Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 16. kapitola

01.03.2013 (13:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2135×

15. kapitola: Dar 

„Sústreď sa!" okríkla ma tvrdohlavo Jane, rozpustené vlasy jej až poskočili. Felix sa prestal zvíjať, šokovaným pohľadom a prosíkom zablúdil ku tej blondíne a rázne krútil hlavou, na znak: Už nie!

Oná blondína sa diabolsky uškrnula.

„Potrebuješ väčšiu motiváciu," s tým istým úsmevom preskočila na Aleca. Ten po chvíli váhavo prikývol.

„Nie!" zavrčala som pohotovo. Okamžite som ku nej vystrelila, zadržala ma však ruka na mojom zápästí. Iste, Demetri by Jane ochránil zubami-nechtami, doslovne. 

„Nie," zachripela som znovu a bezvýsledne sa pokúšala vymaniť z Demetriho zovretia.

„Sústreď sa, inak bude trpieť," zašveholila svojim vysokým hláskom a jemným oblúkom prešla k Alecovi. Zašklbala som Demetriho za ruku, očami som však stále blúdila po Alecovej vyrovnanej tvári.

Vzápätí sa však nečinné prizeranie zmenilo na strach vzbudzujúcu drámu.

„Bolesť," zapriadla Jane nevinne. 

Alec sa odrazu napol, telo sa mu kŕčovito vyklenulo, chvíľou to vyzeralo, že mu šľachy na krku vyskočia z kože, ruky napol a prsty kŕčovito zohol. 

Vedela som, aké sú Janeiné úmysly, aj tak som sa však nečinne prizerala s vypúlenými očami, ústa sa mi jemne pootvorili a vydal sa z nich pridusený vzlyk. Nedokázala som pohnúť ničím v sebe, hrôzou vzbudzujúca scéna zatrela všetko ostatné.

Alec sa vzápätí prehol, kolená sa mu podlomili a na ne dopadol s priduseným stonom.

 „Jane, ešte nie som pripravená," vzlykla som smerom k Jane a znovu sa pokúsila vytrhnúť Demetrimu. Stisk nepovolil.

Alec klesol na všetky štyri.

V tej chvíli sa vo mne niečo pohlo.

Bolo to, akoby som zo seba vypúšťala niečo priezračné, kalorikum s obrovskou silou. Od zúrivosti a utrpenia sa tenučká membrána začala rozširovať, mimovoľne stúpala a začala rásť. Pomaličky si razila cestu vzduchom, po malých milimetroch prechádzala priestorom  a jej okraje sa pri tom jemne vlnili.

Hmla si dorazila cestu k Alecovi, ovinula sa okolo neho ako elipsa a utvorila jemný rozdiel medzi nami a Jane. Tá stála na druhom konci izby, všetci okrem nej boli zahalení v tom zvláštnom oblaku.

Alec sa prestal zvíjať.

Jane sa na nás šokovane otočila. Pohľadom preskočila na Felixa, Demetriho, Aleca a na mňa. Určite to skúšala, cítila som jej energiu ako keby sa do mňa ktosi jemne pichal. Nič príjemné, ale ani neznesiteľné.

„Páni," vyšlo spopod jej pootvorených pier.

Alec sa zbieral na nohy, jemne vyoraný, ale stále s tým pokojným výrazom.

Hneď, ako sa stratilo jeho utrpenie, stratila sa aj moja zúrivosť.

S ňou sa stratila aj odhodlanosť.

Štít odrazu oťažieval, okraje sa mu začali namáhavo vlniť a po niekoľkých sekundách bol príšerne ťažký. S unaveným vzdychom som popustila. Okamžite sa stiahol, akoby ani nikdy nebol.

„To je ono," šepol Alec. Zovretie povolilo.

„Prepáč, vravela som, že ešte nie som pripravená," obrátila som sa na neho káravo. Iba potriasol hlavou.

„Počínala si si skvele," pochválila ma súhlasne Jane.

„Nemohla som sa ich ani dotknúť," dodala a rukou pokynula na Felixa s Demetrim. Súhlasne prikývli.

„Jane, ešte raz urobíš niečo také, naozaj ti jednu vlepím, a ani Demetri mi v tom nezabráni," zavrčala som smerom ku nej neisto, potom pohľadom preskočila ku ostatným a trochu váhavo sa na nich usmiala.

„Ale prinútilo ťa to konečne s tým pohnúť," zaťala sa tvrdohlavo, hlavou pokynula ku Alecovi.

„To je jedno," trvala som na svojom pokojne. Tlmene zavrčala tenkým hláskom.

„Ja sa s tebou tak rada hádam," zašveholila som s jemným úsmevom. Pocítila som kdesi pri vychladnutých orgánoch tlmené pichanie, nič príjemné a zároveň nič bolestivé. Áno, naša malá Jane to na mňa skúša.

Baviť sa s ňou. Cholerička. Chladne odpovedať na jej otázky a stále dookola pokojne opakovať svoje argumenty a požiadavky, môj úplne nový prístup. Zasmiala som sa.

„Bella. Nie," zavrčala znovu, nahnevane sa nakrčila a obočie jej narušila nepekná vráska medzi ním.

„Alec, vysvetli sestre, že z toho mračenia bude mať vrásky," pokynula som smerom k menovanému. Jane znovu zavrčala.

„Prosím, Janey, ten zvuk je príšerný," zamračila som sa nechápavo, potom sa znovu zaškerila a čapla na posteľ, ktorá sa momentálne nachádzala za mnou.

„Mohla by si mi, prosím, vysvetliť, ako je potom možné, že ešte nemáš vrásky okolo úst?" opätovala mi neisto.

„Jane, ty si blázon? Naozaj si presvedčená, že upírom sa môžu vytvoriť vrásky?" pozrela som na ňu zhrozene. Okrem Jane vyzerali všetci, akoby potláčali záchvat smiechu.

„Nie o dosť väčší, ako ty," zašveholila a podišla ku Demetrimu. Zasmiala som sa.

„Koľko mozgových buniek sa spáli za päťsto rokov?" pýtala som sa sama seba. To už Felix vybuchol smiechom. Aké nečakané. Chvíľami si plieskal do nôh, počas niekoľkých sekúnd sa však už nezmohol na vydávanie zvuku, takže momentálne pripomínal dokonale retardovaného tuleňa.

 „A čo chceš? Ideme robiť niečo normálne alebo chceš ešte cvičiť?" Páni, ona sa ovládla. Mohli by to zapísať do Voleterrskej kroniky dejín. Jane, zúrivá cholerička Janey, sa ovládla a s predstieraným letargizmom vykročila ku dverám.

Mlčky som vykročila za ňou, potláčajúc ďalší nával smiechu, pri ktorom by sa zrejme už neovládla, ostatní za nami. Poslušne som docupkala do telocvične.

 „Janey, prečo chceš znovu cvičiť?" pýtala som sa jej nevinne.

 „Pretože mám šancu nakopať ťa, Bellinka," odpovedala mi ponad plece. S úškrnom som na ňu skočila, útok mi však okamžite odrazila.

 „Stávky!" zavelil Felix, divoko rozhodil rukami a z vrecka vytiahol pokrčené sto bankovky. S teatrálnym nasadením som si vzdychla.

Dvere sa pootvorili, do miestnosti jemne nakukli tri nádherné upírky. Dve z nich som už poznala. Heidi a Renata, obidve prekypujúce krásou aj pre upíra priam nadpozemskou, tváre nezdobila ani jediná jazva a v očiach sa im zračilo nemé očakávanie, ako vošli dnu, posledná upírka v menovanej skupinka a menšom odstupe za nimi. Ďalší, posledný upír, ten, ktorého som stretla včera, prešiel kúsok od nich za všetkými. 

Janey sa zastavila uprostred pohybu, zaskočená množstvom publika.

„Desať na Jane," položil Demetri bankovku Felixovi do ruky.

„Desať na Bellu," zopakoval Alec a spravil ten istý pohyb.

„Jane," ozvala sa Heidi zamatovým hlasom.

„Bella," vyslovil Felix, obšťastnený Heidiným škaredým pohľadom.

„Jane," protirečila Renata rázne.

„Bella," povedala tá nová upírka s upírom naraz. Byť človek, som červená ako čerešňa.

„Počúvajte, nejdeme tu robiť arénu," zavrčala som rázne. Zarazila ma však ruka na mojom pleci.

„Takže ste pripravení?" zasmiala sa Jane sopránovým hláskom.

„Bude bum, bude bum, bude bum!" zajačal vítazoslávne Felix.

„Bude bum?" pozrel sa Demetri s očakávaním smerom ku nám.

„Samozrejme, Demík, bude bum," uistila ho Jane. Zasmiala som sa a ladne sa vytočila ku nej. Srala ma, dnes ma pekelne srala.

Okamžite som na ňu skočila, jednym rýchlym pohybom ju strhla pod seba a drapla ju pod krkom. Začala sebou hádzať a tým sa mi, akoby zázrakom vyšmykla. Ďalších niekoľko minút sme spolu bojovali. Bol to vyrovnaný súboj, ako obvykle.

Nespokojne som sa ošila a tým ju od seba odkopla. Po niekoľkých krátkyých sekundách som ostala znovu pritisnutá na zemi.

Tak som túžila mať jej dar. Bola by to oveľa väčšia zábava, keby som ju mohla behom niekoľkých sekúnd paralizovať jej temnou energiou a prostredníctvom vlastných myšlienok ju umučiť k smrti. Zaslúžila by si to, blondína psychopatická. S touto osobou sa ja priatelím? Pretočila som oči.

Po niekoľkých sekundách, keď sa jej energia vytúrovala na maximum, sme odrazu ostali vonku z tréningovej haly, do chrbta mi udieralo niekoľko kusov dreveného rámu vypáčených dverí. Aj tie boli na kúsky, pod Janeiným tlakom sa rozleteli po celej chodbe a niekoľko kúsočkov vyletelo až za roh. 

Nevnímala som to, ďalej úporne bojovala, bila sa do poslednej kvapky energie. Jane zajačala. Až teraz som si všimla, že zvieram jej krk, druhou rukou tú jej a okraje oboch sú celé dopukané.

 „Už dosť!" zasyčal mi Alecov hlas do ucha.

Sekunda, čo som sa nesústredila. Jane sa mi vytrhla. Sklamane som vzdychla.

„To už je po všetkom?" opýtal sa smutne Demetri. Prikývla som a s potmehútskym úsmevom si merala Jane, ako sa zviecha zo zeme a tmolí sa o stenu.

„A kto to vyhral?" zavrčal Felix smerom ku nám.

„Nikto," pokrútila som hlavou rázne.

„Inak, Aro vám odkazuje, že by ste sa mali pripraviť. Odchádzate už zajtra," informovala stručne Renata, pokynula hlavou smerom ku nám. 

„Vravel, že až o týždeň," zavrčal Felix teatrálne.

 „Ale tá situácia sa vyhrotila... Ľúdia sa začínajú báť, zákon zakázal vychádzať von po desiatej hodine a v správach už idú informácie len o situácii," odpovedala rázne, akoby si tým bola úplne istá.

„Tak fajn, zbalíme sa, nie?" zasmiala som sa. Čo okolo toho neurobia muži. Teatrálne som si povzdychla.

„Pomôžem ti," zazubila sa na mňa Jane. Akoby som ti potrebovala, ale samozrejme, ako dáma poručí. 

A opäť niekoľko poďakovaní... Vidím, že počet komentárov je stále menší, nemôžem povedať, že ma to nemrzí, ale čo už...

roel: Veľmi ma teší, že sa ti poviedka páči.

aro: Behom chvíľky? Keď si spomeniem na tie prvé kapitoly... Chce sa mi plakať nad mojim "talentom", no som veľmi rada, že sa ti poviedka páči. :)

Jana: ďakujem za komentár, naozaj si ho cením. :)

alicecullenhale2: ďakujem ti. :) Som rada, že sa ti kapitola páčila. :-)

leny: pohľad aleca mi pomohla nadobudnúť moja dokonalá priateľka BellaDemetri, takže poďakovanie patrí jej, ale ďakujem aj tebe. :-)

darca131: naša petícia na súrodencov a vzburu slovensko-českým politikom (zlodejom pier a penazí :D) Áno, braček nebraček, počítač je proste počítač a písanie písanie. :)

BellaDemetri: dievča, čo mám s tebou robiť? Poč´úvaj ma... Ak nevydáš ďalšie kapči či nebodaj prestaneš s "veď-vieš-ktorou-kapitolovkou", prestanem aj ja s vamdn... DSH už je oficiálne. :D Ďakuém. :) 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 16. kapitola: