Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadúť Nov - 43. kapitola

21.07.2014 (07:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1614×

(Pohľad Jane)

Mlčky som sedela na sedadle a sledovala postupujúcu oblohu. Demetri sa na mňa bez prerušenia pozeral od začiatku letu - keď si všimol môj pohľad, mlčky sa pousmial, natiahol ku mne prsty a odhrnul mi prameň vlasov z tváre.

Od kedy Aro s Alecom umreli, zmenilo sa toho neuveriteľne veľa.

Po odchode Cullenovcov nás navštívil Marcus s prosbou nasledovať ostatných. Odišiel za Didyme, tak, ako chcel už pred mnohými rokmi. Tým sa vzťahy v garde zmenili. Odišiel posledný z vládcov a ich putá sa preniesli na nástupcov trónu. Na mňa, Demetriho a Felixa.

Alec bol pochovaný v hradných záhradách, nedovolila som Samanthe ho zachrániť. Tak či tak by sa o samovraždu pokúsil znovu, a bolo by jedno, koľkokrát by sme ho znovu oživili. Nechala som ho ísť. Mojou poslednou službou bolo nájsť Bellin popol, a pochovať ju vedľa neho. Aj keby sme chceli, nepodarilo by sa nám pozbierať všetky kúsky a bolo nemožné Bellu nechať umrieť úplne. Desila ma predstava, kde sa teraz nachádza. Ak nebol spálený aj jej mozog, stále cíti okolitý svet. Cítila som sa mizerne.

Po tom, čo sme nastúpili na tróny ako noví vládci, sa stalo niekoľko udalostí. Z Egyptu prišiel Demetriho stvoriteľ aj s jeho klanom, a po dlhom uvažovaní pristúpil k možnosti pridať sa k nám. Získali sme nové dary, najlepší bol Benjamin so svojou mocou ovládať živly. Len ťažko som si pripúšťala, že Benjamin možno svojou schopnosťou nahradil Alecovú. Čitateľ myšlienok nám síce chýbal, no poľahky sme sa bez neho zaobišli. Už nenastala žiadna vzbura. Ostávalo len ničenie tých, ktorí si nevážili svoj vlastný život a vedeli o tom, že ich zato čaká trest.

Ďalší, ktorí sa rozhodli vstúpiť do naších radov, aby chránili upíri svet, boli Charles a Makenna (predchodzí nomádi), Maggie, Siobhan a Liam (z Írska), David z Poľska, ovládajúci schopnosť meniť podoby seba aj ostatných, Jamie z Kanady, ktorý dokázal vkladať do hlavy rozhodnutia a napokon niekoľko európskych nomádov, ktorí mali obrovskú silu.

Tak polovica z nich nemala žiaden dar, ale dokázalo výborne bojovať a posilnili gardu.

Cullenovci sa nám ozvali až teraz - nastal problém s novorodenými, niekto ich tvorí stále viac a viac. Presahujú počet osemdesiat a každý deň ich pribudne tak päť. Týmto tempom máme možno minúty, možno sekundy, kým na niekoho nezaútočia.

Pristáli sme na Pourt-au-Prince, a spolu s Jamiem, ktorý nás sprevádzal, zamierili k lesom, v ktorých to riadilo.

Nemusela som dlho hádať, na ktorej strane sú. Čoskoro sa rozľahol zápach krvi a všimla som si krvavé šmuhy, ťahajúce sa po stromoch. Čakali na nás.

Cullenovcov som nevidela, necítila. Nedokázala som ich zachytiť a Demetri mi znepokojeným pohľadom naznačil, že to nevie rovnako, ako ja.

„Jaime, dokážeš im povedať, aby sa začali trhať navzájom?" spýtal sa Demetri potichu nášho spoločníka a prešiel až ku mne.

„Dokážem ich donútiť, aby nikam nedokázali odísť, ale pochybujem, že dokážem manipulovať ich pohybmi v tomto zmysle. Je ich príliš veľa," zahundral a použil svoju moc.

„Nemyslím si, že bol dobrý nápad prísť v takom malom počte," skonštatoval skrátka, keď sme zbadali, koľko ich je.

„Sklapni," sykla som s úsmevom a bez ďalších slov sa k nim rozbehla.

Niekoľko novorodených vyplašene uskočilo, keď som sa vrhla na prvého upíra a v sekunde mu odtrhla hlavu. Niektorí z nich nemali ešte ani pár hodín. Takmer päťdesiat z nich bolo tak mimo, že v panike sa začali trhať navzájom. Ušetrili nám tak kopec práce.

Jaime sústredil svoju moc na poštvanie novorodených proti sebe a Demetri bez zaváhania trhal jednu hlavu za druhou. Stačilo dvadsať sekúnd na to, aby takmer trištvrtina z nich skončila mŕtva. Ostatní sa v panike snažili ujsť, no nemali šancu. Demetri by ich tak či tak neskôr dohonil.

Jeden z novorodených ma zrazil k zemi a snažil sa ma drapiť pod krkom, keď som ho zo seba s námahou zhodila a použila na neho svoju moc. Mechanickým úderom som mu strhla hlavu z krku a hneď za ním nasledovali ďalšie dievčatá, ktoré sa snažili ma obkľúčiť zo strán. Jednu som okamžite drapla a hodila s ňou o zem, pričom druhá sa za pár sekúnd zložila v bolestiach. Hodila som ich k hromade tiel a zabila posledného, ktorého som mala v dosahu.

Demetri v krátkosti škrtol zapaľovačom a hodil ich smerom ku zvyšným upírom. Jedného to chytilo, v agonickom výkriku zvrieskol a hodil sa smerom k druhému. Ich telá sa zložili na sem a zapálili hordu, ktorá sa nakopila.

„Minimálne štyridsať z nich sa zabilo samo," zhodnotil s úsmevom a podišiel ku mne. Chrbtom ruky som mu zotrela hlinu a vyčerpane sa usmiala.

„Polícia to bude považovať za požiar - bude lepšie, keď sa vyparíme," skonštatovala som vecne a otočila sa smerom, ktorým som predpokladala, že bude stáť Jaime.

„Poďte za mnou."

Tie slová nevyslovil na hlas.

Počula som ich v hlave.

V jeho tóne znel pokojný dych a ľahkosť, s akou to vyslovil.

Demetri mi stisol ruku a potiahol ma smerom dopredu, akoby to, čo povedal, bol príkaz. Zbadala som, že moje nohy sa hýbu, ale nedokázala som ich ovládať.

„Prestaň s tým, Jaime," zavrčala som, „tu ti velíme my, nie ty nám."

Hlas v hlave sa mrmlavo zasmial a príkazom, ktorý opäť nezaznel nahlas, ma postrčil smerom dopredu, za ním.

„Čo to má znamenať?!" zavrčal na neho agresívne Demetri a chcel zrýchliť, aby ho mohol odzadu napadnúť. Nedovolil mu to.

Išli sme asi päť minút, kým nám neprikázal zastať. V hrdle som mala guču a začínal vo mne stúpať nepríjemný pocit.

„Jaime," sykol Demetri, „okamžite s tym prestaň."

Potom, čo pustil moju dlaň, ma z boku odrazu strhol silný, prudký náraz upírieho tela.

Nezbadala som tvár útočníka. Môj prvý reflex sebaobrany bol útok. Natiahla som dlaň a dobre mierenou ranou ho udrela po spánku.

Potom, čo Cullenovci odišli, ma Demetri s Felixom naučili bojovať tak, aby som dokázal poraziť silnejšieho nepriateľa. Toto nemohol byť problém.

Upír ma naštvane prebodol jasnými, červenými dúhovkami a kolenom mi trafil medzi rebrá. Na nepatrnú chvíľu mi to vyrazilo nepotrebný dych, no náraz ma napriek tomu vyviedol z miery. Cez to som sa nadýchla a snažila sa brániť sa. Jedna rana doľava a okamžite na to dve pod rebrá, kým sa zo mňa zvalil. S námahou som sa k nemu otočila a použila na neho svoju moc, keď ma ktosi vytiahol na nohy a snažil sa mi rozdrviť rameno. Silným ťahom som sa trhla dopredu, natiahla dlane dozadu, šikovným chmatom ho hodila pred seba a snažila sa o to, aby spadol do upíra, ktorý ma napadol ako prvý.

Bolo ich priveľa a mali za sebou výcvik. Cítila som ďalších troch, ktorí sa na mňa vrhli, akonáhle k tomu mali príležitosť. Pruh čiernej látky mi zakryl oči a ďalší pár rúk mi ho zaviazal vzadu na hlave. Ťvrdé zovretie dvoch upírov mi zovrelo paže a skrútilo ich tak pevne, až som sykla bolesťou. Ešte chvíľu som počula zvuky boja - Demetri sa snažil brániť, kým mu Jaime hlasným príkazom nepovedal, aby s tým prestal. Vrčala som, prskala a mykala sebou, no proti dvom silným, vycvičeným upírom mi to bolo málo platné.

Až potom, čo všetok boj ustal, som započula novú, pokojnú chôdzu, ktorá sa priblížila ku nám.

„Nie!" zvrieskol Demetri a započula som, ako sa snažil trhnúť sebou, keď mu so smiechom jeden z upírov zovrel krk a prudko stisol. Jeho krik utíchol.

Zmätene som sebou trhala a snažila sa dať si ten kus látky dolu z očí, keď sa daná osoba priblížila len na pár metrov odo mňa a do nosu mi prenikla prenikavá vôňa.

„Caius," poznamenala som smerom na postavu predo mnou sklesle a sklonila hlavu k zemi.

„Zakáž jej použiť na mňa svoju moc," zapriadol pokojne ku Jaimemu. Pri zvuku jeho hlasu som sebou trhla. Potom, čo mi v hlave zavibroval príkaz, ku mne jeden z protivníkov podišiel a silným zovretím strhol šatku z očí tak prudko, až mi pritom odtrhol pár vlasov. Zaťala som zuby a pokúsila som sa nesyknúť.

„Pozrime sa na to," začal s úškrnom chodiť do kruhu, a venoval mne i Demetrimu zaujatý pohľad, „Demetri a Jane. Porazení. Opäť..." Stŕpnuto som čakala, pri kom sa pristaví ako prvému. Nakoniec sa zastavil až pri mne a prešiel po mne hladnými očami od dolu hore.

„Pozri mi do očí, Jane," prikázal mi sucho a priblížil sa na vzdialenosť niekoľkých centimetrov.

Opatrne som dvihla zrak a priamym pohľadom mu uprela dúhovky do tváre. Nepotrebovala som, aby vedel, že sa ho bojím.

Spokojne sa zaškeril a priblížil sa o niekoľko centimetrov bližšie.

„Nedotýkaj sa jej!!!" Krik pochádzal z Demetriho úst - naštvane trhol telom dopredu a lomcoval rukami, aby sa vytrhol. Na jeho osobu boli traja upíri, no aj tí mali čo robiť. Ten, ktorý stál za ním, mu opäť zovrel hrdlo oboma prstami a nechtami zatlačil na hlasivky, aby prestal kričať.

„Akosi som ťa prepočul," zašveholil nevinne smerom k Demetrimu a natiahol dlaň k mojej tvári. Cukla som sebou, keď sa štyroma prstami dotkol môjho líca a spod pier sa mi vydralo tiché zavrčanie. Moja pokožka pod časťami, ktorých sa dotkol, nepríjemne brnela, akoby som samotná cítila, že sa mi chystá ublížiť. Trhla som sebou smerom dozadu a pokúsila sa vyprostiť - neúspešne.

Prstami zašiel nižšie a nechtami sa zadrapil do kľúčnej kosti. Krk mi zaštípal od bolesti, keď preťal kožu na kosti a potiahol, aby ranu otvoril.

„Čo, dofrasa, chceš?!" zavrčala som na neho a opäť sebou cukla.

„Nič iné, len pomstu," odpovedal mi rovnako spokojne, ako predtým, vystrel prsty a celou dlaňou prešiel až nepríjemne blízko ku výstrihu. Demetri na neho zúrivo zavrčal.

„Ty bastard!" vrieskal na neho snáď na celý les a márne sa pritom snažil dostať zo zovretia bojovníkov.

„Každý sme nejaký," odpovedal mu s úsmevom na perách a chrbtom dlane pohladil látku medzi prsiami.

„Daj mi pokoj," snažila som sa o pokojný tón, no cítila som sa, ako sa od paniky trasiem, keď nepokračoval s "prehliadkou" ďalej - dlaň sa mu zastavila a nenáhlivým pohľadom sledoval môj hrudník. Dlane sa mi automaticky zaťali do pästí a upreným pohľadom som sa na neho snažila použiť svoju moc. Neúspešne.

Nakoniec presunul dlaň na hrdlo a druhou rukou poľahky strhol rukáv plášťa, ktorý mi zakrýval ruky. S chladnokrvným, víťazoslávnym zadosťučinením pozeral na jazvy, ktoré mi spravil a jeho strohá mimika sa zmenila na tú sadistickú tvár, ktorú som sledovala každý večer celé dva roky.

„Stále si nezmenená," šepol zadosťučinene a naširoko sa usmial. Napokon dvihol pažu k mojim vlasom a jediným trhom mi rozopol sponu, ktorá mi ich držala. Namiesto toho, aby ju pustil, ju s úškľabkom schoval do svojho plášťa a prehodil mi vlasy zozadu cez plecia.

„Ja ti prisahám, že ťa zabijem!" zvrieskol Demetri pridusene, no stále dosť nahlas na to, aby som v tom tóne spoznala nepríčetnosť.

„Radšej neprisahaj," odvetil Caius chladne a podišiel zase k nemu. Keď sa priblížil na vzdialenosť pätnástich centimetrov a Demetri mu cez to odmietal opätovať pohľad, dvihol ruku aj k nemu, zdrapol ho za končeky vlasov na vrchole hlavy a cukol jeho hlavou tak, aby mohol sledovať jeho tvár.

„Povedz mi," začal potichu, „aké je to sledovať ju, ako sa jej dotýkam, a nemôcť mi nič spraviť?"

Demetri sa na neho odmerane zahľadel, nasrdene sa nadýchol a prudko mu pľuvol jedom do tváre.

Caius ho znechutene pustil, ťahom ruky si pľuvanec zotrel a udrel ho stranou dlane tak silno, až Demetri zaklopýtal - celým telom mu myklo na stranu a jeho čeľusť sa neprirodzene vykrivila doľava. Ťahom pier si ju nasadil naspäť, keď ho Caius opäť udrel do spánku. Keď Demetri nereagoval, naštvane mu zdrapil dlaňami hlavu po oboch stranách a začal silne tlačiť. Okamžite vo mne narástla panika na vrcholný stupeň.

„Caius, prosím! Nechaj ho, daj mu pokoj, prestaň!" vrieskala som ako šialená a začala sa prudko trhať, keď Demetri vyčerpane vydýchol, „Zastav to! Caius, prosím, neubližuj mu!!!" S úsmevom sa otočil smerom ku mne a viac zatlačil.

V hlave ma odrazu napadla jediná myšlienka - Jaime mi síce zakázal použiť moc na Caia, ale stále som dokázala použíť dar na upírov, ktorí ma držali. Potom, čo som jednému z nich prúdko stúpla na nohu a na druhého použila svoj dar, ma obaja naraz pustili. Skôr, než sa na mňa stihli opäť vrhnúť, som sa so zúrivým výkrikom vrhla smerom ku Caiovi, zozadu ho odtrhla od Demetriho a strhla ho k zemi. Tesne predtým, než spadol, ma stihol zachytiť za zápästie a ja som sa tak zvalila vedľa neho.

„Toto si vyriešim sám," zavrčal ku jeho stúpencom Caius a jedinou vetou tak zastavil ich kroky. O sekundu na to sa už chcel s vrčaním po mne vrhnúť - išiel mi po krku - no v poslednom momente som natiahla ruky na obranu a odrazila jeho úder. Zavrčal - jeho pery sa zúrivo ohrnuli a vyceril na mňa dva rady zubov ako zviera. Nohami sa zakliesnil okolo mojich bokov a blokoval mi tak možnosť na postavenie sa, aby bol vo výhode. Keď som sa pokúsila vytiahnúť sa hore, vrazil mi do hrude pravým hákom a opäť som s vyrazeným dychom klesla k zemi.

Naštvane som sa nadýchla a zablokovala jeho päsť, ktorá mi presvišťala tesne okolo tváre. Natiahla som druhú ruku na úder, no než som ho stihla udrieť, chytil ma za zápästie a stočil ho tak, aby sa mi prehla chrbtica a sama som sykla bolesťou, ktorá mi prúdila z rozpukaného chrbta do tela. Pretočil si ma tak pod sebou na brucho, zdrapil ma za vlasy na zátylku a vytiahol ma smerom do hora. Keď sa jeho ruka obtočila okolo môjho krku, tlmene som zavrčala a zozadu sa mu rukami snažila drapnúť po tvári. Chytil ma pevnejšie a prudkým trhom mi zlomil väzy.

Mykla som hlavou doľava, keď sa mi v tele rozpumpovala bolesť a opäť zasyčala bolesťou, keď zaťahal za moje vlasy viac, vytiahol ma až k jeho hrudi a odmietal ma pustiť tak, aby mi dokázali zrásť časti správne.

„Ak nebudeš poslušná, zabijem Demetriho," zavrčal mi do ucha a usmial sa, keď zbadal môj vydesený pohľad, „budeš poslušná?"

Už odmietam byť jeho bábkou.

Už nikdy nechcem prežívať ten pocit bezmocnosti.

„Mám pre ňu lepší trest, Caius," ozval sa Jaime s úškrnom a počkal si, kým ma Caius vytiahne na nohy.

„Použi svoj dar na Demetriho," nakázal mi potom potichu. Celým telom mi prešla panika.

„Nie," šepla som potichu. Caius zavrčal.

David svoj príkaz zopakoval v mojej hlave a donútil ma tak pozrieť sa smerom k Demetrimu. Nedokázala som to ovládať. Bolo to, akoby som ani nejednala ja - automaticky som na neho uprela svoj pohľad a použila svoj dar.

Ako vo sne som sledovala, keď sa v agónii zosunul na kolená a nebyť toho, že ho držali Caiusoví stúpenci, už by ležal na zemi. Videla som, ako sa snažil nevykríknuť - na hrdle sa mu tlakom hýbali všetky šľachy, ruky kŕčovito zatínal do pästí, špičky zatláčal do zeme a z celej sily zatínal pery k sebe. Prvých desať sekúnd vydržal nevydávať zvuky. Keď prešlo dvadsaťpäť sekúnd, z krku sa mu vydral slabý ston. Po pol minúte som videla, ako sa mu pretočili oči neznesiteľnou bolesťou. Sledovala som to s jasným pohľadom - nedokázala som prestať.

V mojom vnútri som kričala miesto neho. Hlavou mi slabo cukalo do strany, ako som sa snažila odvrátiť, no bolo to zbytočné.

Prešlo ďalších pätnásť sekúnd. Telom mu pomaly, ale isto začínalo mykať. Ani upírie nervy nezniesli taký tlak.

„Caius, to stačilo," šepla som meravo a plačlivo zvraštila obočie, keď sebou Demetri trhal tak silne, až sa zdalo, akoby mal epileptický záchvat. Za chrbtom som počula smiech - Caius sa na tom pohľade bavil viac, ako na najlepšom predstavení.

„Prosím!" vyhŕkla som zúfalo, keď sa Demetri prehol v chrbte v sekundovom výkriku čistej bolesti, akoby sa nad sebou bál stratiť kontrolu. Okamžite stíchol, cez to ostal v záklone a zubami si hrýzol do pery.

„Ja si myslím, že desať minút bude pre zatiaľ úplne stačiť," odvetil mi spokojne. V tej chvíli som nedokázala vnímať nič iné. S výrazom úplného desu a hrôzy som sledovala, ako Demetri pomaly, ale iste začínal strácať kontrolu. Po šiestich minútach vrieskal. Po siedmych sebou hádzal a snažil sa uvoľniť si ruky, aby si mohol vydriapať srdce z tela. Po ôsmich jeho telo ochablo. Posledných desať sekúnd sa snažil pohnúť, miesto toho to napokon jeho telo nevydržalo.

Až potom, čo upadol do mdlôb, mi dovolil David prestať.

Vyčerpane som klesla k zemi a neveriacky sledovala to, čo môj dar spôsobil. Potom som si zdrvene vložila hlavu do dlaní.

„Čo chceš spraviť, Caius?" šepla som takmer nepočuteľne a dvihla k nemu tvár.

„Chcem naspäť to, čo mi patrí." odpovedal mi ľadovo, „je to môj trón. Patrí mi. Som právoplatný nástupca Ara. Všetko, čo sme spolu stvorili, teraz patrí mne. Si môj majetok, Jane," povedal to cynickým tónom. Vedela som, že v tomto smere bude nešetrný.

„Ja nie som tvoje vlastníctvo, ty egoista," zavrčala som na neho popudeným, dopáleným tónom, dvihla sa zo zeme a opäť sa na neho pokúsila použiť svoj dar.

„To sa ešte uvidí," opáčil sa zlomyseľne a pozrel smerom k upírom, ktorí držali Demetriho. Na jeho pohľad vyšší z nich dvihol jeho bezvládne telo zo zeme, zovrel mu dlaňami čeľusť s ramenom a čakal na to, kým mu dajú povolenie mu odtrhnúť hlavu.

„Máš na výber, Jane." Pozrela som ku Caiovi šokovaným pohľadom a takmer nevedomky pokrútila hlavou.

„Nerob to," šepla som ticho.

„Máš na výber," zopakoval.

Buď sa nechám zotročiť za cenu toho, že Demetri prežije - hoci netuším, v akých podmienkách -, alebo ho bez váhania zabijú. Často rozmýšľam, či človek dokáže bojovať sám so sebou. Či má vôbec šancu po prvej rane, ktorú dostane vstať, a pokračovať ďalej, akoby nič.

Má vlastne vôbec cenu sa snažiť, keď už sú všetky karty života dávno rozdané? Ak stojí bojovať za niečo, čo nemá cenu. Dúfať v niečo, čo sa nikdy nestane. Čakať na niekoho, kto nikdy nepríde. Ísť si za niečim, čo nikdy nebude reálne. Ochrániť upíra, ktorého milujete, aj na úkor toho, že viete, že už nikdy nebudete šťastní.

Zlomilo ma to.

V návale paniky a zúfalosti, že ho stratím, som konala neuvážene. Caius čakal na to, čo spravím. Vedela som, že Demetriho by bol schopný nechať v jedinej sekunde umrieť. Ale on chcel niečo iné.

Aj ja som to chcela.

S podlomenými nohami som mu venovala jediný beznádejný pohľad a nechala ho, nech ma odvedie späť do Volterry, tentoraz už ako pokorenú. A spolu s tým skončila aj moja chuť bojovať.

Poddala som sa.

Odteraz už nič nebude ako predtým.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadúť Nov - 43. kapitola: