Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 48. kapitola

22.10.2014 (16:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1550×

(Jane)

Je to na mňa priveľa, neudržím sa, vybehnem z hradu a vysajem prvého človeka, ktorého ucítim. Ruky sa mi klepú od toho, ako veľmi túžim po krvi. Potrebujem ju. Vysmädnutými očami sledujem jeho tvár a takmer neviditeľne pokrútim hlavou na znak nesúhlasu. Chcem sa jeho perám vyhnúť, no už je neskoro. Do nosa mi prenikne jemná, sladká aróma a v ústach pocítim chuť šialenstva.

Viem, že ak ma teraz pustí, rozbehnem sa preč. Snažím sa prehltnúť jed, no spolu s ním prehltnem aj zvyšky krvi, ktoré som mala z Caiových pier. Rozklepem sa od túžby a smädu a pred očami mi vybehne červená hmla.

„Caius," syknem naprázdno a prudko predýchnem. To ešte viac rozdráždi moje bunky. Začínam šalieť.

„Prosím! Potrebujem sa napiť!" sipím chrapľavo a odrazu si uvedomím, že od nervov a nepríčetnosti zarývam prsty do jeho ramien.

„Vydržala si bez krvi aj dllhšiu dobu," odporuje mi a ja zaúpiem od bolesti v hrdle, ktorá prepukla, keď som prehltla jed.

„Prosím," začnem opäť skrz stisnuté zuby, „musím sa napiť, inak sa neovládnem. Zošaliem."

Chvíľu ma sleduje, akoby hodnotil, či som na to naozaj tak zle. Potom sa odrazu sám zasmeje, akoby bol šialený, a pustí ma.

„Choď za Heidi, prikázal som jej odložiť pár ľudí." Šokovane ho sledujem, neschopná sa pohnúť z miesta.

„To... Myslíš to vážne?" vyletí zo mňa neveriacky.

Usmeje sa a prižmúri oči, akoby ma nechápal, „keď ti poviem choď, spravíš to. Posledné tri týždne si mala šancu uvažovať nad tým, či budeš počúvať." Narážal tým na to, ako som vtedy odmietla mučiť Maggie za to, že sa nedostavila na tréningy, ktoré má štyrikrát mesačne povinne celá Volterra, aby Caius s Jaimem videli, ako pokračujú v ich schopnostiach. Trestom za to bol smäd.

„Potom choď rovno za Benjaminom a povedz mu, nech ide zohnať novú recepčnú." Kmitnem pohľadom smerom k mŕtvemu telu. „Choď, kým si to nerozmyslím," dodá ešte a sleduje, ako okamžite vytrielim preč. Keď mám príležitosť, musím sa jej chopiť, pretože netuším, za ako dlho sa to zopakuje.

Dobehnem k Heidi, ktorá práve upratuje neporiadok v tréningovej sále pre gardu. Keď ma zbadá, prestane. Podíde ku mne a so sklonenou hlavou ma pozdraví. Nepozerá do mojej tváre, cez to si všimnem mierne prekvapený pohľad na moje rozpustené vlasy.

„Caius vravel, že z kŕmenia ešte ostalo niekoľko ľudí," poviem nádejne.

Prikývne. Do tváre jej padajú pramene hnedých vlasov a jej tvár ostáva stále v tom istom výraze. Jej tielko neukazuje žiadne väčšie jazvy, no netuším, či je to jej darom, alebo len tým, že ako lákadlo pre korisť musí byť neodolateľná a nesmie sa jej ubližovať. Zdá sa, že nasýtená je dobre, ale tomu sa nečudujem. Ako jediná má povolené výjsť von bez povolenia, ale s oznámením. Krvi má stále dosť, a keby nemala, stále sa môže nasýtiť cestou. Takto črty jej tváre nie sú znetvorené hladom - zachováva si stále rovnakú dokonalú masku. Keby ale dvihla zrak, viem, že by som v jej očiach videla zúfalstvo.

Ako najkrajšia upírka na hrade bola vždy ako modla nad ostatnými. Keď si ju Jaime všimol, nebolo pochybnosti o tom, že sa ju pokúsi privlastniť si ju. Aj keď to však nedokázal úplne, počas niektorých nocí si ju berie k sebe do izby. Zvyšok nepotrebujem vedieť. Predstavy o tom, čo sa tam deje, keď sa zavrú dvere, sú tak nechutné, že nad tým vôbec nechcem uvažovať. Strieda sa to. Podľa jeho nálady. Maggie, Makenna, Tia a Heidi sú najčastejšie. Taktiež mnoho ľudských dievčat a žien, ktoré sa už zrejme nikdy z tej miestnosti živé nedostali. Počas niekoľkých prípadov mi naznačil, že v prípade toho, že by som nepatrila Caiovi, by som bola len jedna z tých jeho.

Ako na Heidi hľadím, jej tvár naberie monotónny výraz. Narovná si červené tielko, ktoré viac odhaľuje, než zahaľuje, a pohne sa smerom z miestnosti. Ako "lákačka" potravy má povolené chodiť vo vlastnom oblečení, cez to ho ladí k obrazu vládcov - to znamená červená a čierna, čierna a červená. Aj teraz to sú obtiahnuté čierne rifle, ktoré jej zvýrazňujú štíhle nohy a vysoké lodičky, akoby aj bez nich nemala bezmála stosedemdesiatpäť centimetrov. Celý čas chcem a želám si jediné.

Pozri sa na mňa...

Nech mi pozrie do tváre!

Chcem, aby videla, že ja nie som šťastná.

Nechápu to?

Som rovnako vyhladovaná a doráňaná, ako Felix. Som rovnako zneužívaná, ako ona! Ako si môžu myslieť, že som na vine ja? Pozri mi do očí!

V podstate som. Nedokážem sa brániť.

Nechala som, aby Demetriho odvliekli ktovie kam, a všetkých ostatných týrali a manipulovali nimi, akoby to boli chovné zvieratá.

Chcem otvoriť ústa a povedať jej to, no ako náhle ich otvorím, akoby hlasivky zovrela oceľová dlaň a pustí ich, až keď sa prestanem pokúšať hovoriť o tom. Nechám sa viesť, vzdám pokusy, ktoré ma už toľkokrát vyšli nazmar.

Heidi mi ukáže smerom k schodisku na konci chodby, ktoré vedie do jednej z veží. Keď sa priblížim a vdýchnem vôňu krvi, na všetkom v tom momente prestane záležať. Rýchlo Heidi pozdravím a vybehnem po schodoch. Aróma je stále silnejšia, cítim krv detí.

Rozklepem sa od túžby zmočiť si v tej tekutine pery. Bez rozmyslov otvorím ťažké dvere, ktoré by určite nezvládol ani dospelý človek, a vrhnem sa po prvom hrdle, ktoré zbadám.

Som ako blázon. Jedno telo mi nestačí, okamžite sa dostanem k ďalšiemu dieťaťu, a hneď za ním nasledujú dvaja dospelí. Až potom, čo mám pocit, že som sa dostatočne ukojila, sa moja myseľ dostane spod oparu šialenstva.

Vydýchnem si.

Konečne.

Absolútne mi nezáleží na tom, kto to uprace. Prekročím deväťročné dievča, trojročného chlapca, šesťmesačné batoľa a niekoľko žien s mužmi. Chrbtom ruky si utriem krv, ktorou mám ušpinené ústa, a uľahčene sa usmejem. Konečne, konečne.

Musím sa vrátiť.

Zase späť.

Do pekla.

Keď zídem dolu, nikto ma nečaká. Heidi zmizla. Nepozastavujem sa nad tým, sama by som to spravila, keby som bola v jej pozícii.

Zamierim za Benjaminom, keď sa ale priblížim k trónnej sále, započujem Caia a Jaimeho v tichej debate. Na tom by nebolo nič zvláštne a chystám sa prejsť do ďalšej chodby, keď ale započujem meno Demetri, spozorniem.

Potichu, tak, aby som nevydala ani hlásku, sa priblížim bližšie. Keď však zistím, že dvere sa otvárajú, takmer ma klepne od nervozity. Okamžite zmiznem za najbližším rohom a pritlačím sa chrbtom k stene. Našťastie zastanú hneď vonku. Ak nevydám nejaký zvuk, nedozvedia sa o mne.

„...možné dokázať to." Z Caiovho tónu cítim podráždenie.

„Ak by si jej pohrozil zabitím niekoho z jej priateľov, poddala by sa," presviedča ho naliehavo Jaime. Zamračím sa. O kom hovoria?

„To si nemyslím. Ona vie, že sú pre nás príliš významní, než aby som ich len tak zabil."

„Tak mučením."

Bože, o kom to hovoria?

„Nie. Nepoddá sa. Je rovnaká, ako Felix, ale na neho tvoja sila platí." Zovrie mi pľúca. Bella.

„Tak mučme jej priateľov," navrhne neutrálne Jaime.

„Veď sa to už stalo. Nemyslím, že by zabralo fyzické týranie. Ona nie je Jane." Takmer vydýchnem, v poslednej sekunde ale zadržím dych a ďalej počúvam. Prečo hovorí o mne? On je predsa ten, kto ma donútil sa týrať.

„A prostredníctvom vzájomných vzťahov sa to nedá?" Mám chuť sebou trhať od hrôzy, no viem, že aj najmenší pohyb bude počuť.

„Ako to myslíš?" Do Caiovho tónu sa vkradne zvedavosť.

„Pohrozme jej, že zabijeme vzájomne od seba druhov. Heidi sa dá hocikde ukryť, kým nezloží prísahu, nestiahne dar a nedovolí mi použiť na ňu môj. A s Demetrim..."

On žije!

„Myslím, že by sme ho pred ňou mohli mučiť," navrhne Caius odrazu škodoradostne, „mohli by ho každý deň rozlámať na kúsočky, a staviť sa o to, kto to dokáže na viac častí. Alebo by sme mohli použiť oheň. Dokonca si myslím... Jane by tak rada videla tú kôpku bláznovstva a smädu, ktorá z neho je. Myslím, že by veľmi ochotne použila svoj dar, až dokým z toho Demetri nezošalie."

Mám neuveriteľné nutkanie vrhnúť sa po nich, tentoraz ma zastaví oceľ na nohách. Nesmiem už len kvôli Jaimemu.

„Úplne by jej stačilo vidieť ho, a sama by sa zosypala. Je krehká ako porcelánová bábika, a ju držíš v hladine beta, aby si zachovala chladnú hlavu, zvládala autoritu a mohla ti robiť štetku."

To ma zabolí, cez to, že viem, že je to pravda. Vnútri mám opäť chuť plakať, a od bolesti, ktorá ma opantala, privriem oči k sebe.

„Vieš, ako najlepšie zistíme, čo všetko im môžeme spraviť?" Caius sa nadýchne. „Prečo sa rovno nespýtame Jane?" Celé telo mi ochromí strach.

Oni na to prišli.

Došľaka!!!

Chcem sa okamžite dostať preč, avšak ako náhle to dopovie, pocítim za sebou jeho prítomnosť. Chcem sa odlepiť od steny a zmiznúť. Keď sa však otočím smerom od tváre protivníka, zrazí ma pravým hákom úder z druhej strany.

Na nepatrnú chvíľu sa mi všetko rozmaže. V mieste nárazu pocítim tupú bolesť, to už ma ale zasiahne kopnutie do brucha, ktoré mi vyrazí nepotrebný dych. Otočím sa a so šokovane zvraštenou tvárou sa pokúsim odísť preč, keď sa ale posadím a dvihnem zrak, viem, že nie je úniku.

Jaime aj Ciaus pri mne kľačia a obaja sledujú každý môj pohyb. Mám v pláne sa v sekunde predrať medzi ich ramená, synchronizované drapnutie za paže ma dostane späť na zadok.

„Toto je moja odmena za krv?" nadhodí Caius skepticky.

Dopáli ma to.

„Ty... Ty si odo mňa nezaslúžiš ani jedinú myšlienku na tvoju tvár!!!" Ako náhle to poviem, oľutujem. Možno preto, pretože viem, že som spravila kravinu. Možno preto, pretože okamžite na to dostanem zdola silný hák do brady. Náraz mi trhne hlavou hore a v ústach pocítim jed. Keď mi klesne späť, doplní to krátka facka ako dezert.

„Ako sa to so mnou rozprávaš?" spýta sa ma chladne.

„Len tak, ako si zaslúžiš," odpoviem mu navlas rovnakým tónom.

„Pozri sa, čo si spravil s niečím, čo Aro toľko storočí budoval! Len sa pozri na hnilobu, ktorú si vo Volterre vypestoval! Nie je vám hanba, keď sa pozeráte na jazvy upírov, ktorí za toto boli predtým ochotní darovať svoj život len preto, aby mohli ochraňovať tento hrad? Nie je ti hanba, Caius, že zneužívaš upírku, ktorá o tvoju spoločnosť nestojí?"

Celé to počúvajú s posmešnými úsmevmi a spokojnosťou, ktorá sa im zračí v tvárach.

Jaime sa však odrazu dvihne a odíde smerom do sály, akoby mal príkaz tam ísť. Keď zmizne za rohom, hlava mi poklesne a bolestne privriem oči.

„Prečo ja? Prečo si si nevybral niekoho iného? Na hrade je kopec krásnych upíriek a vo svete je ich určite mnoho, ktoré by stáli o tvoju spoločnosť... Prečo ja, Caius?"

Hlas sa mi zlomí. Nemám viac síl.

„Chceš to naozaj vedieť?"

„Si jediné dieťa na hrade," ozve sa spoza steny Jaimeho posmešný hlas, no obaja ho odignorujeme. Keď prekvapene dvihnem hlavu, Caius vezme to ako súhlas k jeho otázke, „Od tvojej premeny som ťa sledoval. Videl som, ako rástol tvoj vzťah s Demetrim, a fascinoval ma tvoj dar. Bola si najmocnejšia upírka vo Volterre, ktorá nikomu nedala druhú šancu. Šlo to samo od seba. Nikdy som nebol do teba zamilovaný, o to sa neboj," uchechtne sa arogantne, „ale priťahovala si ma. Upíra začne po pár storočiach jeho manželka nudiť, ak to nie je úprimná láska. Bola v tom štipka arogancie. Som prvý, ktorému sa podarilo zlomiť Jane Volturi. Najneohrozenejšiu upírku na celom svete, nie len v garde. Myslím, že by som sa o to tak či tak skôr alebo neskôr pokúsil. To, čo sa stalo s Rumunmi, bola perdektná šanca a nepremeškal som ju. Je to celé o rozptýlení. A pokiaľ hovoríš o iných upírkach v garde, nebuď smiešna. Heidi, Renata, Corin či Chelsea boli a sú len šašami v Arovej hre. Žiadna z nich nebola skutočne mocná a neohrozená, a to aj cez ich dary."

Chvíľu nad jeho slovami premýšľam. Takže ide len o moc? Bolo z neho cítiť, že to hovorí úprimne. Ale ak to robí len kvôli môjmu postaveniu, netrvalo by to predsa tak dlho, alebo nie?

Vyzerá to, akoby čakal na moju odpoveď. Keď sa jej nedočká, zdrapí ma za paže a vytiahne na nohy. Hneď na to ma chytí zozadu za lakte, stočí ich dozadu a metajúcu sa odvlečie smerom k sále. Ako vojdeme dnu, zbadám, že Jaime mizne vo dverách, ktoré vedú do podzemia.

„Myslím, že takmer celý rozhovor si počula. Ideme navštíviť tvojho miláška," zapradie ironicky.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 48. kapitola: