Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Where I belong?! 8

30.07.2013 (10:45) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1826×

8. Minulosť

Nie! Nebudem sa s ním biť. Radšej ho budem ignorovať. To mi hádam pôjde, pretože ja nie som až tak trpezlivý upír. A na to, že som taká stará, by som sa mala vedieť lepšie ovládať.

Nebudem sa rozčuľovať kvôli nejakému storočnému upírovi, ktorý mi je absolútne ukradnutý.

Povzdychla som si a znova si sadla na chladnú a špinavú zem. Chcela som len spomínať.

Ležala som s Romusom v objatí a už sa nemusela strachovať, že mu nejako ublížim, aj keď viem, že by som to nespravila. Nikdy! No teraz už bol rovnaký ako ja. To najdôležitejšie - bol nesmrteľný. Pripadala som si zvláštne. Až nadmieru šťastne, čo sa mi zdalo divné, lebo za obdobie, čo žijem, som nemala ani jediný deň pokojný. A začalo ma to nejakým tým mojím spôsobom desiť. No nedala som to najavo. Tvárila som sa ako najšťastnejšia upírka na svete a viac som už nedožadovala od tohto sveta. Všetko, po čom som túžila, som mala pri sebe.

Lenže vždy som bola na pozore, pretože som sa bála, že sa niečo pokazí a všetko sa zničí behom sekundy. V mojom svete sa to dalo a toho som sa práve bála.

Strážila som ho každú sekundu, no keď niekedy si vyšiel von s priateľmi, prežívala som hrozné muky. V hlave sa mi premietali hrozné scenáre, ktoré sa nakoniec aj zrealizovali. V ten deň sa nevrátil.

Vybrala som sa ho hľadať, no nikde som necítila jeho pach. Keby som mala srdce, zrejme by puklo od žiaľu. Opustil ma? Bolo prvé, na čo som pomyslela. Zabili ho? To bol ten horší variant a tak som to zatrasením hlavy vyhodila z mysle.

Na druhý deň sa vrátil vysmiaty akoby sa nič nestalo. Hneď som ho drvila v objatí a bozkávala ho po celej tvári a hľadala známky boja. Nič. Bol zdravý. Vydýchla som si.

„Kde si bol?“ pýtala som sa naďalej ustráchane. Chytila som ho za tvár, aby mi pozeral do očí. Bol krásny. Vysoký, štíhly, s dlhšími hnedými vlasmi, hranatejšou tvárou a krvavo červený očami. A pery? Prispôsobené k tomu najúžasnejšiemu bozkávaniu.

Ach. Tak to je môj Romus.

„Nechal som sa viesť tvojimi radami a stvoril som nového upíra. Zajtra by mala byť premena na konci,“ odpovedal mi pokojne a nežne ma pohladil po tvári. Pozerali sme si do očí a vrúcne a s láskou opätovali svoj pohľad. Potom sa nahol k mojej tvári a najnežnejšie, ako to len on dokázal, prisal pery na tie moje a pobozkal ma.

„Neboj sa, Isabella, zajtra ťa s ním zoznámim. No chcem ísť sám za ním. Necháš ma, však?“ spýtal sa prosebne a ja som jeho pohľadu nemohla odolať. Prikývla som. A to bola veľká chyba, ktorú si nikdy neodpustím. Nikdy.

Znova ma pobozkal, chytil na ruky a odniesol na posteľ. Tam som sa s ním naposledy milovala.

Odišiel skoro ráno, za tým človekom, ktorý sa premieňal. Dohodli sme sa, že prídem za ním večer a stretneme sa v opustenej chatke ďaleko od miesta, kde žijeme.

Bála som sa, že sa mu niečo stane, ale bol to dospelý muž, upír.

Keď sa začalo stmievať, nečakala som ani sekundu a vyštartovala som na miesto, ktoré mi opisoval. Trvalo mi to okolo desať minút rýchleho behu. Všade bolo cítiť pach môjho Romusa a ešte novorodeného.

„Romus?“ zakričala som, no nikto sa neozýval.

Išla som za jeho pachom a obišla chatku. Tam som zažila šok, ktorý ma zrazil na kolená. Akoby som dostala dýkou do hrude, a to som si veruže priala. Priala som si smrť. Môj Romus, vlastne to už ani nebol on. Ostal po ňom len prach.

„Romus!“ zvrieskla som hystericky a rozvzlykala sa.

Keby som nesedela na zemi, ale na lavičke, bola by som asi na zemi. Toto bola tá najbolestivejšia spomienka - minulosť, na ktorú som mohla myslieť. Teraz budem rozladená.

„Na čo si spomínala?“ spýtal sa opatrne Edward stále hľadiac niekam, len nie na mňa.

Prebodla som ho vražedným pohľadom, musel to cítiť, lebo sa strhol. Potom som sklonila hlavu. „Nič!“ zavrčala som na neho chladne a postavila sa. Prešla som k nemu a sadla si mu na kolená. Edward sa strhol a vystrašene mi pozrel do očí. Chcela som mu niečo vysvetliť a zároveň som potrebovala cítiť, že tu nie som sama. Nie! Nič som k nemu necítila, ale potrebovala som momentálne prestať myslieť na neho- a on mi v tom pomôže.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ začala som pomaly, pokojne a hľadela mu spriama do tváre. Zamrkal očami a otvoril ústa, že niečo povie, ale zasekol sa a zavrel ich. Nakoniec prikývol. Usmiala som sa len pre seba.

„Prečo musíš vždy všetko vedieť?“

Zasmial sa len pre seba a sklonil hlavu.

„Pretože som zvyknutý, že každému vidím do hlavy a pri tebe to tak nie je. Môžem len hádať, na čo myslíš. Je to frustrujúce. Si tá najzaujímavejšia osoba na celom svete a ja pri tebe akurát len rozmýšľam,“ odpovedal mi zničene a stále pozeral na zem. Usmiala som sa a chytila mu miesto, kde mu ostala takmer nebadateľná jazva od môjho odtrhnutia jeho hlavy. Navždy ju tu bude mať, tak ako hryzance od upírov na našom tele. Chytila som mu tú jazvu a Edward stuhol akoby čakal, že znova umrie na pár hodín. Ale ja som nič také nechcela spraviť. Aspoň nie v tejto chvíli. Možno nabudúce, keď ma poriadne naserie.

Študovala som štruktúru jeho kože a čudovala sa, ako sa novodobým upírom zmenila. Zaujímavé.

„Čo to robíš?“ spýtal sa so zatajeným dychom. Pozrela som sa naňho spod dlhých rias a videla som, ako mu ščerneli oči. No a práve je zo mňa úplne mimo. Teraz by si nechal aj odtrhnúť hlavu. Chlapi.

„Študujem ťa. Vy, novodobí upíri, máte inú štruktúru kože ako my. A ako chutí?“ zamyslene som sladko odvetila a nahla sa k jeho krku. Ani sa nepohol, nedýchal. Sedel ako socha od Michelangela.

Keď som pery prisala na jeho jazvu a tak ochutnala chuť jeho pokožky, Edward sa zachvel.

„Chutíte ako slnko, čo je dosť divné,“ zamumlala som si pre seba a pomaly sa so zamyslením odkláňala, keď vtom mi Edward pevne (aby som sa asi nevyvliekla) chytil tvár a pomaly sa nakláňal k mojim perám. Vystrašene som hľadela na jeho pery. Nemala som slov! Ani som nevedela nijako reagovať. Pretože som sa ocitla zoči-voči mužovi, ktorý si dovolil niečo viac ako pohľad na mňa. A práve preto ma to prekvapilo, pretože niečo takéto som zažila naposledy pri ňom. Jeho meno mi ihneď do hlavy i môjho mŕtveho srdca vystrelilo bolestivý signál. Čo to robíš?

 Budem sa naozaj snažiť prispievať rýchlejšie kapitoly. Zároveň začnem viac (to by sa už patrilo) odhaľovať podstatu Isabelly a vzťahu Edwarda s Bellou. Ale ani zďaleka táto poviedka nekončí. Ešte máte pred sebou dlhú cestu. :D A zistenie, kto je vlastne ten upír, čo zabil Romusa. Heh. Možno to rozdelím na dve série, no ale to uvidím až neskôr, keď budem vidieť, ako sa vám páči moja poviedka.

Noooo... tak teda dúfam, že tu nejaké tie komentáre aj nájdem. :-*

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Where I belong?! 8: