Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Výhodný obchod - 8. kapitola

10.08.2014 (07:00) • beer • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1686×

Ťažký telefonát

Bella:

Takže sa potrebujem naraňajkovať, zistiť kontakt na ďalšieho záujemcu a samozrejme musím aj zavolať... Vychádzajúc z kúpeľne som uzavrela zoznam najneodkladnejších vecí, čo by som mala čím skôr spraviť.

Sama so sebou som sa dohodla, že včerajškom sa nebudem trápiť. Už sa to neodstane. Tých ľudí znovu neuvidím. Nebudem myslieť na tie oči... Nebudem na ten deň nikdy spomínať. Zabudnem, že nejaká skupinka ľudí ma ponížila. Veď sa vlastne až tak moc nestalo...

Aspoň som si to nahovárala, aby som sa úplne nezosypala. No to budem mať dosť času neskôr...

Oblečenie, v ktorom som spala som vrátila do kufra a na vrch som uložila bábiku – jedinú vec, ktorá mi ostala z čias, keď som ešte nebola v deckom domove. Nežne som bábiku pohladila a zavrela kufor.

Vzala som si taštičku, kde som mala nevyhnutné veci ako napríklad peniaze a doklady, a zamkla som svoju izbu. Za recepčným pultom stála hnedovlasá žena okolo štyridsiatky v hotelovej uniforme.

„Dobré ráno,“ usmiala som sa prívetivo.

„Dobré ráno, slečna. Môžem vám nejako pomôcť?“ ponúkla profesionálnym hlasom.

„No, ehm... Vlastne...“ Na čo sa mám pýtať na obchod, na reštauráciu? Nakoniec to vyriešil môj prázdny žalúdok, ktorý na seba dosť hlasne upozornil.

Žena za pultom sa zasmiala. „Raňajky?“ Zahanbene som prikývla. Taký trapas. „Keď pôjdete doľava a rovno chodbou, dostanete sa k reštaurácii.“

„Ďakujem.“

Doľava a rovno, to nie je ťažké. Prešla som okolo otvorených dverí, z ktorých sa ozývali hlasy. Nakukla som dnu a pohľadom prešla celú izbu. Podľa niekoľkých počítačov som usúdila, že toto bude Spoločenská miestnosť. Môj žalúdok sa znova ozval, tak som sa nezdržiavala mierila rovno k reštaurácií.

Reštaurácia vyzerala ako jedáleň s bufetom. Nič extra. Posadila som sa k jednému zo stolov a vzala menu.

„Dobré ráno, želáte si?“ ozvalo sa mi za chrbtom.

Pozrela som sa smerom k unudene vyzerajúcej obsluhe a znova na lístok. „Omeletu.“ Znelo to skôr ako otázka, ale dievča si to aj tak zapísalo. „A čaj, ďakujem,“ povedala som skôr, než odišla.

Okrem mňa tu boli ešte traja raňajkujúci ľudia. Jeden zjavne manželský pár a muž, ktorého vek som nedokázala odhadnúť, lebo sa skrýval za dnešnými novinami.

Reštaurácia bola zariadená veľmi jednoducho. Vedľa stolov s bielymi obrusmi stáli drevené stoličky. Z môjho miesta som mala výhľad na bar a dvere, čo pravdepodobne viedli do kuchyne. A pri hlavnom vchode stáli dva automaty. Jeden na nápoje a druhý na sladkosti. Na oknách svietili kvetináče s muškátmi. Aspoň niečo.

Periférne som zazrela dievča, ktoré sa ku mne blížilo s táckou. Bez slov to položila predo mňa. Neváhala som a začala som jesť. Keby neviem čo som si objednala, tak ani neviem, čo jem, dosť nevychovane som sa napchávala...

Zaplatila som za jedlo a vrátila sa k miestnosti s počítačmi. Hmm. Ako to funguje? Mám sa niekam nahlásiť, že chcem ísť na internet?

Za jedným z počítačov sedel mladík v uniforme akú mala recepčná.

„Dobrý,“ pozdravila som a mladík zdvihol svoj pohľad. O chvíľu neskôr si uvedomil, že je v práci a vyskočil na nohy. „Prosím vás, môžem použiť počítač?“

„Samozrejme,“ odpovedal pohotovo a vrátil sa k pultu pri dverách, ktorý som si predtým nevšimla. „Nech sa páči,“ povedal, keď si všimol, že stále stojím. Sadla som si za už pustený počítač.

Chcela som to, čo najrýchlejšie nájsť a zmiznúť. Stále som mala pocit, že sa mi niekto pozrie cez rameno a s prstom na mňa namiereným vykríkne: „Štetka!“

Nič také sa nestalo, no aj tak som sa ponáhľala s písaním čísla Sebastiana Bovera na papierik.

Vypla som počítač a zamierila k rade telefónov zavesených na stene. Prešla som až k poslednému, hľadajúc najväčšie možné súkromie.

Nervózne som vhodila do automatu mince a vytočila číslo. Zazvonilo to raz... Druhý krát... Tretí krát... Už som si myslela, že nikto nezdvihne, ale nakoniec sa v slúchadle ozval hlboký príjemný hlas s nepríjemným tónom.

„Haló?“ ozvalo sa skoro až vyšteknutie.

Od prekvapenia som zabudla aj pozdraviť. „Hovorím sa Sebastianom Boverom?“ opýtala som sa tichým hláskom, aby ma náhodou nezapočul niekto iný.

„To teda hovoríš!“ Výsmech z jeho hlasu priam sršal. „A s kým mám tú časť ja?“

„Volám sa Isabella Swanová.“ Odmlčala som sa. Dúfala som, že ten hovor bude prebiehať ako s Jasperom Cullenom, ale to som sa riadne mýlila. Bover na to nič nepovedal, tak som pokračovala ja. „Volám vám, kvôli... Ehm, inzerátu, na ktorý ste reagoval.“ Stále žiadna spolupráca z jeho strany. Skoro som už šepkala, nebola som si istá či vôbec niečo počul. „Ste tam?“

„Neviem kde je tam, ale ak sa pýtate, či vás počúvam, tak áno.“ Mierne som sčervenela. To tu mám akože nahlas rozprávať, že si ma kúpil? „O akom inzeráte hovoríte?“ Táto otázka mi fakt nepomohla. Mala som z neho pocit, že sa mi vysmieva a to ma celkom naštvalo.

„O tom inzeráte, na ktorom ste ma kúpili za-“

„Ach, samozrejme,“ skočil mi do reči. „Slečna Swanová. Už si spomínam. Prečo mi voláte?“ Veď ty dobre vieš prečo, chcela som zakričať. Vytáčal ma a to s ním len telefonujem.

„Len som vám chcela dať vedieť, že ste dali najväčšiu ponuku.“ Musela som sa riadne krotiť, aby som hovorila pokojne.

„Tak to je výborné! Zapíšete si adresu alebo by vám viac vyhovovalo, keby niekam prídem ja?“

„Mohli by ste pre mňa prísť k penziónu U Ally,“ navrhla som. Nepodala som to ako otázku, lebo som mala tušenie, že by odpovedal až po tom akoby sa dosmial. Aj tak som začula tichý smiech.

„Prídem o siedmej, dúfam, že budete mať dosť času sa pripraviť.“ To posledné slovo ma prinútilo sa začervenať. Tón pre ukončenie hovoru sa ozval skôr, než som stihla niečo povedať.

Ten chlap ma vedel dokonale rozrušiť.

Mladíka za pultom som počúvala len na pol ucha. Bola som príliš zahĺbená vo svojej predstavivosti. Podľa hlasu by som ho tipovala maximálne na tridsať. Chcela som si nejakým spôsobom zaradiť tvár, ktorá by sa hodila k tomu hlasu, ale veľmi mi to nešlo. Stále sa mi do mysle vracal Edward Cullen s jeho nepriateľskými čiernymi očami.

•••

Pol siedmej. To je o päť minút viac, než ako som sa pozrela naposledy.

Som taká nervózna. Oveľa viac ako včera. Už som sa nebála len tej samotnej veci, ktorú som na seba zosnovala, ale aj toho, že sa to pokazí ako s Cullenom.

Zaznelo klopanie na dvere. Že by to bol on? Už? Prešla som ku dverám a chvejúcou rukou otvorila.

„Jasper?“ Od šoku som zvýšila hlas. Toho som nečakala. Môj pohľad upútala osoba za ním. Edward Cullen.

„Dobrý deň, Isabella,“ pozdravil mäkko a jemne sa usmial. Okamžite som zaregistrovala, že jeho oči nie sú čierne. Nosí šošovky? Prečo tu je?

Neschopná slova som stála v dverách a sledovala ich. Čo odo mňa chcú?

„Bella,“ oslovil ma Jasper. Pozrela som sa naňho, ale to už sa tlačil do mojej izby. A hneď za ním aj jeho brat. Prešiel tak blízko mňa, že som mohla počuť ako sa nadýchol a následne zadržal dych.

Zavrela som dvere a otočila sa. „Čo chcete?“ opýtala som sa možno ostrejšie ako by som chcela, ale bola som trocha vyvedená z miery...

Všimla som si ako Edward otvára ústa, aby prehovoril, ale po krátkej výmene pohľadov s Jasperom ich znova zavrel.

„Chceli sme sa uistiť, že si v poriadku.“ Aha. Ďalší šok. To prišli až sem, aby sa uistili, či som v poriadku po tom ich včerajšom útoku na moju psychiku?

„Som v pohode,“ odpovedala som príliš rýchlo a Jasperove oči sa zúžili. Mohol vedieť, že to tak nie je? „Ešte niečo?“

„Bella, ty sa nemôžeš stretnúť s Boverom!“ vyhŕkol Edward. Vytreštila som naňho oči. Čože? Odkiaľ vie, že som ho kontaktovala?

„Prečo by som nemohla?“ opýtala som sa vzdorovito. Celkom ma urážalo, že sa mi ten človek v jeden deň vysmieva a na druhý deň mi príde rozkazovať.

Skôr, než stihol odpovedať, sa jeho postoj zmenil. Celý zmeravel, v tvári mal zdesenie.

Znova sa ozvalo klopanie. Prosím, nech to už nie je nikto z Cullenovcov. Za sebou som začula ako Edward prehovoril, ale rozhodla som sa to ignorovať.

Otvorila som. Vo dverách stál urastený blondiak. Pekný blondiak. Na perách mu pohrával frajerský úsmev a mal slnečné okuliare, ktoré nosil pravdepodobne len kvôli imidžu, keďže slnko nesvietilo.

„Ty budeš asi Isabella,“ prehovoril namiesto pozdravu. A ja som okamžite spoznala jeho hlas. „Ja som Sebastian Bover,“ povedal to s takým tónom, že asi čakal, že padnem na zadok. „Á, ty máš návštevu.“ Prešiel okolo mňa a sám za sebou buchol dvermi.

To čo je? Toto je moja izba, tak prečo sa mi sem ryjú cudzí chlapi bez pozvania?

„Edward, Jasper, aké milé prekvapenie,“ zaškeril sa Sebastian na dva nenávistné pohľady, čo ho prebodávali.

Tak počkať. Oni sa poznajú? Toto nie! Toto mi robia asi naschvál!

„Nechaj ju na pokoji, Sebastian,“ povedal Edward ľadovo. Menovaný sa len zasmial...

Pamätá si niekto na poviedku? 

Je to už nejaký ten piatok, čo som pridala kapitolu, ale to preto, lebo prvý mesiac prázdnin bol trošku rozlietaný a ja som sa len zriedka dostala k počítaču... No a keďže už je august aj moje prázdninové aktivity sa viac-menej preriedili a príbeh môže pokračovať... :)

Autor: beer (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Výhodný obchod - 8. kapitola: