Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vianočná nádej - 2. kapitola

4.JessicaBrikker-SKnihou


Vianočná nádej - 2. kapitolaStriasla som sa, keď zafúkal ľadový vietor. Nahovárala som si, že vydržím tú zimu len kvôli tomu, aby som sa s ním mohla opäť stretnúť.
Ide o Vianočnú kapitolovú súťaž!

Hovorí sa, že zlomené srdce sa zahojí až časom. Iní vravia, že tie rany zahojí nová láska. Neviem, ktorá z možností platila u mňa.

Celý čas mi hlavou behalo len jedno meno. Edward. Je možné, že som sa do neho zamilovala? Poznám ho len niekoľko hodín a ani sme sa veľmi nespoznali, aj keď sme si povedali o svojom živote, o svojich trápeniach. Nedokázala som na neho prestať myslieť. Aspoň mi pomáhal zabudnúť na hentoho, ktorého meno nechcem už nikdy vysloviť. Bol minulosťou a ja sa už ňou nechcem zaoberať. Chcem žiť prítomnosťou.

Hlavne by som sa chcela opäť stretnúť s Edwardom. Chýbal mi ten jeho podmanivý pohľad, či úsmev. Bol mojím anjelom, ktorý sa ma snažil vykúpiť z neutíchajúcej bolesti. Aj keď stále som sa sama seba musela pýtať „Prečo?“. Zaslúžila som si to? Prečo mi to spravil? Prečo práve s mojou najlepšou kamarátkou? Prečo teraz pred Vianocami?

Stop! Už som si povedala, že sa tým zaoberať nebudem. On je minulosť, uzavretá kapitola.

Chcela som priviesť myseľ na pozitívne myšlienky, preto som si v hlave vybavila ten Edwardov očarujúci úsmev. Nedalo mi to neusmiať sa.

Pomaly som zišla dole do kuchyne, kde už pri stole sedela skoro celá rodina. Chýbali moje sesternice Caroline a Nora a strýko Tom. Áno, bolo nás tu dosť v tomto dome. Vrátane mňa tu bolo jedenásť ľudí. Ako každé Vianoce sa tu zišla skoro celá rodina. Ešteže sme mali taký väčší dom, inak naozaj neviem, kde by ostatní spali. Možno u mňa v izbe na zemi na nafukovačkách. To by bol doslova blázinec.

Moja milujúca rodinka si ma hneď všimla. Moja mama sa motala okolo sporáka, ostatní sedeli pri stole a pchali do seba raňajky. Pri tej vôni sa mi hneď začali zbiehať sliny, čo sa stalo po dlej dobe. Posledný týždeň som nemala veľkú chuť do jedla.

„Dobré ráno,“ pozdravila som sa im, načo sa dostavila jednohlasná odozva.

„Dobré ráno. Dnes máš akúsi lepšiu náladu.“ Mama sa proste musela zmieniť ohľadom mojej nálady, ktorú si v poslednej dobe dosť často všímala. Iba som mĺkvo prikývla a sadla si ku stolu na voľnú stoličku.

„Aj lepšiu farbu máš v tvári,“ zmienila sa babka Elizabeth.

„Asi jej tá včerajšia prechádzka prospela,“ zamrmlal otec s plnými ústami a ďalej do seba hádzal zvyšok volského oka so slaninou. Renée sa zasmiala a položila predo mňa tanier s tým, čo mali všetci. Až na malého Sebastiána – môjho bratranca –, ktorého teta Kate kŕmila detskou výživou.

Pustila som sa do raňajok a celé ich aj zjedla. Musela som uznať, že dnešné raňajky mi výnimočne chutili. Môže za tú náladu a za to všetko Edward? On je dôvodom? Že sa ešte seba pýtam. Je jasné, že vďaka nemu som konečne šťastná a môžem aspoň trocha zdieľať s rodinou tú radosť a pohodu, ktorú práve prežívali.

Po raňajkách som sa presunula do obývačky a usadila sa do kresla.

„Ale, ale... Koho to tu máme? Naša Bellinka!“ zvolal nadšene ujo Tom a už si chcel odpiť z fľaše piva, ktorú si práve otvoril, lenže sa tu objavila jeho manžela – teta Melanie – a pivo mu z rúk vzala.

„Nezabúdaj, že dnes ideš ešte do práce!“ upozornila ho a odkráčala späť do kuchyne. Strýkovi Tomovi sa proste nepáčilo, že ešte musí ísť do práce a jeho manželka už má voľno. No, človek si nevyberie, kedy bude mať voľno. Ja som si na vysokej urobila prázdniny trocha skôr. Veď predsa, rodinu som už dlhú dobu nevidela a taktiež tá udalosť spred týždňa...

Sakra! Všetko je s ním spojené! To nemôžem ani normálne premýšľať bez toho, aby mi neubehli myšlienky k tej téme?

 

Zvyšok dňa prebiehal ako vždy. Polovicu dňa som strávila v obývačke, no keď sa rodina vrátila z práce, stále som nedokázala byť obklopená takými šťastnými a zamilovanými ľuďmi, preto som sa premiestnila do svojej izby a začítala sa do svojej obľúbenej knihy – Búrlivé výšiny.

„Bella! Bella!“ ozývalo sa spoza dverí, ktoré sa nato aj otvorili a dnu vtrhla deväťročná Caroline s jedenásťročnou Norou. Alias moje sesternice. Ja jediná som tu bola osemnásťročná, nemala som tu svojho rovesníka. Buď tu boli menšie deti, alebo už dospelí a starší ľudia. To ja som ten teenager, ktorý vytŕča z davu. Nepatrila som ani do jednej skupiny a trocha mi to bolo niekedy ľúto. Ale keďže som v poslednej dobe taká uzavretá... Sakra! Už zasa tá téma!

„Hm?“ zodvihla som k nim nezaujato pohľad. Obe sa usmievali od ucha uchu a deň čo deň na celý dom kričali, koľko dní ostáva do Vianoc. Často mi to už aj liezlo na nervy.

„Babka upiekla medovníky a volá ťa, aby si prišla ochutnať,“ oznámila natešene Caroline. Už som chcela namietať, keď sa ozvala Nora – malý vševedko.

„A vraj nemáš odvrávať.“ Vedela som, že ak nezídem dole a aspoň neochutnám jeden perník, tak sem príde babka a aj dvadsať mi ich napchá do úst. Jej by ste márne vysvetľovali, že nie ste hladní, či nemáte chuť. Pre ňu nie neznamená nie. Proste to ignorovala a brala to ako áno.

Tak som sa pobrala aj s dievčatami dole do kuchyne, odkiaľ už viala lákavá vôňa čerstvých medovníkov. Normálny človek by tomu neodolala a ja som dnes nebola výnimkou. Vzala som si od babky zo striebornej tácky ešte teplý medovník. Teta Kate mi ponúkla hrnček kakaa. Neodmietla som. Vzala som si ho a prešla s tým aj do obývačky. Pri krbe už stál stromček, avšak neovešaný. Vždy to robíme až deň pred štedrým večerom.

Sadla som si na jediné voľné miesto – medzi strýka Toma a strýka Deana, ktorý napínavo sledovali hokej. Čistí chlapi.

Lenže sesternice s tým nesúhlasili a trvali na tom, že chcú nejakú rozprávku. Nemali na výber, než sa im podvoliť, inak by im nedali pokoj a neustále by do nich hučali. Veď už majú skúsenosti z minulých Vianoc. Deťom sa vždy musí vyhovieť, no nie?

Keďže strýkov nezaujímala kreslená rozprávka, načali rozhovor so mnou. Pýtali sa ma, ako sa mi darí na škole a podobne.

„A čo chlapci? Už si si nejakého vyhliadla?“ zaškeril sa ujo Tom. Áno, on bol väčšinou ten posledný informovaný, takže asi ohľadom mojej bývalej známosti nemal poňatia.

Strýko Dean ho ponad moju hlavu buchol päsťou do ramena. Oni dvaja boli dve obrovské hory, medzi ktorými som sa ja ako malé jahňa strácala.

„Nepočul si? Nedávno sa s ňou jeden rozišiel!“ oboznámil ho so situáciou strýko Dean. Tým mi ho iba pripomínali. Spomienky sa mi opäť vracali a ani predstava Edwardovej tvári nepomáhala. Z oka sa mi skotúľala jedna slza. Nevydržala som to. Na stolík som odložila hrnček s nedopitým kakaom a rýchlo utekala do svojej izby. To sa mi už z očí liali dva prúdy sĺz. Nedokázala som vydržať ten nápor. Ja sa s tým už asi nikdy nezmierim. So vzlykmi som dopadla do postele a nechala moje emócie vyplávať na povrch.

Tak veľmi som chcela na neho a na spomienky spojené s ním zabudnúť. Lenže to sa nedalo. Bolo to pre mňa nemožné, nesplniteľné prianie. Diera v hrudi ma bolela, moje srdce si vzal so sebou.

Márne som prosila Boha, aby ho vymazal z môjho života. Prečo som len nespoznala Edwarda pred ním? Možno by som naviazala vzťah s Edwardom, čo sa mi pozdávalo oveľa viac.

Samú ma ta myšlienka prekvapila, ale plač neustal...

 

Neviem ako dlho som plakala, ako som bola zavretá v izbe. Jediné, na čo si spomínam, sú hlasy, ktoré sa ozývali spoza dvier. Jedným z nich bol strýko Tom. Ospravedlnil sa a povedal, že o tom nevedel. Akoby mi to ospravedlnenie mohlo pomôcť. Jediný, kto mi mohol teraz pomôcť, bol Edward.

Vtom som si spomenula. Čo ak šiel do toho parku a čaká tam na mňa? Síce sme sa na dnešok nedohodli, ale ktovie. Možno by sa so mnou znova rád porozprával.

Neváhala som ani chvíľu, pohodlné tepláky som vymenila za rifle a na domáce tričko som si obliekla hrubý sveter. Rýchlosťou blesku som zbehla dole, obliekla si zimnú bundu, obula si snehule a ide sa vonku!

Bez akéhokoľvek informovania rodiny som vyšla z domu a rýchlejším krokom som si to mierila do parku. Už som si predstavovala ako sedí na lavičke a čaká na mňa. Tá predstava vo mne vyvolala nával šťastia, ktoré však po príchode do opusteného parku vyprchalo.

Možno sa len niekde zdržal. Možno je len príliš skoro, aj keď čierna obloha nad mojou hlavou tomu nedávala za pravdu. Mala som pocit alebo tušenie, že tu mám počkať, že sa čoskoro objaví a opäť sa so mnou vrelo porozpráva.

Sadla som si na tú istú lavičku zo včerajška. Prv som si ju musela oprášiť, keďže v tomto meste práve v tento mesiac snežilo každý deň. Sedela som tam s nádejou a očakávaním. Dúfala som, že príde. Priam som si to želala. Chýbala mi jeho prítomnosť. Chýbala mi jeho omamujúca vôňa, ktorá sálala z jeho kabáta.

Striasla som sa, keď zafúkal ľadový vietor. Nahovárala som si, že vydržím tu zimu len kvôli tomu, aby som sa s ním mohla opäť stretnúť.

 

Edward:

Vracal som sa tmavými uličkami späť domov. Nemohol som na ňu zabudnúť. V nose som stále cítil jej vôňu a vôňu jej krvi, ktorá mi doslova spievala a v parku bolo pre mňa ťažké ovládať. Ale keď som videl, aká je zničená, nedokázal som jej to spraviť, no jej vôňa ma k nej tiahla. Musel som ju vtedy osloviť, chcel som vedieť, čo ju trápi. V hlave som si vybavoval tie jej nádherné oči plné mliečnej čokolády. Bola taká krásna a keď som si vypočul jej príbeh, nemohol som uveriť vlastným ušiam. Ako niekto dokázal opustiť túto krásku? A ona sa kvôli tomu hlupákovi trápila. Chcel som ju vidieť šťastnú a usmiatu a podarilo sa mi to. Videl som záblesk šťastia v jej očiach, keď som jej odpovedal na otázku, či sa ešte stretneme. K tomu mi párkrát venovala ten jej nádherný úsmev. Bola dokonalá.

Neskutočne som sa tešil na naše ďalšie stretnutie. Musel som sa pousmiať. Celé storočie som blúdil po tomto svete, ktorý som doposiaľ nenávidel, keďže každý až na mňa bol šťastný, každý mal svoju druhú polovičku, len ja som bol sám. A to som nedokázal vydržať so svojou rodinou. Bolo pre mňa ťažké dívať sa na nich šťastných a zamilovaných deň čo deň. Preto som ich opustil. Nevidel som ich desiaty rokov a pri Isabelle som sa skoro preriekol. Čudovala by sa, ako som ich nemohol vidieť niekoľko desiatok rokov, keď mám len sedemnásť. Čím som bol,  som jej avšak nemohol povedať. Je to prísne zakázané a zároveň by sa ma bála, takže by som sa s ňou už nemohol stýkať.

Nevedel som, ako dlho sa s ňou budem stretávať, keďže ona chodí na vysokú v inom meste. A aj tak by som s ňou nemohol byť, aj keď ju... Ja ju vari milujem? Ona je tá, na ktorú čakám večnosť? Tá, s ktorou budem chcieť byť naveky? Tá predstava sa mi páčila, byť s ňou...

Edward, spamätaj sa! Si upír a ona človek! Nemôžeš s ňou žiť akoby nič!

Aj tak sa s ňou chcem stretnúť. Možno ju vážne milujem, či? Nie, veď som ju videl iba raz a rozprával sa s ňou len hodinu či dve. Síce sa hovorí, že upír sa zamiluje už len pri pohľade do očí toho dotyčného. Nikdy som ešte nepociťoval lásku k žene, takže neviem, či sa jednalo práve o lásku.

Došiel som domov, ale nemal som nič na práci. Napadlo ma, že by som si mohol odskočiť na lov, čo by mi vôbec neuškodilo. Lenže musím ísť hlbšie do hôr, keďže niektoré zvieratá sa uložili už k zimnému spánku.

Vybehol som z domu do lesa a utekal smerom do hôr. Hádam sa vrátim do nasledujúceho večera, pretože som mal v pláne ísť do toho parku a znova sa s ňou stretnúť, aj keď sme sa nedohodli. Veď šanca, že tam bude, existuje.

 

Ako som predpokladal, vrátil som sa nasledujúci deň – v stredu – večer. Potreboval som sprchu a hlavne čisté oblečenie. Neváhal som ani chvíľku a osprchoval sa. Následne som si obliekol čierne rifle, tričko a šedý sveter. Mal som v pláne si obliecť ešte kabát a vybrať sa do parku, keď som z diaľky začul myšlienky. Nie, vážne? Sú to vážne oni? Boli to upíri, tým som si bol istý. A bol som si istý, kto to bol. Rýchlo som zbehol do obývačky, kde sa o chvíľu na to zjavili oni.

Nemo som na nich civel a nemohol som uveriť, že sú tu. Prišli! Po takej dlhej dobe som ich konečne uvidel. Tak veľmi mi chýbali a teraz sú tu.

„Alice, Jasper,“ vydýchol som v úžase. Ten malý škriatok sa na mňa usmieval od ucha ku uchu. Nato sa Alice rozbehla a hodila sa mi do náruče. Pevne som ju objal a tešil sa z toho, že konečne vidím svoju sestru.

„Edward,“ šepla radostne. V jej myšlienkach som videl, že aj jej som chýbal a je tiež nesmierne rada, že ma opäť vidí. A Jasper musel túto radosť pociťovať dvojnásobne, vďaka jeho daru.

Alice sa ma držala ako kliešť a preto mi s ňou musel pomôcť Jasper, ktorého som tiež objal.

„Braček...“ Na viac som sa nezmohol. Bol som taký šťastný a zároveň šokovaný. Odtiahol som sa od neho. Alice videla vo vízii, čo sa chcem spýtať, takže mi už len rovno odpovedala.

„Vieš, strašne si nám chýbal, nevideli sme ťa veľmi dlho, tak sme sa rozhodli, že ťa navštívime,“ zaštebotala zvonivým hláskom a opäť sa usmiala. Tiež som sa usmial. Spolu sme sa presunuli do obývačky a sadli si na gauč.

Rozprávali sme sa, ohľadom toho, čo sme robili za tie roky, čo sme sa nevideli a nekontaktovali. Vraj sa na mňa Tanya často krát pýtala, ale nikto o mne nič nevedel, len Alice im hovorila, že žijem. Zhovárali sme sa ešte dlhú dobu, keď ma napadlo...

„A čo Carlisle a Esme?“ Tie mená sa mi ťažko vyslovovali, keďže mi nehorázne chýbali. Veď to boli moji rodičia. Síce neboli biologickí, ale ja som ich považoval za svojich vlastných, ako nás Esme považovala za svoje deti.

Alice hodila po Jasperovi výraz, ale z ich myslí som nedokázal nič vyčítať, lebo mysleli na všelijaké hlúposti. Alice sa pozrela späť na mňa a smutne sa usmiala.

„Každý deň sa ma pýtali, či sa nevraciaš, či neviem, kde sa nachádzaš.“ V jej mysli som videl ich sklamanie, keď sa nedozvedeli žiadne novinky ohľadom mňa. Bolelo ma vidieť ich takých strápených. Jasper použil svoj dar, keďže moja nálada klesla. Vďaka jeho daru som sa cítil pokojný.

„A ako dlho sa zdržíte?“ opýtal som sa ich a dúfal, že aspoň pár dní.

„No, máme v pláne stráviť s tebou Vianoce. Samozrejme, iba ak chceš,“ usmiala sa na mňa a ja som nemohol byť viac šťastný.

„Budem rád.“

„A čo to dievča, ktoré som videla vo vízii, čo s ňou máš?“ zmenila Alice tému a vtedy som si spomenul.

„Bella,“ šepol som takmer nepočuteľne a prudko som sa postavil. Čo ak ma čaká v parku a ja si tu sedím, zatiaľ čo ona mrzne? Rýchlo som vybehol z domu a nechal v ňom Alice a Jaspera, ktorí mali práve ohľadom toho milión otázok. Ale nemal som v pláne sa vrátiť domov. Možno v tom parku Bella nebude. Možno len príde, možno odišla alebo v ňom vôbec nebola. No mal som tušenie, že tam je a čaká. Už v mysli som si predstavoval, ako tam prídem a ona ma bude čakať na tej lavičke a keď ma uvidí, usmeje sa tým svojím nádherným úsmevom.

Dobehol som do parku, kde nebolo živej duše. Podišiel som k lavičke, na ktorej som ju včera našiel. Teraz sa tam intenzívne vznášala jej vôňa. Takže tu bola! A ja som to premeškal. Nechal som ju čakať v nádeji a neprišiel som. Som to ale idiot. Rodina mohla chvíľu počkať, o Isabelle neviem nič. Len jej celé meno a príbeh.

Mal by som ju vyhľadať a ak ma tu naozaj dlho čakala, tak by som sa jej mal aj ospravedlniť. Síce sme sa nedohodli, ale... Ale mala nádej, ktorú ju čakanie na mňa zmarilo. Možno si o mne myslí, že sa s ňou už nechcem stretnúť, čo nie je pravda.

Musím ju nájsť, čo najskôr. To je teraz dôležité...


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Vianočná nádej - 2. kapitola:

 1
4. Mell
14.12.2013 [19:35]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. aliii
10.12.2013 [11:13]

Emoticon Emoticon Emoticon super, už aby byla další kapitolka

09.12.2013 [15:03]

lololkaMoc hezké Emoticon Emoticon

1. Lucka
09.12.2013 [13:36]

perfektní Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!