Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 2. kapitola

opustil jsi


Un Amor Real - 2. kapitolaPrípravy Edwardovho nového „ja" vrcholia. Ako bude vyzerať náš dokonalý a vždy krásny Edward Cullen? Keby ste nepoznali jeho pravú podstatu milovali by ste aj tak?

Edward:

„Drž.“

„Seď rovno.“

„Nevrť sa.“

Tieto a ešte veľa iných viet som počúval už dobré tri hodiny. Za celý týždeň sme stihli zariadiť dom, vybaviť si nové doklady a ešte sa aj presťahovať. Pre moju rodinu nie je nič nemožné. O necelých osem hodín nám začína škola. Už to ani nerátam po koľkýkrát nastupujeme na strednú školu. Vždy sme niekde len štyri roky. Nestarneme, nemeníme sa a ľudia by si všimli toho, že sme iní. To nesmieme dopustiť. Žiaden človek nesmie vedieť o existencii upírov. Je na to aj zákon. No každý zákon má svoje cestičky, ako ho obísť. Aj tu je možnosť o nás vedieť. Ak je človek šikovný a všíma si našich rozdielov oproti iným ľuďom a príde na to sám, tak je to iné. Neberie sa to ako naše dobrovoľné odhalenie. My si však na to dávame pozor. Chodíme do práce, chodíme do školy. Žijeme ako bežní ľudia s tým rozdielom, že sme rýchlejší, bledší, chladnejší a nejeme ľudské jedlo. Teda až na mňa. Ja som len z časti upír a z druhej som človek. Moja matka bola človek a otec bol upír. Matka zomrela pri mojom pôrode a otec stratu matky niesol veľmi ťažko, a preto šiel žiadať o smrť najvyššiu trojicu upírov až do ďalekej Volterry. Ujal sa ma Carlisle a Esme. Všetko ma naučili a vychovali ma ako vlastného syna. Dostal som tú najlepšiu výchovu, akú som si mohol priať. Ja potrebujem aj ľudské jedlo a spánok. Na rozdiel od mojej rodiny. A tiež nemám oči ich farby. Oni ich majú zlaté a ja ich mám zelené s odleskom do zlata. Aj to len vtedy, keď lovím. Moja rodina sa líši od iných upírov. Neživíme sa ľudskou krvou, ale krvou zvierat. Nechceme byť netvormi, ktorí vraždia nevinných ľudí. V mojej rodine nikto nikdy neochutnal ľudskú krv, a preto si hovoríme vegetariáni. Pár z nás ma aj výnimočné schopnosti. Alice vidí budúcnosť. Máva vízie, ktoré sa však môžu zmeniť. Jasper cíti a ovláda emócie. Ja zase dokážem čítať myšlienky. Sme proste rodinka úžasných.

„Edward! Haló?! Vnímaš? Zem volá Edwarda,“ kričala Alice, ktorá sa snaží zo mňa urobíť úplného truhlíka. To myslím vážne. Dobre viem, že som si to vybral sám, ale nevedel som, že moja malá sestrička urobí zo mňa až toto. Vlasy mi ulízala dvoma tubami gelu a v strede nechala cestičku. Kúpila mi provizórne okuliare, ktoré vyzerali ako popolníky. No dobre, to by sa možno dalo zvládnuť, ale to, ako sa vybláznila na mojom oblečení už bol vrchol. Kockovaná košeľa s červeným motýlikom a na tom pruhovaná vesta. Módny nevkus to istí. Nohavice mi kúpila opäť inej farby a to svetlohnedej, povedal by som, že maslovej. Keby aspoň tá dĺžka bola normálna, ale nie. Ona mi ich kúpila nad členky a k tomu mi dala biele ponožky á la Travolta. No a na nohy čierne topánočky so šnúrkami. Hrôza.

„Hej, hej. Vnímam ťa. Čo si vravela?“ Pozrela na mňa pohľadom vraha.

„Hovorím, že nezabudni na tú čiernu aktovku, v ktorej máš zošity a knihy. A tiež nezabudni na to, že s nami žiješ len mesiac a všetci ťa nemajú radi až na mňa. Emmett a Jasper ťa budú trochu šikanovať, ale zároveň ochraňovať pred ostanými. Budeš to mať ťažké. Nezabudni, že si človek a nemáš svoju prirodzenú silu,“ poučovala ma ako malého chlapca. Viem, čo som si zmyslel. Viem, čo to obnáša byť za debilka a akým útokom budem čeliť, ale čo som si navaril, to si aj zjem.

„Alice, všetko viem. Som synom Esminej sestry, ktorá nedávno zomrela a môj otec sa rozhodol cestovať. Vy ste adoptované deti Carlislea a Esme, pretože nemohli mať vlastné. Do triedy chodím s Emmettom. Viem. Zabudol som snáď na niečo?“ Len pokrútila hlavou, že nie.

„Rose, môžeš. Si na rade,“ zavolala na Rosalie. Čo so mnou chce robiť ona? Vyvalil som ľakom oči.

„Preboha, Alice, to je neskutočné. Nikto by nepovedal, že toto tu niekedy bol lamač ženských sŕdc. Vyzerá fakt odpudivo,“ smiala sa Rosalie. Aspoň vieme, že vyzerám zle a plán bude fungovať, ale stále nechápem, čo tu chce so svojimi šminkami.

„Čo chceš s týmto tu robiť?“ spýtal som sa a ukázal prstom na jej kufrík.

„Edward, si v puberte. Máš predsa akné,“ smiala a už mi aj robila nejaké divné bodky na mojej tvári. To snáď nebolo nutné. Či?

„Dobre, stačí. Nemusím mať celý ksicht plný vyrážok.“ Už som sa naozaj začínal hnevať. Úpravy skončili a bol čas odchodu. Pozrel som sa do zrkadla a skoro som dostal zástavu srdca. Ten, čo na mňa pozeral zo zrkadla... To som nemohol byť ja. To monštrum... „Edward, toto si chcel, tak drž hubu a krok,“ okríkol som sám seba v duchu. Vzal som zo stoličky pripravenú koženú aktovku a šiel dole. Zvyšok rodiny ma ešte nevidelo a netrpezlivo čakali na môj príchod a ja som sa bál reakcie rodiny. Alice a Rosalie boli na seba právom pyšné. Odviedli brilantnú prácu aj keď som vyzeral ako čistý „gadžo“ z valalu.

„Tak tu ma máte, rodinka,“ zvolal som z posledného schodu a všetci dostali záchvat smiechu až na jedného.

„Áááá...“ zreval Emmett a ostal za nim len dym a čiara. Zmätene som sa pozrel na Alice, lebo som nestihol ani zaregistrovať jeho myšlienky.

„Nemaj strach. On len utiekol od strachu a bude prvý deň meškať, kým nevstrebe tvoj nový imidž,“ dostávala zo seba v záchvate smiechu. Ostatní sa tiež nemohli prestať smiať, ale na druhej strane na mňa nešetrili chválou za moju odvahu, takto sa ukázať na ulici. Vraj im ani nebude vadiť hanba, ktorú im urobím, keďže nie som ich syn. Samozrejme, obrazne povedané.

„A kam utiekol?“ spýtal som sa po chvíľke.

„Sedí na strome a triasie sa ako osika.“ Teraz som sa začal smiať aj ja. Ja som vystrašil veľkého a nebojácneho Emmetta. To je teda gól. Aspoň, že deň začína skvele.  A hlavne nesmiem zabúdať na môjho miláčika, ktorý ma čaká v garáži. Už keď vyzerám ako vidlák, tak aspoň štýlový vidlák.

„Všetci si pamätáte svoje nové role?“ spýtal sa Carlisle a všetci sme prikývli. Potom k nám pristúpila Esme a každého objala. Toto robila vždy pred nástupom na novú školu. Ona je z nás asi najviac ľudská. Pomaly sme sa pobrali do garáže a ja som sa tešil, ako sadnem do môjho nablýskaného Volva. To som však netušil, čo ma čaká.

„Kde je moje auto,“ zavrčal som a pozeral som na tých troch zradcov.

„Hádam si si nemyslel, že s výzorom truľka sa odvezieš vo Volve. To už by ako vyzeralo?“ smial sa Jasper a ja som po ňom skočil s úmyslom ho roztrhať.

„Ed, pokoj. Rozbiješ si popolníky.“ Mal som chuť ho roztrhať na kúsky, urobiť si päť metrovú vatru a opekať si ho po malých kúskoch.

„Tak mi láskavo povedz, ako sa mám dopraviť do školy? Nebodaj ste mi kúpili bicykel? Alebo ma budete voziť vy?“ pýtal som sa, ale oni sa len smiali. Ľutovali, že oni nedostali nápad s tým bicyklom.

„Za prvé, nie sme až taký krutí, aby sme ťa nechali takú cestu ísť na bicykli. Po druhé, nemôžeš chodiť s nami, keďže od tejto chvíle ťa nemáme radi,“ smiali sa div nepraskli. Môže vlastne upír puknúť od smiechu? Asi nie. Škoda.

„Pozri. Tamto tam,“ ukázal Jasper na kopu šrotu na štyroch pneumatikách. „Je od teraz tvoj nový miláčik.“ To si zo mňa snáď strieľa. Do toho si nesadnem. Cítiť z toho rybacinu a čo ja viem, čo ešte. Kým som stihol protestovať a spamätať sa, už sedeli v Alicinom aute a vyrážali preč. Ako útechou mi bolo ich zamávanie a povzbudivé myšlienky. Ha, ha. Vtipné. Tak fajn. Som predsa Edward Cullen, nebojácny poloupír. Predsa sa nebudem báť kopy šrotu, hrdze a smradu.

Otvoril som dvere, ktoré zavŕzgali, akoby to auto malo sto rokov ako ja. Nasadol som na stranu šoféra a rozhliadol som sa po aute. Maximálna rýchlosť - štyridsať kilometrov za hodinu? To je snáď zlý vtip. To aby som vyrážal už o piatej z domu, aby som do pol ôsmej stihol prísť ku škole. Spätné zrkadlá nemajú ani nastavenie. Ako mám, preboha, sledovať cestu? Pedále také tvrdé, že to ani nie je možné. Na tomto by normálny človek nedokázal jazdiť. Strčil som kľúč do zapaľovania a ono nič. Skúsil som to znovu a urobilo len taký smiešny zvuk, že chŕŕŕ a nič. Skúsil som to poslednýkrát a auto konečne s rachotom naskočilo. Celou cestou som šiel tridsiatkou, lebo štyridsiatka je maximálna rýchlosť, ktorú z tejto kraksne nedostane nikto. Chcel som otvoriť okno, ale podarilo sa mi urvať kľučku na sťahovanie, takže sa auto nedalo ani vyvetrať od toho zápachu. Šoféri za mnou vytrubovali ako zmyslov zbavený a každý, kto ma obehoval, tak mi ukázal vztýčený prostredník. Akoby som ja mohol za to. Zatáčal som ku škole a dúfal som, že nebudem jediný s takýmto autom a našťastie som mal pravdu. Boli tu aj staršie modely áut, aj keď nie až takéto staré. Zaparkoval som ďalej od súrodencov a všimol som si, že je tu už aj Emmettov Jeep. No viac ma zaujalo čierne Volvo. Ten istý model ako mám ja. Niekto tu musí mať dobrý vkus. Nebolo tu živej duši, všetci už boli zalezení v triedach. Ja som ešte rýchlo zbehol do riaditeľne, aby som si vyzdvihol rozvrh.

Vyšiel som z riaditeľne a začul som Emmettove myšlienky. Ospravedlňoval sa mi za svoje správanie a hlavne za reakciu na môj nový outfit. Usmial som sa na znak, že je to v poriadku. Zastali sme pred dverami triedy.

„O chvíľu prídu noví študenti. Správajte sa k nim slušne,“ oznamoval profesor triede.

„Áno, pán profesor,“ odpovedali zborovo. Emm tu chcel byť za frajera, a tak drzo bez zaklopania otvoril dvere a ukázal mi nech vojdem. Urobil som krok dopredu a on mi podkopol nohy. Preletel som cez pol triedy a tvárou zastavil pred profesorovými topánkami z hadej kože. Celá trieda sa otriasala smiechom. Emm vstúpil dnu a prekročil ma, akoby som tu ani nebol.

„Súčasť plánu, braček. Prepáč,“ poslal mi myšlienkou a ja som hodil grimasu. Nabudúce by ma mohol upozorniť.

„Ty nemehlo. Dávaj pozor,“ zasmial sa a od triedy si zaslúžil potlesk a od profesora krivý pohľad.

„Vy budete Emmett Cullen. Ďalší drzý mamičkin maznáčik. To bude teda radosti,“ zašomral profesor.

„K vašim službám,“ povedal arogantne a šiel sa usadiť do zadnej lavice.

„A vy iste budete Edward Masen. Je to tak?“ spýtal sa profesor a načiahol ku mne ruku, aby mi pomohol na nohy. Teraz som Masen. Tak dlho som svoje pravé priezvisko nepoužil...

„Áno, pán profesor. Teší ma.“ Zdvorilo som načiahol ruku a on ju prijal. V hlave mal len to, že som slušne vychovaný.

„Pán Masen, posaďte sa do tretej lavice k oknu. Budete sedieť sám.“ Celú hodinu som mal čo robiť, aby som to vydržal. Všetci sa zo mňa smiali a pokukovali po mne ako po nejakom zvierati v zoo. Hádzali po mne papieriky. Čo sme na základnej škole? Čo je toto za dementnú školu. Odpočítaval som minúty do konca hodiny a hneď, ako sa ozvalo zvonenie, vytrielil som z triedy ako namydlený blesk. Potreboval som sa z tade dostať. Vyšiel som na zadný dvor a sadol som si na lavičku. Hlavu som zvesil k zemi a nechal sa pohltiť myšlienkami. Mal by som sa vykašľať na všetko, čo som si myslel, že sa nájde niekto, kto by nebol posadnutý len výzorom? Hlúposť. Všetci sú zákerní a pozerajú len na vzhľad. V akej dobe to vlastne žijeme?

„To bude dobré, uvidíš,“ povedal nežný hlások nado mnou a pohladil ma po ramene. Nemal som chuť ani dvihnúť hlavu a pozrieť sa do tváre anjelského hlasu.

„Asi nemáš chuť sa o tom zhovárať. Nevadí. Nechcela som otravovať, prepáč.“ Hlas jej zosmutnel a keď som sa otočil, už som videl len chrbát neznámej. 



Ani netušíte, ako ste ma potešili, že sa vám páči moja nová poviedka. Urobilo mi to obrovskú radosť. Nečakala som, že až takto môže zaujať. Chcela som priniesť niečo nové. Vždy tu bolo niečo o tom, že Bella je chudinka, ktorej robia zle. Tak som trošku zmenila pravidlá hry a dala za trpiteľa nášho milovaného Edwarda. Nakoniec si to vybral sám a ja som s tým nemohla nič urobiť. :D 

Viac z vás ma prosilo o ďalšiu kapitolu, chcela som síce vydávať pomalšie, aby ste sa mali na čo tešiť, ale čo by som pre vás, zlatíčka, neurobila. Preto dúfam, že som vás potešila a kapitola sa vám páčila. Poteší každý smajlík. 

Ešte by som rada povedala, že úvahy o láske v minulej kapitole boli z mojej hlavy, až na tú časť so Sokratom a podobne. To som sa, samozrejme, inšpirovala googlom. Priznávam sa. :) 

9moncici9  


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 2. kapitola:

 1 2   Další »
16. marcela
15.11.2012 [11:37]

Emoticon Emoticon Emoticon

10.10.2012 [17:10]

RobertKristenEmmette opät prehnana reakcia Emoticon kapitola bola krasna Emoticon velmi pekne si to napisala Emoticon
tesim sa na dalsiu Emoticon Emoticon

14. katule
10.10.2012 [8:16]

Nemohla bys další přidat co nejdříve???....už teď je pozděě...honem dalšíí chci vědět jak to bude dááál Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

13. DAlice
09.10.2012 [21:41]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

12. culinka
09.10.2012 [20:29]

Toto je fantazia. Jedna z troch mojich najmilsich poviedok a to je len druha kapitola. super Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11. 1ajjka1
09.10.2012 [17:41]

nádhera Emoticon Emoticon nech je prosím pokračovanie čo najskôr Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. martty555
09.10.2012 [8:18]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

9. Leylla
08.10.2012 [20:48]

Páni Emoticon , tak to si mě teda pěkně dostala. Po přečtení první kapitoly jsem vůbec nečekala, že v druhé bude něco tak nečekanýho, tak vtipnýho. Neustále se potrhle směju Emoticon . Prostě bombovka a už se těším na další kapču! Tak, prosím, piš! Emoticon Emoticon Emoticon
Děkuju za zvednutí nálady!!!!! Emoticon Emoticon

08.10.2012 [20:47]

lelientunka Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. BabčaS
08.10.2012 [19:22]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!