Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterrská recepčná - 5. kapitola

24.09.2012 (10:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 49× • zobrazeno 6811×

Bella:

Okamžite, ako sme sa vrátili za brány pevnosti a privítala nás ofučaná tvár malej Jane, veliteľ gardy začal hrať svoju rolu. Edward si spolu s plášťom obliekol aj nevrlosť a chlad. Bola som rada, že je už noc a mňa poslali do izby. Konečne som videla aj niečo z mesta, nie len múry tejto starej budovy. Síce sa naša vychádzka skončila tak, ako bolo u mňa zvykom, čiže katastrofou, ale aj tak som z toho mala dobrý pocit. Budem sa na červený plášť dívať trocha inak, keď viem, že vie byť milý, vie sa baviť s ľuďmi a má dokonca rodinu. Prečo však nie je s nimi? Prečo dal prednosť Volturiovcom? To sa najskôr nikdy nedozviem. Teraz som bola rada, že mám plný žalúdok a môžem sa vyspať.

Ráno som na recepciu trafila už bez mapy. Sadla som si na svoje miesto a prešla si zoznam úloh. Civela som na hodinku a odpočítavala minúty. Presne o deviatej som mala zavolať na Americkú ambasádu a opýtať sa pána Philipsa na doklady, ktoré mal zabezpečiť. Vytočila som číslo a pýtala si dotyčného k telefónu.

„Prosím,“ ozval sa rázne.

„Isabella Swanová, recepcia Pamiatkového ústavu vo Volterre. Pán Philips, chcem sa len opýtať, ako ďaleko ste s cestovnými dokladmi, o ktoré sme vás požiadali.“ Snažila som sa byť rázna, no príjemná. Došlo mi, že nejde o nič legálne a tak som sa snažila pôsobiť, že som nad vecou.

„Madam Swanová, je pre mňa dosť nepríjemné, keď mi voláte na ambasádu,“ zaškrípal zubami.

„Prepáčte, na budúce vám môže pán Volturi zavolať sám, alebo za vami niekoho pošle,“ povedala som protivne. Muž na druhej strane stíchol a prisahala by som, že zalapal po vzduchu.

„Nie. Len to nie. Prepáčte mi to, madam. Doklady zajtra osobne donesiem na recepciu.“

„Ďakujem za ústretovosť, pán Philips. Zajtra vás očakávame. Pekný deň.“ Zložila som a vydýchla si. Bože, ja som bola dobrá. Zastrašovanie mi teda ide.

Okamžite som si poznačila do zápisníka návštevu pána Philipsa, aby som potom dala zoznam strážcom. Ak by som im nedala vedieť, nepustili by ho a v horšom prípade by sa mohol aj bez stopy stratiť. To som teda nechcela. Za tých pár dní som už pochytila, ako to tu chodí a pokiaľ nebol nablízku žiadny upír, bola som v pohode a dokázala dokonca triezvo uvažovať. Strach robí s človekom neuveriteľné veci. Prechádzala som bod po bode svoje úlohy. Vybavila som ešte pár telefonátov.

Zvláštne, že ako náhle som spomenula priezvisko Volturiovcov, všetko šlo hladšie. Ak by som zatelefonovala na letisko, že chcem pristaviť vládne lietadlo a odvolala sa na Volturiho, opýtali by sa ma, čo chcem ako privítací drink na letisku. Niekoľkokrát som zodvihla telefón a vzala pár odkazov pre Ara a jeden pre Marcusa. Potom volalo pár cestoviek ohľadom prehliadky pevnosti. Tieto hovory som podľa inštrukcií prepájala Heidy na mobil. Postupne sa do trónnej sály začali schádzať upíri, ako každý podvečer. Tvárili sa, že tam nie som, aj keď som každého zdvorilo pozdravila.

Bol čas, kedy sa už moja takzvaná pracovná doba končí. Vzala som papier so zoznamom zajtrajších návštev a prešla chodbou smerom von. Chodil so mnou k strážcom Edward, no dnes sa celý deň neukázal. Šla som teda s malou dušičkou sama. Prešla som až k dverám do vstupnej haly a zaprela sa do studeného kovania. Dnes strážil Felix. Zodvihol pohľad a prižmúril oči.

„Dobrý deň, pane. Priniesla som zoznam návštev na zajtra.“ Roztrasene som k nemu natiahla ruku. Felix vzal zoznam a prebehol ho pohľadom. Zložil ho na polovicu a strčil si ho do staromódneho saka.

Keď som za sebou zatvorila dvere a vracala sa späť k svojmu miestu, ľutovala som, že ma dnes nevidel Edward. Bola som skvelá. Všetko som zvládla a nepotrebovala som nijakú pomoc. Som hviezda Volterry. Potrebujem už len odovzdať odkazy Arovi a jeden Marcusovi a zvládla som dnes úplne všetko. Sadla som si na recepciu a prihlúplo sa usmievala. Bola som so sebou nadmieru spokojná.

Dvere sa prudko otvorili a predo mnou sa mihli dve upírske telá. Spôsobili prievan, ktorý mi rozfúkal papiere na stole. Zastali pri ďalších dverách, ktoré pridržali. Bol to Alec a Demetri. Postavila som sa s pootvorenými ústami zo stoličky a nahla sa cez pult. Demetri zodvihol pohľad a vyceril na mňa zuby. Mykla som sebou a v miernej panike urobila krok dozadu. Všetok ten dobrý pocit bol zrazu preč. Z chodby sa ozval hluk. Nenašla som odvahu nazrieť cez pult. Pritlačila som sa chrbtom k stene.

Do steny niečo s rachotom vrazilo. Obrovské ťažké dvere vypadli zo záväzkov a ľavé krídlo spadlo k zemi. Zaprašťalo to a mne ruky samé vystrelili k spánkom, ako som si dlaňami prikryla uši. Zbadala som červený plášť, ako zodvihol zo zeme veľkého upíra a jeho nohy sa hojdali vo vzduchu. Potom sa prudko stočil a šmaril s ním celou silou k dverám, kde stál Demetri s Alecom. Tí dvaja sa na seba uškrnuli. Upír zostal ležať na polámanej dlažbe.

Edward sa napriamil a pomalou chôdzou kráčal k nemu. Napravil si plášť na ramenách. Ja som ani nedýchala. Nekontrolovateľne som sa chvela. Edward sa na mňa na malú chvíľu pozrel. Jeho čierne oči ma trocha vydesili. Pôsobil tak nebezpečne a kruto. Pritisla som si teraz ruky k hrudi a sústredila sa na to, aby som nezavzlykala alebo nehíkla. Upír sa pomaly zodvihol zo zeme a niečo škrípavo zasyčal. Moje vedomosti zo Španielčiny boli chabé, no zdalo sa mi, že kričí: Mátame! (Zabi ma!)

„Él quiere verte Aro.“ (Chce ťa vidieť Aro.) Edwardov hlas bol chrapľavý a zlostný.

Upír zaryl nechty do dlažby. Kachličky začali praskať, ako sa do nich zadrapil a ja som zalapala po vzduchu. V tvári toho upíra bol des. Demetri a Alec schmatli previnilca popod ramená a postavili ho na nohy. Edward sa napriahol a silno udrel. Znelo to, ako keď sa v kameňolome zrúti obrovská skala. Zvláštne to zapraskalo a upír vydal kvílivý zvuk. Alec a Demetri odvliekli upíra chodbou do trónnej sály. Edward zostal vzpriamene stáť v dokorán otvorených dverách a díval sa do tmy. Srdce mi splašene bilo a cítila som hlasnú a trocha aj bolestivú pulzáciu v ušiach. Edward sa ku mne pomaly obrátil. Prižmúril čierne oči.

„Chceš sa ísť pozrieť, ako ho popravia? Pravá smrť pre upíra,“ zašomral a nakrčil čelo. Keď som neodpovedala, lebo som nebola schopná slova, nahnevane zavrčal: „Chceš to vidieť?“

„Nie,“ pípla som. Hlasivky sa mi kŕčovite stiahli.  

Edward natočil hlavu na bok a v stotine sekundy stál pri mne. Nahol sa cez pult, zdrapol ma za pás a odrazu som stála z opačnej strany pultu, pri ňom. Prudkým pohybom ma zvrtol pred seba a tlačil smerom k sále. Cítila som sa ako mačka, ktorá na šikmine strechy zatína pazúry do škridle, aby sa nezrútila. Ja som sa zapierala opätkami a snažila sa aspoň ako tak vzdorovať. Edward ma vyzdvihol do vzduchu a ja som komicky kopala nohami. Nekričala som a nepišťala. Pokúsila som sa len o tichý vzdor. Vedela som, že nesmiem vydať hláska. Upriamilo by to na mňa nechcenú pozornosť. Položil ma na zem pred veľkými drevenými dverami a zatriasol mnou.  

„Prestaň!“ okríkol ma a otvoril ich. Upíri stáli po obvode kruhovej sály. Pred trónmi Alec s Demetrim držali previnilca za obe ruky pri zemi a nad ním sa týčil Aro. Ruku mal priložený na vrchu jeho hlavy, ako kazateľ, čo dáva rozhrešenie. Pozrel sa zamyslene na nás. Rýchlo som sklopila pohľad a pokúsila som sa otočiť k veliteľovej hrudi, aby som nevidela, čo sa bude diať. Vedela som si predstaviť, čo toho na zemi čaká. Edward ma však chytil za plecia a otočil tvárou k tomu príšernému obrazu.

„Dívaj sa. Nech vieš, o čom je náš svet,“ šepol mi do ucha a jeho pery sa mi párkrát otreli o ucho. Držal ma pevne natisnutú k svojmu telu a mne sa hruď zvierala strachom, vzrušením, bolesťou, ktorú mi spôsoboval zovretím na ramenách a množstvom ďalších protichodných pocitov.

„Je veľmi zaujímavé vidieť, koľko nenávisti voči mne v sebe máš. Lichotí mi to, lebo aj nenávisti musíš byť hoden,“ zachrapčal Aro k Španielovi.

„Nie si hoden ani toho, aby som sa s tebou bavil.“ Upír to mal spočítané. To som pochopila hneď, no teraz Ara ešte viac vytočil. Princ najskôr čakal, že previnilec bude žiadať o milosť. Aro sa celý naježil, no  potom svoj postoj uvoľnil a zasmial sa.

„Najväčšie zlo, aké môžeš urobiť svojim blízkym nie je to, že ich nenávidíš, ale že si voči nim ľahostajní. To je absolútna neľudskosť,“ pošepol Aro a ja som sa trhavo nadýchla.

„Georege Bernard Shaw,“ šepla som nepočuteľne. Bol to vlastne len výdych. Tento citát som poznala. Učiteľ literatúry na strednej Shawa miloval a pravidelne nás častoval jeho citátmi. Aro na mňa uprel pohľad a v povznesenom geste zodvihol bradu.

Vtedy ma Edwardove ruky pustili a trocha ma posotil dopredu. Prekvapene som sa obzrela. Mal napätú tvár a zaťaté päste. Hlavou mykol smerom k Arovi. Mala som ísť k nemu? Vyschlo mi v hrdle a zmocnil sa ma asi ten najväčší strach, aký som kedy pocítila. Bola som presvedčená, že ma zabije. Pomaly som kládla nohu pred nohu smerom k Arovi a cestou sa modlila. Na Boha si vždy spomenieme až v tých najťažších chvíľach.

„Aro, nemám náladu na tvoje hry,“ šepol Marcus.

„Naopak, zaujíma ma, čo chce Aro s tým človekom. Žeby posledná večera?“ Caius mal zvláštny zmysel pre humor. Chorobne zvrátený. To som si všimla už skôr. Edward šiel tri kroky za mnou. Kým ja som zastala pred Arom, on ostal stáť za kľačiacim upírom.

„Ako sa ti u nás páči, Isabella?“ Padla mi sánka. Rýchlo som uvažovala, ako odpovedať čo najsprávnejšie.

„Som poctená, že môžem aj ako bezvýznamný človek slúžiť Volterre a Vám, pane,“ šepla som trhane, lebo mi na túto vetu nestačil jeden nádych mojich strachom spľasnutých pľúc. Aro sa zaškeril.

„Mám to chápať tak, že mám tvoju oddanosť, Bella?“

„Iste, pane,“ pritvrdila som. Aro sa zasmial.

„Nemôžem si to overiť a to ma príšerne deptá.“ Pozrel bokom na svojho znudeného brata. „Marcus, nemaj strach, toto pobaví aj teba.“ Aro ukázal na upíra.

„Keď mám tvoju lojalitu, tak mi povedz, ako by si naložila s niekým, kto usiloval o moje miesto a o môj život?“ opýtal sa zvonivo a jeho hlas sa niesol miestnosťou.

Pozrela som sa do tváre Španielovi. Trhane na mňa zavrčal a ja som urobila krok vzad, pričom som sa celým chrbtom oprela o Arovu hruď. Cítila som na chrbte jeho Volterrskú insígniu. Rýchlo som zas urobila krok dopredu a pozrela sa ponad previnilca na Edwarda. Ruky mal pozdĺž tela s dlaňami trocha nahor, akoby čakal na povel. Díval sa mi do očí. Mala som pocit, že mi chcel vsugerovať nejakú myšlienku. Sklopila som pohľad.

„Mal by dostať trest,“ šepla som neurčito. Demetri sa rozosmial. Aro zasyčal a on razom sklapol.

„Ako ho potrestáme, Bella? Dnes máš moc vládcu. Rozhodneš o tomto upírovi.“ Postavil sa zboku ku mne a pozrel na Edwarda. „Veliteľ, splníš jej rozkaz. Vykonáš trest, ktorý Chorchemu uloží.“ Medzi upírmi nastal šum. Edward sa ešte viac vzpriamil a nakrčil čelo.

„Áno, pane,“ preniesol rázne. Čakala som, že bude vzdorovať, že nebude počúvať človeka, ale nie. Pozrela som neveriacky na Ara, ktorý sa pomalým krokom vrátil k svojmu trónu a sadol si. Upíri sa z obvodu miestnosti presunuli bližšie, ako by chceli mať istotu, že budú dobre vidieť a počuť. Pozrela som na troch vládcoch sediacich nad schodmi, kde som mala vyriecť ortieľ nad Chorchem. Marcus sa naozaj trocha prebral. Povedala by som, že sa celý rozžiaril, akoby v televízii dávali jeho obľúbený seriál.

„Pane, ak Vám niekto usiloval o život a chcel zvrhnúť vašu vládu, zaslúži si najvyšší trest.“ Sklonila som hlavu pred vládcami v pokornom geste.

„A tým je čo, Bella? Vydaj veliteľovi rozkaz. Máš tu moc. Bude presne tak, ako povieš.“ Aro pobavene žmurkol na Marcusa.

„Ak sa ho rozhodne prepustiť, prepustíš ho?“ opýtal sa živo.

„Moje slovo platí. Ona rozhodne o osude tohto upíra.“ Bola to zvrátená hra. Vedela som, že musím rozhodnúť správne. Aro by ho najskôr zabil. Edward sám povedal: pravá smrť. Vedela som, že pravá smrť je definitívna.

„Tak, recepčná, čakáme,“ súril ma Caius a to bolo prvýkrát, čo ma oslovil.

„Pane, neviem, čo je najväčším trestom pre upíra. Pre človeka by bolo trestom väzenie. Upír sa však nedá uväzniť. Možno by mu Jane vedela pôsobiť bolesť dlhé hodiny a dni, ale neviem, či je to dosť za to, že vám usiloval o život. Možno už to, že má jeho život v rukách človek je trestom, ktorý ho poníži pred zrakmi všetkých.“ Snažila som sa znieť vyrovnane. Aro si zložil ruky pod bradou.

„Nie si hlúpa, ako sa ma snaží presvedčiť Edward. Si múdra líška. Vieš ako zahrať na moju strunu, dievčatko. Vynes súd,“ zachrapčal. Otočila som sa na Edwarda a z očí mi začali tiecť slzy. Chorche na mňa prestal syčať. Pre túto chvíľu som mala moc nad Španielom a aj nad Edwardom. Moc vie opojiť a zlákať, no ja som o ňu nestála. Kmitla som pohľadom k Jane a potom späť na kľačiaceho upíra. Všimol si, kam som pozrela a jeho ústa naznačili slovo nie. Nikto nechce byť vystavený takej bolesti. Sucho som prehltla a zadívala sa na Edwarda. Pohľad mi uprene vrátil. Bola som bezradná. Ruky som podvedome zaťala do pästí a zhlboka sa nadýchla. Zavrela som oči.

„Pravá smrť!“ šepla som. Miestnosť zašumela a bolo počuť praskot, ako keď sa k zemi zrúti strom. Plytko som dýchala a chvela sa. Oči som ešte nebola schopná otvoriť, keď som na chrbte ucítila dotyk. Pomaly som sa otočila. V Arovi doslovne horel plameň uspokojenia. Pôsobil blažene.

„Ďakujem, Isabella. Si nekompromisný sudca. Ja som ho plánoval len varovať a vystríhať. Klepnúť po prstoch. Musím sa od teba učiť radikálnosti,“ zapriadol ako starý kocúr. Upíri sa začali chichúňať a ja som mala v hrdle hrudu viny a bolesti. „Smieš sa vrátiť na recepciu,“ šepol.

Kývla som a zbehla pár schodov. Nedívala som sa na ostatky upíra. Dívala som sa dopredu a ako som bežala sálou, upíri sa predo mnou rozostupovali. Otvorila som dvere a náhlila sa chodbou k recepcii. Tu som si ako stroj sadla za stôl. Brada mi skákala a otriasala som sa vzlykmi, ktoré som však zo svojich úst nepustila. Prsty som mala stále zaťaté do pästí. Chcela som cítiť bolesť za rozhodnutie, ktoré som urobila. Nie len psychickú, ale aj tú fyzickú.

Prešli dlhé minúty a možno to trvalo aj hodiny. Nedokázala som sa však upokojiť. Dvere sa otvorili a upíri začali vychádzať z trónnej sály. Prechádzali okolo mňa a kým pred tým som bola pre nich len vzduch, nič sediace na recepcii, teraz sa na mňa každý z nich pozrel a poniektorý dokonca kývli hlavou, keď šli okolo. Táto hra mi zabezpečila to, o čo som vôbec nestála. Pozornosť Volterry.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterrská recepčná - 5. kapitola: