Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 34. kapitola

08.03.2014 (12:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1501×

(Jane)

Nekončiaca bolesť v hrudníku ma sprevádzala posledné dva roky neustále dookola. 

Alec sa zosypal. Jeho oči boli znakom nekonečnej zamedzenost a plakali. Od rána do večera som videla, ako sú potiahnuté sklenenou vrstvou. Jeho pohľad bol zaostrený kdesi doneznáma. Bolelo ma to.

Demetri... Bella... Obidvaja tú noc umreli. Je to moja vina. Nemala smo sa vzďalovať od Belly, mala som Demetrimu s Vladimirom pomôcť... Som hlúpa...

Chelsea bola jediné spojítko, ktoré ma ešte držalo pri živote. Nebyť jej, už dávno by som tu nebola. Nikto ma nemôže pochopiť. Nikto nerozumie tomu, ako sa teraz cítim. O tom, že niekto stratí životnú lásku, ktorá ju sprevádzala od prvej chvíle upírieho života sa píše v nespočetne veľa knihách. Väčšina upírov chce pomstu. Ja som ju vykonala. Teraz chcem už len smrť.

Vladimir zo mňa svojím činom spravil stroj na zabíjanie. Bezcitnú stránku môjho ja. Potom, čo zabil Demetriho, ma tam nechal. Asi vedel, že tým, že ma nechá žiť, mi spôsobí ešte väčšiu bolesť, akoby ma tam zabil. Pretože sledovať, ako sa pred vami telo vašeho milovaného rozpadá na prach je to najhoršie, čo vám niekto môže spraviť.

Najhoršie na tom bolo práve to, že som nemohla umrieť. Nedokázala som sa hodiť do ohňa, nemohla som niekoho prinútiť. Chelsea myslela aj na to.

Stála som v miestnosti, ku ktorej som si vypestovala nenávisť. Vedľa mňa stál Felix. Podchvíľou ku mne smutne pozrel, no neprehovoril.

Sledovala som, ako sa Arove pery pohybovali, no nepočula som, o čom rozprával. Cullenovci sem zase prídu. Tentoraz za iným účelom. Vytvorili nesmrteľné dieťa. Za to sa platí.

Prídu sem o pár hodín aj s malým. 

Caius sa na neho nesúhlasne pozeral a raz za niekoľko sekúnd zazrel ku mne. Oči som mala sklopené k zemi.

Za tie dva roky som ho ako upíra znenávidela snáď viac ako Vladimira. Bola to obyčajná sviňa.

Nesúhlasil s tým, že ich máme zničiť. Podľa neho predstavovali príliš veľké nebezpečenstvo. Teraz, keď Alec odmietal komunikovať a toľko talentov umrelo, boli sme značne oslabení. Caius bol obyčajný slaboch. Bál sa konkurencie.

„Nepotrebujeme problémy, Aro," zavrčal nevrlo. Kmitla som pohľadom k nemu a slabo sa usmiala. 

„Si slabý." Okamžite na mňa vražedne zazrel. Prikrčila som sa.

„Jane, zlatko, mohla by si ísť na chvíľu so mnou?“ spýtal sa ma po chvíli presladene, vstal z trónu a vydal sa smerom ku mne. Jeho oči sa zlovestne leskli červeňou. Prikrčila som sa snáď ešte viac a potichu potriasla hlavou na znak nesúhlasu.

„Poslúchni Caiusa,“ zavrčal Aro a ďalej sa venoval ostatným. Všimla som si, ako Felix podmračene zasypel na Caia, keď sa dotkol môjho ramena a nie príliš ohľaduplne ma ťahal preč.

S týmto upírom som prežívala peklo. Nenávidela som ho, bol pre mňa len znudený úbožiak, ktorý miluje utrpenie druhých. Slaboch.

Mlčky som kráčala po jeho boku a ticho sledovala zem. Jeho stisk spolu s ubúdajúcimi metrami začal naberať na sile. Dych sa mi značne zrýchlil. Ublíži mi, teraz ma potrestá...

Po troch minútach kráčania odrazu otvoril jedny z dvier a vtiahol ma dnu.

Ostala som stáť na tom istom mieste bez pohnutia, stále pritom uprene sledujúc zem.

„C-c-c...“ zacmukal zamyslene a pomaly ma začal obchádzať. Akoby si vyberal, z ktorej strany má začať.

Po chvíli podišiel až ku mne, drsne chytil moju bradu medzi jeho prsty a donútil ma, aby som mu pozerala do očí.

„Prečo si myslíš, že som slabý?“ Jeho tichý, melodický hlas ma pálil v ušiach. Túžila som na neho použiť svoju moc, no neodvážila som sa. Pred dvoma rokmi som za to kruto zaplatila...

„Si.“ Už dávno som sa odnaučila mu vykať. Ten parchant si to nezaslúži. „Skús sa postaviť niekomu, kto je silnejší, než ty. Ubližuješ bezbranným a tváriš sa, ako ťa to nezaťažuje. Si obyčajný slaboch,“ šepkala som rýchlo. Môj zdrsnelý hlas vďaka zaklonenej hlave vychádzal pomedzi nadýchnutia.

Potichu zavrčal a strelil mi slabú facku.

„Nie som slabý,“ zasypel mi hrozivo do tváre a trhol mojou hlavou dolu.

„Ale si. Taký slabý, že sa nedokážeš postaviť vegetariánom. Namiesto teba to musia robiť ostatní.“ Dráždim hada bosou nohou.

Sprudka ma chytil za vlasy, jediným šikovným ťahom otočil chrbtom k nemu, silne ma drapil pod krk a čakal, kým sa prestanem mykať.

Cukla som sebou znovu a pohotovo sa roklepala.

„Nie som slabý,“ šepol mi znovu do ucha, potom sklonil pery a trhavo sa mi zahryzol do krku.

Posledné dva roky som nebola zvyknutá na boj – s ním to bolo vopred prehraté – tak som sa len cukala, trhala sebou a snažila sa mu vytrhnúť. Jeho jed pálil ako žeravá čepeľ namočená v kyseline.

„Prosím,“ šepla som zúfalo. Snažila som sa od neho odkloniť, no nedovolil mi to. Telom sa mi šírila paralizácia a ostrá bolesť. Pred očami som mala mdlo.

„Budeš poslušné dievča a pôjdeš privítať Cullenovcov,“ zavrčal napokon, pustil ma a nechal, aby moje telo bezvládne kleslo k zemi. Bolo mi hrozne. Počula som, ako vyšiel z miestnosti a zavrel za sebou.

O pár hodín budú tu... Musím sa aspoň čiastočne pozbierať.

Vyštverala som sa na nohy, vlasy, ktoré mi Caius svojím správaním rozpustil zastrčila za ucho a so zdvihnutou hlavou vykročila preč.

V izbe som sa posadila pred zrkadlo a mlčky si prešla po tvári, aby som zadržala slzy, z ktorých sa mi leskli oči. Mlčky si vlasy zhrnula dozadu a opäť do nich zasunula novú sponu, ktorá mi ich držala pokope. Potom som sa naklonila na stranu a skontrolovala, aká hlboká je páliaca rana.

Doriti... Toto mi dnes nezmizne... Budem mať šťastie, ak mi to zmizne vôbec. Automaticky som zablúdila pohľadom smerom k ľavej ruke. Väčšina jaziev vznikla za posledné dva roky, tá najhlbšia po použití môjho daru na obranu proti Caiovi. Nikto nesmie podrývať autoritu vládcov. Chcela som si ranu aspoň ošetriť svojím vlastným jedom, no hneď, ako som sa jej dotkla, prebehla mi telom ostrá bolesť. Cukla som sa.

Znechutene som si z rany otrela zvyšky jeho jedu. Konala som impluzívne, ignorovala prudkú agóniu v krku a sýpajúc zadržala vzlyk. Potom som si vložila tvár do dlaní a zhrbila sa.

Ani sa nedokážem brániť.

Započula som, ako ktosi vošiel do izby. Caiusovi to nestačilo? Tieto kroky však boli o niečo ťažšie. Toto nebol Caius.

„Už sa netráp, Janie," šepol Felix zničene a opatrne ma objal okolo ramien. Hlava mi klesla nepatrne dopredu, no nedala som na sebe znamenie, že niečo registrujem.

„Čo ti spravil?" hlesol polohlasom a snažil sa o to, aby som sa na neho pozrela. Po chvíli som sa k nemu otočila a privinula sa k nemu.

Felix sa stal mojou jedinou oporou v tejto bezútešnej situácii. Dlho som sa snažila sedieť pri Alecovi a rozprávať mu o všetkom, čo sa stalo, ale bolo to, akoby som sa rozprávala so sochou. Ani sa nepohol, ani ku mne nepozrel.

Tvár sa mi pri tej myšlienke plačlivo zvraštila, tak som sa zavŕtala ešte viac do Felixovho ramena a snažila sa ovládnuť chuť plakať.

„Nič..." zašomrala som mu do pleca a sklonila hlavu.

„Neklam," povzdychol si, odklonil sa a čakal, až mu pozriem do tváre.  „Viem, že mi klameš," hlesol potichu a nosom sa zavŕtal do mojich vlasov.

„Povedz mi pravdu, prosím," zaprosil potichu a zhlboka sa nadýchol. 

„Len ma kusol," povedala som mu popravde a odvrátila sa. Ticho zavrčal.

„Felix, to je v pohode," kňukla som potichu, „len sa neštvi... Ja to zvládnem." Len kývol hlavou.

„Cullenovci sú tu," šepol a ukázal smerom k dverám, „mal som po teba prísť." Zhlboka som sa nadýchla a usmiala sa. Nepokazím to. Okolitý svet nesmie vidieť, aká som slabá.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volturiovci - Ako mohol dopadnúť Nov - 34. kapitola: