Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V objatí demona - 3. kapitola

15.11.2014 (08:00) • • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2063×

Bella

Ráno som sa prebudila do krásneho slnečného dňa. To ma potešilo ako prvé, druhá dobrá správa bola tá, že som nebola v tej otrasnej cele. Aj by som si od radosti zapišťala, ale určite nedám Edwardovi na vedomie, že som z toho taká nadšená. Edward, dopekla, ja som s ním spala! A páčilo sa mi to! On sa mi páčil! To nemyslíš vážne! Kruci! Akože sa ti to páčilo?! Nevieš, čo s tebou robil v tej cele?!
Áno, práve tieto spomienky ma od neho odhovárali. Musím pri ňom myslieť na to, ako mi ubližoval v cele! Nabádala som sa. Ale, samozrejme, som skôr myslela na včerajšiu noc. Bola úžasná! Ale bola s ním! Moje myšlienky sa bili a moje pocity mi spôsobovali čím viac väčšiu depresiu.

Edward

Nenávidím, že som sa do tej malej ľudskej pliagy zamiloval! Táto slabosť ma môže stáť život, pretože ak ukážem svoju slabosť pred Damiánom, ten to povie Voulturiovcom a to by som neprežil... doslova... Volturiovci by ma zabili. My, upíri, môžeme mať s ľuďmi deti, ale nesmieme sa do nich zamilovať, inak zabijú (v tom pravom slova zmysle) nás, danú ženu, dieťa (ak ho náhodou čaká) a všetkých, čo budú chcieť pomôcť a zastaviť Volturiovcov (nie, že by takých debilov bolo veľa).
Prečo sa nesmieme zamilovať? Vlastne, skutočný dôvod viem ja, Damián, králi Volturiovci a ich garda, Cullenovci (sú to nejakí sprostí vegetariáni, ktorí bojujú proti Volturiovcom, a na moje prekvapenie žijú aj po niekoľkých storočiach bojov proti nim), Daniela (moja bývalá upírska priateľka) a nejaké nuly, ktoré si nevedia uvedomiť, akú má táto informácia cenu. Poviem vám v skratke príbeh, ktorý zmenil životy celému upírskemu svetu.

Bolo krásne ráno a Lady Merry (neviem, ako to bolo ďalej) sa prechádzala po nádvorí rodinného sídla. Započula krik a nadávky. Merry bola odjakživa zvedavá, takže sa vybrala za hlasmi.
„Chcem ísť okamžite za tvojím pánom, otrok!“ kričal muž na nádhernom koni.
„Pane?“ Úklon, ako sa na mladú Lady patrí. „Želáte si?“ Hlavne vľúdne, aj keď nazval tvojho obľúbeného sluhu otrokom.
„Chcem vidieť pána domu! Na niečom sme sa dohodli a on mi to nechce vydať!“ zvyšoval hlas, hnevalo ho, že pán tohto obrovského sídla nedokáže dodržať slovo.
„A čo také vám môj otec sľúbil, že to nemohol dodržať?“ Neverila som mu ani slovo. Otec bol čestný a čo raz sľúbil, to aj splnil.
„Vlastne, Lady, vás,“ odpovedal muž a mne sa práve zastavilo srdce. Možno pre opovážlivosť muža predo mnou, alebo pre pohľad, ktorým ma obdaril.
„Čo sa to tu deje?!“ za mnou sa ozval silný hlas môjho otca. Nepočuť ho, utiekla by som sa schovať ako posledný zbabelec. A nie ako dcéra svojho otca.
„Markus! Poďte ďalej, chcel by som s vami niečo prekonzultovať!“
Nie, nebolo to ani trochu zdvorilé privítanie. A môj otec bol vždy zdvorilý aj na tých, ktorých neznášal.
„Prišiel som si po snúbenicu môjho syna! Zajtra ráno, najneskôr po obede, vyrážame! Dúfam, že budete aspoň trochu taktný a poskytnete mi nocľah!“ rovnako nevraživá odpoveď.
Čo sa to tu deje? Počkať... Ja mám byť tá snúbenica? Srdce mi narážalo do rebier a snažilo sa ujsť aspoň ono, keď ja som nemohla...
Posledné, čo som si pamätala bolo, ako som padala na zem. Odpadla som.
„Merry,“ neustále niekto volal moje meno.

Otvorila som oči, bola som vo svojej izbe, nado mnou sa skláňal otec.
„Dajte jej napiť! Hlupane!“ kričal na služobníctvo.
„Oci, čo sa stalo... ja… on...“ rozplakala som sa.
„Vyriešim to, ja... umieral som a on mi z toho pomohol sa dostať. Za to som mu prisľúbil teba. Chcel som žiť a neuvedomil som si, čo to môže spôsobiť. Bol bohatý a my nie sme práve najbohatší, mal mať mnoho lepších a bohatších partií. Neveril som v to, že po teba príde.“ Ešte nikdy som ho nevidela takého zničeného.

A takto sa to začalo. Život Merry nebol ľahký, ale bol plný intríg, útekov, strachu o život, ale to je pre všetky ľudské ženy, v blízkosti mužov ako sme my. Krásni na vonok, ale jedovatí vo vnútri. Niektoré naše ženy to stojí aj životy.

Bella

Vstala som z postele a porozhliadla sa po izbe. Moja zvedavosť nado mnou nakoniec vyhrala. Po špičkách som prišla k prvým dverám, hneď oproti posteli. Pootvorila som ich. Boli to dvere na chodbu. Vykukla som, od tretích dverí sprava mi zamával Damiána. Škeril sa na mňa.
„Vieš, Bella, niekoho mi pripomínaš,“ zasmial sa a pokrútil hlavou.
„Koho?“ nedalo mi to.
Zasa smiech. „Presne ako ona...“ A zavrel za sebou dvere.
Super, fakt som sa veľa dozvedela! A teraz mi to bude vŕtať v hlave pekne dlhú dobu! Debil!
Vošla som späť a ďalej „bádala“. Ďalšie dvere neboli až tak zaujímavé, samozrejme, viedli do kúpeľne. Posuvné dvere zasa do obrovskej skrine s oblečením. A že to bola poriadna skriňa. Vyšla som odtiaľ, poobzerala sa po miestnosti a s nevinným výrazom v tvári som pricupitala k malej skrinke v kúte miestnosti. Otvorila som ju a čo som videla, ma vydesilo natoľko, že som hneď prvý šuplík zabuchla tak hlasno, že by to musel počuť aj Damián.
„Nedalo ti to pokoj, čo?“
Vykríkla som, nepočula som ho vojsť.
„Ja... som proste prirodzene zvedavá!“ Pozrela som sa do zeme a tvárila sa čo najnevinnejšie.
Ani neviem kedy sa v izbe objavil aj Damián, ale obaja sa na mne dobre bavili. No jasné, prečo aj nie? Nevinnosť išla bokom, vytočili ma!
„Ha-ha, veľmi vtipné!“ Neznášala som, keď sa mi niekto posmieval.
„Akosi sa nám rozohnila, pozor na ňu!“ smial sa Damián.
Ignorantstvo, to mi hádam aj pomôže, povedala som si a otočila sa im chrbtom.
„Ale no tak, odoprieš nám pohľad na tvoju červenajúcu sa tvár, keď sa hneváš?“ smial sa mi Edward.
S vyškerenou tvárou som sa na nich otočila a žmurkla. Stíchli a ja som sa začala smiať. Tak im treba, blbcom. Ešte stále usmievavá som dohopsala k posteli a sadla si (samozrejme, čelom k nim).
Stále ma sledovali, nespustili zo mňa oči a mne to začalo byť nepríjemné.
„Idem si niečo zistiť,“ povedal Damián, doslova na mňa čumeli a postupovali až k dverám, kde sa skoro prerazili, lebo nedávali pozor na cestu. Inokedy by som sa zasmiala, ale teraz mi to vtipné neprišlo.
„Tak čaute!“ stihla som ešte zakričať, než zmizli.
Nudila som sa a oni sa na mňa vykašľali. Čo iné som teda mohla spraviť okrem toho, že som vyšla z izby a dúfala, že nevojdem niekde, kde by som nemala. Najprv som si povedala, že sa prejdem len po chodbe, samozrejme, som pri chodení po chodbe nezostala.

Autor: , v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V objatí demona - 3. kapitola: