Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopanúť Nov - 15. kapitola

25.02.2013 (10:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1595×

(Alec)

Pohladil som dokonale jemnú pokožku jej líca a znovu rukou prešiel do sladko voňajúcich vlasov. Bola dokonalá, akoby som nebol len malý chlapec bez šance na rast, akoby som bol schopný k takej vyspelosti, akou bola ona.

Pamätám si na deň, kedy ku nám prvýkrát prišla. Vtedy som od prekvapenia zažmurkal, zreničky sa mi rozšírili a samým fascinovaním som zamraučal. Odprisahal by som, že v tej chvíli som práve zbadal anjela.

S vystrašeným výrazom sledovala moju sestru, ako mučí jej lásku. Toho Cullena. Vegetariána. Aké odporné. Hanobia náš druh, vrhajú na neho svetielko nádeje. Aké to je úbohé. Ale ona ho milovala. Bola pre neho schopná zomrieť.

Chcela sa k nemu rozbehnúť, namiesto toho som ku nej v sekunde dobehol a zabránil jej v akémukoľvek pohybe. Nechcela ma mať pri sebe. Vzpierala sa mi, akoby som jej chcel ublížiť. Akoby som mohol.

Popri mojom sústredení som ani nestihol postrehnúť, kedy nad ňou vyniesli ortieľ. Napriek nesústredeniu som ju pustil, silnejšie, ako som chcel, jej nádherné telo sa nemotorne vytočila na bok a tvár sa jej zvraštila od strachu. Znovu som sa postavil ku mojej sestre, neprestávajúc sledovať dej.

Mučil ma pohľad, ako sa náš mohutný priateľ Felix postavil zoči-voči tomu krehkému stvoreniu, ktoré sa vystrašene nakrčilo a spopod nádherných pier mu vyšiel vystrašený vzlyk.

Cullen sa na neho hodil. Hocijako som ho mohol nenávidieť, tentoraz som mu bol úprimne vďačný za jeho prítomnosť. Samozrejme, že Felixa neporazil, tomu obrovi by sa nedokázal postaviť ani Santiago.

V nasledujúcich sekundách sa Felix dostal priamo ku Belle, zdrapil ju ako hadrovú bábiku a pritiahol si jej jemnú pokožku hrdla, na ktorom divoko poskakovala tepna, ku ktorému priložil ústa. Bella vykríkla, v tej chvíli som mal príšerné nutkanie Felixovi skočiť po krku a jeho telo rozfranforcovať na drobné kúsočky. V mojom skoku mi zabránila Jane. Zlatíčko. Navzájom sme sa kryli a spoločne si pomáhali, rovnako, ako to bolo kedysi. Jej prítomnosť bolo nieked to jediné, čo som tu mal.

Môj život bol bez prítomnosti Belly prázdny. Nežil som, iba prežíval.

Skutočnosť, že som bol zamilovaný, samozrejme, zaznamenala aj Jane, niekedy som zachytil, ako sa na nás dvoch znepokojene pozerá, akoby si bola úplne istá tým, že jej to prejde.

Počas prvého oficiálneho stretnutia s ňou, čím bola oslava, ktorú pre Bellu menované zlatíčko prichystalo, som mal pocit, že mi moje mŕtve srdce vyskočí z hrude. Bola z nej nádherná upírka, ako vystrinutá z tých časopisov, ktoré som občas zachytil, ako si ich Heidi listuje, avšak Bella, ona bola oveľa krajšia, rozkošnejšia a pôvabnejšia. 

Bol to taký nádherný pocit, keď som po prvýkrát opatrne oblapil svoje ruky okolo tých jej a ladne sa s ňou vznášal na popukanom parkete plnom mikroskopických škrabancov, ktorý bol ako oslava našej malej súkromnej radosti. Jane sa na mňa vtedy podchvíľou usmievala, akoby mi naznačovala, že to ide dobre. Sama bola o pol metra menšia, ako Felix, takže zakaždým, keď sa mi mihli v zornom poli, cítil som sa, akoby som sa pozeral na malú dcérku, ktorá sa bavila s jej otcom. Felix a otec Jane. Zasmial som sa tej predstave.

Viete, ako vám ľudia opisujú, že sa im pred očami tesne pred smrťou mihne celý život, ako zrýchlený film? 

Teraz to bolo iné.

Prehrávali sa mi všetky chvíle, ktoré som mal šancu stráviť v prítomnosti Belly. Mojej sladkej Belly. Opäť som skúšal prijať tú skutočnosť. Je moja, mám povolenie ju držať v náručí a spojiť jej sladké, opojné karmínové pery s tými mojimi.

Túžil som ju hladiť, hýčkať, uspokojovať aj jej najnepatrnejšiu potrebu, ktorú by jej nádherné telo vypovedalo. Túžil som sa o ňu starať, cítiť ju celou mysľou i telom. 

Hoci bola ona práve mojim súkromným číslom jeden, pomyslel som na to, aké budú mať znovu ostatní poznámky. 

„Uvedomuješ si, že toto už neutajíme?" opýtal som sa len tak mimochodom, jemne sa pohrával s jej vlasmi a vdychoval nádhernú arómu jej úžasnej pokožky.

 „Neviem, ako ty, ale mne to nejako veľmi neprekáža," zasmiala sa rozkošným smiechom, jej jemná dlaň prešla od mojej nahej hrude až ku krku a tam pomaly prešla až ku zátylku a tam ostala jemnými ťahmi prechádzať po koži. Moje dlane sa na sekundu zastavili, sekundu som dokázal vnímať iba tú ladnú symfóniu pomalých, príjemných pohybov.

„Priority sú už proste také. Tu nič neutajíš," šepol som do jej nádherných kadier, jemných ako zamat a znovu po nich prešiel prstami. Skúmal som ich štruktúru, pomaly si ovíjal pramene okolo prstov a následne ich púšťal na vankúš. 

 „A tak mi to neprekáža," zamumlala spokojne a opäť položila svoju hlavu na moju nahú hruď. Možno o tom netušila, ale po jej slovách som sa začal plný spokojnosti škeriť na stenu nado mnou. 

(Bella)

Naše povinnosti mi pripomenulo až vychádzajúce slnko, ktoré nám sprudka udrelo do očí. Okamžite som sa posadila, Alec zarovno so mnou.

Chvíľu som nebola schopná slova.

Potom som sa ako zhypnotizovaná dotkla jeho tváre. Slnko mu dodalo nádherný, dokonalý odlesk hýriaci miliónmi diamantov, triliónkrát krajší, ako som mala niekedy šancu uzrieť.

Pokožka mu žiarila sťa ten najčarovnejší drahý kameň, mlčky som znovu obtrela svoje žiariace pery o tie jeho.

 „Povinnosti, povinnosti," šepla som po chvíli mrzuto.

 „Teraz sa musíš pripraviť hlavne na ich poznámky," dokončil sucho Alec, ešte raz prešiel svojimi perami po mojich a po chvíli sa opatrne odklonil.

O niekoľko minút sme už spolu kráčali na tréning, ruka v ruke, každý dotyk mi pripadal ako prúd statickej elektriny.

 „Už si ju zbuchol?" zasmial sa hlboký hlas od dverí. Tlmene som na Felixa zavrčala.

 „Dočerta! Typoval som Október," zapriadol mrzuto a podal Demetrimu zvitok peňazí.

 „Ty si bol panic, ty panna. Gól!" vykríkol víťazoslávne Demetri, peniaze si uložil do vrecka. Na krku sa mi napli šľachy, donútila som sa, aby moje nohy okamžite nevystrelili proti nemu a nezabili ho. Pri mojom odhodlaní by to bolo možné.

 „Hanbi sa, Bella! Je ešte pod zákonom!" zavrčal nahnevane Felix, mrzutý z prehratej stávky. Jane sa zasmiala, smiech však zamaskovala tlmeným kašlaním. Ovládaj sa, Bella!

 „Keď nabudúce budete chcieť niečo také urobiť, aspoň nám povedzte. Pôjdeme... preč. Alebo si požiadajte o protizvučnú miestosť. Alebo si zapnite telku, aby to tak nebolo počuť, ale nebuďte príliš zúriví, keď prerazíte stenu, Ara porazí a ani Jane vás nezachráni," chripel Demetri medzi kŕčmi smiechu. Teraz už všetci okrem mňa a Aleca, toť jest Jane, Demetri a Felix, ležali na chrbtoch a zvíjali sa od smiechu.

 „A pre informáciu, to oblečenie bolo značkové," zavrčala nahnevane Jane, ktorá sa stihla postaviť, stále ňou však natriasalo 

 „Mešká ti menza? Budú detičky? Jane, asi budeš krstná, aspoň budeš mať čo nakupovať. Bella, odteraz sa stravuj zdravo, nechceme mať choré bábo," zasmial sa znovu Felix. Teraz som už nahnevane vrčala, nohami hĺbila do zeme jamky a celé telo mi stuhlo od toho, ako som sa snažila ho nezraniť.

 „Marcus chcel vždy vnúčatá, ale Atheonodora mala ten nábytok rada. Toto sa mu nebude páčiť," vyhlásila Jane. Toto bola bodka. Vytrhla som sa Alecovi z ruky, hocijako ma držal na mieste, a skočila po krku prvému, ktorého som mala v dohlade, momentálne to bol Felix.

Niekoĺko sekúnd som ho držala pod krkom, potom ma však dve páry rúk ťahali preč. Vzpierala som sa im, podchvíľou jedného z nich nakopla do jabĺčka. Jane zasyčala a nohy sa jej mojim nárazom podlomili.

 „Nemala by si sa namáhať, škodí to dieťaťu," zasmial sa Demetri. Bol priamo za mnou, dokonalá príležitosť. Skočila som a zozadu ho kopla priamo do brady. Preletel mistnosť a vrazil do steny, ktorá ešte viac popukala a na strope utvorila menšiu dieru.

 „Keď už sa tu bavíme o prerážaní stien..." neodpustila som si začatú sarkastickú pozámku a znovu vybuchla smiechom. Demetri sa tváril, ako papagáj, ktorému zastrelili matku a priviazali ho o kládu, jeho výraz ma rozosmial ešte viac.

Demetri sa na mňa mračil, z jeho výrazu by sa dalo súdiť úplné vyčerpanie, Felix a Jane sa na mňa usmievali ako idioti a Alec podišiel ku mne. Zovrel mi ruku okolo pásu.

 „Nemusíte sa pretŕčať," pretočila Jane unavene oči, sama však dobehla k Demetrimu, ktorý stihol vstať, a zavesila sa mu na ruku.

 „Akoby si nerobila to isté," vrátila som jej poznámku uštipačne. Telo tej malej blonďatej potvory sa nakrčilo.

 „Tak sa predveď," zasmiala sa, odtisla Demetriho a stúpla si predo mňa. Podobným pohybom som podišla ku nej, Alecovo telo som prestala cítiť. 

 „Doneste pukance!" zavelil Felix, čapol na dlážku a s natešeným výrazom sledoval situáciu. Demetri s Alecom síce trochu váhavo, ale tiež podišli k nemu, posadili sa vedľa neho jemným úsmevom. Takže divadlo? Skvelé.

Jane hrdelne zavrčala, kútiky úst sa jej jemne nadvihli a rozpažila ruky. Samozrejme, väčšina si myslela, že sa nedokáže brániť inak. Že sa spolieha len na svoj dar. Teraz mi chcela dokázať opak.

Jane sa rozbehla proti mne a pokúsila sa ma zhodiť na zem. Urobila som výpad na stranu. Ona bola znovu v sekunde pri mne.

Niekoľko ďalších minút sme bojovali, ani jedna neprišla ani len o prst. Bol to vyrovnaný súboj.

Nakoniec sa jej však podarilo zhodiť ma na zem, spoza clony vlasov sa na mňa víťazne usmiala a jednou malou rúčkou ma oblapila okolo krku. 

Spoza našich chrbtov sa ozvalo uznanlivé pískanie.

Jane sa s úsmevom obrátila ku nim... Vzápätí skončila ona podo mnou. Jej výraz stál za všetko. Rozosmiala som sa, škodoradostným nepríjemným smiechom. No, čo už, je zo mňa mrcha. Postavila som sa, z vysmiatych úst mi vyletelo ospravedlnenie.

 „Mala by si sa skôr sústrediť na precvičovanie daru. O šesť dní vyrážame," informovala ma. Bez tejto cenne informácie by som zrejme neprežila.

 „Ja s Alecom ti môžme pomôcť," zazubila sa na mňa. Alec sa postavila rukou ma oblapil okolo pásu. Do tela sa mi v sekunde rozlialo príjemné teplo, vsiaklo sa mi do pokožky a znovu som sa cítila pokojná. Alec nebadane prikývol.

 „Fajn. Kedy začneme?" usmiala som sa na ňu. úsmev mi opätovala, spoza úst sa jej vydalo pobavené zahykanie.

 „Čo tak teraz? Predpokladám, že Demetri a Felix si to radi pozrú, a ty im to ták veľmi dovolíš," zapriadla milo, úsmev sa jej postupne rozširoval. Potichu a protestne som zavrčala, následoval jej potešený pohľad.

 „Pôjdeme k tebe do izby?" pýtala sa ďalej, sama však nečakala na odpoveď a vyrazila ku dverám.

 „Nemala by som pozývať ja?" zaskučala som, keď sa ku nej pridali ostávajúci členovia v miestnosti.

 „Možno, ale dnes nie," poslala mi vzdušný bozk. Keď na ňu dôjde rad, pekne si moje víťaztvo vychutnám. 

Slabšia kapča, komentov ubúda, mrzí ma to, ale zároveň neprekvapuje. Mala by som sa hanbiť. Ale čo už.... ďakovania:

Jana, AliceSofiaCullen, leny: ďakujem vám za vaše milé kometáre, ktoré ma vždy dokážu potešiť a vyčariť mi úsmev na tvári 

BellaDemetri, Ivusi23, Darca131: za vaše slovné hodnotenie vám baby strašne ďakujem, vaša chvála ma teší a milé slová *sentimentálne* "hrejú pri srdiečku". :D

alicecullenhale2: no, Alice vidí, ale čo sa stane, nepoviem. :) Ďakujem ti za milé slová ku kapitolke. :)

Kaisa: ďakujem ti za chválu a to, že niekto ako ty je vôbec ochotný čítať takéto zlátaniny, ako sú moje kapitolovky, som rada, že ich píšeš a neuveriteľne si to cením. :)

Zabil by vás jeden maličký komentár? :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopanúť Nov - 15. kapitola: