslíš, že je tá indiánka skutočná?“

Sprudka som sa posadil a otvoril oči. Mal si len nočnú moru, presviedčal som sa a rýchlo sa okolo seba obzeral, aby som ju našiel. Aby som si dokázal, že snom bola matka a nie Lea.

Dokázal som si presný opak. V izbe som bol sám. Ona tam nebola. Odišla, alebo skôr nikdy neexistovala. Bola len výplodom mojej fantázie. Nádherným prízrakom.

Po čele mi stiekla kvapôčka potu. Utrel som ju chrbtom ruky a potom na ňu pozrel. Rozpíjala sa do mojej kože, strácala sa, zanikala. Všetko raz skončí?

Anjeli neexistujú, vysmialo sa mi vlastné podvedomie. Otočil som sa k stene a schúlil do klbka. Z hrdla sa mi vydral pridusený vzlyk. Slzy som nedokázal zastaviť. Pohltili ma vlastné emócie. Stratil som niečo príliš dôležité. Pokojne by som prežil desať rokov zo Stevenom len za jedinú ďalšiu minútu s ňou.

Dvere sa otvorili a niekto vošiel. Nezaujímalo ma kto. Doktor, matka či ten hajzel. Jedno horšie ako druhé. Pretiahol som si perinu cez hlavu. Na viac som sa nezmohol.

„Ty plačeš,“ ozvalo sa značne vystrašene. Okamžite som spoznal jej hlas.

Vrátila sa ku mne!

Obzrel som sa práve, keď si chcela ku mne sadnúť. „Kde si bola?“ vyprskol som absolútne podráždene. Vlastný tón ma zarazil. Odzrkadľoval ešte čerstvú bolesť z môjho vnútra. Lea sa zasekla v polovičke pohybu. Pery zovrela do úzkej linky, no nezdalo sa, že by sa hnevala. Vyzerala skôr zranene a... zahanbene? „Prepáč,“ ospravedlnil som sa rýchlo. Nechcel som na ňu kričať. Len som sa bál, že ju už neuvidím, že mi navždy zmizla.  

„Ty mne prepáč,“ pípla, sadla si a ukázala na tácku položenú na nočnom stolíku vedľa postele. „Bola som ti po polievku, džús a niečo na teplotu. Prisahám, že mi to netrvalo dlhšie ako dve minúty.“

Záležalo jej na mne!

„Ďakujem,“ šepol som a vzal si od nej malý plastový kelímok s jednou tabletkou a pohár so žltou tekutinou.

Vložil som si tabletku do úst a poriadne ju zapil. Vôbec som nezaváhal, aj keď som si spomenul na Stevena a lieky, ktoré mi dával on, keď ma potreboval umlčať.

Lea sa usmiala, pomohla mi vrátiť pohár na nočný stolík a podala mi misku s polievkou. „Nie si hladný?“ spýtala sa s neskrývaným záujmom. Zmohol som sa len na prikývnutie. Trochu ma bolelo brucho. Len som nevedel či práve hladom. 

Z polievky sa vykľul silný kurací vývar bez akýchkoľvek ďalších prísad. Ani zelenina, ani rezance. Dostal som do seba ledva štyri lyžičky a odložil som misku naspäť na nočný stolík. Nie, že by mi to nechutilo, ale ostalo mi na zvracanie. „Už nebudem,“ šepol som.

„Zase neskôr. Si po výplachu žalúdka a...“ Nedopovedala, sťažka si povzdychla, chytila ma za obe zápästia a pozrela mi do očí. Skrz ne až niekam do duše. „Chris,“ vyslovila moje meno naliehavejšie ako kedykoľvek predtým, „už nikdy si nesmieš ublížiť. Musíš mi to sľúbiť.“

Mysľou mi v okamihu prebehla predstava vlastnej budúcnosti. Vedia už matka a Steven, kde som? Kedy si po mňa prídu? Aký trest ma čaká tentokrát?

Otriasol som sa, aby som z hlavy vyhnal pochmúrne myšlienky. Pri nej na tom, čo bude, nezáležalo. „Sľúbim, ak ostaneš so mnou, kým... kým...“ Šieste slovo bez zakoktania bolo už na mňa priveľa. „Kým... kým...“ skúsil som to znovu. Neúspešne.

„Áno?“ snažila sa ma povzbudiť. Myslela si, že ma zaváhať prinútil strach. Nepochopila, že som úplne k ničomu a neviem ani normálne rozprávať. Koľko jej potrvá, než to zistí a zmizne z môjho života tak rýchlo, ako sa v ňom objavila?

Pohľad Leah

Rozplakala som ho druhýkrát behom pol hodiny. Kiežby som aspoň vedela, ako sa mi to podarilo. „Chris,“ šepla som a pokúsila sa mu zotrieť z tváre prvé slzy. Nedal mi šancu. Ucukol, otočil sa mi chrbtom a schoval sa pod perinu. Čo som urobila? Vyzula som si tenisky a ľahla si k nemu na posteľ. Zabalila som ho do svojej náruče napriek tomu, že ma chcel odstrčiť. „Neodháňaj ma, prosím, ja bez teba nemôžem žiť... ja ťa predsa milujem.“

Stuhli sme obaja naraz. Pravda uzrela svetlo sveta skôr, ako mala. Skôr, ako som si stihla premyslieť, čo mu vlastne poviem. Skôr, ako jeho zdravotný stav dovoľoval tak vážny rozhovor.

Tri sekundy som sa ani nepohla. Potom som sa zosunula z postele rovno na kolená. V rovnakom okamihu ku mne Chris otočil tvár. Scvrkla som sa pod jeho zaskočeným pohľadom. Najradšej by som ušla, ale ani na to som nemala odvahu. Zostala som pred ním kľačať vydaná mu na milosť či nemilosť. Držal v dlaniach moje srdce. Bolo len na ňom, čo s ním urobí.

Trvalo nekonečne dlhý čas, kým pootvoril ústa. Nič však nepovedal. Len na mňa ďalej hľadel.

Tá neistota sa nedala vydržať. „Nechaj si ma,“ vypadlo zo mňa z náhleho popudu.

Chris neveriacky pokrútil hlavou. „Prečo by si ma mala mi... mi... mi...“

„Milovať,“ dokončila som za neho, keď som si uvedomila, že má s dlhými vetami malý problém.

„Milovať,“ zopakoval po mne, a pritom sa pohral s každou hláskou toho vzácneho slova. Akoby ho nehovoril len tak. Akoby mi ho priamo adresoval. Mimovoľne som sa usmiala. Všetky moje obavy a pochybnosti niekam zmizli. Roztopili sa v jeho jasne modrých dúhovkách.  

„Pretože si to najlepšie, čo ma v živote stretlo,“ povedala som odhodlane. „Pretože vlastníš druhú polovicu mojej duše.“ Chris ku mne váhavo natiahol ruku. Využila som príležitosť a okamžite ju prekryla tou mojou. „Pretože len pri tebe sa cítim kompletne. Len pri tebe môžem voľne dýchať. Len pri tebe som šťastná.“ Preplietla som naše prsty. „Milujem ťa ako sestra miluje brata. Matka syna. Priateľka najlepšieho priateľa...“

„Preboha,“ vydýchol. V očiach sa mu znovu niečo zalesklo. Tentoraz ale pre mňa jeho slzy neznamenali katastrofu. Nepramenili z bolesti v jeho vnútri. „Ale ja som... nič,“ šepol.

„Pre mňa si všetko,“ odporovala som mu okamžite.  

„Zajakávam sa.“

„Ja pri rozprávaní sem-tam pľujem.“

„Mám obe ruky ľavé.“

„Ja deravé.“

„Potknem sa o každý kameň.“

„Ja aj o rovnú zem.“

Nastala chvíľa ticha. Neveštila nič dobré. Tušila som, že na jeho ďalšie slová nenájdem už tak ľahko odpoveď. Bohužiaľ som sa vôbec nezmýlila. „Matkin manžel,“ začal, oči skryl pod viečka a tvárou mu preletel tieň intenzívneho zármutku. Slnko zašlo za oblaky. A nie len to na oblohe. „Ja som dovolil, aby... aby...“

„Nedovolil!“ vyhŕkla som a obmotala okolo neho paže. „Nemôžeš za to! Ty za nič nemôžeš!“ Vzlykol s tvárou zaborenou do mojej hrude. „Prosím, neplač, už ti nikdy neublíži. Už ti nikto neublíži.“

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Asi len tí, čo píšu, vedia, koľko pre autora znamená podpora čitateľa. Veľa a ešte viac.

Úprimne dúfam, že si aj na tejto kapitole nájdete niečo pekné. 

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 13. kapitola: