Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 5. kapitola

16.12.2013 (08:00) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 958×

5. kapitola

„Kto priviedol Ara? Ako sa Aro dozvedel, že je Félix tu?“ vypálila som na neho a pozorne sledovala jeho tvár, naučila som sa, kedy klame, tak som bola zvedavá ako sa bude tváriť a či to bude pravda. Otázka ho zjavne neprekvapila, ale ešte viac zosmutnel. Zvesil plecia a povzdychol si. Pozrel sa mi do očí.

„Zavolal som ho ja. Celý čas, odkedy sa Aro vrátil odtiaľto a potrestal Félixa, som ho sledoval. Nechcel som, aby ti znovu takto ublížil. Vedel som, že neposlúchne rozkaz a vyberie sa za tebou a, bohužiaľ, mal som pravdu. Je mi to ľúto.“ Posledné slová šepol podlahe. Sklonil hlavu a pozeral sa do zeme. Vysvetlenie, ktoré mi dal, ma zmiatlo ešte viac. Ničomu som nechápala. Vyvolalo to vo mne oveľa viac otázok, ako na koľko to dalo odpovedí. Félix bol predsa jeho priateľ, prečo ho teda takto zradil? Prečo sledoval Félixa? Nechcel, aby mal jeho priateľ problémy z toho, že porušil príkaz? A prečo to tak dlho trvalo, kým sem Aro prišiel? Ničomu som nerozumela. Bolo toho toľko, na čo som chcela odpoveď. Pozrela som na neho s otázkou v očiach, dúfala som, že to pochopí a začne sám, nevedela som, akoby som sformulovala zmysluplnú otázku tak, aby som dostala odpoveď na to, čo som chcela.

Našťastie, Demetri bol veľmi inteligentný a chápavý. Pochopil, čo som od neho chcela aj bez toho, aby som mu to povedala. Prečítal si otázku v mojich očiach, ale k odpovedi sa veľmi nemal. Po odpovedi som túžila až priveľmi a musela som pre to niečo urobiť. Vymotala som si ruku spod plášťa a prekonala tu krátku vzdialenosť, ktorá medzi nami bola. Neprekonávala som však len ju, ale aj jednu z bariér, ktoré som si okolo seba vystavala. Keď sa moja ruku dotkla tej jeho, bariéra padla a rozpadla sa na malinké kúsočky. Bol to prvýkrát, čo som sa niekoho dobrovoľne dotkla a zároveň to bolo prvýkrát, čo som sa dotýkala niekoho iného ako Félixa, od kedy som tu. Jeho koža bola taká hebká, jemná, ale zároveň aj tvrdá a nepoddajná. Nikdy som si nemyslela, že sa niekedy dotknem Demetriho, ale keď som si v slabých chvíľkach, keď som túžila po dotyku, predstavovala, aké by to bola, keby sa jeho a moja pokožka stretli, ani zďaleka sa to nevyrovnalo tomuto. Bolo to absolútne dokonalé. Keď sa moja ruka dotkla tej jeho, prebehol medzi nami elektrický impulz. Neviem, či ho cítil aj on, ale ja som to cítila ako zásah elektriky, vytváralo to vo mne príjemné teplo, ktoré sa rozlievalo po každom kúsočku môjho tela.

Jeho pohľad skĺzol na moju dlaň jemne sa dotýkajúc tej jeho. Na malinkú sekundu zdvihol pohľad k mojim očiam. Hneď na to pohľad presunul na naše dotýkajúce sa ruky. Potom urobil niečo, čo som rozhodne nečakala. Chytil moju ruku pevne do svojich a pritiahol si ju ku tvári. Chrbát mojej dlane si priložil k lícu a zavrel oči.

Ja som len prekvapene sedela a dívala sa na neho. Ani len som sa nepohla, nechcela som ho vyrušiť. Jeho pokožka na tvári bola... bola ako zamat. Mala rovnakú teplotu ako mala moja, bola hladká a pevná. Na perách sa mu roztiahol jemný úsmev. Bol nádherný, ako malé dieťa, ako slniečko. Jeho úsmev bol akoby na mňa znovu po nekonečných rokoch zasvietilo slnko.

Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale vymotala som z plášťa aj druhú ruku. Veľmi pomaly som sa približovala k jeho tvári, vôbec som nevedela, či smiem, ale hlavne som ho nechcela vyľakať, ale ani ja sama som nemohla rýchlejšie. Pomalinky, veľmi ľahučko, som sa druhou rukou dotkla jeho druhého líca. Jeho úsmev sa zase prehĺbil a bol ešte krajší. Veľmi pomaličky som ho pohladila. Prechádzala som od lícnej kosti až k brade a naspäť. Rukou som zašla až do jeho vlasov. Boli jemnučké. Na dotyk boli ako tá najdrahšia, najlepšia a najjemnejšia látka na svete. Mali akurátnu dĺžku. Neboli ani veľmi krátke, mohla by som ho za ne aj jemnučko potiahnuť. Boli proste dokonalé.

Jeho ruka sa tiež zdvihla a vydala k mojej tvári. Dávala som si pozor, aby som sa neodtiahla, ale nakoniec to nebolo treba. Jeho dotyk na mojej tvári bol... neskutočný. Keď sa ma dotkol, celým mojím telom prebehol jemný záchvev, vysielajúc elektrický výboj do môjho vnútra. Akoby tam jeho ruka presne patrila, akoby to bolo to pravé miesto pre ňu. Jeho dotyk na mojej tvári vo mne vyvolala neopísateľné pocity šťastia, túžby a niečoho, čo som ešte nikdy predtým nezažila. Presne toto som cítila v prítomnosti môjho anjela. Priala som si, aby sa ma už nikdy neprestal dotýkať. Neviem, kde sa to vo mne vzalo a bolo mi to vlastne úplne jedno. Zrazu som zistila, že k prežitiu nebudem potrebovať len krv, teraz budem potrebovať jeho. Jeho dotyk, prítomnosť, jeho pach.

Čo sa to stalo? Čo sa to tu stalo?! Všetko sa to len pokazilo, všetko som pokazila. Prečo som to urobila? Príšerne som všetko pokazila. Svoju existenciu v tejto kobke pod hradom plným hnusných príšer, ktoré pochádzali z toho istého druhu ako ja, som úplne rozcupovala. Ak som si niekedy myslela, že to všetko dopadne dobre, tak som sa mýlila. Doteraz bol môj život v tejto cele jednoduchý v porovnaní s tým, čo sa bude diať teraz, keď odíde. Teraz začnú pravé muky. A prečo? Ja som sa zamilovala.

Vtom mojou mysľou prebehla strašná myšlienka. Zostala som nehybne sedieť a dívať sa do očí Demetriho. Výraz na mojej tvári stuhol a muselo sa mi na nej zobraziť všetko to zdesenie, čo som cítila. Úsmev na jeho tvári zmizol a zostala tam len nechápavosť. Obe ruky zdvihol a položil mi každú na jedno líce a zahľadel sa mi do očí.

Niečo som si uvedomila. To, nad čím som premýšľala už dávnejšie. Čo ak je toto všetko len hra, len pretvárka, ktorú vymyslel Aro? Čo ak je toto len divadlo, ktoré ma má prinútiť, aby som sa pridala k jeho klanu? Viem, že Aro je toho schopný, ale mohol by niečo také urobiť Demetri? Je tá úprimnosť, ktorú v ňom vidím, len faloš alebo je pravá? Ale čo tie jeho činy? Čo to všetko čo urobil? Vážne by bol Aro schopný vzdať sa svojho najlepšieho vojaka len preto, aby ma presvedčil o tom, že Demetri je ten dobrý? Toho ani taký zvrátený mozog ako je Arov nie je schopný, váži si každého jedného člena svojej gardy. Ak to ale nevymyslel on, Demetri mi teda musel povedať pravdu o Félixovi. No stále som cítila pocit neistoty a zrady. Vyplietla som si ruku z jeho vlasov a schovala ich naspäť do plášťa.

„Stalo sa niečo?“ z jeho hlasu bolo cítiť neistotu. Hľadel mi do očí a pozorne ma sledoval. Nie len v jeho hlase, ale aj na jeho tvári bolo jasne badať známky neistoty a ja som sa rozhodovala, čo mám urobiť. Mám sa ho na to spýtať? A ak sa aj spýtam, bude jeho odpoveď pravdivá? Môžem mu veriť? Zachránil ma, keď išiel za Arom a povedal mu o Félixovi. Doteraz som mu verila a povedala som mu o sebe skoro všetko, ale on mne tiež dôveroval, zveril sa mi vo všetkom, aj o udalostiach v hrade, o tom, čo zistil, keď bol náhodne v Arovej kancelárii. Bol to môj Demetri, verila som, že mi neublíži.

„Si Arov špeh? Viem, že sme toto už riešili, ale ja to chcem vedieť, potrebujem to vedieť!“

Jeho výraz tváre sa zmenil na neidentifikovateľnú zmes pocitov. Spustil ruky z mojej tváre a trošku sa odtiahol. Zrazu mi zostala strašná zima a tak som sa viacej zachumlala do plášťa, aj keď som vedela, že mi to nepomôže, to nebola fyzická zima. Bola to zima vo vnútri, ktorá mi zostala z toho, ako sa ma prestal dotýkať. Vedela som, že jediný spôsob, ako sa znovu zahriať, bol pocítiť jeho dotyk na mojom tele.

„Ako si to môžeš myslieť? Snažil som ťa presvedčiť o opaku, ale už neviem, čo iné by som mal urobiť, aby si mi uverila. Ja nie som Arov špeh. Prosím, ver mi, vravím ti absolútnu pravdu. Nie som k Arovi lojálny, zostávam tu len preto, že je tu niečo, na čom mi veľmi záleží. Keby to tu nebolo, už dávno by som opustil toto prekliate miesto.“ Chytil ma za ramená a nahol sa ku mne. Pozeral sa mi uprene do očí. „ Nikdy som ti nechcel ublížiť, ani ti nikdy nijako neublíž. Prosím, ver mi.“ Poslednú vetu šepol do môjho ucha. Keď sa k nemu priblížil, celá som sa zachvela. Jeho dotyk a jeho blízkosť vo mne znovu rozprúdili vír citov, teraz však oveľa intenzívnejšie a silnejšie ako predtým. Chlad, ktorý som pociťovala, bol ta tam. Keď sa odtiahol, nepozrel sa mi do očí, ale jeho pohľad padol na moje pery.

„Verím ti,“ šepla som sotva počuteľne, vlastne som to len naznačila perami.

Potom sa začal ku mne veľmi pomaly nakláňať. Milimeter po milimetri prekonával vzdialenosť medzi nami dvoma a ja som bola ako obarená. Nevedela som, čo urobiť, nevedela som ani len myslieť. Nikto ma nikdy nepobozkal. Mojich pier sa dotkol iba jeden muž a to násilne, a bez môjho súhlasu. Bola som poškodená, poškvrnená. Nevedela som však, či chcem, aby ma teraz Demetri vôbec pobozkal, nevedela som, či je to vhodné. Ale prečo to vlastne chce urobiť? Prečo by chcel pobozkať väzenkyňu? Musel poznať veľmi veľa krásnych a slobodných upíriek a ľudských žien. Prečo by chcel mňa? Len preto, že nemôžem odmietnuť, nemôžem ujsť? Cítila som k nemu niečo, niečo veľmi silné, ale naozaj chcem toto?

Keď mal tvár len pár milimetrov odo mňa, skoro sme sa dotýkali nosmi, som sa jemnučko odtiahla dozadu a položila mu prsty na pery.

„Prepáč, ja... nie,“ koktala som, nevedela som, čo povedať. Možno by bolo aj lepšie, keby som zostala ticho a nehovorila nič. Môžem len dúfať, že som mu nejako neublížila. Bože, to je smiešne, ako len by som mu mohla ublížiť? Je to predsa dospelý upír, ktorý môže mať veľmi veľa žien a ako hovoril, je tu niekto, na kom mu záleží, tak prečo si to chcel pokaziť so mnou? Je to na mňa až priveľa otázok a veľmi veľa zmätku.

Nedokázala som sa na neho viac pozerať a tak som pohľad uprela do rohu miestnosti. Spustil ruky z mojich ramien. Na sebe som stále cítila jeho pohľad, ktorý ma priam pálil. Keby len som sa mohla pohnúť čo i len o pár centimetrov a schúliť sa v rohu, no nemôžem. Našťastie sa môžem aspoň posadiť a nie len stáť s rukami v tých hlúpych okovách. No stále musím byť na tom istom mieste.

„To mne prepáč, ja neviem, čo som si myslel,“ ospravedlnil sa tichým hlasom a potom som počula už len kroky a vrzgot pántov. Na malý okamih nastalo ticho a potom sa priestorom rozozneli kroky, ktoré s buchnutím dverí utíchli a ja som zase zostala sama v tme. Tentoraz to však bolo iné, horšie. Samota už nebola taká, akú som poznala. Bola bolestivá, veľmi bolestivá a smutná. Vo svojom vnútri som cítila strašný smútok a narastajúcu bolesť. Kde sa to ale vo mne vzalo?

Objala som sa pažami a tesnejšie si k telu privinula plášť. Myslela som, že to možno aspoň trošku pomôže s tým, aby som necítila takú bolesť z opustenia. Do nosa sa mi dostala nádherná vôňa. Jeho vôňa. Bol ňou nasiaknutý celý jeho plášť a ja som sa v duchu potešila. Kebyže neodmietnem ten Félixov plášť, teraz by som tu sedela sama obklopená vôňou toho hajzla. Teraz ho aspoň prostredníctvom plášťa, ktorý mi dal, môžem cítiť pri sebe. Dúfam, že ho ešte niekedy uvidím.

Toto bol posledný diel, ktorý sme strávili ako-tak v pokoji. Odteraz sa v deji pohneme trošku ďalej. Teraz sa nám na dosť dlhú dobu z deja vyparí Demetri, ale objavia sa nové postavy.

Dúfam, že mi prepáčite to neskutočné dlhé čakanie, ale akosi som sa zasekla a navyše som sa rozhodla zapojiť do vianočnej súťaže, ktorá mi zaberá veľa času a uberá veľmi veľa síl. Dúfam, že zostanete verní poviedke a necháte mi pod poviedkou pár pekných komentárov.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 5. kapitola: