Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 2. kapitola

17.07.2013 (14:15) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1259×

2. kapitola

Poznáte ten pocit, keď vás niekto zradí? Keď máte pocit, že vám niekto vrazil dlhý, ostrý a rozžeravený nôž do vášho nechráneného chrbta? Keď prezradí vaše najtajnejšie tajomstvo a ešte k tomu vášmu najväčšiemu nepriateľovi, niekomu, kto sa snaží vás získať na svoju stranu a dáva vás nehorázne mučiť? Tak presne tento pocit som práve zažívala.

Stála som pripútaná ku stene v jednej z ciel Voltterského hradu. Pozerala som sa na upíra, ktorého som doteraz považovala za jediného priateľa v tomto mojom osobnom pekle na zemi. Ale zrazu som cítila len podozrenie, bolesť a znechutenie. Podozrenie zo zrady a znechutenie z toho, čo spravil. Ja by som nikdy nebola schopná niečoho takého.

Celý čas som mu verila a povedala som mu všetky svoje tajomstvá. Porozprávala som mu môj príbeh. Prezradila som mu všetko o mojom anjelovi strážnom, o mojom staršom bratovi a záchrancovi. Verila som mu! A teraz všetko pokazilo to strašné tušenie.

„Asi by ma roztrhol alebo pripevnil na stenu do vedľajšej cely,“ slabo sa zasmial svojmu vtipu. Ja som na neho stále len pozerala a snažila sa zahnať ten pocit zrady. Nechcela som, aby na mne bolo niečo badať a tak som sa premáhala ako to len šlo. Mala som však pocit, že sa mi to moc nepodarilo.

„Demetri, kedy sa ťa Aro naposledy dotkol?“ nevydržala som to, musela som sa ho na to spýtať. Doslova som tu otázku vypľula ako by to bola nadávka, alebo niečo nechutné.

Zatváril sa prekvapene. Nehľadel už na mňa, ale pohľadom prechádzal po miestnosti, akoby hľadal dáku rýchlu presvedčivú odpoveď, ktorou by ma presvedčil o tom, že rozhodne nemám pravdu. Nech by mi už povedal čokoľvek, už som mu nemohla veriť. Nedokázala by som to.

„Vieš, že ja ani neviem. Veľmi dlho nie. Prečo sa pýtaš?“ začal sa vykrúcať. Pozrela som na neho. Vyzeral, že keby sa mohol potiť, tak sa potí ako kôň. Musím sa ho opýtať priamo.

„Demetri, povedz mi pravdu. Chcem, aby si mi ju povedal, urobíš to pre priateľku? Poslal ťa Aro, aby si sa so mnou spriatelil?“ Nešlo to inak. Celé moje detstvo ma môj brat učil k tomu, aby som bola úprimná a nenechávala si nič okrem tajomstiev pre seba.  Pamätám si všetky jeho pravidlá. Všade, kde sme boli, na všetkých miestach, ktorým som hovorila domov, sme neklamali, ale ani sme nič pred sebou netajili. Nikdy som nikomu neklamala a ani som s tým nehodlala začínať.

„Mila... ja...“ začal koktať. Viac už ani nemusel urobiť. Svojím darom som sa zahalila celá. Nechcem, aby videl, ako ma to ranilo. Bol to môj najlepší priateľ tu. Bol, už viac nie je. Ale za jednu vec mu musím poďakovať. Toto bude úžasná príležitosť konečne sa naučiť, že na tomto mieste sa nemá nikomu veriť.

„Ďakujem, Demetri. Konečne som sa presvedčila, že tu nemôžem veriť nikomu. A teraz zmizni, hneď!“ To boli moje posledná slová, ktoré som hodlala adresovať jemu.

Postavil sa a pozeral sa na miesto, kde ešte pred chvíľou mohol vidieť moje oči. Jeho pohľad som mu opätovala. Pohľad plný nenávisti a zrady. Ten jeho bol zase plný smútku a ľútosti.

„Mila, ja nie som to, čo si o mne myslíš, ja nie som žiaden zradca. Ak, tak práve teraz zrádzam Ara a všetkých, ktorí mi sú už pekne dlho rodina. Teba som nikdy v živote nezradil a ani to nemám v pláne. Je mi ľúto, že si to mne myslíš. Ale rešpektujem tvoje želanie. Dúfam, že ak nabudúce prídem, budeš iného názoru.“ Venoval posledný pohľad miestu, kde sa podľa neho nachádzali moje oči, zdvihol sa a opustil moju celu. Spolu s ním odišiel aj niekto, kto mi pomáhal prežiť ten strašne dlhý čas tu dole.

„Aj ja dúfam,“ povedala som, keď som počula, že dvere hore nad schodmi sa zabuchli a v zámke zašramotal kľúč.

****

Sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace.

Čas plynul a ja som sa už ani neobťažovala počítať koľko času ubehlo. Koľko dní ubehlo od vtedy, ako Demetri opustil moju celu. Mala som pocit, že neubehli týždne, ale roky, že neubehli mesiace, ale desaťročia, že neubehli roky, ale storočia. A bolo mi to úplne jedno, nebolo už nič, na čo by som sa mala tešiť. Absolútne nič. Mala som len túto celu, svoj smäd a nekonečne veľa času na to, aby som prepadala do ešte väčšej samoty a bláznovstva. Smäd po krvi mi občas zatemnil rozum a bolo ťažšie a ťažšie vyčistiť si myseľ od tých strašných myšlienok na smäd.

Bolo mi jasné, že odtiaľto sa už nikdy nedostanem. Nikdy neopustím túto smradľavú celu a nikdy už neuvidím svojho anjela. Akoby som aj mohla, anjeli sú predsa v nebi a toto je peklo, tu nemá anjel čo robiť. Nikdy už nebudem v náruči môjho záchrancu.

Za celý ten čas som premýšľala a spomínala. Jedine to ma držalo pri zdravom rozume. Moje spomienky. To jediné, čo mi zostalo a čo ma nemôže opustiť. Rozum a ostatné bytosti ma opustiť môžu, ale spomienky nie. Problém bol ten, že ľudské spomienky vyblednú a tomu zabrániť nemôžem.  Tých upírich, a hlavne tých príjemných, nebolo až tak veľa ako tých vyblednutých ľudských.

Premýšľala som o tom, či som nekonala unáhlene, keď som poslala Demetriho preč. Predsa len bol jediný, kto mi spríjemňoval moju samotu a tlmil môj smäd. Bavili ma jeho historky. Bolo to príjemné. Demetri bol... bol to malý chlapec, ktorý bol nútený rýchlo dospieť a následne premenený. Neviem či vôbec niekedy dospel. Ale to som na ňom mala rada, to som na ňom milovala. A teraz bol preč...

***

Dvere na vrchu schodiska do podzemia hradu sa so škripotom otvorili a následne zatvorili. Na schodoch bolo počuť kroky smerujúce dole. Tentoraz som si bola istá, kto to je, už len podľa zvuku jeho chôdze a istoty, ktorá z toho bola počuť. Neboli to nesmelé, rýchle kroky akoby sa dotyčný bál, že to niekto začuje a zároveň sa ponáhľal, aby bol čo najskôr pod schodmi. No neboli to ani hlučné, sebaisté a príliš unáhlené kroky. Tieto boli pomalé, ale sebaisté. To mohla byť len jedna osoba z tých troch, ktoré ma chodili navštevovať. Jeden z troch majiteľov tohto „prenádherného“  hradu.

Zvuky krokov sa už ozývali  z pod schodov. Na chvíľu stíchli a potom sa znovu rozozneli. Blížil sa k mojej cele. Už len niekoľko málo krokov. Neobťažovala som sa zahaľovať svojím darom, nech len pekne vidí, čo mi jeho poskok robí, nech vidí ako vyzerám. Nemám sa za čo hanbiť. Jediná príprava, ktorú som podstúpila, bola psychická. Vedela som si veľmi presne predstaviť, čo ma bude v nasledujúcich hodinách čakať a preto som sa snažila už teraz si vymenovať všetko zlé, čo sa mi stalo, odkedy som toho hnusného, odporného chlapa stretla.

Zjavil sa vo dverách. Neznášala som ten jeho hnusný ksicht a ten jeho nechutný pohľad, ktorým ma vždy znechutí, keď si ma očami prezrie od hlavy po päty. To by nebolo to najhoršie, keby sa počas tej prehliadky nezastavil na miestach, ktoré sú veľmi intímne a neupieral tam pohľad aj počas nášho rozhovoru. Rozhovor vlastne znamená rozprávanie dvoch alebo viacerých osôb, on však viedol iba siahodlhý monológ bez mojej účasti, možno len keď som mu vynadala. Vošiel dnu.

„Dobrý večer, Mila,“ pozdravil s tým svojím nechutným povýšeneckým tónom. Bože, ako ja len nenávidím toho chlapa. Keby to šlo, opľula by som ho žlčou, ale to by som ju najprv musela mať a jed na neho nemá cenu míňať. On ho má v tele dosť. Na pre neho zdvorilý pozdrav som mu neodpovedala. Venovala som mu len priamy pohľad do očí a snažila som sa, aby z neho vycítil všetok môj odpor, hnev a nenávisť, ktorú voči nemu chovám. Dúham, aj keď viem, že márne, že ho to odradí.

„Tak ako sa dnes máte? Dúfam, že dnes zase nebudem hovoriť len ja, vieš o tom, že je to neslušné?“ pokračoval ďalej bez toho, aby dal čo len jediný naznak toho, že si všimol môj pohľad, ako by sa nič nestalo. Bože, ja ho nenávidím. Stále som však len mlčala a hľadela mu do očí. On márne čakal či náhodou neprehovorím.

„Tak to budem zase hovoriť len ja. Veď mne to nevadí. Ty budeš môcť potichu premýšľať o tom, čo ti tu navrhujem.“ Odmlčal sa, ale len nakrátko. On proste nevie na dlho nechať hubu zavretú. Za malý moment zase vypúšťal z úst to svinstvo. „Mila, si neskutočne nadaná. Tvoj dar je neskutočne krásny, vzácny, ale aj užitočný. Bol by som strašne rád, keby si rozšírila naše rady. Bola by si veľký prínos pre našu gardu. Mila, viem, že nemáš v láske tento hrad a ani jeho obyvateľov a úplne ťa chápem, ale musíš ma pochopiť, toto je tvoja jediná možnosť ako sa odtiaľto dostať. Ak prijmeš môj návrh, tak sa odtiaľto môžeš ľahko dostať, nikoho tu nedržím nasilu. Ak aj po sto rokoch budeš stále chcieť odísť, nikto ťa nebude držať. Budeš slobodná.“ Skončil svoj siahodlhý monológ a s nechutným falošným úsmevom sa mi pozrel do očí. Počas toho, ako rozprával, sa prechádzal hore dole po mojej cele s rukami za chrbtom, ale keď skončil, postavil sa medzi dvere a oprel sa o zárubňu, ruky si prekrížil na prsiach. S povýšeneckým pohľadom mi hľadel do očí. Po celý čas ako rozprával sa na mňa ani nepozrel, čo bolo ale veľmi divné. Teraz sa mi pozeral priamo do očí a ani raz neuhol, ja som mu ten pohľad vracala s riadnou dávkou nechuťte a odporu. Bolo mi z neho na vracanie, z jeho ksichtu a tých rečí, čo tu sypal. Mala som chuť mu tu povedať všetko, čo si o ňom myslím. A prečo by som mu to aj nepovedala, je mi z toho už zle, ako to stále držím v sebe, musím mu to už povedať.

„Je mi z teba zle! Keby som mohla, tak ťa ovraciam. Už nemôžem počúvať tie tvoje reči aj keď viem, že to všetko je len jedno nechutné klamstvo. Je mi zle z toho, ako sa ma tu snažíš presvedčovať. Odopieraš mi krv a nechávaš ma hladovať, posielaš za mnou toho svoj nechutného vojaka, aby ma mučil a znásilňoval a vďaka tej tvojej dlhonohej blondíne sa tomu neviem ani ubrániť, neviem sa ani pohnúť!“ to už som po ňom kričala. Všetko, čo som po celý ten čas držala v sebe, sa rinulo von a bolo to ako neriadená strela. On tam len stále stál, opieral sa o dvere a s každým mojím slovom sa jeho nechutný úsmev viac a viac rozširoval. „To nespomínam tú malú odpornú sadistku, ktorá si to po každej tvojej „návšteve“ nakráča sem a mučí ma svojím darom. A navyše tu musím byť pripútaná k stene ako dáky otrok v stredoveku a ešte k tomu nahá! Všetko oblečenie, čo som mala, mi ten hajzel roztrhal. A z tých tvojich pohľadov, ako si ma celú prezeráš, mi je zle. Si nechutný, odporný chuj a hnusíš sa mi.  Ale poviem ti jedno, ja sa k tej tvoje zasratej garde nikdy nepridám, rozumieš ma, nikdy!“ Nakoniec som už rozprávala normálnym hlasom a na posledné slovo som dala dôraz. On tam len tak stál, s úsmevom na perách. Ten úsmev vo mne však vyvolal pocit zadosťučinenia, pretože ten úsmev bol strašne umelý a ten hnev v jeho očiach bol ako balzam  pre moje nervy. Nedokázala som tomu zabrániť, ale aj po mojej tvári sa roztiahol úsmev, ale na rozdiel od neho bol pravý. Bola to reakcia na ten hnev v jeho očiach. Môj hnev nahradila radosť. Ten výraz bol moje víťazstvo. Keď som sa aj ja začala usmievať, jeho úsmev pohasol a zostal mu na tvári len úškľabok.

Odlepil sa od dverí a prešiel ku mne. Prešiel až tak blízko ku mne, že naše tváre boli od seba len na dĺžku dlane. Z ničoho nič ma chytil za bradu a posunul si moju tvár ešte bližšie. Naše nosy sa takmer dotýkali. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Začala som sa ho báť, nevedela som, čo od neho môžem čakať a či mi dáko neublíži. V mysli sa mi vynoril Demetriho hlas, keď mi rozprával jeden príbeh o Arovi. Bola to len jedna veta.

Raz ho jeden obvinený upír veľmi nahneval, začal mu trhať jeden prst za druhým a keď prsty došli, prešiel na všetky ostatné odstávajúce časti na tele: uši, nos, vlasy, zuby, palce na nohách...

Perami sa priblížil k môjmu uchu. Mala som strašný strach.

„Ako chceš, Mila. Nazývaj si ma ako chceš, mne je to vlastne úplne jedno. Doteraz som tie Demetriho návštevy trpel a prehliadal som ich, ale odteraz spoznáš, čo je to skutočné týranie a samota. A ešte jedno ti poviem, ak sa nepridáš do mojej gardy, nikdy sa odtiaľto nedostaneš. Ak by si sa aj rozhodla môj návrh prijať, aj tak sa z tohto hradu nedostaneš. Si pre mňa veľmi cenná na to, aby som ťa nechal ísť, ponúkam ti teda len spríjemnenie tohto väzenia.“

Odtiahol sa odo mňa a pozrel mi do očí. Nevedela som, čo tam vidí, ale očividne ho to uspokojilo. Otočil sa o odišiel. Tesne pred tým, ako zavrel dvere, mi cez rameno povedal: „Felixa som za tebou nikdy neposlal. Prišiel sám a bez môjho vedomia. Za to ho potrestám.“ A odišiel.

Tak, úspešne ste dočítali druhú kapitolu mojej novej poviedky. Ďakujem za komentáre pri predchádzajúcej kapitole, a prosím vás, aby ste sa dole v komentároch vyjadrili, čo si o tejto poviedke myslíte.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 2. kapitola: