Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 42. kapitola

13.07.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1530×

„Demetri, robte niečo," šepla som ako duchom neprítomná, keď sa zosunul na zem a padol mi do náruče. Roztrasenou dlaňou som mu odhrnula vlasy z tváre. Zreničky, ktoré sa takmer stratili v dúhovkách, sa mu teraz pomaličky začali rozširovať. Začala vo mne narastať panika.

„Robte niečo!!!" zvrieskla som vydesene a zovrela mu ramená, akoby som ho tým mohla prebudiť. Moju myseľ paralyzoval strach.

„Doneste mu krv! Alec!!!" Ostatní vyzerali, že sa až teraz spamätali. Započula som, ako Felix s niekoľkými Cullenovcami zrýchlene vybehol z miestnosti.

Marcus si nás zmeral jediným, pokojným, zmiereným pohľadom, a vybral sa preč za nimi, akoby tu po celý ten čas ani nebol.

Demetri si ku mne kľakol a sledoval, ako som si roztrasenými prstami položila Alecovú hlavu do svojho lona a upokojujúco ho pohladila po tvári.

„Alec, toto mi nesmieš spraviť," šepla som hlasom plným zúfalstva a prešla mu dlaňou po vlasoch.

„Bude v poriadku..." začala Heidi automaticky.

„Prestaň," šepla som, „sama si tým nie si tak istá, tak ma neutešuj." Hlas som mala rozklepaný a vydeseným pohľadom prebodávala jeho oči. Tie temné diery vsadené do fialových kruhov teraz spoza akejsi vzdialenej brány sledovali priamo moju tvár, hoci boli zvláštne neprítomné, akoby mu ktosi vpichol drogu.

Felix bol zase pri mne. Nezaznamenala som, v ktorej chvíli vošiel. V ruke držal sáčok - podobný nemocničnému - s krvou, označenou nulou negatívnou. Konala som inštinktívne - zubami som pretrhla fóliu a priložila mu otvorenú časť k perám. Pramene červenej tekutiny mu okamžite začali tiecť pomedzi suché ústa a po niekoľkých sekundách začal pomaly prehĺtať.

Víťazne som sa pousmiala a zosílila tlak na obal, ktorý sa takmer okamžite vyprázdnil. Felix mi automaticky podal ďalší pollitrový - tentoraz s ábéčkom.

Po desiatom, ktorý predstavoval priemerné množstvo krvi v dospelom človekovi, sa konečne nadýchol a uprel na mňa žiarivo-červené oči. Jeho pohľad sa po chvíli uprel na Demetriho, a z neho okamžite preskočil na Heidi. Očami behal po miestnosti a sklamane vzdychol.

„Alec, čo sa deje?" Očami mykol smerom ku mne. 

„Kde je Bella?" hlesol potichu a znovu žalostne zazrel na Demetriho. 

„Alec, Bella je mŕtva..." Odrazu stál na nohách a jeho nechápavý výraz nahradil neveriacký. „Nie je. Demetri s Heidi sú tu." Sklonila som hlavu k zemi a postavila sa.

„Nie je tu. Ona sa nemôže vrátiť, zmier sa s tým,..." začal Demetri opatrne.

„Nie je mŕtva," prerušila ho prudko Samantha. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

„Ja ju nedokážem prebrať," hlesla ako vysvetlenie, „ak by umrela, dokázala by som to." Alec na ňu šokovane pozeral, a po niekoľkých sekundách zabodol pohľad do mojich očí, akoby tam hľadal odpoveď na jeho nevyslovené otázky.

„Uviazla v agónii. Medzi zemou a podsvetím. Je v podstate po nej, ale nie úplne."

Alec mi kŕčovito zovrel rameno prstami a vydesene k nej pozrel červenými dúhovkami. 

„Síce je valná časť jej tela spálená, ale niekoľko dielov ostalo neporuš..."

„Prestaň!" vybehla som po nej naštvane, „nevidíš, v akom je stave?! Ubližuješ mu tým!" Alecové oči teraz poodmračene sledovali podlahu.

„Je mŕtva," povedal to tónom, akoby ohlasoval správy v rádiu. Žiadna emócia sa nedala prečítať z mimiky jeho pier. Vyslovil to sťažka a pomaly, pričom pomaličky začínal precitať.

„Je mŕtva..." Privrel oči k sebe a pustil moje ramená. Namiesto toho si pevnejšie pripäl k sebe časti očného viečka, tak, až to vyzeralo, že žmúri oči do slnka, a zaťal ruky do pästí.

„Spolu to zvládneme, Alec, neboj," snažila som sa o upokojujúci tón, keď sa mu pery skrabatili do znechutenej grimasy a uvoľnil dlane.

V prstoch sa mu zaleskol malý predmet.

V hrôze som v ňom spoznala malý zapaľovač, ktorý si Caius nosil so sebou a ktorým mi nejedenkrát ublížil, keď som sa mu vzpierala.

Nie.

Moja hlava to chcela vysloviť, namiesto toho som len naprázdno otvorila ústa ako kapor a natiahla k nemu ruku.

Na jeho tvári sa objavil jemný úsmev.

Štikol. Malý plamienok, ktorý vychádzal z jeho vnútra, bol podivne skrútený - alebo som ho len ja vnímala v tomto svetle?

Celý dej som sledovala, ako zo spomaleného filmu.

„Jane, nie!" Demetri sa ku mne vrhol tak rýchlo, že som to ani nepostrehla, a energia, ktorou narazil na moje telo, ma odrazila od horiacej postavy smerom k protiľahlej stene. Bolo to v tej istej sekunde, v ktorej Alec pustil plameň na svoje dlane.

Celá miestnosť nanovo vzplanula horiacimi plameňmi. Ako spod morskej hladiny som počula, ako niekoľko upírov naraz zvriesklo. Potom, čo moje telo narazilo do steny, som sa chcela vyprostiť spod Demetriho a rozbehnúť sa späť k Alecovi.

Demetri mi obmotal silnú pažu okolo môjho vrchu tela a druhou rukou mi prikryl oči. 

„Čo to robíš?!" vykríkla som na neho a začala som sa mu mykať, „musíme mu pomôcť!"

Môj zúfalý hlas bol okrem zvuku horiaceho ohňa jediným hlasným prejavom v miestnosti. Všetci onemeli.

„Alec!!!" vykríkla som žalostne a snažila sa donútiť Demetriho, aby ma pustil.

„Jane, nemusíš to vidieť," snažil sa o vyrovnaný hlas, no v jeho slovách bola istá naliehavosť, „nemusíš to vidieť, nemusíš to vidieť," opakoval stále dookola ako bláznivý a neustále sa so mnou hojdal spredu-dozadu, aby ma dostal do pokoja. Oprela som si tvár o jeho hruď a sama zavrela oči.

„Odveď ma preč," šepla som potichu a objala ho okolo krku, keď ma nadvihol na ruky a vyhodil si ma do náruče.

„Nepozeraj sa," prikázal mi s obavami a v rýchlosti vybehol na chodbu. Na presun stačilo pár sekúnd - zastavil sa v hradnej knižnici. Podišiel so mnou ku veľkému kreslu v rohu medzi policami, vyložil si ma na nohy a silno ma objal. Slová boli v tej chvíli zbytočné.

Moje sny sa zmenili, mávnutím čarovného prútika sa moje nočné bytie presúva do iných, nepríjemných dimenzií. Už to nie sú hrdinské výkony, v ktorých som hlavným aktérom ja, už sa mi nesníva o lepších časoch a o priateľských upíroch.

Krásne spomienky, všetko sa mi premietlo, striaslo ma a oblial ma strach tak studený a tak nepríjemný, a chladný.

Strach, zloba, smútok. Odrazu som nevedela, čo sa deje. Bola som kdesi inde, miesto, kde som bol iba ja sama. Zemetrasenie, zimomriavky, plač. Na nič viac som sa nezmohla, nedokázala som sa ubrániť záplave citov.

Prehrala som, sama so sebou som v tom momentne prehrala. Dospela som v tej chvíli, som pominuteľná a nezáleží na veku. Čo som všetko dokázala a čo nie?

A čo on, veď bol rovnako starý. Otázky, ktoré nemali vopred riešenie a predsa sú zodpovedateľné, no ja riešenie odmietam a neverím.

Nechcem tomu veriť, veď mám ešte čas. Mýlim sa a ja to viem, v kútiku duše je počiatok môjho konca. V tom okamihu som prežila vlastnú smrť.

Môj pohľad sa zmenil, priority sa zmenili, život sa obrátil na ruby. Nič netrvá večne, každý si to uvedomuje, no každý to zároveň popiera, ak sa niečo zmení. Neviem čo ďalej, zrazu nenachádzam význam v ničom.

Prišli ďalšie rany, tie som však znášala už otupená smútkom.

Bolo tak nesmierne ťažké, sledovať priateľov, ako sa statočne držia, no nejde im to. S akou ťažkosťou sa postavia a každú chvíľu padnú. Boli to hrozné chvíle, no aspoň kvôli ostatným som sa snažila byť silnou. Silnou aspoň navonok, a tým pramálom, čo som v tej chvíli dokázala, som sa snažila pomôcť ostatným.

Duševne a fyzicky na dne. Demetri ma držal dosť silne na to, aby som sa nezosypala. Snažila som si urovnať si myšlienky a myslieť, no nešlo mi to.

„Prečo sme išli sem?" Vedelm že som to myslela tak, prečo nie sme v našej izbe. Hlbokým pohľadom sledoval moju tvár a odhrnul mi z nej vlasy, ktoré som mala rozspustené.

„Jane, nedovolím ti vrátiť sa tam potom, čo si si v tej miestnosti prežila," precedil pomedzi zuby potichu a pevnejšie ma zovrel. Hlavou som klesla na jeho hruď a sklesnuto sa k nemu privinula.

„Demetri..." Sledoval ma, no nedokázala som nájsť vhodné slová. Ako mu mám povedať, že stačí jediný jeho dotyk a ja by som za ním šla až do horúcich pekiel?

„Milujem ťa," šepla som nakoniec potichu a nechala ho, nech ma upokojujúco hladí po chrbte, kým som sa aspoň trochu upokojila.

Alec a Bella umreli.

Caius bude preč.

A Demetri s Heidi sa vrátili.

Čo teraz?

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 42. kapitola: