Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 35. kapitola

15.03.2014 (11:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1607×

Hlboký nádych. Cullenovci sú tu. Nádherný, falošný výraz apatickej unudenosti. Vymazať všetky zlé myšlienky. Hlavne nemysli na Caiusa.

Len nemysli na Caiusa.

Proste naňho nemysli.

Ticho! Alec je v pohode, Demetri žije a všetci sme... Demetri... Môj Demetri.

Felix sa na mňa upokojujúco usmial a pomohol mi postaviť sa. Potom som nasadila svoj teatrálne znudený pohľad a vyšla z izby, rovnako bezducho ako každý deň. Už dva roky...

„Netráp sa." Felix sa snažil o úsmev, ale vyšiel z toho akurát divný a smiešny úškľabok. Kývla som hlavou a potom ju hrdo vztýčila.

Cesta k recepcii prebehla potichu. Unavovala ma rýchlosť upírov, cez to som bežala zarovno s Felixom. Snaha myslieť na niečo iné sa stala aspoň mierne splniteľnou, keď som ich zbadala.

Ich rodina sa pekne rozrástla. Všetci stáli v jednej miestnosti s prázdnymi rukami. Vedľa Alicinej paže stál vysoký indián, ktorý hrozne páchol. Edward nebol sám ako predtým. Jeho oči planuli novým životom, ktorý pravdepodobne vznikol po strete s poslednými dvoma členkami.

Prvá bola upírka. Stredne vysoká, chudá so žltými očiami. Jej hnedé vlasy sa vlnili do polovice lopatiek a za chrbtom držala evidentne malého chlapca.

„Jane, Felix," kývol pokojne Carlisle na znak pozdravu a podišiel na čelo tejto skupinky. Schladila som ho ľadovým pohľadom. To, že vytvorili nesmrteľné dieťa, im len tak neprejde.

„Nie, Jane, započuj sa hlbšie," šepol potichu Edward a ukázal smerom k chlapcovi.

Miestnosťou sa ozývalo jemné tlkotanie srdca o rebrá.

„Bije tomu srdce," skonštatovala som vecne. Ďalší trik?

 „Aro vás čaká," šepla som len, „následujte ma." Bez ďalšieho slova som sa otočila a vydala sa preč. Felix počkal, kým prejdú všetci, potom sa postavil nakoniec a pozorne všetkých sledoval. Keby sa niekto rozhodol zaútočiť, zadrží ho skôr, než to stihne.

Cítila som, ako mi Edward pozerá na zátylok. Asi sa snažil dozvedieť niečo o Belle, a moja myseľ mu to nevedela poskytnúť.

Nemysli na to.

Nemysli na to meno.

Počas zatáčky som si všimla, ako sústredením vraštil obočie. Hlavne... nemysli na...

Nemysli na neho. „Jane," ozval sa po chvíli tichým, naliehavým hlasom, „kde je Bella?"

Pri znelke Bellynho mena mnou trhlo. Prudko som zastavila a zlostne na neho zazrela.

„Nie je to tvoja vec, vegetarián," zavrčala som na neho pohŕdavo a svoju vetu podtrhla slabým mučením. Všetci sa zdesili. Akoby nepoznali moju moc.

„Dávaj si pozor na jazyk a ja skúsim kontrolovať myšlienky," zdelila som mu len apaticky a otočila sa, aby som pokračovala v ceste. Nikto sa neodvážil ani ozvať. Sú tak slabí.

Bez ostychu som prekonala tých posledných tristo metrov a vošla do trónnej sály.

„Jane, zlatíčko, už si späť!" zvolal Aro teatrálne a šťastne spojil ruky. Jane, zlatíčko, má plné zuby vašich posraných kecov.

„Deväť a pol," zamrmlal si Caius nedbalo a významne pozrel k indiánovi. Ten na neho slabo zavrčal, no bolo to skôr len ako ľudský pokus, chabé. Snaž sa viac.

Pri Caiusovom chladnom tóne som sklonila hlavu a nedbalo si plášťom zakryla uhryznutie, ktoré mi spravil.

Edward na mňa prekvapene kmitol pohľadom. Ten svoj som mu opätovala s ešte väčšou nenávisťou a ešte viac si stiahla plášť ku krku. Zbytočne. Z mojich myšlienok sa už všetko dozvedel.

„Aj s družkou. Aké príjemné," zašveholil Aro presladene a podišiel až k nim. Pozorne sa zahľadel novej do očí. Neuhla pohľadom.

„Podľa jej očí súdim, že ešte nie je upírkou dlho," zamrmlal si ticho a bez ostychu podišiel až celkom k nej. Kývla.

„Aro," šepla pokorne sopránovým džavotom, „rada vás spoznávam." Zasmial sa - vysokým, melodickým smiechom.

„Samantha, tvoja zdvorilosť je čarovná," prehlásil okúzlene a natiahol k nej ruku. Bez hocijakého vysvetlenia mu ju automaticky podala, ani sa nehla.

Alice pozorne skúmala jeho reakciu na Samanthine myšlienky. Edward sústredene sledoval jeho tvár, jeho oči pritom nenápadne kmitali smerom k mojej tvári. Keď zachytil môj pohľad, rýchlo som pozrela iným smerom.

Nemysli na to.

Mlčky som sledovala rozostrený priestor pred sebou a snažila sa urovnať si myšlienky, ktoré mi hmýrili v hlave. Rozhodla som sa to vyriešiť skrátka.

Čo tak preklad talianskej hymny do hebrejčiny?

Venovala som sa jej po celý čas, čo Aro držal Samanthu za kostnatú dlaň. Potom, keď ju pustil, som sa pustila do španielčiny.

„Fascinujúce," zamrmlal Aro a očarene sledoval jej tvár. Potom sa k nej naklonil, akoby ju chcel pobozkať, a zovrel jej ruku tak pevne, až to vyzeralo, že ju chcel odtrhnúť. Edward na Ara ostražito zavrčal a stiahol Samanthu späť.

„Je neuveriteľné, aké dokonalé talenty sú v tvojej rodine, Carlisle," zašvehololil naprosto ohromený a kmitol očami smerom k dieťaťu. Obzrela som si ho bližšie. Spoza Edwardovho chrbta vykukovali dve zelené oči.

Tvár toho chlapca  bola veľmi príťažlivá, ako tie rozkošné deti na bilboardoch reklám, okolo ktorých som mohla prejsť. Jeho pery boli zovreté do plačlivej čiary a prsty kŕčovito zvieral na Edwardovom boku.

„Antony," zvolal Aro vyšším hlasom. Chlapec sa pri znení svojeho mena cukol.

„Poď ku mne," prikázal mu potichu. Snažila som sa byť v strehu. Je to nesmrteľné dieťa, musí byť. Necítiť teplo, ktoré vychádza z jeho tela, necítiť zmeny tepu, keď sa zľakol. Jedinou zámienkou je to pravidelné buch-buch.

A zelené oči?

Felix obozretne pristúpil k Arovi a čakal na hocijaký povel, na ktorý by ho mal zničiť.

„Neboj sa," šepol Aro presladene, akoby vyháňal domáce zviera z kúta. Chlapec sa zamračene pozrel na svoju rodinu, potom pustil Edwardovu košeľu a pristúpil k Arovi.

„Zdravím, Aro," pozdravil ho tichým, melodickým šepotom. Jeho hnedé vlasy mu neposlušne odstávali na všetky strany a padali do očí. Spoza dlhých mihalníc sledoval naše tváre. Na tú moju pozrel s neochvejnou bázňou a strachom. Ten pohľad som poznala. Takto na mňa hľadeli upíri, ktorých som nepoznala. Malá Jane Volturiová, klenot Arovej zbierky. Len sa s ňou nedostaňte do konfliktu, lebo vás umučí a obetuje na luciferiánsky obrad.

„Podaj mi ruku, dieťa," šepol Aro a natiahol k nemu dlaň. Ostražito som na chlapca pozerala. Aro príliš riskuje.

Všetko však prebehlo hladko a po niekoľkých sekundách pustil chlapcovu ruku, akoby bola zo skla. Jeho oči pritom boli doširoka otvorené a prekvapené. Ohromene sledoval to malé dieťa, ktoré na neho teraz pozeralo zvedavými zelenými očami.

 „To je... neuveriteľné." Spoza našich radov sa začalo ozývať znepokojené vrčanie.

„Aro," sykol Caius nepríjemne a netrpezlivo sa postavil, akoby chcel prísť až k nim. Inštinktívne mnou pri zvuku jeho hlasu prešiel chlad. Tak veľmi ho neznášam...

Edward znovu kmitol zrakom ku mne, zátvaril sa neurčito. Zistil už niečo z myšlienok ostatných, alebo mu stačí môj chaos v hlave?

„On nie je nesmrteľné dieťa... v podstate," začal Aro pomaly a neprestával ho sledovať, „spolovice človek, spolovice upír. Edwardova družka ho počala a vynosila ako človek." Spoza jeho chrbta niekoľko upírov ohromene vzdychlo.

„To ale vôbec nie je možné. Upíri nie sú schopní splodiť dieťa," zasyčal Caius neveriacky.

„Podľa teba ma oklamali?" odbil ho Aro jednoducho. Jeho brat na neho naštvane zazeral, no nekomentoval to. Možno len nemal vhodný argument na obranu.

„A potom tvoja partnerka," pokračoval ďalej Aro, „dar vzkriesiť mŕtvych! Neuveriteľné!" Zabolelo ma pri mŕtvom srdci.

Demetri je mŕtvy... Umrel pravou smrťou...

Edward ku mne znovu prekvapene pozrel. Sklopila som zrak.

„Tým sa to ale mení..." prehlásil po chvíli ticho a zamyslene pozrel na indiána, „domáce zvieratko?" spýtal sa nevinne.

„On je tu s nami," vyhlásil Carlisle pevným hlasom.

„Vidím, Carlisle," vrátil mu Aro bezfarebne, „vlkolaci nikdy nepatrili na naše územie a ty to dobre vieš." Jeho hlas bol odrazu bez akéhokoľvek citového zafarbenia. Caius naštvane stisol pery a venoval smerom k indiánovi vražedný pohľad. Musela som a pousmiať. Toľko predsudkov.

Caius si všimol môj úškrn. Presunul sa až celkom blízko ku mne a nenápadne mi za chrbátom stlačil kus kože.

Zavrčala som.

Môj tenký hlások okamžite upriamil pozornosť všetkých upírov v miestnosti na mňa.

Caius ma sledoval nepríčetným, rozzúreným pohľadom. Bol to pohľad, ktorý, bohužiaľ, veľmi dobre poznám.

Jeden z troch vládcov ma zase raz večer navštívi v mojich komnatách... 

„Dosť, Jane," zavrčal Aro, viditeľne podráždený, „zmizni do svojej izby," sykol ku mne nepríjemne a ďalej sa tváril, akoby som ho vôbec nezaujímala. Samozrejme. Už dávno nie som jeho malá, bezcitná Janie.

Len som smerom k nemu nepriateľsky mrkla a bez slova sa otočila k odchodu. Pohľady všetkých prítomných som odignorovala. 

Za Alecom, nie do svojej izby.

Mlčky som prebehla cez chodbu a dorazila až k jeho izbe. Neozývali sa z nej žiadne zvuky. Typické.

Potichu som pootvorila dvere a vsunula sa cez škáru dnu. 

„Ahoj, Alec," šepla som potichu k nehybnej kreatúre, ktorá sedela v rohu izby. Samozrejme, jeho fyzický vzhľad sa nezmenil. Neustále vyzeral rovnako. Nehybná tvár, hnedé vlasy.

Črty jeho tváre sťahoval neustály výraz bolesti. Nádherné oči nabrali ónyxový odtieň, keďže sa niekoľko rokov nenapil krvi. Nedokázala som pochopiť, ako to dokázal vydržať.

Ani sa nepohol a nereagoval, keď som sa k nemu pritiahla. Prisadla som si k nemu a položila si hlavu na jeho rameno. Nereagoval. Ako vždy. Možno už ani nevedel kto som.

Všade sa píše o tom, keď upír stratí svoju pravú lásku. Ale byť odpojený od človeka, s ktorým ste všetko prežívali od prvej chvíle narodenia doteraz, je oveľa horšie. 

Nemusel ani umrieť, aby som cítila tú ranu, ktorá mi vnútornosti drásala na kúsočky.

Chcela som, aby ma objal. Sám od seba. Bez bolesti. Tak ako kedysi.

Namiesto toho som sa mu zúfalo zavŕtala tvárou do ramena a pritúlila sa k jeho boku. Bol pre mňa ako denník. Začala som mu rozprávať o všetkom, čo sa stalo za posledné hodiny. Vynechávala som tie zlé momenty, ignorovala slzy, ktoré mi plnili oči a nemohli tiecť po tvári.

„Prosím, braček," vzlykla som k nemu plačlivo, keď nereagoval.

Ako vždy, uvedomila som si bolestne.

„Alec, prosím," zopakovala som tichúčko, privinula sa k nemu tak, že to viac snáď ani nešlo, chytila ho za líce a snažila sa o to, aby mi pozrel do očí.

„Len mi daj znamenie toho, že ma vnímaš," šepla som zúfalo.

Kmitol ku mne prázdnym pohľadom a nechal, aby som mu natočila hlavu do strany.

Po tvári sa mi rozlial šialený, bláznivý úsmev plný zúfalého nadšenia. Hýbe sa, reaguje. Nie je to zbytočné! Ja ho prebudím k životu. Dokážem to.

Mlčky som ho pohladila po líci a zašla až ku krku, kde som zavadila prstami o jemnú jazvu. Tú mal od Juliete.

Niekoľko sekúnd vyzeralo, že chce niečo povedať, potom len odvrátil hlavu a opäť sa zahľadel pred seba. Znovu som mu zaborila hlavu do ramena. Hýbe sa. Zatiaľ mi to stačí.

Dvere na druhom konci miestnosti cvakli.

Bolo mi to jedno. Tak nech ma Caius, alebo Aro pokojne potrestá. Mne je dobre.

„Mohla si mať problémy," informoval ma stručne Felix a prisadol si ku mne. Jeho tvár bola znepokojene stiahnutá,  „Aro bol naštvaný." Nezúčastnene som mykla plecami. Tak nech ma aj zabijú. Tak ma potrestajú.

Už dávno by som sa zabila sama, nebyť Chelsea. Nič ma tu nedržalo. Jedine jej puto a tých pár hodín denne s Alecom v upírej kóme. Niekedy to ku šťastiu skutočne nestačí.

Spomenula som, si, ako to bolo predtým. Demetri žil... Nech so mnou Aro spraví čokoľvek, diera v hrudi je už veľká dostatočne. Ak by ma  zabil, zbavil by ma trápenia.

„Tebe idú po rozume myšlienky na samovraždu, že?" spýtal sa ma po chvíli Felix váhavo. Ten ma má skvelo prečítanú. Čo iné aj ostalo. Aj Heidi umrela. Nebola to jeho vina, a on o tom vie. Ja som Demetriho mohla zachrániť.

Stačilo, keby som dvihla svoj lenivý upírsky zadok a použila svoju moc na Vladimira. Demetriho tvár sa postupne rozpadala na prach a jeho nádherné oči pohltil smrteľný oheň.

„Jane, oni sú mŕtvi, zmier sa s tým," snažil sa mi prehovárať do duše, no uberal sa úplne zlým smerom. Ale Demetri... Demetri.

Smutne som sa usmiala a obzrela sa Felixovým smerom. Podmračene sledoval moju tvár a hlavu mal opretú o stenu, kolená pokrčené. Jeho pohľad podchvíľou kmitol k Alecovi.

„Samantha má dar vzkriesiť mŕtvych," pripomenul mi beztvaro.

Vzkriesiť. Oživiť.

Demetriho, Aleca, Bellu... „To nejde," šepla som. Aj tak by na to nepristali.

„Janie, uvažuj... Bella bola s ich rodinou spojená istým putom. Dalo by sa..."

„Nie," prerušila som ho chladne, „nedalo." Už v sebe nepotrebujem živiť ten plameň nádeje. Viem, že by to nespravili. 

Rezignovane sklonil hlavu a zapozeral sa do zeme.

„Musím ísť," šepol, „Aro ma po odchode Cullenovcov do izieb potreboval." Len som kývla a dvihla sa spolu s ním zo zeme. Potom som sa sklonila k Alecovi a zľahka mu prešla dlaňou po tvári. Veď ja zase prídem.

Mlčky som vyšla z jeho izby a bez jediného slova vošla do svojej. Tam som sa posadila za posteľ a zložila si plášť. Pod ním som mala jednoduché čierne šaty a zlatý náhrdelník s V. Chytila som ho do kostnatých dlaní a dlho si ho obracala v rukách. Potom som ho v sekunde strhla z krku a hodila do steny predo mnou. Nechcem tu byť! Aro nemá právo držať ma tu proti mojej vôli!

Nemôžu, nemajú právo...! Môžu.

Sotva som začula, ako ktosi nehlučne vkĺzol do mojej izby. Moja tvár stuhla.

Nemusí to byť Caius, môže to byť pokojne niekto iný, Felix, Aro... Nadýchla som sa.

Áno.

Náhle zovretie môjho krku ihneď nahradilo silné drapnutie a vytiahnutie hore na posteľ. Áno. Je to Caius. Privrela som oči a snažila sa ignorovať ruky, ktoré ma pritlačili k matraci a začali mi siapať po tele. 

Ja sa ti čoskoro pomstím, Caius Volturi.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 35. kapitola: