Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 7. kapitola

16.03.2014 (21:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1723×

7. kapitola

Bola takmer jedna hodina, keď som sa rozlúčila so Suzanne a opustila klub. Nie preto, že by ma oslava nebavila a už ani o minútu viac by som v tom zadymenom hurhaji nevydržala. Jedným z hlavných dôvodov bola Swanová, ktorá prišla v krvavo červených mini šatách - ešte kratších než boli moje - približne o hodinu neskôr, ako sa skončila pieseň, na ktorú sme s Carlisleom tancovali, a plnohodnotne si vyžiadala jeho pozornosť, čím ma v rýchlosti odsunula na druhú koľaj.  Natisla sa k jeho boku ako vysmädnutý  kliešť, neustále mu do ucha šepkajúc slová, na ktoré sa stále bez úspechu snažím zabudnúť, pričom sa chichotala ako zmyslov zbavená.

Otrasné...

„Zveziem ťa?“ ponúkol sa Will, keď zbadal, ako si obliekam kabát. Takmer som nahlas zavrčala, ale, našťastie, podarilo sa mi ovládnuť a s poďakovaním a slovami, že nebývam ďaleko, jeho ponuku odmietnuť.

Po príchode domov moje kroky smerovali priamo do kúpeľne, kde som si vyzliekla šaty a spokojne si vydýchla. Nikdy som nebola príliš sukňový ani kostýmový  typ, uprednostňovala som ležérnejší štýl. Kým sa vaňa napĺňala vodou, odmaľovávala som si tvár. Horúci kúpeľ som milovala kvôli jednej veci -  vedela som v ňom vynikajúco premýšľať.

 Horúca, takmer vrelá voda mi čiastočne pripomínala pocit normálnosti, pretože aspoň na mizernú chvíľu, kedy som sa mohla tváriť, že som ľudskou bytosťou, dokázala zahriať moju večne ľadovú pokožku.

Matne som si spomínala na časy z ľudského života, keď som sa neustále rozčuľovala kvôli červeni v lícach. Stačilo, ak som sa čo i len zohla k zemi a krv sa mi okamžite nahrnula do hlavy. Nenávidela som to, farbou som pripomínala čili papričku. Otec si zo mňa kvôli tomu vždy s iróniou strieľal. Čo by som však za to teraz dala... 

Človek nikdy nie je spokojný s tým, čo má, neustále túži po niečom cudzom, novom. A to vzácne, čo voľakedy mal a bral ako samozrejmosť, si začne vážiť až v momente, keď o to príde. Keď je už príliš neskoro.

Práve preto by som si mala vážiť to, čím som;  že môžem žiť vo svojej nekončiacej existencii; že som mohla spoznať Carlislea, čoho by som sa v ľudskom živote rozhodne nedožila. Keď už pre nič iné, aspoň kvôli tomu mal môj život zmysel. Škoda, že to Carlisle nebral podobne.  

Chýbalo mi však bitie srdca, jeho rytmické bum-bum.  Chýbal mi spánok poctivo zahajujúci koniec starého a začiatok nového dňa; sny, v ktorých nejestvovali hranice. Chýbal mi plač, dotyk sĺz stekajúcich po lícach, poskytujúc duši štipku úľavy. Občas, skutočne zriedkakedy, ale predsa, mi dokonca chýbala chuť jedla. Mamin čokoládový koláč s kúskami čerešní, babkin bezkonkurenčný citrónový čaj, chuť sladkých jahôd zo záhrady... Časť mojej mysle sa naďalej zaoberala matnými spomienkami na detstvo, kým druhá časť zostala okupovaná Carlisleom. 

V mysli mi neustále víril jeho výraz, pohľad, ktorým ma z diaľky obdaril, kým sa za mnou nezatvorili klubové dvere.  Bella, stále nalepená k jeho telu, mu niečo šepkala, ale zdalo sa mi, akoby jej nevenoval pozornosť. V jeho očiach sa na malý moment zračilo čosi zvláštne. Podivná iskra, podivný pocit, podivná emócia.

***

Nasledujúce dni prešli až nezvyčajne rýchlo. Všetko šlo ako po starom, iba som z času na čas nadobudla nepríjemný pocit, že sa mi Carlisle vyhýba. Keď som v utorok počas popoludňajšej pauzy zavítala na pokec s kolegyňami do bufetu, kde v tom čase Carlisle sedel  v spoločnosti Josha Nelsona, neprešlo ani desať sekúnd a už ho v miestnosti nebolo.  Keď sme však spolu ordinovali, odpovedal na všetky otázky, ktoré som mu položila, i keď občas znel akosi zvláštne. Aby som bola presná, niektoré jeho odpovede mali viac významov; akoby sa za nimi čosi skrývalo.  No možno som si to všetko iba namýšľala, to bolo pre mňa typické.

Vo štvrtok o dva týždne neskôr  nastal deň, v ktorom som oficiálne oslávila svoje stodevätnáste narodky. Všetko najlepšie, Esme, zagratulovala som si v duchu s poriadnou dávkou irónie, znudene pokračujúc v ceste domov. Moja nálada sa už od rána držala bodu mrazu. Kvapky sychravého dažďa ma pichali do líc, kým som sa v myšlienkach utiekala ku Carlisleovi.

„Och, Josh, ahoj. Netušila som, že dnes pracujeme spolu,“ vyhlásila som ráno prekvapene po príchode do práce, pohľadom behajúc po rozpise služieb, keď sa za mnou objavil môj vyše štyridsaťročný sympatický kolega. 

„Carlisle musel ísť niečo vybaviť do Seattlu, preto sme si prehodili služby,“ odvetil neutrálne.

Ktovie, čo bolo také neodkladné... Nechcela som sa však nikoho vypytovať, aby som nebola až príliš nápadná. Nikto tu nemusel vedieť, že mi na Carlisleovi záležalo. V nemocnici mali aj steny uši. Nebolo pochýb, že bez Carlislea to bude pre mňa veľmi dlhý deň, čo, ako som onedlho zistila, aj veru bol. Okrem toho so sebou niesol dávku zvláštnosti a podivnosti, pretože prvý a pravdepodobne aj poslednýkrát vo svojom živote som sa na niečom zhodla so Swanovou. Keď som sa šla po zmene prezliecť, natrafila som na Isabellu a Amy, ako majú svoje pohľady zapichnuté na obrazovke notebooku.

„Moja zlatá, môžeme hlasovať len za jedného, ale hovorím ti, Lautner to nebude!“ vyhlásila Isabella odhodlane.

„Bude!“ naliehala Amy.

„Nebude!“

„Bude!“

„Esme!“  ohlásila ma Bella. Pretočila som oči, čo nemala možnosť vidieť, nakoľko som jej stála chrbtom, v duchu si povzdychnúc. Nakoniec som sa však donútila k nej otočiť tvárou. Keď zbadala môj spýtavý pohľad, pokračovala: „Na nete sa robí anketa o najsexi muža. Za koho by si hlasovala? Za Lautnera,“ precedila pomedzi zuby, „alebo za Pattinsona?“

Zamrkala som. „Ehm... čo ja viem. Iní na výber nie sú?“

„Sú, ale my vyberáme iba z týchto dvoch.“

„No neviem. Z tohto výberu asi skôr za Roba.“

„Máš dobrý vkus,“ podotkla Isabella so širokým úsmevom. S núteným úsmevom som prikývla, schytila svoju kabelku a hnala odtiaľ preč. Skutočne to vyzeralo tak, že sme mali s Isabellou podobný vkus. Obom sa nám páčil Carlisle a obe by sme v ankete hlasovali za Pattinsona. Ona bola však na rozdiel odo mňa vo výhode - Carlisle patril jej.     

Klamala by som sama sebe, ak by som tvrdila, že mi nechýbal. Absencia jeho prítomnosti a hlasu, ktorý ma dokázal vyslovene pohladiť na duši, bola pre mňa každou ubehnutou minútou neznesiteľnejšia. Okrem toho sa ma zmocňovali obavy kvôli námraze na cestách a silným snehovým búrkam, s ktorými sa vyše týždňa pasoval celý Olympijský polostrov. Desila som sa myšlienky, že by sa mu niečo mohlo stať. V hlave sa mi v priebehu dňa objavili asi všetky katastrofické scenáre jazdy autom počas snehových búrok.  

Snažila som sa upokojiť, vediac, že pravdepodobne zbytočne preháňam. Nemohla som však za ten divný pocit, ktorý sa ma zmocňoval počas celého dňa. Akoby sa niečo malo stať...

Zakázala som si myslieť negatívne. Možno by som mohla zájsť na „narodeninový“ lov. Pokiaľ by som mala šťastie, mohla by som dokonca natrafiť na pumu... Prinajhoršom skončím na gauči pri čítaní vyše päťdesiat ročného zväzku knihy Rebecca.  A Frankeistein stojí taktiež za prečítanie.

Po príchode domov ma však čakalo milé prekvapenie, ktoré razom urobilo škrt cez moje plány.

„Všetko najlepšie!“ ozvalo sa zborovo, keď som otvorila vchodové dvere a neveriaco sa zapozerala na šesť známych upírskych tvárí. Alice, Jasper, Edward, Charlotte, Peter a Tanya sa na mňa škerili ako slniečka na hnoji, pričom Edward držal v ruke fľašu šampanského, ktorú už medzičasom stihol otvoriť.

Ruka mi prekvapene vyletela k ústam. „Vy ste sa zbláznili,“ hlesla som šokovane a divokým pohľadom prechádzala po každom jednom z nich. 

„Hádam si si nemyslela, že neoslávime tvoje narodky!“ vypískla Alice a radostne poskočila na mieste.

„Ehm... No, popravde myslela.“ Kto normálny by robil oslavu na 119. narodky? Keď som dovŕšila päťdesiatku, prestala som narodeninám venovať väčšiu pozornosť, aj tak sa na mne roky fyzicky nepodpisovali a prišlo mi hlúpe sláviť niečo, čo pre upírov nebolo vôbec dôležité. Veď každý deň, týždeň, mesiac aj rok boli takmer identické.  

Alice si všimla neistý výraz na mojej tvári, preto pokračovala už patrične smutnejším hlasom. „Ale no tak, Es, nekaz nám radosť. Tan prišla iba kvôli tebe a Edward sa podujal, že ti aj zaspieva.“

„Fakt?“ zašomral zamračene, načo ho Alice okamžite prepálila vražedným pohľadom.

„Jáj, no jasné!“ zázračne si spomenul, búchajúc si po čele. „Ehm... Živió, živió, živió, živióóó, mnoga leta, mnoga leta, mnoga leta, živióóó...“

„Dosť bolo ‚rozkoše‘,“ vyhlásil Jasper, čím Edwarda, chvalabohu, prerušil. „Milá Es, dovoľ, aby som ti v mene nás všetkých,“ ukázal okolo seba, „pogratuloval k tvojmu krásnemu sviatku. Vedeli sme, že budeš proti hocijakej oslave, ale keďže nám na tebe záleží a tvoje narodeniny sme neoslavovali už vyše dvadsať rokov, rozhodli sme sa im pre tentokrát venovať pozornosť, aby si náhodou nezabudla, aký je to pocit.“

„Jasper tým chcel jednoducho povedať, že toto je taká maličká predpríprava na budúci rok, keď budeš oslavovať 120-tku... Tak aby si aspoň z tisíciny vedela, čo ťa čaká a neminie,“ doplnila svojho manžela Alice s anjelským úsmevom.    

„Keby som oslavovala 20-tku, nič nepoviem, ale takto...“ Sto rokov hore-dole, však, Alice?

„Okrem toho, nezdá sa ti, že tých osláv je v poslednej dobe akosi veľa?“ pokračovala som.

„Nemôžem za to, že ste všetci narodení v jednom období,“ konštatovala Alice a ja som musela uznať, že hádku, do ktorej by som sa s ňou teraz mohla pustiť, mám dopredu prehranú.

Kapitulovala som a v okamihu putovala z jednej náruče do druhej - vrátane tej Edwardovej. Od každého som dostala darček. Jasper s Alice mi darovali strieborný prívesok, náušnice a obrovskú kyticu červených ruží, Tanya jeden z výtlačkov svojej najnovšej knihy a sošku skleneného sloníka (v poradí tretieho), Peter s Charlotte parfum a pero s menom (v poradí pätnáste), a Edward tričko s nápisom „Som nesmrteľná“ obohatené o trefný obrázok. Pri Edovi som si skutočne vydýchla, pretože po celý čas, kým som sa k nemu nedostala, som tŕpla, že mi daruje voľajakú sexuálnu hračku.

Nakoniec som musela uznať, že toto malé stretnutie mi nepadlo vôbec zle. Bolo fajn vidieť po dlhšej dobe tváre svojich známych. Najväčšiu radosť som však mala z Tanyii - mojej druhej najlepšej priateľky. Ale až po Alice, samozrejme. Tanya bola moja stvoriteľka, to ona ma v ten deň, keď som sa skokom z útesu v Ashlande pokúsila spáchať samovraždu, zachránila. Neskôr to bola tiež práve ona, kto ma doviedol na vegetariánsky spôsob výživy. Naše cesty sa však postupom času, keď som sa rozhodla odísť z Denali v spoločnosti Alice a Jaspera späť do Ameriky, rozdelili a výdavali sme sa pomenej.

„Pochváľ sa, čo je nové doma?“ vyzvedala som.

„V podstate nič extra výnimočné. Kate si ulovila nového chlapáka a vyzerá to tak, že sa k nám čo nevidieť aj nasťahuje,“ povzdychla si Tanya s úsmevom.

„Nekecaj! Páni... S Irinou jej ho schvaľujete?“

„Ale áno, Garrett je fajn. Síce nepodporuje vegetariánstvo, ale pevne verím, že Kate ho postupom času donúti aj k tomu.“

„No ja by som na jeho mieste tiež neriskovala, všetci vieme, že Katein dar nie je dvakrát najpríjemnejší,“ podotkla som. „No a  čo ty a chlapi?“

„Dávam si pauzu. Rozhodla som sa, že v najbližšej dobe sa budem venovať čisto písaniu a ďalším svojim aktivitám. Po spackanom vzťahu s Tylerom nechcem ďalšieho chlapa minimálne rok... Ostatne, čo je to pre nás?“ položila rečnícku otázku.

„Hm, a možno stretneš toho pravého a všetky tvoje plány sa zboria,“ pohýbala som obočím. Tanya ma s úsmevom buchla po ramene, načo som sa zasmiala. Keď sa v kuchyni čosi rozbilo, s Tanyou sme rýchlo vbehli do miestnosti. Chytila som si tvár do dlaní, keď som na zemi zbadala rozbitú vázu a vedľa nej popadané ruže, ktoré Edward po jednom neohrabane zbieral. Tento chlap ma raz privedie do hrobu.

„Nechaj to tak, prosím ťa,“ povedala som smerom k Edwardovi, ktorý sa následne potácajúco zdvihol zo zeme a otočil k Tanyii, ktorá ho pobavene pozorovala.

„Přijmeš moji růži?“ spýtal sa podnapito a načiahol k nej ruku s jednou ružou. Tanya sa zasmiala a tvárila sa, že je dojatá, keď si dlaň priložila na srdce.

„Ó, samozrejme!“

S úsmevom som sa zohla k zemi a pozbierala zvyšné ruže. „Tan, prosím ťa, vezmi Eda a uisti sa, že už nič alkoholické nevypije.“

„Rozkaz, madam... Tak, Honzíku, ideme sa trochu vyvetrať na čerstvý vzduch.“

Ja som sa pre zmenu rozišla do obývačky v snahe nájsť ďalšiu vázu. Našťastie sa Edwardovi podarilo rozbiť jednu z tých najobyčajnejších, pokiaľ by to bola iná, ani ponuka dvadsiatich ruží by mu nepomohla.

„Mohli by sme ísť ešte na lov, čo povieš, Peter?“ Začula som hlas Charlotte a v odraze sklenej vitríny zbadala, ako sa opiera o rameno svojho manžela.

„Ehm... Pete, vieš, ako sme sa dohodli. Žiadne lovenie v blízkosti Forksu,“ podotkol Jasper, miešajúc sa do rozhovoru. Peter stočil pohľad svojich krvavočervených očí naňho a prikývol.

„Nemusíš mať strach, lovili sme v Seattli,“ odvetil a potom pozrel opäť na manželku.

„Veď sme boli dnes, zlato, čo si zabudla?“ prihovoril sa jej s úsmevom.

„Ale keď ja som ešte smädná.“

„A nie je to náhodou tak, že si chceš opäť uloviť nejakého modrookého blonďáčika?“

„Keď už o tom hovoríš, vlastne máš pravdu, bol to celkom pekný chlap,“ doberala si ho Charlotte. 

Ustrnula som v pohybe. Ruže, ktoré som zvierala v rukách, vykĺzli z mojich dlaní, v rýchlosti padajúc k zemi.

Všetky pohľady sa v tej chvíli stočili na mňa, ja som však bola schopná myslieť iba na jedinú vec, ktorá mi v hlave znela ako echo. Kúsky rozhovoru Petera a Charlotte sa mi v okamihu zlepili do jedného celku.

Lov.

Seattle.

Modrooký blondiak.

Carlisle!   

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 7. kapitola: