Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 7. kapitola

Uväznená -  7. kapitola

„Predstav si to. Je to len v tvojej hlave, všetko je len v tvojej hlave. Skús to!“

 

Príjemné čítanie. LiviaCullen

7. kapitola

 

„Vieš, ako by sme ti mohli pomôcť? Ako ťa odtiaľto dostať?“ spýtal sa a prezeral si okolie cely. Prečo som začala až teraz uvažovať nad tým, kde sa vzala tá dôvera, čo k nemu cítim? Odkedy vošli dnu, cítila som popri tom všetkom zmätku a strachu aj niečo, čo som si zakázala. Cítila som nádej. Nádej, že sa po toľkých rokoch konečne ocitnem na čerstvom vzduchu, že pocítim na svojej kamennej pokožke slnečné lúče a budem môcť ísť kam budem chcieť. Nikto mi už nikdy nebude prikazovať čo mám robiť, kde mám byť... Vždy som vedela čo by som ako prvé urobila, keby som sa odtiaľto dostala. Vydala by som sa ho hľadať.

 „Sama sa pohnúť nemôžem, no keby niekto...“

 Hlavu som sklonila a pozrela som do zeme. Bolo mi trápne žiadať niečo takéto od upíra, ktorý musí byť o mnoho storočí starší odo mňa. Nemá ani najmenší dôvod na to, aby sa čo i len pokúsil mi pomôcť a dostať ma odtiaľto. Navyše som nevedela naisto, ako sa odtiaľto dostať von, bola to len moja domnienka. Preto som nechala vetu nedokončenú visieť medzi nami.

Ak by to bolo možné, červenala by som sa až na zadku. Keď som sa spätne zamyslela nad tým, čo som vlastne povedala, došlo mi, že to mohli pochopiť aj úplne inak, než ako som to myslela ja.

Vladimír vstal. Urobil pár krokov ku svojmu druhovi. Videla som ako obaja stoja vedľa seba, natočení mojím smerom.  Nezdvihla som pohľad, nemala som odvahu na to pozrieť sa na nich a zistiť, čo sa im preháňa v hlavách a čo si myslia o mne. To bol ale paradox. Upír, ktorý cíti strach a nemá odvahu.

„Vladimír, čo to robíš?“ ozval sa Stefan. V jeho hlase som cítila nepokoj, ale aj zvedavosť. Stopu po otrávenosti, ktorú som tam predtým, aj keď len veľmi drobnú, nepočula. Začula som však, že hovorí so zaťatými zubami. Vyvolalo to vo mne ešte väčší nepokoj, aký som začula v Stefanovom hlase.

„Čo to nevidíš? Aro ju tu z dákeho dôvodu uväznil. Aro robí len dve rozhodnutia. Ak by porušila zákon, zničili by ju, ak by bola vzácna, pripútali by ju k sebe, no oni ju tu uväznili, nechali ju tu. Toto Aro nikdy neurobil, museli sa jej báť.“ V jeho hlase sa objavil divný podtón, nevedela som prísť na to, čo to bolo, ale môj nepokoj sa ešte väčšmi prehĺbil.  No začala vo mne bublať aj zvedavosť. Bavili sa predsa o mne a to, čo povedali, bolo veľmi zaujímavé. Kto by sa už len mohol báť mňa? Nemám veľmi dobrý bojový výcvik, len to, čo bolo nevyhnutné a čo ma môj Anjel naučil. Bola som slabá, aj keď som bola novorodená, porazil ma hneď. Nikto nemal dôvod na to sa ma báť. Moja hlava vyletela dohora.

Stefan nestál čelom ku mne, ako som si myslela. Bol otočený k Vladimírovi a ruky mal prekrížené na hrudi. Na tvári mal nahnevaný, nesúhlasný výraz, ale bolo vidieť, že premýšľa nad tým, čo mu Vladimír povedal. Ten sa pre zmenu pozeral na mňa ako na niečo pozoruhodné a ja som pochopila čo mal znamenať ten divný tón v jeho hlase. Obdiv a nadšenie.

„A čo s tým chceš urobiť? Chceš ju vziať s nami? Vieš ako ju odtadiaľto dostať?“ V Stefanovom hlase bolo počuť nesúhlas a počas toho ako rozprával, veľmi výrazne gestikuloval rukami.

Už som to nemohla vydržať, moja zvedavosť bola až neúnosná. Nikdy som nebola rada, keď sa o mne dvaja ľudia rozprávali akoby som tam nebola. Keď som bola malá a počula som, že sa rodičia o mne rozprávajú, nikdy to nebolo v dobrom. Musela som počúvať, aby som vedela, na čo sa mám pripraviť. Tento zvyk mi zostal aj keď sa zo mňa stalo to, čo som.

„O čom to rozprávate?“ vyhŕkla som skôr, než som si to stihla premyslieť. Preskakovala som pohľadom z jedného na druhého a čakala som, ktorý z nich mi odpovie.

Nakoniec to bol Vladimír, kto mi odpovedal. Otočil sa späť ku mne, dal sa do podrepu a tak bol vo výške mojich očí a hlboko sa mi do nich zahľadel. Stefan za jeho chrtom prevrátil oči a otočil sa nám chrtom. Prešiel až ku dverám cely a zdalo sa, že nám už nevenuje ani štipku pozornosti. Ja som bola opäť zmätená, nevedela som, čo sa to tu teraz deje. Ani si len nepamätám, kedy naposledy som za pár minút zažila toľko zmätku.

Nerozumela som im. Čím ďalej, tým viac som bola presvedčená, že toto celé, celý tento deň, je len sen. Akoby aj toto mohla byť skutočnosť? Akoby toto všetko, čo sa teraz okolo mňa deje, mohlo byť reálne? Po tom všetkom, čo som si tu pretrpela, ako by sa to mohlo naozaj diať?

Trvalo mi veľmi dlho, aby som si zvykla na túto temnú dieru, aby som zabudla na myšlienku oslobodenia, na pocit slobody a voľnosti. Vedela som, že odtiaľto je len jedna cesta a tá smeruje rovno do Arovej gardy, do hlbšieho kruhu môjho osobného pekla.

Lenže ja nemôžem snívať. Toľko som si želala, aby som toho bola schopná, aby som mohla snívať a mohla tak toto miesto aspoň v snoch opustiť a utiecť na lepšie, krajšie miesto bez bolesti, strachu, vyhrážok  a všetkého zla z tohto miesta. No ani to som nemohla, ani to mi nebolo dopriate. Pomiatnuť som sa mohla, ale o vidinách som pochybovala. Halucinácie z nedostatku krvi tiež neprichádzali do úvah. Moja upíria myseľ bola a je vždy čistá, ohromná, stále v pohotovosti a bez všakovakých poškodení. Jediný čas, keď naša myseľ ignoruje niektoré veci, nastáva v čase, keď je zastretá smädom. Jediné, čo v tej danej chvíli vnímame jasne, je náš smäd a to, čo ho vyvolalo. Všetko ide bokom, no stále je naša myseľ veľmi aktívna a stačí malý podnet, znak blížiaceho sa nebezpečenstva. Stačí to na to, aby sme sa zbavili toho oparu a vnímame znovu všetko.

Ja som však na vyrovnanie sa s pocitom smädu mala, s tou pálčivou bolesťou, ktorá mi zviera hrdlo roky, celé desaťročia. Z tohto miesta nebolo žiadneho úniku. Či už fyzicky alebo psychicky. Nebola tu žiadna šanca na útek... žiadna. Toto ale musela byť skutočnosť, nebola iná možnosť.

„Myslím, že viem, ako ťa odtiaľto môžeme dostať. Musíš mi však veľmi pozorne a pravdivo odpovedať na pár otázok, áno?“ Jeho hlas bol jemný ako zamat. Veľmi príjemný a tichý s jemne nástojčivým podtónom. Hovoril tak ticho, akoby to malo patriť len mne, akoby mi to šepkal do ucha, ako naše tajomstvo. Jeho hlas bol upokojujúci, akoby ma chcel upokojiť, presne tak, akoby sa rozprával s malým dievčatkom.

Jeho oči sa zase vpíjali do tých mojich. Boli také hlboké a plné miest na preskúmanie. Dávali mi pocit, že by som sa do nich mohla pozerať aj po zvyšok svojej mizernej existencie a nikdy by mi neprišli všedné. Zhypnotizovaná jeho pohľadom som ako omámená prikývla.

„Dobre,“ šepol a položil mi ruky na ramená. Jeho pery sa zvlnili do jemného úsmevu, ktorý vzápätí nahradila neprístupná kamenná maska. Sama som bola prekvapená z toho, že som pred jeho dotykom neuhla a ani som jeho ruky nestriasla. Neviem, či si toho bol vedomý aj on a čo si o tom myslel. Nedal na sebe znať akúkoľvek známku toho, že to badal.

„Keď ti položím otázku, najprv sa pozri do svojho vnútra. Podrobne preskúmaj svoje pocity a až potom mi odpovedz, áno?“ Jeho hlas sa zmenil na hlboký, no stále bol jemný a tichý, skoro hypnotizujúci. Stále na mňa uprene hľadel. Na chvíľu sa odmlčal a až potom položil svoju otázku.

„Čo cítiš k tomuto miestu?“

Chcela som na neho odpoveď okamžite vyhŕknuť, no v okamihu som sa zarazila. Poslúchla som jeho pokyny a presne tak, ako mi povedal, som sa pozrela hlboko do seba. Skúmala som svoje pocity, jeden po druhom. Všetky pocity, ktoré mali niečo spoločné s týmto miestom. Od samého počiatku až po súčasnosť a že ich ale bolo veľa, veľmi veľa. Na niektoré som zabudla, no moja nekonečná upíria myseľ mi ich v okamihu všetky pripomenula. Nikam som sa však neponáhľala.

Snažila som sa ako som len mohla, aby som nenechala svoje pocity ovplyvniť spomienkami, no nešlo to. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som oddeliť všetko to, čo tu na mne vykonali, všetky spomienky na toto miesto, na všetky činy od toho, čo som cítila. Všetky činy, ktorými som si kvôli tomuto miestu musela prejsť, všetko, čoho som sa musela vzdať. Nešlo to. Snažila som sa ako to len šlo, no nedokázala som sa na toto miesto pozerať bez toho, aby som videla všetko to zlo, ktoré tu bolo. Mohla som ho vidieť na každom kúsku tohto hradu. Mohla som ho cítiť z každej steny, podlahy. Mohla som ho počuť v každom malinkom zvuku.

Cítila som odpor, silný odpor. Nenávisť, zlosť, hnev k tomuto pekelnému miestu a všetkým zatrateným bytostiam v ňom. Cítila som odpor aj samej  sebe.

No bola tu však len jedna vec. Jediná strana, ktorá nebola ani tmavá, ale ani svetlá, no skôr svetle šedá. Bol to Demetri.

Nevedela som, aká je pravda a to bola tá temnota, celé toto miesto, to, kde sme sa stretli, vrhalo na celé jeho dobro, na všetko, čo pre mňa kedy vykonal, zlé svetlo. Zo všetkého mi tu bolo zle, aj zo seba samej, ale on... On nepatril k tomuto miestu, nebol ako oni.

„Nenávidím toto miesto, z duše ho nenávidím. Cítim tu k tomu len odpor, hnus a nič iné,“ vyhŕkla som na neho a z hlasu mi odkvapkával jed. Na každé slovo som dala patričný dôraz. Pozerala som mu priamo do očí a všetok svoj hnev a odpor, čo som cítila a nedokázala som ho vypovedať slovami, som mu ukazovala v očiach.

On sa ale zase usmial tým svojím krásnym, upokojujúcim úsmevom. Po celú dobu neprerušil náš očný kontakt ani na moment a ja som vnímala iba jeho a jeho oči. Všetko ostatné v miestnosti išlo mimo mňa. Mohli by sme stáť aj v strede tornáda a ja by som to v túto chvíľu ani v najmenšom nezaznamenala. Jeho ruka sa priblížila k mojej tvári a palcom ma jemnulinko pohladil po líci a potom prešiel aj po pere.

„Dobre, len pokoj. Teraz ti položím ďalšiu otázku, áno?“ Pozeral mi do očí a ja som z nich vyčítala, že čaká na môj súhlas a až potom vysloví ďalšiu otázku.

Veľmi jemne som prikývla. Viacej som toho v tejto chvíli nebola schopná. Jeho ruka bola stále na mojej tvári. Stále mi jemne prechádzal palcom po líci, kútiku úst a po perách. S prekvapením som zistila, že mi to ani v najmenšom neprekáža. Veľmi intenzívne som vnímala jeho dotyk, no necítila som k nemu odpor, necítila som potrebu sa brániť. Zažila som, ako sa ma takto dotkli už dvaja muži a pri každom to bolo iné. Jedného dotyky sa mi hnusili a po dotykoch toho druhého som ešte stále túžila. Necítila som potrebu brániť sa pred Vladimírovým dotykom, no necítila som z neho ani to, čo som cítila pri Demetriho dotyku. Bolo to v poriadku, no nebolo to ono. Neboli to tie elektrické výboje, ktoré som cítila aj pri každom, jemnejšom, Demetriho dotyku. Keď sa on dotkol mojich pier, ľahko mi brneli. Z pier mi do celého tela vyšľahli plamene a naplnili celé moje telo od hlavy až po špičky prstov na nohách. Tie plamene spaľovali všetko zlé v mojom tele, no len na ten jeden okamih. Keď boli preč, všetko si zase našlo cestu späť na svoje miesto a trýznilo ma ďalej. Bol to ten najkrajší pocit, aký som kedy zažila a viem, že si ho budem pamätať až do súdneho dňa.

Pri spomienke na Demetriho pery pritisnuté na mojich som pocítila v srdci bodnutie smútku. Zrazu som zacítila strašný chlad, ktorý vychádzal z môjho srdca a prúdil do celého tela. Pritiahla som si plášť bližšie k telu. Vedela som, že pach toho, kto ho nosil predo mnou, už je dávno preč a nahradil ho môj vlastný pach. Chcela som si priložiť ruku k ústam a bruškami prstov si prejsť po pere, aby som si pripomenúť ten tlak, no nemohla som. Nie pred nimi.

„Predstav si, že opúšťaš toto miesto. Slobodná a v bezpečí pred všetkými jeho nástrahami. Pozri sa do svojho vnútra a úprimne mi odpovedz, čo cítiš.“ Vladimírove slová ma vrátili naspäť do prítomnosti. Spomienky na Demetriho som zatlačila naspäť do kúta mysle a okolo nich postavila veľký elektrický plot.

„Vieš si to predstaviť? Dokážeš si predstaviť, že odtiaľto odídeš? Neodpovedaj hneď! Zamysli sa nad tým, popremýšľaj.“

Chcela som odpovedať hneď, no jeho posledné slová mi v tom zabránili. Donútili ma naozaj sa nad tým zamyslieť a všetko poriadne premyslieť.  Predstaviť si to. Myslela som, že je to jednoduchá otázka, že v tom mám jasno a nemusím o tom ani v najmenšom premýšľať. Zrazu som si tým nebola taká istá.

Nikdy som si túto možnosť nepripúšťala, nebrala som ju ako veľmi reálnu. Teraz, keď tu bola hmatateľná šanca, že sa dostanem z tohto väzenia, som si zrazu nebola istá ničím. Dokonca som si ani nedokázala predstaviť niečo také. Toto miesto sa pre mňa stalo každodennou realitou a všetko ostatné len hlúpym snom, ktorý som si nesmela pripúšťať. Toto bol môj svet a nič iné pre mňa neexistovalo. Nesmelo to pre mňa existovať, z tej nádeje by som sa zbláznila ešte oveľa skôr. To, že som si zachovala zdravý rozum a vzdala sa všetkých nádejí, ma vlastne zachránilo.

No ale musela som to skúsiť aspoň raz. Teraz. Musím to skúsiť. Musím prijať to, čo som toľké roky potlačovala, až som to nakoniec vypustila z hlavy a prestala sa pre to trápiť. Musím to urobiť kvôli nemu, môjmu anjelovi strážnemu.

Zavrela som oči. Pátrala som v spomienkach, až kým som nenašla to, čo som hľadala. Predstavila som si všetko tak, ako to bolo ešte predtým, než ma zavreli sem. Predstavila som si tých pár šťastných rokov po boku môjho anjela. Všetko to šťastie, tú slobodu, všetku tú lásku, ktorú som k nemu cítila a ktorú mi opätoval. Bol moja rodina, moje všetko. Nikdy som ho nemala opustiť, nikdy som nemala spraviť tú chybu. Po tak strašne dlhom čase som si v hlave vybavila jeho usmiatu tvár. Predstavila som si každý jeden detail jeho tváre. Jeho oči, jeho ústa, jeho nos, lícne kosti. Všetko. Bola to tá najkrajšia tvár, akú som kedy videla. Predstavila som si, aký to bol pocit, keď ma držal v náručí, keď ma každú noc bozkával na čelo a sedel pri mne až kým som nespala. Keď som potom ráno otvorila oči a on tam stále bol, vedela som, že on je môj domov. Len pri ňom je moje miesto a pri nikom inom. Je to môj brat, otec, učiteľ. Je to môj celý svet.

Nikdy v živote si neodpustím to, že som ho opustila. Človek nikdy nevie, čo má, pokiaľ o to nepríde. No teraz som si presne vedela predstaviť to, čo odo mňa chcel Vladimír. Vedela som si predstaviť, ako vychádzam z tej brány, cez ktorú ma pred toľkými rokmi prevliekli. Vedela som si predstaviť, ako odchádzam s týmto mestom za chrbtom a ani raz sa neobzriem. Vedela som si to do detailov predstaviť. Vedela som si predstaviť vietor v mojich vlasoch, vedela som si predstaviť slnko na mojej bledej koži, trávu pod mojimi nohami. Bolo to také reálne, že keď som znovu otvorila oči, bol to pre mňa šok. Ako keby ma hodili do studenej vody. S hrôzou som zistila, že všetko bola len predstava.

Pozrela som do očí Vladimírovi a prikývla som. Nič iné, len som prikývla. Nemala som silu hovoriť a ani som nevedela, čo by som mu mala povedať. Zadívala som sa mu uprene do očí s tvrdím pohľadom. Ani on nič nepovedal, ale prikývol. Vedela som, že pochopil. Usmial sa a znovu ma pohladil po líci, no tento raz celou dlaňou. Zrazu mi to bolo nepríjemné. Keď som si ešte len pred chvíľou predstavovala dotyky môjho anjela, tie Vladimírove mi teraz pripadali úplne cudzie a zlé.

Vstal. Zdvihla som na neho pohľad so spýtavým pohľadom. Chcela som vedieť, čo bude ďalej, chcela som vedieť, či už bolo dosť otázok. No odpovedí sa mi nedostalo. Vtom do miestnosti vošiel Stefan. Úplne som na neho zabudla. Zastal na prahu a pozrel na Vladimíra, ktorý sa otočil smerom k nemu. Nevidela som mu do tváre, no videla som, ako Stefan prikývol. Nato sa otočil Vladimír naspäť ku mne. Vystrel ku mne ruky a ja som sa ho s nedôverou chytila. Potiahol a vyšvihol ma nahor k sebe. Pozrel mi do očí a vážnym hlasom na mňa prehovoril.

„Predstav si to. Veľmi uprene na to mysli. Predstav si, ako zdvíhaš nohu a robíš krok. Predstav si to do každého detailu a potom to urob.“ Nerozumela som mu. Čo mám urobiť? A čo tá vec, s ktorou ma tu uväznili? To predsa nejde! Nemôžem len tak urobiť krok, nemôžem sa ani len pohnúť z miesta.

Vrhla som na neho nechápavý a zmätený pohľad. Sklonil sa ku mne a pošepol mi niečo do ucha: „Predstav si to. Je to len v tvojej hlave, všetko je len v tvojej hlave. Skús to!“

Zavrela som oči a urobila čo mi povedal.

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 7. kapitola:

 1
12.04.2014 [17:39]

LiviaCullenDievčatá, veľmi vám dakujem za prekrásne komentáre. Vážne ma to neskutočne potešilo. "MOC" vám dakujem :)

čo sa tíka budúcej kapitoly: no neviem neviem ... nič ako neslubujem ale budem sa snažiť aby som vám tu do pondelka dala dalšiu časť ... budem sa musieť znovu dostať do písanie v časovom prese a toto bude len dobre... ale samozrejme neručim za kvalitu ...

12.04.2014 [9:32]

JessyJa mám takú neuveriteľnú slabosť na túto poviedku, až je to nenormálne. Emoticon Milu obdivujem každou kapitolou viacej a viacej, pretože mňa by na jej mieste už trafil šľak. Jej myšlienkové pochody sú však totálne fantastické, dokážeš sa im venovať tak dopodrobna, že vždy len s vyvalenými kukadlami čumím na obrazovku. Už som ti spomínala, ako milujem pocitovky, takže ja som tu doma. Emoticon Emoticon
Prosím, prosím, prosím, ďalšiu kapitolu! Prinajlepšom už dnes. Dobre, nabudúci týždeň. Nešlo by to? Emoticon
Neurobíš to pre mňa? Emoticon Emoticon Emoticon Budem poslušná, sľubujem. Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 12.04.2014 [9:16]

Pro min, že komementář píšu až teď, ale u ostatních kapitol jsem to nestíhala. Jsem zvědavá na další. Jen tak mimochodem, kdy asi bude?
PS. Je to krásná kapitola a budu se snažit okomentovat i další kapitoly.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
S pozdravem Alice Mary Brandon. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!