Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 6. kapitola

Uväznená - 6. kapitolaAko som sľúbila, nové postavy sú tu. Veľmi vás prosím o komentáre a dúfam, že ste ta túto poviedku nezabudli.

Príjemné čítanie. LiviaCullen

6. kapitola

Sedela som na zemi v svojej cele a nechala sa užierať bolesťou. Cítila som nesmiernu bolesť z opustenia. K bolesti zo straty môjho staršieho brata, môjho otca, môjho anjela sa pridala aj bolesť úplne iná. Moje srdce, ktoré som necítila a nechcela som o ňom ani len počuť, odkedy som tu zavretá, sa otvorilo a pustilo dnu jedinú osobu. Tá osoba v ňom zostala a pekne sa usídlila. Ja som bola ale hlúpa a odohnala ju zo svojej prítomnosti. Čím dlhší čas prešiel, odkedy vyšiel tými dverami predo mnou, tým viac to bolelo. Tá bolesť sa dala porovnať s bolesťou, akú cítim pri každej zblúdilej myšlienke na môjho anjela.

Demetri odišiel, no niečo mi tu nechal. Nechal mi tu svoju vôňu v podobe svojho tmavočierneho dlhého plášťa. Bola som v ňom celá zabalená a priňuchávala som k nemu čoraz častejšie. Čas plynul a vôňa sa vytrácala.  Bála som sa okamihu, kedy vyprchá úplne a mne zostane len spomienka na ňu a na jej majiteľa. Pochybovala som, žeby sa niekedy ešte vrátil, ale dúfala som. Nedúfala som, že sa odtiaľto dostanem ani že ešte niekedy stretnem svojho anjela, no pevne a neochvejne som dúfala v to, že ešte stretnem v svojej mizernej existencii Demetriho.

Niečo však bolo iné. Tentoraz bola moja samota a to ticho okolo mňa iné. Bolo prázdne. Predtým som počúvala zvuky, ktoré by som radšej nikdy nepočula, na ktoré by som radšej zabudla. Zvuky trhania ľudských a upírych tiel, krik a prosby o milosť, či už od upírov, alebo ľudí. Občas som dokonca začula zvuk krokov za dverami hore, no tento raz bolo ticho. Absolútne ticho.

Začala som mať obavy, či som sa nezbláznila. Počula som legendy o upíroch, ktorým preskočilo, ale nevedela som, či tomu môžem veriť. Mohli to byť len výmysly, ale tak isto to mohla byť aj pravda. Upíri, ktorí figurovali v týchto príbehoch, boli znudení vlastnou existenciou, boli to veľmi starí upíri, ktorí si nevedeli nájsť svoje miest vo svete. Bol toto môj prípad? Zošalela som z tohto miesta? Ak áno, ako to môžem poznať? Ako môže blázon zistiť, že je blázon?

Lámala som si hlavu a čas bežal ďalej, nado mnou sa striedal mesiac so slnkom, tma so svetlom. Ľudské životy začínali a končili, len môj stále trval a nekončil. Okolo mňa sa akoby zastavil čas. Nič sa tu za všetky tie roky nezmenilo. Všetko vyzeralo presne tak, ako keď ma sem zavreli, jediné čo sa zmenilo, bola moja poloha. Už som nestála prikovaná k stene, ale sedela skrútená na zemi a opretá o stenu. Nebol to tak úplne sed, ale niečo medzi sedom a čupením. Síce dokážem stáť nepretržitú dobu na jednom mieste bez pohnutia, ale nikto nikdy nebol tak rád ako som bola ja rada, že konečne môžem zmeniť svoju polohu. Bola to konečne aspoň dáka zmena. Vďaka tej hnusnej potvore sa nemôžem hnúť z miesta. Sama od seba sa nemôžem ani otočiť čelom k stene. Sama nedokážem ani odlepiť nohy od zeme.

Premýšľala som nad tým, ako to funguje. Veľký podnet mi dal Félix. Sama som sa otočiť čelom k stene nemohla, ale on ma otočil. Chytil ma tými svojimi nechutnými rukami a proste ma otočil. Došla som k názoru, že jediná možnosť, ako opustiť túto miestnosť, je s pomocou inej osoby. Lenže to nemusí byť výhra. Čo ak sa nebudem môcť už nikdy pohybovať? Neviem, ako funguje jej dar, neviem dokonca ani jej meno. O čom to ale rozmýšľam? Ja sa odtiaľto nikdy nedostanem. Nikdy nikto nepríde a nedostane ma odtiaľto. Kam som to nechala zájsť svoje myšlienky? Prečo na to vôbec myslím? Je to rovnako, alebo ešte menej, pravdepodobné ako to, že ma príde navštíviť Demetri. Kedysi dávno som si sľúbila, že si nebudem budovať vzdušné zámky. Nikto z tých, čo vedeli, že existujem a chceli by ma odtiaľto dostať, nevedia, kde som. Je nemožné, aby som sa odtiaľto dostala.

V tej dobe som to nevedela, ale strašne som sa mýlila.

Akonáhle som si to pomyslela, dvere hore na schodoch sa s hlasitým vrzgotom otvorili, s veľmi hlasným buchotom vrazili do steny. Ten, kto ich otvoril, to musel urobiť riadnou silou. Nemala som tušenie, kto to môže byť, ale vo vnútri som pevne dúfala v to, aby to bol ten, koho očakávam najviac. Stačil by mi len letmý pohľad na neho, len letmý dotyk. Slová, ktoré som následne začula, mi však povedali, že sa mýlim.

„Vladimír, pod sa pozrieť sem. Čo myslíš, má tu Aro niečo zaujímavé?“ ozval sa pobavený mužský hlas. Hovoril plynulou angličtinou, ale mal silný prízvuk, ktorý som s presnosťou určiť nedokázala. Bolo počuť, že sa pri tom usmieval. Bol to upír, ale jeho hlas som nepoznala, nikdy som ho nepočula. Pocítila som strach, ale aj zvedavosť. Celá som sa napla, ale stále som sedela na zemi. V hlave mi prebehla myšlienka na to, že sa postavím, aby som sa mohla brániť, ale zahnala som ju. Nevedela som, čo sú zač, ale keďže nevedia, čo tu dole je, môžem od nich čakať čokoľvek. Rozhodne im neukážem svoju nevýhodu, svoju slabinu, zakiaľ to nie je nutné.

„Cítiš ten pach? Na žalár v upírskom hrade je tu až priveľa pachov, nemyslíš?“ znova so ozval ten neznámy hlas, nerozumela som, o čom to rozprávajú. Určite to ale nebol nikto z hradu, sú to cudzinci. Čo to má znamenať? Kde sa tu vzali? Koľko ich je? Prečo nie je počuť nikoho iného z hradu? Otázky sa mi v hlave vynárali jedna za druhou, ale odpovede neboli nikde. Bola som zmätená, úplne zmätená.

„Poznávaš ten výrazný pach? Nie je nikoho, koho poznám, ale určite je jeden z gardy,“ ozval sa druhý hlas. Bol to ten druhý, pravdepodobne ten, na koho hovoril ten prvý chlap, ten Vladimír. Mal rovnaký, no hrubší hlas a rovnaký prízvuk. Ich rozhovor bol zaujímavý, aj keď som si nebola istá, či som mu správne rozumela.

„Vo vnútri už nie je taký výrazný. Žeby tu hliadkoval?“ znova som ozval ten prvý. Určite boli dvaja. O čom to ale hovoria? Demetri vravel, že nikto nestráži horné dvere. Aro moju prítomnosť chcel nechať v tajnosti, no aj tak všetci vedia, že tu som. Koho pach to bol?

Vladimír na otázku neodpovedal. Namiesto toho som začula zvuky krokov schádzajúcich dolu po schodoch. Podľa zvuku išli obaja dolu, ale nemali naponáhlo. Zadržala som dych. Zastali na rázcestí a kroky utíchli. Po pár sekundách sa znovu ozvali a každý išiel iným smerom. Čo chvíľa boli pri mojich dverách. Upriamila som na ne pohľad a čakala som, kým sa v nich objaví tvár.

Trvalo to iba chvíľu a dvere sa otvorili. Neboli zamknuté, stačilo ich iba otvoriť. Vo dverách sa objavil nízky chudý upír. Mal popolavo plavé krátke vlasy. Pokožku mal rovnako púdrovú ako Aro a jeho bratia i keď nie až tak veľmi výraznú. Ostré a úzke karmínovo červené oči mal bez bieleho povlaku, aký na nich mal Aro. Na sebe mal jednoduché čierne oblečenie. Čierny rolák, nohavice aj sako. Hľadeli sme si do očí a bez toho, aby náš očný kontakt prerušil, zavolal na svojho druha a ja som sa konečne dozvedela meno toho druhého.

„Stefan, poď sem,“ šepol a jeho spoločník bol v tú sekundu vedľa neho. Zastavil sa po jeho pravom boku a pozrel sa mi do očí. Ja som si ho poriadne prezrela a potom som pohľadom mihala medzi nimi. Bol rovnaký ako jeho spoločník. Mal rovnakú pokožku aj oči, no bol tmavovlasí a o pár centimetrov vyšší. Mal rovnaké oblečenie. Obaja sa tvárili neutrálne, no v očiach mali šok.

Chcela som si zachovať neutrálnu masku, ale mala som strach. Bála som sa ako ešte nikdy. Bola som si istá, že sa to na mojom tele alebo na výraze mojej tváre nijako neodrazí, no mala som pocit, že oni to zo mňa vycítia. Pevnejšie som rukou zovrela plášť pri krku a stále som sa dívala raz na jedného a raz na druhého. Čakala som na ich reakciu, čakala či prehovoria.

„Kto si?“ ozvala sa ten svetlovlasí, ten Vladimír vošiel dnu. Urobil iba pár krokov dnu a potom zastal, jeho druh ho nasledoval. Pozorne si ma jeden aj druhý prezerali. Mali zvonivé hlasy ako všetci, no bolo v nich niečo zvláštne, niečo starobylé.

„Mila,“ šepla som na odpoveď. Môj hlas už dávno nebol to, čo kedysi, no oproti nim by som ho pokojne mohla prirovnať k ľudskému.

Stefan sa kútikom oka pozrel na Vladimíra. „Cítiš ten pach? Je tak slabý... A ten jej hlas, musí byť vyhladovaná. Poriadne vyhladovaná. Ako dlho si tu?“ posledná otázka patrila mne. Chvíľu som rozmýšľala, či im mám povedať pravdu a či im mám vôbec odpovedať. Nakoniec som zvolila strednú cestu.

„Dlho, veľmi dlho.“

Vladimír pristúpil bližšie ku mne a sklonil sa ku mne. Nehla som sa oni o milimeter, pevne som zostala na svojom mieste a ani len som sa nepohla. Pozorne si ma prezeral a ja som mu jeho pohľad opätovala. Pozorne sledoval každý kus môjho tela, ktorý mohol vidieť. Chcela som na seba natiahnuť svoj dar, no nevedela som, či mám na to dostatok síl. Bola som vyhladovaná, nemusel by ma zakryť úplne a dôkladne.

Cítila som na sebe jeho pohľad, nebolo to nepríjemné, no bolo to iné. Sledoval líniu mojej čeľuste, prešiel na krk a pohľadom narazil na plášť. Natiahol k mne ruku a chytil môj plášť tam, kde som ho pevne zvierala a priťahovala k telu. Pozrela som sa mu na ruku a následne som mu plášť vytrhla a postavila sa. On môj pohyb nasledoval a tiež sa postavil. Bol odo mňa o kúsok výšší. Myslela som, že sa trošku stiahne k svojmu druhovi, ale on stále stál kúsok odo mňa. Iste tušil, že odo mňa mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí.

„Prečo si stále tu? Prečo si neodišla spolu s ostatnými?“ znovu prehovoril Stefan. Stál pri dverách a pozoroval svojho druha. Nepohol sa, len tam stál a díval sa po celý čas na nás. Sledoval každý pohyb Vladimíra. To bolo teraz nepodstatné. Podstatné pre mňa bolo to, čo povedal. Ostatní odišli. Kam, prečo, na ako dlho? To odišli všetci, len ja som tu zostala? Kedy odišli? To je ten dôvod, prečo za mnou Dem neprišiel? Zostala som v tomto hrade sama? Úplne sama? Ničomu som už nerozumela. Všetko, čo som počula, sa mi v hlave znovu odrážalo a opakovalo. Snažila som sa nájsť nejaký význam, zmysel tohto všetkého, no na nič som neprišla.

„Ako to myslíte? Kde sú ostatní? To som v celom hrade bola iba ja? Kde sú všetci?!“ otázky sa zo mňa hrnuli jedna za druhou a ja sama som vo svojom hlase cítila naznak hystérie. Na sto percent to počuli aj oni. Vladimír sa obzrel a pozrel sa na svojho spoločníka. V jeho pohľade bol zmätok, ale aj ľútosť. Ten Stefanov bol naopak nečitaneľný. Chvíľu si vymieňali pohľady a potom ku mne pristúpil aj Stefan. Zastavil sa v rovnakej vzdialenosti ako Vladimír. Ja som sa zviezla na zem. Vladimír sa ku mne sklonil, aby bol na úrovni mojich očí, no Stefan zostal stáť.

„Nikto v hrade nie je. Všetci odišli. V Štátoch, na Olympijskom polostrove žije jeden mocný klan. Porušili pravidlá a tak ich išli potrestať. Otázkou však ostáva, prečo si tu zostala ty? Prečo si neodišla?“ Vladimír hovoril pokojným hlasom a díval sa mi uprene do očí. Nechcela som to priznať, bála som sa ho, no páčil sa mi. Nie fyzicky, ale tým, ako sa ku mne zachoval. Bol milý. Za celú svoju existenciu som poznala iba dvoch milých upírov, predpokladala som, že je to ojedinelá vlastnosť u nás, u upírov.

„Ja... nemôžem sa pohnúť z miesta. Som uväznená už viac ako štyridsať rokov. Aro ma chce do svojej zbierky, ale to je to posledné, čo by som chcela.“ Pozerala som sa mu do očí a zrazu som sa cítila ako malé dievčatko, ktoré sa stratilo. Jeho očí boli staré a múdre, videla som v nich múdrosť a poznanie nazbierané zo stoviek rokov.

„Prečo neporučil, aby ťa k nim pripútali? Robí to predsa často,“ opýtal sa Stefan, no neviem či tá otázka patrila mne. Ani som mu nerozumela. Ako ma mali k nemu pripútať? Myslel to doslovne? Vôbec som mu nerozumela. Pozrela som na nich a čakala či niekto niečo povie, či vysvetlia to, čo Stefan povedal, no nič. Niečo som si však všimla. Bolo to len kútikom oka a nebola som si istá, či som to správne pochopila. Vladimír na chvíľu zdvihol pohľad a pozrel sa na Stefana. V očiach sa mu mihlo niečo, čo som nevedela pomenovať. Bola to len chvíľka a bolo to preč, objavilo sa tam niečo iné, otázka. Po nepatrnej chvíli Stefan pokynul hlavou a Vladimír znovu upriamil svoju pozornosť na mňa.

„Vieš, ako by sme ti mohli pomôcť? Ako ťa odtiaľto dostať?“ spýtal sa, prezeral si okolie cely. Prečo som začala až teraz uvažovať nad, tým kde sa vzala tá dôvera, čo k nemu cítim? Odkedy vošli dnu, cítila som popri tom zmätku a strachu aj niečo, čo som si zakázala. Cítila som nádej. Nádej, že sa po toľkých rokoch konečne ocitnem na čerstvom vzduchu, že pocítim na svojej kamennej pokožke slnečné lúče a budem môcť ísť, kam budem chcieť. Nikto mi už nikdy nebude prikazovať, čo mám robiť, kde mám byť. Vždy som vedela, čo by som ako prvé urobila, keby som sa odtiaľto dostala. Vydala by som sa ho hľadať. 


Veľmi vás prosím o komentáre. Pri minulej kapitole nebol ani jeden a bola som z toho smutná. Prosím každého, kto sa sem dostal, aby mi zanechal komentár, nech viem, či to vlastne niekto číta a či má cenu pokračovať.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 6. kapitola:

 1
5. Lenka
20.02.2014 [13:49]

Konečneeeeee.... už sa dostanne vonku =)

4. Sarah :)
18.02.2014 [19:15]

Super Emoticon Emoticon
Ďaľšiu kapitolu!!! Emoticon Emoticon

3. Petra
17.02.2014 [22:14]

Je to suprové Emoticon

2. Vendul
17.02.2014 [22:12]

Naprosto úžasné Emoticon Je škoda že ti tady nikdo nepíše žádné komentáře... Přitom píšeš naprosto úžasně. Dokážeš popsat správně pocity i celkově děj Emoticon Je to super a klaním se Emoticon Určitě pokračuj Emoticon

1. Annie Halle
17.02.2014 [16:11]

Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!