Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 6. kapitola

25.02.2014 (08:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1827×

6. kapitola

„A žiadne drogy, sex a alkohol,“ spustil Jasper autoritatívne, bojujúc s nutkaním nezasmiať sa, keď zastal autom priamo pred vchodom klubu Lord, v ktorom sa konala Suzannina narodeninová párty. V oboch rukách som nervózne žmolila kabelku a zamračene sa pozerala von z okna. Nenápadnejší sme už veru byť nemohli, k úplnej dokonalosti stačilo prestrieť červený koberec a počkať na hŕstku paparazzov. Avšak moje naliehanie, aby ma vyhodil na začiatku uličky, odkiaľ by som sa pokojne prešla aj pešo, sa s pochopením, bohužiaľ, nestretlo. 

Pretočila som oči. Aby toho nebolo dosť, k Jasperovmu doberaniu sa pridala i Alice a tým plnohodne svojho manžela podporila. 

„Do druhej nech si doma, inak budeš mať zákaz vytiahnuť päty z domu.“

„Čoby do druhej! Do polnoci. Ako Popoluška.“ Jasper sa zvrtol na sedadle a pozrel mi do tváre so zdvihnutým ukazovákom. „Nieže sa budeš vyzúvať a potom si zabudneš črievičku, v dnešnej dobe ti už nikto nezaručí, že sa ti vráti späť.“

„No presne tak! Nezabúdaj, že lodičky, ktoré máš na nohách, nie sú len tak voľajaké a že patria mne. Staraj sa o ne s láskou,“ poznamenala Alice.

„Ha-ha-ha,“ utrúsila som ironicky, „robte si srandu z plastelíny.“  Výborné. Akoby nestačilo, že už beztak som bola neuveriteľne nervózna. Títo dvaja sa vážne našli.

 Sedela som na zadnom sedadle ako päť peňazí a nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa v najbližšej dobe chystala vystúpiť. Pre zmenu sa ku mne otočila Alice a môj výraz bol pravdepodobne natoľko očividný, že jej úsmev okamžite zmizol z tváre.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa tentokrát seriózne. Neubránila som sa hysterickému zachechtaniu, tvár skriviac do natoľko kyslej grimasy akoby som prežúvala štyri citróny naraz.

„Nebuď pipi, prosím ťa. Veď ti tam nikto neodtrhne hlavu,“ pretočila očami.

„Akoby to niekto vôbec dokázal,“ zašomral Jasper, načo ho Alice capla po stehne na znak, aby stíchol.

 „Bude to fajn, veď je to párty. Na tej je vždy sranda a aspoň si trochu vyhodíš z kopýtka.“

„Ja som na oslavy už stará,“ frflala som.

„Pokiaľ sa vládzeš postaviť z postele a pred spánkom ti nevyberáme zuby do pohára, je všetko v najväčšom v poriadku. Koľké šťastie, že sa toho nikdy nedožijeme!“ Teatrálne zopäla ruky akoby sa modlila a pohľad uprela smerom „do nebies“. Potom ho však stočila späť na mňa a musela som uznať, že keby som ju ako neznámu osobu stretla v noci v tmavej uličke, kabelku hádžem na zem a utekám vytrvalejšie než Forrest Gump.

„No tak, Esme, fakt. Nerob drahoty. Veď ťa tam čaká Carlisle.“

V spoločnosti Swanovej. „Kiežby.“

„Plattová, čo sa, sakra, stalo s tvojím odhodlaním?!“

„Asi som ho zabudla u vás na poličke.“

„Radšej sa poriadne pozri, či ho nemáš v kabelke, lebo keď do minúty nevystúpiš z auta, fakt ma nasereš! Odtrepem ťa za Carlisleom aj keby traktory padali.“

Nervózne som si hryzla do pery. Jej sa to ľahko povedalo, keďže nebola v koži jedného z najväčších introvertov na svete. Občas sa to tak nemuselo zdať, ale uvoľniť som sa dokázala iba v spoločnosti svojich najbližších a na verejnosti som toho sama od seba tiež bohviekoľko nevyriekla. Uznala som však skutočnosť, že som v dnešných popoludňajších hodinách okúsila chuť odhodlania, ktoré sa ma držalo aj v momente, keď mi Alice nanášala make-up, zotrvalo aj pri príprave účesu a dokonca sa zúčastnilo aj môjho súkania do šiat a nástupu do auta. Pri prvej odbočke na Hlavnú mi však povedalo hlasné a zrozumiteľné: „ Adios amigo.“

„Po tvojom ‚výpade‘ s Edwardom viem, že si toho schopná,“ zašomrala som viac-menej pre seba.

„Samozrejme.“

Zhlboka som sa nadýchla a chopila sa kľučky, vediac, že nemôžem naveky odkladať neodkladné. Nachádzala som sa na mieste činu, bolo veľmi neskoro na zutekanie. Buď teraz, alebo nikdy.

 „Och, a veľa sa usmievaj, nezabudni, že s úsmevom ide všetko ľahšie,“ pokračovala Alice.

„To určite,“ zašomrala som a konečne sa vysúkala z auta. Dokonca aj ako upírke sa mi na Aliciných lodičkách s pätnásť centimetrovým opätkom ťažko chodilo. Keď som sa ubezpečila, že stojím na zemi pevne, upravila som si šaty - ktoré nakoniec siahali iba pár centimetrov pod zadok - a načiahla sa na sedadlo k darčeku pre Suzanne. (Alice obetovala jednu zo svojich najnovších kabeliek od Prady, ktorú kúpila minulý týždeň a ešte ani raz nevyužila).

Rozlúčila som sa s posádkou auta, snažiac sa ignorovať obdivný piskot neznámeho muža na moje pozadie, ktorý práve prechádzal pár krokov za mnou, a vydala sa smerom do klubu. Muži vedia byť riadne hovädá.  

„A Esme,“ kríkla na mňa Alice. So spýtavým pohľadom som sa na ňu otočila. „Keby niečo, volaj. Obaja budeme na linke. Pac a pusu!“

Než som stihla odpovedať, za piskotu pneumatík, tak, že po ich prítomnosti zostal len hlúčik smradľavého dymu, odfrčali. 

Nepatrne som pokrútila hlavou, s povzdychom sa pousmiala a rozišla sa dovnútra. Bilo sa vo mne toľko protichodných pocitov, že ak ma niekto v tej chvíli z diaľky pozoroval, musel si myslieť, že trpím schizofréniou.

Pred klubom som na chvíľu zastala a ešte raz sa v sklených dverách zadívala na svoj odraz. Vlasy upnuté do drdola, so spustenou ofinou, ktorá  šikovne zakrývala moje vysoké čelo, držali stále rovnako perfektne ako v momente, keď mi ich Alice upravila. Dymové líčenie zvýrazňovalo farbu mojich zlatých očí a pery natreté leskom jemného telového odtieňa celý make-up zjemnili. Musela som uznať, že Alice odviedla skvelú prácu, keď dokázala z niekoho ako som ja vykúzliť pomerne príťažlivú ženu, ktorá sa na mňa v odraze nesmelo pozerala. Chce to úsmev, Esme.      

V klube vládlo prítmie, všade naokolo boli povešané konfety a balóny snáď všetkých farieb a druhov. V pozadí hrala jemná melódia, ktorú mal na starosti nie práve najdôveryhodnejšie vyzerajúci  DJ púšťajúci skladby podľa priania. Predrala som sa pomedzi pár cudzích ľudí až k Suzanne, vrúcne prijímajúcej dary.

„Och, skoro som ťa nespoznala,“ vypískla, keď som sa dostala na rad a poriadne si ma s úsmevom premerala. „Sekne ti to.“

„Vďaka,“ pousmiala som sa s pocitom, že keby sa dalo, moje líca by nabrali farbu prezretých španielskych paradajok. „Ty tiež vyzeráš skvele. Pozerám, že sa ti aj podarilo vybaviť klub.“

„Hej, mám šťastie, že majiteľom je manželov dobrý kamoš, ktorý nám to tu prepožičal. Neviem si predstaviť, že by som mala toľko ľudí napchať do nejakej reštiky. Takže ak budeš chcieť nejaký drink, pokojne si pri bare vyber, nič neplatíš, všetko ide na mňa.“ Ešte raz som poďakovala a konečne jej zagratulovala. Z kabelky od Alice mala skutočne veľkú radosť, ktorú som jej v žiadnom prípade nemohla zazlievať. Veď ktorá priemerne zarábajúca žena si môže za normálnych okolností dovoliť originálnu značkovú kabelku?

Suzanne ma vďačne objala, prajúc mi príjemnú zábavu. Keď svoju pozornosť upriamila k ďalším hosťom, moje oči sa automaticky rozbehli po miestnosti, hľadajúc ho. V priestoroch klubu sa nachádzalo vyše päťdesiat ľudí, z čoho som bola mierne zhrozená, keďže všetci predstavovali Suzanniných známych. Veď to je počet hostí na menšej svadbe, prepánajána. Polovicu z nich som vôbec nepoznala, ale na každého, kto mi venoval čo i len letmý pohľad, som sa snažila usmievať.

Všade sa niesli zmesi hlasov,výparov alkoholu, cigaretového dymu a ľudských vôní, kvôli ktorým ma v hrdle, napriek najväčšiemu sebazapreniu, začínalo štípať. Snažila som sa to však ignorovať najviac, ako len bolo možné.

Predierala som sa davom, hľadajúc známu tvár niekoho z nemocnice, ku ktorej by som sa mohla pripojiť, keď mi voľakto ťarbavo narazil do chrbta. Pokiaľ by ma následne nebol uchopil za lakeť, pokecám si s podlahou. Do nosa mi okamžite udrela Carlisleova vôňa.

„Ach, pardon, nechcel som, ospravedlňujem sa,“ vychrlil vystrašene. V duchu som sa musela zasmiať. Nespoznal ma. Hrane som sa zamračila a pomaly sa mu otáčala tvárou, ruky si krížiac na hrudi. Carlisleovo čelo sa nechápavo zamračilo, jeho oči ma na dve sekundy zhypnotizovali, keď sa v nich odrazu zračilo pochopenie.

„To si ty, Esme?“ vydýchol neveriacky. „Si celá? Neublížil som ti? Niekto tu do mňa sotil... Vôbec som ťa odzadu nespoznal.“

„Nie, nie, som v pohode,“ poznamenala som a zasmiala sa. Carlisle sklopil oči a začervenal sa. „Ešte raz prepáč,“ zašomral. 

„To nič, už som si zvykla byť neviditeľnou,“ pohodila som rukou so smiechom.

„No pochybujem, že ťa dnes niekto prehliadne. Vyzeráš vážne skvele,“ obdivne pokrútil hlavou a premeral si ma od hlavy po päty. Jeho obyčajný pohľad so mnou dokázal robiť divy - vo vnútri som sa celá chvela.

„Ďakujem,“ odvetila som, zahanbene sa naňho usmievajúc.

„Ako odčinenie môjho strašného skutku ti dnes venujem svoj prvý tanec,“ zasmial sa, načo som len zdvihla obočie a počastovala ho pochybovačným pohľadom, kvôli čomu sa neubránil ďalšiemu zachechtaniu.

 „Kde je vlastne Bella?“ zmenila som tému, pretože nado mnou visela skutočná hrozba, že jed, ktorý mi koluje v tele, sa vplyvom jeho modrého pohľadu opätovne zmení na krv a červene v tvári sa už nikdy vo svojej existencii nezbavím.  

„Amy ochorela, takže ju Bella v nemocnici musela zastúpiť. Ale potom neskôr príde.“

Hm, takže slečna Swanová maká v práci... Prečo to dnes vyzerá tak, akoby mi prialo šťastie?

„Jasné, určite by si to tu nenechala úplne ujsť,“ vyletelo zo mňa, môj hlas mal však, našťastie, viac zamyslený než otrávený podtón.

S Carlisleom sme spoločne prešli k baru, kde nám obom čosi objednal. Moje výhorky, že dnes nič nepijem, s ľahkosťou odignoroval. Veľa sme sa rozprávali, no pri každej otázke som si musela dávať pozor na jazyk, aby som náhodou nevyriekla niečo, čo by v ňom vzbudilo podozrenie o mojom pôvode. Napriek tomu som sa vždy snažila odpovedať najviac pravdivo, ako len bolo možné.

„...viem si predstaviť, ako si bola nervózna. Ja som bol taký vystresovaný pri mojej prvej operácii. Síce som iba asistoval, ale musel som sa sakramentsky snažiť, aby sa mi netriasli ruky a nebolo na mne nič znať. Celý čas som si v hlave opakoval: ‚Prosím, nevyhoďte ma odtiaľto...‘ Začiatky lekára nie sú vôbec jednoduché,“ povedal Carlisle a s povzdychom pokýval hlavou.

„Ale vidíte, pán doktor, ako skvele ste to zvládli,“ povzdychla som si.

Spoza Carlisleovho chrbta sa odrazu vynoril jeden z našich kolegov, Josh Nelson, ktorý zavolal Carlislea von na pokec pri cigarete aj s pár ďalšími ľuďmi. Carlisle sa na mňa nerozhodne zahľadel, no keď som ho ubezpečila, že mi to nebude vadiť, s úsmevom sa zdvihol z barovej stoličky. Sledovala som jeho chrbát, až kým sa mi nestratil z dohľadu. Tak trochu som klamala s tvrdením, že mi to nevadilo, pretože som sa iba zbytočne oberala o čas s ním strávený. Nemala som však žiadne právo privlastňovať si ho. Určite som ho aj poriadne nudila a on si iba vydýchol, že ho konečne niekto prišiel vykúpiť. Som totálne nemožná, mala by som sa ísť niekam zakopať. Alebo si zadovážiť truhlu a hrať sa na Draculu. Narozdiel od neho v nej však zotrvať naveky a modliť sa, nech sa jedného dňa rozpadnem na prach a je so mnou svätý pokoj.  

„Dobrý večer, slečna,“ prihovoril sa mi cudzí hlas a keď som sa otočila jeho smerom, zračila som vysokého tridsiatnika s tmavšou pleťou, hnedými vlasmi a dokonalým úsmevom od ucha k uchu. Tento chlap bol zaručene chodiaca radosť a spokojnosť.

„Dobrý večer.“ Bez opýtania sa posadil na miesto, kde predtým sedel Carlisle a celé svoje telo natočil ku mne.  „Som Will,“ predstavil sa radostne a už mi aj potriasal rukou.

„Esme, teší ma.“

„Mňa ešte viac! Ako je možné, že tu žena ako vy sedí úplne sama?“

Bože, prosím, nauč chlapov nejaké nové frázy. Odkiaľ mohol vedieť, že tu nesedím napríklad s kamarátkou, ktorá si práve odskočila alebo s priateľom, ktorý taktiež na chvíľu odbehol, keď sa ani nespýtal, či si ku mne môže prisadnúť?

V tomto momente však bolo pravdivé, že žiadnej kamoške a už tobôž nie priateľovi tento veselý muž miesto nezabral, a preto som iba pokrčila ramenami.

„Môžem vám objednať nejaký drink?“ ponúkol sa.

„Nie, ďakujem.“

„Ale nehanbi sa, prosím ťa. Môžem ti tykať, však? Bob,“ zakričal na barmana, „namiešaj mne a tejto krásnej dáme nejaký dobrý zoznamovací drink.“ Opäť ma obdaril veľkým úsmevom, kedy som mu dokázala porátať všetky zuby.

„Takže, Esme, mohla by si mi o sebe niečo prezradiť.“

To teda nemohla, ale slušnosť z dôb začiatku dvadsiateho storočia, v ktorom som vyrastala, kázala odpovedať na všetky typy otázok zdvorilo.

„Na mne nie je nič zaujímavé,“ odvetila som vyhýbavo, dúfajúc, že ho to odo mňa odradí. Skutočne bol tým posledným, čo som momentálne potrebovala ku šťastiu.   

„Ó, slečna je tajomná,“ pohýbal obočím a prebodol ma pohľadom sivých očí.

Donútila som sa pousmiať a neochotne som načúvala jeho výkladu, ktorý v okamihu spustil. Bol to Suzannin bratranec, mal dvadsaťosem rokov, nezadaný, bezdetný. A koniec-koncov, neskutočne otravný. Ústa sa mu dvanásť minút v kuse ani len na chvíľu nezastavili. Hovoril mi skrátene o svojich zážitkoch z výletov v Los Angeles, New Yorku a v Európe, pričom som sa stihla dozvedieť, že najbližšie sa chystá na dva mesiace do Japonska, kde má dobrého kamaráta, s ktorým sa pred tromi rokmi zoznámili v Brazílii. Jeho rozprávanie by mi ani tak neprekážalo, pokiaľ by sa ku mne neustále nepribližoval a nechytal ma za stehno.

Vždy, keď som sa z jeho dotyku vyvliekla, neprešlo ani pol minúty a jeho horúca dlaň opäť spočívala na mojej pokožke. Samozrejme, že by nebolo ťažké polámať mu prsty, ale v minulosti som si zakázala svoju upírsku silu používať na úbohých ľudí a nechcela som toto pravidlo porušíť kvôli jednému hormónmi rozbúrenému chlapovi s neskoršou pubertou.    

„Budem si musieť odskočiť, prepáč,“ prerušila som jeho rozprávanie o tom, ako v Riu zachránil staršiu paniu, keď ju na tržnici takmer zrazil podgurážený cyklista, no on bol natoľko pohotový, že ju v rýchlosti schmatol preč. Hrdina...

„Dobre, ale nebuď dlho, ešte ti musím porozprávať o tých jedovatých pavúkoch z pralesa, ktorí ma takmer zabili!“

Rýchlo som uháňala za dvere toaliet, len aby som sa ho konečne zbavila. Kiežby som mala povahu, aby som mu dokázala povedať, že ma otravuje. Bohužiaľ, nemala som to srdce, preto som sa musela uchýliť k úteku. Vedela som, že sa tu nemôžem skrývať naveky, dúfala som však, že si Will stihne odchytiť voľajakú inú obeť, ktorá bude počúvať jeho reči. Môj „toaletový“ útek som využila aspoň na skontrolovanie make-upu a účesu.

Po piatich minútach som usúdila, že bol najvyšší čas vyjsť von, v kútiku duše dúfajúc, že už pri bare sedieť nebude. Moje priania sa splnili. Obe miesta, kde sme pred chvíľou sedeli, boli prázdne. V duchu som radostne vypískla a poskočila meter tridsať.

„Už som sa bál, že si mi zdrhla,“ ozval sa Willov hlas pár centimetrov odo mňa. Oči sa mi rozšírili a úsmev na tvári zamrzol. No mám ja toto za potrebu?

Plattová, mysli! Prvé, čo mi napadlo, bolo vyhľadať Carlislea, toho som však ani za svet nedokázala nájsť. Keď som sa pozornejšie započúvala, zistila som, že je stále vonku a pripadala by som si totálne trápne, keby som sa votrela do ich skupiny ako neželaný hosť.

Rozhodne som sa nechcela ísť opäť posadiť k baru, pretože Will by ma nepochybne nasledoval a tak som zvolila variantu číslo dva - tanec. Nie všetkým chlapom lahodí a niektorí sa dokonca radšej stiahnu a hodia spiatočku než by sa mali vrhnúť na „parket.“

To však, ako som hneď nato zistila, nebol Willov prípad. „To je vynikajúci nápad. Poď,“ chytil ma za ruku a zaviedol priamo do stredu parketu. Hrali typické tancovačky. Parket bol dostatočne veľký, takže aj keď tancovalo vyše dvadsať ľudí, nikto sa nesácal ani netlačil. Za čo ma trestáš, Pane Bože?

Will ma chytil za boky a pritahol k svojmu telu ako handrovú bábiku. Snažila som sa ovládať, pretože hrozilo, že sa neudržím a prerazím s ním stenu naproti. Aby toho nebolo málo, práve sa začala pesnička od Lady Gaga - Do what you want, v ktorej zhruba spievala, že dotyčný chlap síce nemôže vlastniť jej srdce, ale s jej telom si môže robiť čokoľvek.

Z Willa tiahol alkohol a keď jeho ruky odrazu začali putovať na miesta, kde rozhodne nemali čo robiť, až príliš mi pripomínal Charlesa. Jeho krik a nadávky na moju osobu, slizké dotyky, hrubé nepríjemné bozky, ťahanie za vlasy, facky, keď som sa s ním v stave, keď prišiel domov opitý, nechcela vyspať...

Pripomenul mi všetky tie dni, keď som osamote plakala na polorozpadnutej kuchynskej stoličke a priala si zomrieť. Keď mi vlastní rodičia zabuchli dvere pred nosom a kamarátky sa otočili chrbtom, tváriac sa, že mi nedokážu pomôcť. Keď na mňa otec v ten letný večer, keď som prosila o azyl s tmavofialovým monoklom pod okom, nakričal a vyhodil z domu so slovami, aby som sa spamätala, držala hubu a bola vzornou manželkou. A matka? Tá na mňa hľadela so slzami v očiach spoza kuchynských dverí. Nevyriekla ani jedno slovo. Vôbec nič. Nič...

Vytrhla som sa z Willovho objatia, v okamihu sa mu otočila chrbtom ignorujúc jeho volanie a predierala sa cez ľudí k... niekam. Ďaleko od spomienok a bolesti. Od pocitu samoty a nekončiacej ničoty, ktorý sa ma opäť nečakane zmocnil.

A tak, ako posledných sto rokov, som aj teraz hľadala svoje útočisko, bezpečný prístav. So sklonenou hlavou som postupovala ďalej, keď som začula Carlisleov hlas a zacítila jeho vôňu. Bol blízko. Zdvihla som pohľad a stretla sa s tým jeho. Usmial sa na mňa, no jeho tvár sa okamžite zamračila a v očiach sa mu zračil otáznik. Prestala som sa ovládať, myslieť na to, čo je správne a čo nie. Mala som pocit, akoby som uvidela svetlo. Ako keď po tmavej chladnej noci svitne nový deň, lúče slnka sa dotknú obzoru, osvetľujúc vašu cestu a vy odrazu viete, že je všetko v poriadku; že svetlo vás povedie. Akoby on bol tým svetlom a ja muškou, ktorá ho slepo nasleduje.

Moje nohy sa rozišli k nemu a ruky sa automaticky omotali okolo jeho trupu. Nevyriekla som ani najkratšie slovíčko. Konala som autenticky, vôbec mi nezáležalo na tom, čo sa bude diať potom. Cítila som, ako Carlisle zamrzol v pohybe a takmer prestal dýchať.  No ani ja som sa odrazu nevedela pohnúť, v tej chvíli som vyslovene potrebovala cítiť jeho blízkosť. Vtedy by ma nikto nedokázal presvedčiť, že Carlisle nie je tým útočiskom, ktoré som toľké roky hľadala. Jeho objatie bolo vyslovene zázračné.  

Nakoniec, po ubehnutí pár krátkych sekúnd, ma jemne objal. Ruky sa mu trocha triasli. 

„Čo sa stalo? Ublížil ti niekto?“ pýtal sa pohotovo, keď sa môj mozog prebral z apatie a prinútil ruky pustiť jeho telo. Carlisle ma zamračene pozoroval.

Čo som mu mala odpovedať? Pravdu? Kiežby to bolo možné...

Akým spôsobom by som mu to dokázala vysvetliť, keď som nechcela prísť o jeho priateľstvo? Ešte nebol správny čas.

„Nie,“ zašepkala som, krútiac hlavou. „Ja len... nechcem o tom hovoriť,“ povzdychla som si nakoniec so zvesenými ramenami.        

„Ale fakt, ak ti niekto nejako ublížil, povedz, zbijem ho.“

„Naozaj by si to urobil?“

„Samozrejme, ja predsa nikomu nedovolím, aby ubližoval mojej kamoške. Ty to možno nevieš, Esme, ale patríš medzi najnormálnejších ľudí z tohto mesta. Nič proti ostatným...“

Neubránila som sa smiechu. Koľká irónia. Očividne chcel byť ku mne iba milý, čo sa mu celkom darilo.

„Hí, dokelu, veď ja som ti sľúbil tanec!“

„Nemám naň náladu,“ frflala som, no Carlisleov pohľad bol nekompromisný. 

„Nevyvlečieš sa z toho. Okrem toho ti na stopro zlepším náladu, lebo som úplné tanečné poleno, takže ja idem tanec akurát tak parodovať. Takže, madam, smiem prosiť?“ Nahodil vážny výraz a komicky sa uklonil.

„Pane, nezdá sa mi, že hrajú vhodné piesne.“

„Pre mňa nie je žiadna pieseň vhodná,“ pohodil rukou. Nakoniec bol tanec s Carlisleom skutočne celkom zábavný. Po tretej rýchlej pesničke sme obaja poskakovali ako podstrelené srnky a rehotali sa na tanečných kreáciách prebratých z filmov, ktoré sme ani jeden poriadne nevedeli napodobniť. Moja nálada sa opäť zlepšila, všetky chmáry boli zahnané.

„Tak, teraz trochu spomalíme a necháme priestor romantike,“ zahlásil DJ do mikrofónu a z reproduktorov sa okamžite pustila pomalá klavírna hudba.

„Porúčam sa,“ povedala som odhodlane a pobrala sa preč z parketu. Zastavila ma Carlisleova ruka, ktorá sa mi omotala okolo zápästia.

„Kam? Hádam si nechceš nechať ujsť najväčšiu srandu.“

„Nezdá sa mi to vhodné,“ vykrúcala som sa.

„Prečo, prosím ťa? Veď o nič nejde. No tak, bude to zábava.“ Obdaril ma psím pohľadom a ja som mu jednoducho nedokázala povedať nie.

„Tak fajn, keď inak nedáš.“ Ruky som si priložila na jeho ramená, kým ma on jemne chytil za boky. Pomaly sme sa pohybovali do kruhu, obaja v tichosti. Až príliš som si jeho dotyk uvedomovala. Pálil aj cez tenkú látku šiat. Na ramene som cítila jeho pokojný dych a nenápadne vdychovala jeho vôňu. Nikdy vo svojom živote som sa takto necítila. Nedokázala som svoje pocity adekvátne opísať, iba som mala dojem, že odrazu dokážem všetko, čo si zaumienim. Že pre mňa nie je nič nemožné. Že som konečne kompletná, že mi viac nič nechýba... Že som konečne našla to neznáme, čo som tak dlho hľadala. Že som po dlhých rokoch prišla domov.

Pozorne som načúvala textu pesničky a spevákovmu hlasu. Keby to bolo možné, moje srdce by bilo ako zvon.

Vzdám sa toho, kým som, pre toho, kým si ty...

Keby som len bol vedel, aké to je byť tvoj, vedel by som, kvôli čomu žijem...

Vtedy som si aj ja uvedomila zmysel svojej existencie. Táto pieseň bola až príliš trefná. Keby som aj ja bola vedela, aké to je cítiť teplo Carlisleovho dotyku, vedela by som, pre čo žijem. Lenže, pochopiteľne, som to vedieť nemohla, keďže v čase, keď som sa narodila, nežili ešte ani Carlisleovi starí rodičia. Vždy som si priala mať niekoho, koho budem z celého srdca milovať. Niekoho, kto bude rovnako milovať mňa. Takú, aká som. Netúžila som po žiadnom princovi. Nezáležalo na tom, kým by ten dotyčný bol. Chcela som byť jednoducho šťastná.

No kým som bola tínedžerka, neprišiel nikto taký. Ani potom. Charles bol len niekto, kto ma kŕmil klamstvami, ktoré neskôr vyplávali na povrch. Potom sa zo mňa stala upírka a aj keď sa so mnou život nepekne zahral, o skutočnej láske som snívať nikdy neprestala.

Zdvihla som hlavu a naše pohľady sa stretli. Bol to zvláštny moment. Pozerali sme si do očí a ani jeden z nás nedokázal uhnúť pohľadom. Odrazu pre mňa nikto iný neexistoval a skutočne som sa utvrdila v domnienke, že on je človek, pre ktorého žijem.   

Práve ste prelúskali najdlhšiu kapču z poviedky, dúfam, že ste to prežili bez následkov na zdraví.  Bola možno tak trochu presladená, ale no... čo vám poviem, bude aj horšie. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 6. kapitola: