Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 3. kapitola

Uväznená - 3. kapitolaMila má návštevu, nie práve príjemnú. Vekové omedzenie je len pre pokoj mojej duše. Táto kapitola bola pre mňa veľmi ťažká, tak majte trochu ohľadu. Príjemné čítanie. LiviaCullen

3. kapitola

 

„Felixa som za tebou nikdy neposlal. Prišiel sám a bez môjho vedomia. Za to ho potrestám.“

Tieto slová sa mi v hlave opakovali stále dokola a dokola odkedy sa zavreli dvere na mojej cele. Nemohla som im uveriť, boli také... nemožné? Nevedela som na to nájsť vhodnejšie slová, možno ani neexistovali. Nikdy, ani v tom najdivokejšom a najbláznivejšom sne, by som nepredpokladala, že by mohol z úst vypustiť tieto slová a myslieť to naozaj vážne. Je to vôbec možné, aby som sa v ňom mýlila? Ak som sa mýlila v tom, čo ak je aj všetko ostatné, čo som si o ňom myslela, len môj výmysel? Čo ak ani tá blonďavá, krpatá, sadistická potvora nebola poverená tým, aby ma sem chodila mučiť a robí to len z vlastnej vôle, presne tak ako Felix? Je to možné? Je možné, aby som sa v ňom až tak veľmi zmýlila?

Čo to vlastne hovoril o Demetrim? Čo myslel tým, že jeho návštevy trpel? On o nich vedel? Ako je to možné? Žeby Aro, vládca volterrského hradu, nebol taký krutý hajzel ako si o ňom všetci mysleli? Žeby aj on mal v tej hrudi srdce - pozostatok z ľudských čias - namiesto čiernej diery?

Myšlienky na to, že by Aro bol aspoň trošku milosrdný, ma prešli hneď, ako som si uvedomila, kde som, ako dlho tu som a čo tu so mnou robia. Aj keď je možné, že nie za všetkým, čo sa mi tu stalo, je on a jeho rozkazy, bol to on, kto ma tu dal uväzniť. Nie, Aro v sebe nemôže mať ani štipku milosrdenstva, on sa s tým slovom ani nikdy nestretol, ani len nevie, čo znamená. Stále mi je z neho navracanie, len čo si na neho spomeniem, a to som upír.

A ktovie či toto neurobil, nepovedal schválne, len aby som si pomyslela, že v skutočnosti je ten dobrý, ten láskavý, že toto je raj na Zemi, len ja som tá, čo to tu ešte nepochopila, len ja to všetko nevidím. Čo si mám o tom všetkom myslieť? Ako mám vedieť, čo je pravda a čo je predstieranie a lož?

Všetko sa mi v hlave miešalo dokopy a ja som už nevedela ani to, kde sa nachádza sever, tobôž nie, kde je pravda. Mala som v hlave totálny guláš. Miešali sa mi tam spomienky z môjho nešťastného detstva, z môjho krásneho dospievania, z obdobia krátko po premene a spomienky z tejto cely. Niektoré spomienky boli tmavé a nepriehľadné a pomaly začínali blednúť, a niektoré boli zase svetlé a veľmi dobre uchované. Dokopy z toho vznikla akási koláž obrazov a vnemov mapujúca celý môj doterajší život. Celkovo ma pobavilo a zároveň aj strašne zachmúrilo a nahnevalo, ako všetko vytvára akúsi sínusoidu, zdola hore a potom znova dole. Bohužiaľ, ja už nevidím žiadne stúpanie.

Na vrchole schodiska za dverami vedúcimi sem do podzemia hradu sa ozvali zvuky krokov a následne bolo počuť škripot pántov dverí, potom silné zastonanie kovu, ako niekto silno tresol dverami.

Čakala som, že budem počuť pomalé kroky ľudskej chôdze, ale nie. Väčšina mojich návštev používala ľudské tempo pri schádzaní dolu zo schodov, lebo veľmi dobre vedeli, že ich počujem. Nikto zatiaľ nepoužil svoju prirodzenú rýchlosť, keď išiel za mnou a to len preto, aby predĺžili chvíľu môjho trápenia. Nech to bol ktokoľvek, bola som veľmi zvedavá, čo také bude odo mňa chcieť.

Ani nie za stotinu sekundy stál dole pod schodmi. Na malý moment sa zastavil. Počula som, ako sa pár ráz zhlboka nadýchol akoby sa pokúšal upokojiť, a potom pokračoval v chôdzi, tentoraz však už pokračoval ľudským tempom. Ja som nezaháľala a hneď som skryla svoje nahé telo, zahalila som sa do svojho daru, ale tentoraz som sa zahalila celá. Nenechala som viditeľný ani mikrometer kože.

Bol už len pár krokov od mojej cely.

Dvere mojej cely sa rozleteli. Až teraz som si uvedomila, ako rada by som bola, keby boli zamknuté. S rachotom narazili do steny a nechali tam po sebe malú priehlbinku. To mi bolo však teraz úplne vedľajšie. Pre mňa bolo hlavné to, čo stálo predo mnou vo dverách. To niečo bolo nasratý upír. Nasratý Félix. Z očí mu sršali blesky a bola v nich obrovská zlosť, ale aj bolesť. Nemusela som si ani domýšľať prečo asi. Aro určite dodržal to, čo povedal a potrestal ho. Určite poveril vykonaním trestu Jane. Vedela som si predstaviť, akú bolesť musel zažívať. Záhadou mi však bolo, prečo prišiel až tak neskoro. Aro sa musí venovať niečomu veľmi dôležitému, ak si nevšimol, že Félix zmizol.

Félix sa z dverí ani nepohol. Stál tam a sledoval miesto, kde som sa nachádzala. Nemohol ma vidieť, tým som si bola istá, no Félixovi bolo vždy jedno, či ma vidí alebo nie. Moje telo si zobral aj tak. Najviac som sa na neho hnevala za to, že bol môj prvý. Môj prvý vôbec. Zobral si niečo, čo mu vôbec nepatrilo, čo som nechcela dať nikomu len tak a hlavne nie niekomu, kto to robí len preto, aby ma ponížil. Predstavte si, aké je to poníženie, ak jeden upír znásilní iného. Je to nemysliteľné.

Stiahla som svoj dar, bolo zbytočné zaťažovať si teraz myseľ tým, aby som ho udržala. Dívala som sa mu do očí a presne som vedela, kedy ma zazrel. V jeho očiach sa objavil ešte väčší hnev, ale objavila sa mu tam aj surovosť, krutosť a zlomyseľnosť. Presne som vedela, čo sa bude diať. Prešiel ku mne a chytil ma za bradu. Držal moju hlavu tak, aby som mu neuhla pohľadom, čo som, samozrejme, nemala v pláne. Vedela som, že by som sa mu mohla vytrhnúť, ale ničomu by to nepomohlo, dostala by som iba trest, že som sa mu dovolila vzoprieť.

„Ty jedna malá suka! Ako si dovoľuješ žalovať na mňa?! Myslela si si, že ti to pomôže? Mýlila si sa. Kvôli tomu, čo máš tam dole, znesiem aj mesiac bolesti od Jane. Mňa sa nezbavíš!“ šepkal mi do tváre a mňa ovial jeho dych. Už len z toho jeho pachu sa mi robilo zle. Díval sa mi do očí a z ničoho nič sa mi hladne vrhol na pery. Jednou rukou ma stále držal za bradu a druhou mi začal blúdiť po tele. Za sebou nechával cestičku, akoby mi do kože vypálil cestu kyselinou. Pálilo to a bolo to strašne nepríjemné. Túžila som sa toho zbaviť, ale vedela som, že to budem cítiť až naveky. Jazykom sa stále dobýval do mojich úst a snažil oddeliť moje pery od seba, ale nedarilo sa mu to. Jeho ruka bola na mojom pravom prsníku a stláčala ho. Veľmi bolestivo ho stláčala. Moje telo sa začalo otriasať vzlykmi, no ja som stále stála a nehodlala som mu tentoraz podľahnúť.

Jeho druhá ruky pustila môj prsník a mierila nižšie. Zastavila sa na mojom podbrušku a jeho pery zmizli z tých mojich, odtiahol sa. Jeho tvár bola len pár centimetrov od mojej a díval sa mi uprene do očí. Jeho ruka sa znovu pohla a dotkla sa môjho ženstva a začala ma hladiť. Zalapala som po vzduchu. Na toto čakal. Jeho pery sa prisali znovu na tie moje a jeho jazyk prenikol do mojich úst a začal ich plieniť. Rukou, ktorú mal v mojom lone, sa zastavil a surovo do mňa strčil prst. Aj s jeho jazykom v ústach som vykríkla. Bolo to nečakané. Zasmial sa mi do úst a presunul sa na môj krk. Dráždil ma jazykom na krku a zanechával za sebou mokrú cestičku. Jed na mojej pokožke ma pálil. Zavrela som oči, myslela som na to, ako by som ho mohla zabiť. Predstavovala som si, ako mu trhám jednu končatinu za druhou a pozerám sa do jeho očí a užívam si všetku tú bolesť v jeho očiach, ako mu oddeľujem jeho tupú hlavu od zvyšku tela. Prestavovala som si, ako hádžem jeho zvyšky do plameňov ...Auu!!!

Na krku som pocítila strašnú bolesť a následne veľkú páľavu. Ten bastard ma znova uhrýzol. Prestala som už aj počítať, koľko jaziev mám na tele, koľko stôp po jeho zuboch ma hyzdí. Mám ich všade. Na krku, na ramenách, strašne veľa na hrudníku a čím bližšie k mojím prsiam, tým sa ich počet zvýšil. Ďalšie som mala na stehnách a v okolí môjho ženstva tiež.

Síce to bolelo a strašne pálilo, nepovedal som ani slovo. Keby vedel, že ma to tak strašne bolí, robil by to častejšie. Mlčala som a oči som mal stále zavreté. Úporne som sa modlila, aby bolo konečne po všetkom. Túžila som po tom, že keď otvorím oči, aby som zistila, že všetko bol len zlý sen a ja som stále len nevinný človek. Ležala by som na posteli a vedľa mňa môj ustaraný anjel so strachom v očiach. Ustráchane by sa pýtal, o čom bol môj sen a nedal by mi pokoj, kým by som to všetko zo seba nedostala. Ja by som sa uvelebila na jeho hrudi, on by ma zovrel v náruči a hladil po chrbte a ja by som mu povedala o tomto strašnom sne s pocitom, že to naozaj bola len nočná mora. Celý zvyšok noci by sa odo mňa už nepohol a strážil by môj pokojný spánok tak, aby sa žiaden zlý sen nepokúsil znovu votrieť do môjho podvedomia.

Otvorila som oči, ale nebola som v posteli. Nedívala som sa do tých ustráchaných očí, čo tak milujem. Bola som v tejto hnusnej cele a na tele som mala nalepeného funiaceho, nadržaného upíra, ktorý bol akoby stvorený na to, aby ma mučil a trýznil.

Ruka, ktorá stále zvierala moju bradu a nakláňa hlavu na stranu tak, aby mal lepší prístup k môjmu hrdlu, z ničoho nič zmizla. Sekundu nato som počula zvuk zipsu na jeho nohaviciach a presne som vedela, kvôli čomu dovolil, aby stratil kontrolu nad mojou tvárou. Čakala som však, že to bude pokračovať presne tak ako vždy, ale on ma prekvapil.

Jeho prst, ktorý sa vo mne stále surovo pohyboval, sa zo mňa vysunul a jeho ruka zmizla. Zrazu som zacítila jeho ruky na mojom zápästí a tak som tam zdvihla hlavu. Uvoľňoval mi ruku z okov.

„Neviem, na čo ti to bude. Aj tak sa nemôžem ani pohnúť. Budem mať len voľné ruky a budem sa môcť konečne brániť.“ Neviem, čo to do mňa vošlo a prečo som mu to povedala. Trpko som to oľutovala, keď sa pohyb jeho rúk zastavil, ale stále boli na mojich zápästiach. Pozrel sa mi do tváre.

„Toho sa ja nebojím, ty suka. Veľmi dobre viem, ako to tvoje uväznenie funguje. Mala by si však niečo vedieť,“ šepol mi do tváre sladkým hláskom, z ktorého sa mi zdvíhal žalúdok a jeho ruky zase začali pracovať na oslobodzovaní tých mojich. „Vieš o tom, že Aro má plnú miestnosť vedcov? Asi nie, však. No nie sú tam len tak na okrasu. Za posledných sto rokov sa im podarilo veľmi veľa zaujímavých objavov. Jeden z tých najzaujímavejších máme rovno tu v cele. Vynašli totiž kov, ktorý neroztrhne ani upír, dokonca ani ja. Je do dáka zliatina alebo čo a je to nesmierne vzácne. A aj keď to tak nevyzerá, okovy, ktoré máš oko tvojich rúk, sú presne z takého kovu a,“ siahol si do vrecka a niečo v ňom akoby zacinkalo. Vytiahol to a pred nosom my zakýval putami. Na tvári mu pohrával škodoradostný úškrn. „Tieto putá sú tiež z tej špeci ocele. Potiahol som ich z Arovej pracovne, ale mám taký dojem, že jemu teraz chýbať nebudú. Čo keby sme sa s nimi pohrali my dvaja?“ poslednú vetu mi zašepkal do ucha a ja som sa znechutene odtiahla. To som však nemala robiť. Pred tvárou sa mi mihla šmuha jeho ruky a sekundu nato som cítila bolesť na líci. Dostala som trest. Ak by som mala normálnu výživu a žiadnu hladovku, necítila by som žiadnu bolesť, ale takto to bolelo akoby som bola len človek a on to veľmi dobre vedel. Videl ten záblesk bolesti v mojich očiach a to mu na tvári vykúzlilo nechutný spokojný úškrn.

Ruky sa mi uvoľnili, ale ťažké okovy hneď vystriedali putá. Otočil ma chrbtom k sebe a vykrútil mi ruky za chrbát. Počula som, ako zaprašťali moje kĺby a nasledoval jeho hnusný smiech. Utiahol mi putá až sa mi zarezali do mramorovej kože.

Pustil mi ruky a otočil si ma tvárou k sebe. Ja som za chrbtom napínala ruky a pokúšala sa roztrhnúť putá na dve. Nešlo to. Pokúšala som ako najviac som vedela, ale nič sa nestalo, nepovolili. Nevedela som či to je tým, že som tak vyprahnutá alebo je pravda to, čo povedal Félix. Doteraz som ani len nemyslela, že by niečo také bolo možné.

Félix po celý čas, ako som sa o to pokúšala, pobavene sledoval môj výraz v tvári. Vrhla som na neho výraz plný znechutenia a nenávisti. To mu však na tvári vyčarilo ešte väčší arogantný úškrn. Nazbierala som v ústach jed a s riadnym zadosťučinením som ho opľula. Jeho úškrn sa mu z tváre vytratil a objavil sa na mojej. Natiahol ruku a utrel si tvár. Jeho oči blčali hnevom a mne vtedy došlo, že som to nemala robiť.

Pomaly prešiel ku mne, chytil ma za ramená a začal ma tlačiť k zemi. Aj keď som sa vzpierala ako som len vedela, nebolo mi to nič platné. Bol silnejší než ja.

Prinútil ma kľaknúť si na kolená. Pridržiaval ma za hlavu, aby som sa nepostavila. Jednu ruku mal zakliesnenú v mojich vlasoch a keď som sa len o milimeter pohla, ucítila som bolesť. Druhá jeho ruka znovu putovala k zapínaniu jeho nohavíc, ktoré už ale boli rozopnuté. Siahol dnu a vytiahol svoj nástroj.

Odvrátila som pohľad najviac ako to len šlo. To, čo bolo predo mnou, mi pripadalo odporné. Zrazu som však znovu pocítila jeho ruku a bolesť na mojej tvári.

„Ešte raz sa mi pokúsiš vzdorovať, bude to bolieť ešte viac a nielen teba!“ vyštekol na mňa a ja som na neho zdvihla nechápavý pohľad. Koho iného okrem mňa by to malo bolieť? O kom to rozpráva?

„Ó, tak ty nevieš, o kom to rozprávam? No pozrime sa,“ začal sa nechutne a arogantne chechtať a ja som stále nechápavo na neho pozerala. „Tá tvoja nechápavá tvárička je taká rozkošná. Ja rozprávam o tom tvojom anjelovi.“ Vmietol mi do tváre s povýšeneckým úsmevom.

Ako o ňom vie? Odkiaľ o ňom vie? Nikto nevie, že my dvaja máme niečo spoločné, nikomu som nepovedala ani len jeho opis, nieto jeho meno. Aj v myšlienkach sa jeho menu vyhýbam, len aby sa to niekto nedozvedel a vyhla sa bolesti.

„Tak teraz budeš dobrá a urobíš všetko, čo budem chcieť. Za to, čo som si musel kvôli tebe vytrpieť, si to chcem aj poriadne užiť. To predtým bolo strašné a keď už som za to dostal trest, tak teraz si to vynahradím. Buď poslušná, inak si to neodskáčeš len ty, ale aj ten tvoj miláčik. Jasné?“ chytil ma za bradu a zdvihol mi hlavu tak, aby som sa mu pozrela do očí. Jemne som prikývla. Urobila by som hocičo, len aby sa o mojom spasiteľovi nik nedozvedel. Nedovolím, aby ho niekto potrestal za moje chyby a ani len aby ho spojovali so mnou, s väzenkyňou.

Pustil mi bradu, ale stále ma držal za vlasy. Voľnou rukou chytil svoj nástroj a vopchal mi do úst. Keď som nereagovala, pritiahol ma za vlasy a ja som aj s plnými ústami sykla bolesťou. Začalo som pomaly hýbať ústami. Félix začal hlasno vzdychať. Bolo mi z neho zle, ale neprestala som robiť pohyby ústami. Z úst mu vychádzali nechutné vzlyky a jeho druhá ruka sa ocitla v mojich vlasoch a znehybnil mi ju a zastavil moje pohyby. Namiesto toho začal prirážať. Pohyby sa začali zrýchľovať a ja som tušila, že už to nebude dlho trvať... 

Ako na povel sa pohyby zastavili a moje ústa zaplavilo jeho semeno. Chcela som ho vypľuť, ale nedalo sa, stále som mala v ústach jeho úd. Urobil ešte pár pohybov a nakoniec vyšiel z mojich úst. Nahla som sa nabok, že sa zbavím obsahu svojich úst, ale zabránila mi v tom ruka. Držala ma za čeľusť a ja som nemohla urobiť to, čo som zamýšľala.

„Žiadne také. Pekne krásne to prehltni.“ Uprel na mňa svoj pohľad a pohŕdavo sa uškrnul. Pokrútila som hlavou sprava doľava a snažila som sa vytrhnúť. Bohužiaľ, bola som prislabá a vyprahnutá a jeho zovretie prisilné.

Chvíľu sme ešte zápasili, keď sa spoza jeho chrbta ozval hlas: „Okamžite ju pusti a odstúp od nej!“


 Veľmi sa ospravedlňujem za meškanie kapitoly a za to, že to v poslednej dobe príliš nestíham. Som strašne chorá a mám pocit, že umieram. Ani by ste neverili, aké blbosti som schopná písať, keď mám teplotu a som na liekoch.

Ospravedlňujem sa aj za túto kapitolu. Nie som zvyknutá písať takýto žáner a myslím, že je to vidieť. Môžem vám však povedať, že v dohľadnej dobe neplánujem žiadnu takúto kapitolu.

Ďakujem aj za ten jeden komentár od majka a prosím, aby ste sa posnažili a skúsili mi tu tentoraz zanechať viac komentárov, neskutočne ma tým povzbudzujete.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 3. kapitola:

 1
28.08.2013 [20:33]

JessyDúfam, že mi odpustíš, ak sa v skratke vyjadrím aj tu. Emoticon Napriek tomu, že už vieš, čo si o kapitolke myslím, mám nutkanie sa k tomu vyjadriť znovu, pretože toto je špeci kapča. :D Budem sa síce opakovať a nepoviem ti nič nové, čo by si už odo mňa nevedela, ale nevadí. Emoticon
Vieš, ako som ti túto kapitolu vychválila a myslela som to skutočne vážne. Stále si stojím za názorom, že je táto poviedka podarená a vidieť, že ťa baví. Dokázala si to práve touto kapčou. Viem, aké dokážu byť takéto scénky na písanie občas... obtiažne. Ale pekne si sa s tým popasovala, nezľakla si sa. Felixa by som síce najradšej vykastrovala, je totálne nechutný, zvrátený, chorý, ale ešte sme len v 3. kapitole, čiže všetko sa môže udiať.
Aspoň tomu budem veriť.
Ozaj, ešte by ma zaujímalo, kto je ten záchranca na konci, pretože som sa ti o ňom nejako zabudla v maili zmieniť. Ale ešte to asi nebude ten, na koho čakám, že?
Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!