Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 47. kapitola

21.09.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1905×

(Jane)

Caius sa tvári, akoby ma miloval, akoby som bola súčasťou tejto trápnej hry. Bella na mňa vyčítavo hľadí. Dokonca aj ona uverila tejto pretvárke? Možno je to stratené a bude jedno, čo sa stane, pretože aj cez to, že by sa snáď Volterra niekedy mohla dostať z Caiových a Jaimeho spárov, revolucionári by ma zabili spolu s nimi. Nemám nádej na šťastnú večnosť. Nemám.

Hneď ako sa stratia za rohom, Caius odrazu presunie ruku z môjho pásu na krk a dvihne ma do vzduchu. Nemám nijaký kyslík, visím asi štvrť metra nad zemou a moja tvár je vo výške jeho očí. Tvári sa, akoby som za toto snáď mohla ja.

„Jaime, choď sa najesť," povie potichu, „s ňou si to vybavím."

Keď Jaime odíde a on si povie, že toho spravil dosť, spustí ma na zem, chytí za pažu a vedie ma smerom do našej izby.

Hneď ako sa zavrú dvere, začnem pomaly ustupovať smerom od neho a ruky sa snažím držať v obrannom geste.

„Vyrušila si ma a teraz nebudem mať krv," začne pomaly a zamkne za nami, potom si kľúč strčí do vrecka, čo robí každú noc. Steny vládcov sú vždy postavené zo špeciálneho protizvukového a upírieho materiálu – ten istý sa používa na špeciálne miestnosti, napríklad na väzenie, alebo trezory so starými papiermi.

„Nehovoríš?" spýta sa podozieravo a podíde krok ku mne. Matne si spomeniem na otázku, no som príliš unavená na to, aby som povedala niečo, čo by malo zmysel.

„Hmm. Hej." Zovrie ruky v päsť.

„Snažíš sa ma vyprovokovať?" So sklonenou hlavou mu pozriem do očí, ktoré pomaly začínajú tmavnúť. Upírovi tmavnú oči len v troch prípadoch: keď má smäd, keď je naštvaný, alebo keď má chuť na sex. Zažila som Caia vo všetkých troch prípadoch a ani jeden z nich nebol príjemný. Väčšinou sa prvé dva miešajú dokopy, no nie je to také časté, keďže Caius ide doslova cez mŕtvoly, keď nedostane štyri dni krv.

„To v žiadnom prípade," odpoviem úkosom.

„Mne sa zdá, že áno."

Bella. Akým zázrakom sa dostala Bella z Rumunska? Bola mŕtva, sama Samantha to vravela. Vraj jej už nemohla pomôcť. Ale ona namiesto toho, aby bežala preč, spraví takúto kravinu a vráti sa. Sama musela od začiatku tušiť, že tu nie je niečo v poriadku, a teraz sa o tomto môže presvedčiť sama. V hlave mi šumeli otázky, no nedokázala som na nich odpovedať? Kde ju dajú? Bude blízko Demetriho? Žije ešte vôbec?

Alec mohol žiť, dôjde mi odrazu. Ak by som Samanthe dovolila, aby ho opäť oživila, hoci by neboli úplne spokojní, mali by jeden druhého. To by stačilo, Caius by ich nerozdelil, nemohol by si dovoliť ohrozenie tak dobrých darov, keď mal šancu.

Od môjho premýšľania ma dostane doslova facka od reality. Caiovi došla trpezlivosť. Spájam si súvislosti. Nemá svoju dávku krvi. Práve zistil, že žije upírka, ktorá má mocný dar, ale nedokáže ju skrotiť prostredníctvom Jaimeho. Bella bola dokonca drzá, čo bola dnes arogancia najvyššieho kalibru. A ja sama mu neopätujem pozornosť, o ktorú si dupe ako trucovité dieťa.

Potom ma opäť zdrapí za ramená, pritisne ku prázdnej časti steny a dvihne moju hlavu dvoma prstami pod bradou tak, aby som ho sledovala.

„Štveš ma," sykne potichu, no viem, že v tejto chvíli ho začína ovládať čosi úplne iné, ako hlava. Ruky mám zložené k telu, nebránim sa, neodovedám, rovnako ako vždy, pretože akonáhle som sa pokúšala ujsť, dopadla som ešte horšie.

Sledujem jeho tvár s neutrálnym výrazom. Vlasy, ktoré predtým nosil voľne, má teraz prirodzene skrútené dozadu. Hoci je jeho tvár príťažlivá, sama by som sa s ním dokopy nikdy nedala. Keď vidí, že sa nemienim brániť – čo som prestala robiť pred dvoma rokmi –, natiahne ruku a jediným ťahom mi rozpustí vlasy. Netuším, prečo to stále robí, no je mi to úplne ukradnuté. Pobozká ma – nástojčivo a rázne. Násilím ma donúti otvoriť ústa a pritisne sa ku mne. Nešťastne privriem oči a snažím sa myslieť na to, že teraz to potrvá len chvíľu. Nemôže tu byť večne, keď je vládca.

Pre teraz však môže. Odrazu ma chytí za stehná a nadvihne tak, aby som bola donútená okolo neho obmotať nohy, pretože inak by som spadla na zem. Pritlačí sa ku mne snáď ešte viac, keď nereagujem, chytí moje dlane a položí si ich na plecia.

„Jane, pobozkaj ma," šepne potichu do môjho ucha. Ako duchom neprítomná splním jeho povel, pretože viem, ako to dopadá, keď nepočúvam. Automaticky mu zájdem dlaňou do vlasov a pritiahnem si ho k sebe, aby som ho mohla pobozkať. Periférnym pohľadom vidím, že sa usmieva, no nesledujem jeho tvár. Pohľad mám upriamený do diaľky, neznámeho bodu, do ktorého by som mohla uniknúť. Nechcem byť v tejto miestnosti.

Nechcem cítiť jeho dotyky.

Chcem mať pri sebe Demetriho.

Chcem cítiť jeho pery na mojom tele. Chcem opäť prežívať ten pocit, keď ležíme vedľa seba a na krku cítim jeho dych. Keď viem, že som šťastná. Keď sa držíme za ruky tak pevne, až nám praskajú kĺby...

Demetri...

Kde je ti koniec?

(Bella)

Demetri mi najprv povie všetko o tom, čo sa tu stalo doteraz. Opisuje priebeh takmer desiatich rokov. Prvé dva bol mŕtvy on. Potom ho oživila Edwardová družka. Priala som im to, mal právo byť šťastný. O to viac ma dorazilo keď povedal o tom, že Cullenovci sú mŕtvi. Pichlo ma v hrudi, hoci som od nich odišla a nechcela sa vrátiť. Vynecháva detaily, ani raz nespomenie Aleca a vo mne narastá podivné podozrenie.

„A čo je s Alecom?" Toho do celého príbehu nezaťahoval, akoby ani neexistoval.

„Bella, Alec dva roky prežíval. Musíš to pochopiť, nedokázal sa s tým vyrovnať." Pozriem mu do tváre a hlavu mi prebehne, ako je možné, že dokonca aj v takejto situácii je schopný dobromyseľnosti a utešovania. „Nepil, nehýbal sa. Potom sa zapálil."

Bola to pre mňa veľká novinka? V podstate som celý čas myslela na to, že je mŕtvy. Nie som blbá, ak necítim jeho arómu v hrade a nikto o ňom nehovorí, musí byť mŕtvy. Zasiahlo ma to, to nepochybne, ale nie je to pre mňa šok.

„A čo Felix, Heidi a ty s Jane?" spýtam sa ho potichu. Chvíľu je ticho. Napokon sa pokúsil posadiť, aby mohol pokračovať s rozprávaním, no nedovolím mu to. Každý pohyb mu spôsobuje bolesť, každý nádych je pre neho čerpanie energie a ja nechcem, aby sa mu niečo stalo. Prišlo mi z toho až smiešne, keď som si zrátala, koľko rokov tu musí trčať.

„Felix s Heidi sú relatívne v poriadku. Ak nový vládca, Jaime, netúži po nočnej spoločnosti, Heidi má pokoj a tým pádom má pokoj aj Felix." Stíchne, aby sa mohol nadýchnuť, no vyzerá na to, že pokračovať už bude len veľmi sťažka. Neunáhľujem ho. Je mi jasné, aká ťažká téma teraz pre neho toto znamená.

„Nedokážem ho zastaviť, Bells," šepne potichu, „každý týždeň príde za mnou a rozpráva mi o tom, čo s ňou robí. Ona sa nemôže brániť! Jaime má moc ovládať ťa, dokáže ti povedať, čo máš robiť, a ty to musíš spraviť. Zradil nás a Caius má moju Janie..." Stíchne, akoby sa mu zlomil hlas. „Každý jeden týždeň, zakaždým, keď má čas..." povie znovu a vyčerpane zvraští obočie.

„Urobil z nich otrokov. Zlomil Felixa, donútil Jane, aby sa nebránila. Nenávidím ho," sykne tak slabo, až mám nelogický pocit, že každú chvíľu skolabuje.

„Prečo ti to robí? Nič si mu predsa nespravil..." začnem potichu a opäť ho zadržím, keď sa snaží sadnúť si.

„Možno len žiarli na to, že ak by nič nevykonal, boli by sme spolu šťastní," hlesne potichu, „možno sa ma snaží zlomiť, aby som mu už nikdy nestal v ceste. Možno ma len neznáša."

Nedokážem mu na to nič povedať.

„Ako dlho tu si?"

Zasmeje sa, no jeho hlasivky sú taktiež vyčerpané dosť na to, aby jeho smiech znel, akoby mal ťažký zápal pľúc. Jeho hrdlo musí byť zoschnuté a tak celý čas rozpráva chrapľavo, potichu. Doslova ho bolí každý jeden nádych.

„Nepočítam to. Po tisícom dni som prestal. Štyri roky? Päť?"

„Caius ti nedáva krv?" spýtam sa vyorane a zmĺknem.

„Dáva. Dostávam toľko, koľko sa mu zdá vhodné. Ak má dobrú náladu, je to raz týždenne pol litra. Ak je naštvaný, dostanem dva a pol deci raz do mesiaca."

Normálny upír potrebuje minimálne raz týždenne krv, ktorá stačí na jedného človeka. Nedokáže žiť a neprežívať, keď dostáva takýto mizivý prísun.

„Vidíš ten pohár?" kývne smerom za mreže, „nechajú ho tam tak dlho, kým nie som od smädu úplne šialený. Stále niekto príde a naberie tam čerstvú, ktorá ma opantáva o zmysly, keď som tak blízko a nesmiem sa napiť. Caius to využíva ako mučiacu techniku. Teraz len treba dúfať, že sa uľútostí a ty budeš dostávať svoje dávky zvlášť, pretože inak sa budeme musieť deliť na mesiac o štvrť litra krvi."

Keď to vysloví, keď pochopím, že teraz dopadnem rovnako, ako on, úplne mnou otriasie a mám chuť opäť začať panikou vrieskať. Namiesto toho len zhlboka, kým sa moje telo upokojí.

Demetri sebou pohne, akoby chcel niečo povedať, no miesto toho sa z neho vyderie tichý ston, akokoľvek sa ho snažil udržať. Telom mu zľahka cukne a on opäť znehybnie. Namiesto nejakých slov mu automaticky chytím ruku a povzbudivo sa na neho usmejem, hoci vo vnútri mám chuť plakať, kričať, a utekať. Kŕčovito, no strašne slabúčko, mi ju stisne a vysilene zavrie oči.

„Toto je peklo," skonštatuje potichu a ochabne, akoby mal konečne priestor na to, si aspoň trocha odpočinúť. Hoci nechápem, ako je možné, že mu to pomáha, keďže upíri nikdy spánok nepotrebovali, sama privriem oči a čisto periférnym videním dávam pozor na to, čo sa deje.

(Jane)

Cítim rany.

Tú bolesť okolo.

Nevidím.

Nepočujem.

Kde je koniec?

Vnútri seba sa nespoznávam. Nedokážem nehľadať rozdiely medzi Jane, ktorá tu bola pred pol storočím, spokojnú, šťastnú, a Jane, ktorou som dnes. Kam som sa to dostala? Robím len to, čo nechcem, aby sa nič nestalo niekomu, na kom mi tak veľmi záleží. Kvôli ostatným mučím svojich priateľov, kvôli Caiovi som zneužívaná každý deň. A preto, lebo tu je Jaime, sa ani nemôžem brániť.

Cítim každý dotyk, ktorý mu nikdy nemal patriť. Každé obtretie nahej pokožky o moje telo, každý nádych ktorý sa mi obtiera o zátylok, každý dotyk dlaní. Celou svojou dušou mu nechcem patriť, nikdy som nechcela. Je tak ťažké tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Pohľad mám upriamený na dvere, očami hypnotizujem kľúč, ktorý ich už odomkol, no nesmiem sa postaviť a odísť.

Ktosi zaklope na dvere, v mojej mysli to znamená, že niekto sa po nás už niekto zháňa. Toto peklo do večera skončí, nahradí ho menej ponižujúce.

Chcem sa postaviť a ísť sa obliecť, no Caius sa na mňa pritisne, zozadu ma objíme pažou okolo hrude, a potom zavolá, nech daná osoba otvorí dvere. Zovrie mi hrdlo a snažím sa vytiahnúť perinu, ktorá končí pri bruchu, až hore, no nedokážem sa po ňu natiahnúť.

„Čo sa deje?" spýta sa Caius s úsmevom, keď Felix váhavo otvorí dvere a ostane stáť vo dverách. Pocítim nával hanby, keď viem, že ma vidí takto a ja nemôžem povedať nič na svoju obranu, a tak ho len sledujem smutným pohľadom a nehýbem sa. Vo vnútri mňa však vrie. Nikdy som nedovoľovala, aby sa na mňa pozeral ktokoľvek, kto mi nie je ako rodina. Všetky rutiny sa menili. Pravidlá sa menili. Snažím sa nespraviť, nič, čo by sa Caiovi nepáčilo, pretože jediné, čím mám hruď ukrytú pred detailným pohľadom upíra, je jeho ruka. Stačila by najmenšia zámienka na to, aby ju zložil a ešte viac ma ponížil.

Felix si môj pohľad ale zrejme vysvetlí, len ako vyhýbavosť. Takmer znechutene mi trhne zrakom do tváre, a hneď na to sa radšej pozrie na Caia.

„Jaime si vás žiada v trónnej sále," povie len potichu. Potom si odrazu uvedomím, že nepozerá na neho. Sleduje moje paže, ktoré sú ako jediná viditeľná časť tela, zjazvená snáď viac, ako jeho ruky. Mimo jaziev, aké má on, mám ruky posiaté stopami po Caiových zuboch, takmer neviditeľná časť, ktorá svedčí o tom, koľko cudzieho jedu prešlo mojim telom a pokúsilo sa mi spáliť žily. Na ramene mám stále vypálený symbol Volturiovcov, takmer nezmenený, stále rovnako jasný.

Sledujem ho s apatiou, ktorá mi bola kázaná, no ak by sa v tejto chvíli pozeral do mojich očí a videl by, cítil by z môjho pohľadu tú nekončiacu bolesť a zúfalstvo, ktoré je ukryté pod Jaimeho darom.

„O chvíľu tam prídeme," odpovie mu Caius stroho a ďalej mu nevenuje pozornosť. Felix ku mne eše raz pozrie, potom sa bez slova otočí a v sekunde opustí miestnosť. Dvere tresnú príliš silne a prudko, no každému je to jedno.

Mlčky sa dvihnem z postele a začnem sa pomaly a stŕpnuto obliekať. Kým na seba Caius navlieka tmavočervenú košeľu, sleduje ma nenásytným, žiadostivým pohľadom. V sekunde si na spodné prádlo natiahnem čierne šaty s červenými detailmi. Tie sú určené po obede, čas, kedy sa nebojuje a ja si ich nemôžem zničiť. Potom podídem ku skrini s mojim oblečením a zbadám sa v zrkadle. Vyzerám strhane, moje oči sú čierne a kruhy pod nimi začínajú pomaly naberať zo sivastej farby nádych fialovej, no mimo to, a môj prázdny pohľad, vyzerám byť úplne v poriadku. Normálny, nevedomý upír by povedal, že som len unavená.

Chcem sa natiahnúť po novú sponu, ktorá mi drží vlasy, keď si ale rukou prehrabnem vlasy, Caius odrazu chytí moje zápästie a tým ma zadrží.

„Čo som spravila?" šepnem potichu, keď mi predmet vytrhne z ruky a hodí späť ku ostatným.

„Pre tento okamih nič zlé," odpovie, akoby bol môj najlepší priateľ, potom mi prehodí vlasy na jedno plece a v okamihu okolo hrdla obmotá retiazku, na ktorej sa hojdá zlaté V. Keď mi ho zapne, s pohľadom do zrkadla, upriameným do mojej tváre, vezme hrste vlasov do dlane a uhladí mi ich späť.

Výjdeme na chodbu a ja si všimnem, že ku dverám ktosi postavil stráže. V mysli som si to nejako spojila s Bellou, netuším prečo. Ako ideme po chodbe, Caius má dlaň pritisnutú na mojich krížoch, opäť hraje hru, že k sebe patríme a ja som zradcom. Na jeho hry pristupujem iba kvôli mojim blízkym, ktorých potom trápi, ak neposlúchnem, a krvi, ktorú nedostanem, ak sa bránim.

Upíri na chodbách sa nám úkosom vyhýbajú, ustupujú stranou a pokorne zdravia. Prejde okolo nás Benjamin s Amunom. Amun si drží ruku za lakeť a pritláča kosti k sebe. Santiago a David, ktorí práve idú na stráž.

Potom sa Caius zlhboka nadýchne a usmeje.

„Lucianna..." Je v zlom čase na zlom mieste.

Keď sa opäť nadýchol, jeho dúhovky stmavli a ako hypnotizovaný vykročil oproti nej.

Lucianna je naša sedemnásta recepčná, odkedy sa hradu opäť zmocnil Caius. Stačí, aby mali najmenší záchvev smädu, a človek, čo stojí kilometer od nich, neprežije. Je to typická talianka, jej rovné vlasy majú nezáživnú hnedú farbu, tvár má celkom symetrickú a peknú, no v hrade sa krása človeka strácala pri každom obyvateľovi jeho stien.

Anorexiou zaváňajúcimi nohami v čiernych lodičkách hrdo kráča oproti nám, a robí pritom príšerný rámus. Keď nás zbadá, nasadí svoj neodolateľný úsmev a snaží sa zelegantniť svoje kroky. Naozaj sa len snaží. Dokiaľ sa s ňou nestretol jeden z gardy, a nepovedal jej o tom, ako to tu chodí s recepčnými, bola jedna z tých naiviek, ktoré dúfajú, že ich premeníme. Myslím, že počas doby, kedy jej Jaime zakázal pohnúť sa na denné svetlo, si dvakrát rozmyslela to, či sa bude snažiť o útek. Momentálne len dúfa, že to bude čím rýchlejšie. Keď sú Jaime, alebo Caius naštvaní, dokážu týrať tie ženy celé týždne. Pre upíra mizivá doba, no dobre viem, ako pomaly ubiehajú človeku čo i len hodiny, ktoré musí stráviť v nejakej nepríjemnej situácii.

Popravde ju neľutujem. Je mi jedno, či umrie, no zároveň si želám, aby to Caius spravil mimo mňa. Som vysmädnutá, a viem, že ak by jej predo mnou otvoril ranu, neudržala by som sa. A za to by bol trest.

„Buona giornata, mio maestri*,” pozdraví pokorne a chystá sa pokračovať v ceste.

„Cara, dove fare in fretta?” Caius ale nevyzerá, že by jej to chcel dovoliť. Stuhne a zastane.

„Quando lavoro qui, devo fare in fretta, perché comunque io rallento più di tutti," snaží sa o úsmev, no výjde z toho akurát nervózny a váhavý úškľabok.

„La tua vita passerà e quindi molto, molto rapidamente. Prima di conoscerla e si muore." S tými slovami sa po nej vrhne a skôr, než sa stihne vôbec spamätať, jej pretrhne tepnu svojimi zubami. Zadržím dych, pred očami sa mi začnú kmitať červené svetlá a musím si upchať všetky dýchacie cesty, aby sa ku mne nedostal ani kúsok z tej vône. Hoci žijem viac, než tisíc rokov, nedokážem sa ovládať, keď som pri epicentre krvi. Som vyhladovaná, dezorientovaná. Stačí najmenšia chyba v mojej hlave, a pokúsim sa Caiovi vytrhnúť telo, v ktorom už tak či tak neostalo veľa krvi.

Keď započujem vlhké trhanie tkanív, ktoré Caius páre svojimi zubami, zovrie to vo mne a na malú chvíľi stratím kontrolu. Keď sa ale spamätám, sedím so zavretými očami na zemi, hlavou tlačím do steny za mnou, zapchávam si nos i ústa rukami a z hrdla sa mi derie krik, ktorý ostane uväznený pod škrupinou kože na dlaniach.

Počítam sekundy, minúty a musím sa udržať na mieste bez toho, aby som ušla. Ak sa pokúsim Caiovi zobrať jedlo, skončím opäť na kúsky.

Počujem, ako telo bez krvi dopadne na zem. Až potom sa odvážim prestať kričať a opatrne na neho pozrieť. Stojí priamo nado mnou. Keď nevstávam, rukami, zašpinenými od krvi, ma vytiahne za plecia hore.

„Zlož tie ruky dolu," prikáže mi potichu. Keď to spravím, s úškrnom sa ku mne priblíži a ja si všimnem, ako má zuby sfarbené do červenožlta po krvi.

Je to na mňa privela, neudržím sa, vybehnem z hradu a vysajem prvého človeka, ktorého ucítim. Ruky sa mi klepú od toho, ako veľmi túžim po krvi. Potrebujem ju. Vysmädnutými očami sledujem jeho tvár a takmer neviditeľne pokrútim hlavou na znak nesúhlasu. Chcem sa jeho perám vyhnúť, no už je neskoro. Do nosa mi prenikne jemná, sladká aróma a v ústach pocítim chuť šialenstva.

*Buona giornata, mio maestri - Dobrý deň, moji majstri.

 Cara, dove fare in fretta? - Drahá, kam sa tak ponáhľaš?

 Quando lavoro qui, devo fare in fretta, perché comunque io rallento più di tutti - Keď pracujem tu, musím sa ponáhľať, pretože som tak či tak najpomalejšia zo všetkých.

 La tua vita passerà e quindi molto, molto rapidamente. Prima di conoscerla e si muore. - Tvoj život ubehne aj tak veľmi, veľmi rýchlo. Ani sa nenazdáš a umrieš.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 47. kapitola: