Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 6. kapitola

27.09.2012 (08:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 43× • zobrazeno 7142×

Bella:

Poťahovala som nosom a čakala, kým všetci odídu, aby som sa mohla rozplakať. Posledný vyšiel Edward. Šiel pomaly ku mne a oprel sa o pult. Ja som sa na neho nedokázala pozrieť.

„Bella?“ oslovil ma. Jeho hlas bol pokojný. Pomaly som zodvihla pohľad. Z očí mi pretekali slzy. „Prepáč mi to,“ pošepol a ja som sa takmer neudržala na stoličke. Ruky som rýchlo zložila na kolená a dívala sa na ne. „Nepočítal som s tým, že Aro niečo podobné urobí. Chcel som len, aby si videla, o čom je Volterra. Tu sa vládne, Bella. Denne sa tu rozhoduje o živote a smrti desiatok upírov a milióna ľudí. Chorche chcel zosadiť Volturiovcov. Chcel vládnuť a zmeniť pravidlá. Nie som za usmrcovanie členov môjho druhu, ale u neho to bolo nevyhnutné. Nerozhodla si ty. On to mal spočítané. To divadlo okolo bola len Arova ďalšia hra.“ Stíchol a pozrel k dverám, kde sa objavil Aro a so záujmom sa oprel o bok vylomených dverí. „Aro sa vyžíva v hrách. Zvykaj si. Keď z teba bude upír, budeš vďačným objektom jeho detskej hravosti,“ povedal, akoby tam najkrutejší vládca ani nestál. Aro nakrčil čelo.

„Ako ste sa nám spriatelili, Edward. Zaujímavé. Ohováraš ma pred človekom?“ Zvláštne sa zaškeril. Prešiel k nám a potľapkal Edwarda po pleci. Rukou pri tom skĺzol k jeho ruke a na malú chvíľu je pevne zovrel. Čítal v ňom. „Keď ste takí priatelia, Bella ti pomôže upratať sálu. Môžeš jej popri tom urobiť malé školenie o upírskom svete. Začni tým, ako sa úctivo správať k vládcom. Aj tebe prospeje, ak si to zopakuješ. Začínaš ma miestami vytáčať, Edward Cullen!“

Celý čas som sledovala Edwardov výraz. Bol strnulý, ale nie nahnevaný. Povedala by som, že takéto doťahovanie je vecou, ktorú si smie Edward dovoliť, ak má s Arom určité súkromie. Edward bol výnimkou v tejto pevnosti. Mohol si dovoliť veci, ktoré si nemohli dovoliť iní. Pre nich by to znamenalo krutý trest. Keď však Aro vydal rozkaz, Edward ho do bodky a bez jediného slova, či zaváhania splnil. Bol medzi nimi pre mňa nepochopiteľný vzťah.

„Zvládnem to sám. Nepotrebujem na pomoc človeka,“ povedal Edward strnulo.

„Pomôže ti a začni ju konečne učiť!“ Vztýčil ukazovák Edwardovi pred tvárou a on tlmene zavrčal. „Čo sa týka teba, páčiš sa mi. Si celkom odvážna,“ šepol a mrkol na mňa. Edward zas mrzuto zavrčal. Aro sa pobavene otočil a teatrálne nám nad hlavou zamával. Stratil sa za dverami a Edward zlostne udrel do steny vedľa dverí. Ja som len ticho stála a dívala sa na dieru v stene. Veliteľ prudko vykročil k trónnej sále.

„Nepočula si? Máš mi pomôcť upratať!“ skríkol po mne a ja som rýchlo obehla pult a bežala za ním. V duchu som sa už pripravovala na príšerný pohľad na mŕtveho upíra, no na moje prekvapenie, na zemi ležali kusy kamenného tela. Akoby tam ležala dolámaná figurína.

Zostala som stáť nad odlomenou rukou a nemo ju sledovala. Okolie miesta, kde bola končatina odtrhnutá, bolo popraskané, ako keď odlomíte kus skaly. Edward odniekiaľ vytiahol plastové vrecia a začal zbierať. Zohol sa pre ruku a ja som sa len paralyzovane dívala. Hlavou sa mi preháňalo množstvo myšlienok. Bola som sama sebou prekvapená, že to nepovažujem za tak príšerné, ako som si najprv myslela.

„Prečo vás Aro oslovil Edward Cullen? Nie ste Volturi?“ Edward sa narovnal a hodil niečo z toho upíra do plastového vreca. Takúto otázku asi nečakal.

„Nie. Ja nie som Volturi. Som Cullen. Patrím do klanu Cullenovcov,“ preniesol s hrdosťou a zábleskom niečoho, čo som v jeho očiach už videla, keď telefonoval s matkou.

„Prečo ste potom vo Volterre a nie so svojou rodinou?“ opýtala som sa tichučko a zodvihla som zo zeme predlaktie s rukou. Bolo to neskutočne ťažké. Nič z nej nevytekalo, bola tvrdá a tuhá. Prešla som k Edwardovi a hodila ruku do ďalšieho vreca.

„Som tu dobrovoľne a slúžim Volterre už sedem rokov. S Arom sme sa dohodli na desiatich. Už to dlho nepotrvá a pôjdem k svojmu klanu,“ šepol. Chápavo som prikývla, aj keď som vôbec nerozumela o čom vlastne hovorí.

„Čo s tým teraz?“ opýtala som sa a ukázala na asi desať vriec.

„Spálime to za mestom.“ Prižmúril oči a zodvihol ostatky zo zeme. Niesol ich pred sebou a ja som zostala nehybne stáť. „Tak poď. Máš mi predsa pomôcť. Aspoň uvidíš aj niečo z okolia,“ povedal uvoľnene.

Prešli sme časťou pevnosti, v ktorej som ešte nebola. Šli sme pravdepodobne na opačnú stranu opevnenia. Otvoril nízke dvere, v ktorých sa musel zohnúť a ja som vkročila do tmi za ním. Opatrne som našľapovala, no aj tak som vrazila do niečoho kovového. Rukami som pohladila studený plech a keď sa rozsvietilo svetlo, hladila som nablýskané strieborné Volvo. Edward otvoril kufor a naložil doň vrecia. Potom si zo seba stiahol plášť a len v čiernom priliehavom tričku a úzkych rifliach nastúpil za volant. Nahol sa, aby sa na mňa pozrel a nadvihol obočie v geste, ktoré naznačovalo: Na čo akože čakáš? Nasadla som na miesto spolujazdca a brána sa pred nami otvorila. Edward vyštartoval tak prudko, že ma zarazilo do sedačky a šialeným šmykom, ktorý sprevádzal piskot pneumatík, sa zaradil do hustej premávky za pevnosťou. Z priehradky na rukavice vybral slnečné okuliare. Ja som sa kŕčovite držala sedadla a dosť mi momentálne vadilo, že sa nedíva na cestu, ale sa hrabe v tej hlúpej priehradke.

„Prosím, sledujte cestu,“ zapišťala som so zatvorenými očami. Niečo som ucítila na kolenách a tak som sa rýchlo pozrela. Mala som tam štýlové slnečné okuliare.

„Skús si ich. Mohli by ti sadnúť,“ šepol pobavený mojou reakciou na jeho jazdu. Ja som však nebola schopná pustiť sa sedadla. „Keď sa tak veľmi bojíš, tak si aspoň zapni pás. Ja nehavarujem. Moje zmysli sú tisícnásobne lepšie než tie tvoje. K tomu všetkému vidím mysle všetkých naokolo. Ten v tom červenom aute na pravo si napríklad myslí, že som arogantný šofér a ty že si slušná mačička,“ povedal uvoľnene a vystrčil mojim smerom z okna pravačku a zodvihol prostredník. V šoku som mu skočila po ruke a stiahla si ju na kolená. Ten šofér to na šťastie nevidel a ten cvok sa vedľa mňa smial ako nepríčetný. Ten upír je schyzofrenik. V pevnosti je ako struna a mimo, ako bláznivé decko.

„Veľmi vtipné,“ prskla som a rýchlo sa zapla. Nasadila som si okuliare a sklopila tienidlo, že sa pozriem, ako v tých okuliaroch vyzerám. Odtiaľ na mňa vypadla fotka. Chytila som ju do ruky a chcela si ju pozrieť, no v sekunde sa mi z rúk stratila. Ani som nepostrehla kedy. Práve teraz mi napadlo, že slávny Houdini bol asi tiež upír. Keď už mal tak dobrú náladu, rozhodla som sa pre otázku.

„Nemôžem si pozrieť tú fotku?“ opýtala som sa.

„Nie!“ odvrkol.

„Veď dobre. Len som sa pýtala,“ šepla som a dívala sa na okolité hory. Zabočili sme z hlavnej cesty na užšiu, smerom do lesov. „Kam to vôbec ideme?“

„Do lesa. Spálime ho a potom si na chvíľu odbehnem, keď som už tu. Počkáš ma,“ zašepkal.

„Odbehnete? Počkám vás v lese?“ Už sa nedivím, že ma považuje za retardovanú. Momentálne som sa tak aj cítila.

„Na lov. Pôjdem na rýchly lov,“ povedal pokojne a zabočil na lesnú cestu.

„Na lov?“ vypískla som. Pousmial sa. Zišli sme z lesnej cesty a chvíľku sa auto kývalo pomedzi stromy. Potom zastal a z kufra vybral vrecia. Šiel do lesa a ja za ním. Po malej chvíli sa ku mne otočil a položil vrecia k svojim nohám.

„Vylez mi na chrbát,“ povedal smrteľne vážne a mne to prišlo komické.

„Prosím?“ opýtala som sa a nedokázala som sa ubrániť úškrnu. Priskočil ku mne a v tú chvíľu som mu sedela na chrbte. Bol to komický výjav. Pevne som ho objala okolo ramien.

„Chyť sa ma poriadne okolo hrdla, lebo ťa stratím.“ Rýchlo som ho objala okolo krku, aj keď som pocítila mierne rozpaky. Chytil vrecia a rozbehol sa. Najprv pomaly, potom rýchlejšie, akoby som šla na motorke a odrazu zrýchlil tak, že som musela zavrieť oči, aby som pre to mihanie sa stromov pred očami, nezvracala. Zastali sme asi po troch minútach. Striasol ma zo seba a ja som odpadla, ako zrelé jablko. Zostala som sedieť na zemi. Vrecia hodil niekoľko metrov odo mňa a potom z vrecka vytiahol zapaľovač. Pozrel sa na mňa.

„Upírsky jed je nesmierne horľavý. Nie je dobré byť v blízkosti plameňov.“ Otočil sa, zapálil zapaľovač a hodil ho na vrecia. Uskočil smerom ku mne a vrecia šialenou rýchlosťou vzbĺkli. Plameň mal červenú farbu a dym, ktorý stúpal z pozostatkov, mal fialový nádych. Nesmrdelo to, ako som čakala. Malo to nasladkastú arómu, akú majú upíri bežne. Behom minúty po Chorcem nezostala ani pamiatka. Na zemi ho pripomínalo len vypálené koleso. Edward sa ku mne zohol a zas si ma vyhodil na chrbát. Mohol ma aspoň varovať. Zavrela som oči, a po pár minútach ma zložil pri aute.

„Zapni si rádio a čakaj. Nevystupuj z auta. Idem loviť!“ Tá jeho direktívnosť ma práve v tejto chvíli dosť desila.

„Tu v lese?“ vyvalila som oči.

„Bella, som vegetarián. Živím sa krvou zvierat. Nie je tak chutná a moje úlovky sú dosť chlpaté, ale zvykol som si. Ak by som chcel človeka, si najbližších dvadsať kilometrov jediná.“ Nakrčil čelo a tlmene zavrčal. Mne nabehli zimomriavky na celom tele a on si to zaručene všimol, lebo sa na jeho nádhernej tvári usídlil úškrn.

„Príjemný lov na zvieratká,“ povedala som rýchlo, aby si to s tým vegetariánstvom nerozmyslel.

„Sadni si do auta!“ zavelil a ja som rýchlo nasadla. Zmizol v lese. Ešte dobrých desať minút som neveriacky krútila hlavou. Zabíja zvieratá? Preto ma asi inú farbu očí. Prvý deň v nich však mal červené žilky.

Pustila som si rádio a začala s obhliadkou auta. Nudila som sa. Spod sedadla trčal roh fotografie, ktorú mi vzal. Pár minút som sa presviedčala, že nesmiem, ale zvedavosť je zvedavosť a ja som žena, ktorá jednoducho neodolá takémuto pokušeniu, aj keď všetky moje zmysli kričali nie. Nemal ju tu nechávať. Najprv som povytiahla len rožtek fotky a potom som ju vybrala celú. Zasvietila som svetlo, aby som lepšie videla. Boli tam tri ženy a traja muži a samozrejme aj on.

Ženy boli nádherné. Blondína bola ako anjel. Čiernovláska pôsobila neskutočne živo a jej široký úsmev bol okúzľujúci. Tá s mahagónovými vlasmi Edwarda objímala okolo pliec a z druhej strany ho objímal sympatický blondín. Ďalší muž bol neskutočne veľký, možno väčší než Felix. Mal však na perách šibalský úsmev. Ten posledný pôsobil stroho, no aj on sa usmieval. Najviac ma aj tak zaujímala tvár uprostred. Edward celý žiaril. Oči mu pretekali spokojnosťou a láskou. Vyzeral tam nádherne. Nemohla som uveriť, že je to ten upír, ktorý okolo seba v pevnosti šíri strach. Všetci sa báli Ara, Jane a Edwarda. Študovala som fotku do najmenších detailov. Prechádzala som pohľadom po jednotlivých tvárach a hádala som, že matka bude asi tá žena s mahagónovými vlasmi. Nebola oveľa staršia od ostatných, ale jej oblečenie, vlasy a starostlivý úsmev svedčil o určitej dávke svetskej zodpovednosti, ktorú majú len mamy. Jednoducho to z nej sálalo. Bolo asi smiešne, že som si upírov postavila do rodinnej hierarchie, ale tak som to cítila.

„Povedal som, že nemáš pchať ten svoj zvedavý nos do vecí, ktoré sa ťa netýkajú!“ zasyčal mi Edward pri otvorenom okne auta. Nadskočila som a pritisla si fotku k hrudi.

„Ja som...“

„Daj mi ju!“ prskol a otvoril dvere. Roztrasenou rukou som mu podala obrázok. Vzal ho a strčil si ho do vrecka nohavíc.

„Ste tam tak šťastný,“ šepla som. Edward na mňa uprel zamyslený pohľad a čupol si k otvoreným dverám. Nehneval sa. Tvár mal uvoľnenú.

„Bol som,“ povedal stroho.

„Tak prečo nie ste s nimi, ale tu?“ opýtala som sa chvejúcim hlasom. On sa na mňa chvíľu díval a potom vytiahol fotku z vrecka. Ukázal na malú čiernovlásku.

„Moja sestra Alice.“ Hlas mu pri jej mene znežnel. „Ona vidí budúcnosť, smerovanie človeka alebo upíra na základe jeho rozhodnutí. Má neobyčajný dar.“  Prstom pohladil jej tvár. On ich miloval. Všetkých na tej fotografii.

„Ona je vaša družka?“ opýtala som sa a Edward na mňa vyvalil oči.

„Nie! Alice je manželkou Jaspera.“ Ukázal na strnulého blondína. „Rosalie, moja druhá sestra si vzala Emmetta. Toto je moja mama Esme a otec Carlisle,“ šepol a ukázal mi každého na fotografii.

„Otec a mama?“

„Carlisle ma premenil a potom premenil Esme. Ja som umieral v nemocnici, kde pracoval a Esme našiel v márnici. Ešte žila.“ Vyvalila som oči.

„Pracoval v nemocnici?“ Hlas mi podskočil. Edward sa uvoľnene zasmial.

„Môj otec je lekár. Má vyštudovanú medicínu. Aj ja mám štyri semestre. Potom som prišiel do Volterry.“ Keď o tom hovoril, znelo to veľmi hrdo a povedala by som aj pyšne.

„Upír je lekár?“ Pokrútila som hlavou.

„Sme všetci vegetariáni.“ Nahol hlavu na bok. Mne oči vyleteli z jamiek. „Chcela si ale vedieť, prečo som tu a nie životopisy členov mojej rodiny,“ dodal. Prikývla som. „Alice, bola povolaná do gardy. Aro potreboval jej služby, ale ona nechcela ísť. Mala to byť len služba, no Alice videla niečo, pre čo nebola ochotná splniť príkaz. Ponúkol som teda Arovi svoje služby namiesto mojej sestry. Potreboval síce ju, ale od Alice chcel službičku a ja som sa zaviazal na desať rokov. Bola to pre neho lákavá ponuka a prijal to s nadšením. To je dôvod, prečo som tu.“

„Čo videla, že sa stane?“ opýtala som sa a Edward sa zasmial.

„Nikdy mi to nepovedala priamo. Má to niečo s našou rodinou,“ šepol.

„Veď jej vidíte do hlavy...“

„Chráni si myšlienky, mrška jedna. Vie sa predo mnou ochrániť.“ Široko sa usmial.

„Slúžite vo Volterre, ďaleko od svojej rodiny a ani nepoznáte dôvod?“ Pokrútila som hlavou.

 „Hľadali sme riešenie a toto bolo to správne východisko. Verím svojej sestre a ak dovolila, aby som prijal službu namiesto nej, muselo to byť vážne. Čo je desať rokov pre upíra? Nič.“ Obišiel auto a nastúpil. Fotku vrátil za slnečnú clonu.

„Ulovil ste niečo?“ opýtala som sa po chvíli ticha.

„Desať veveričiek, jedného hraboša a krysu,“ šepol. Ja som znechutene nakrčila čelo.

„Blé...“ ušlo mi a znechutene som sa otriasla.

„Žartujem! Ulovil som jeleňa.“

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 6. kapitola: