Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 17. kapitola

04.12.2012 (12:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 3472×

Bella:

Sedela som na stoličke, za svojím malým písacím stolíkom a premýšľala som nad Edwardom. Ako dlho je už vlastne preč? Deň, dva? Pripadá mi to ako večnosť. Nikdy nepochopím, ako skoro som sa do neho zamilovala. Stal sa svetlom mojich všedných dní, vždy mi dokáže vyčarovať úsmev na tvári. Pri ňom mám pocit, že mi nič nechýba a som konečne šťastná. Poznáte ten pocit, keď vám niečo chýba a vy neviete, čo to môže byť? Máte pocit, že niečo vo vašom vnútri chce kričať a vy mu nerozumiete? Aj ja som mala takýto pocit, aj ja som si tým prešla.

Nikdy som nemala núdzu o priateľov, ale chýbal mi skutočný priateľ. Partner, o ktorého sa človek mohol kedykoľvek oprieť a vyrozprávať sa mu. Nepotrebovala som len niekoho, kto mi povie slová lásky... Na čo sú dobré? Aby mi pohladili srdce? Dušu? A čo mám z toho, ak by sa ten človek nesprával tak, ako si to želám?! Pri Edwardovi som zistila, že nie je všetko o slovách, ale aj o činoch. Stačia úplne maličkosti.

Napríklad, keď mi otvorí dvere, akoby som bola nejaká madam, alebo mi odsunie stoličku, keď si niekam ideme sadnúť. Naposledy som zle stúpila na nohu, keď som vystupovala z auta a on ma hneď vzal do náruče a niesol až do mojej izby. Nepodopieral ma, ako by to urobil niekto iný, ale on ma bez slova vyhupol do svojej náruče a bez akýchkoľvek rečí ma niesol. Proste tieto veci pre mňa nie sú iba maličkosti, sú to dôležité veci. Pri každej príležitosti ma objíme, pohladí a aj pobozká. Sú to letmé bozky do vlasov, na tvár, ale tiež vášnivé bozky, po ktorých túžim aj po niečom viac, ale stále sa bráni. Niekedy mám pocit, že idem na to prirýchlo. Raz ma Charlie určite zavrie za zneužitie vlastného priateľa. A pochybujem, že bude prihliadať na to, že som jeho dcéra.

Preklikávala som po internete a hľadala niečo, čo by ma mohlo zaujať a skrátiť čas. Do školy sme sa nemali čo učiť, takže som sa riadne nudila. Nemohla som ísť ani k Alice a Rosalie, pretože aj ony odišli. Vlastne odišla celá rodina. Viem len to, že šli k rodine na Aljašku, pretože majú rodinné problémy. Nechcela som sa v tom veľmi vŕtať. Sme spolu krátko na to, aby som vyzvedala, čo za problémy majú a prečo tam musí ísť celá rodina. Podoprela som si hlavu a po tvári mi začali stekať slzy. Bolo mi smutno. Zvykla som si, že všetok čas trávime spolu. Dnes mi dokonca ešte ani nezavolal. Určite mu nechýbam. A to mi tvrdil niečo iné...

***

„Zlatko, Bells, neplač. Za pár dní sa vrátime. Budem na teba stále myslieť a budeme si volať,“ sľuboval mi a silno ma objímal.

Cítila som sa hrozne. Mala som chuť kričať, aby nikam nešiel, aby ma tu nenechával. Nechcela som však vyzerať ako bláznivá ženská, ktorá mu nedovolí odísť s rodinou. Miestami ma napadalo, že sa schovám v niektorom kufri a pôjdem s nimi ako batožina, ale na letisku by si ma určite niekto všimol. Ten návrh som rýchlo zamietla.

„Sľubuješ? Vrátiš sa? Však tam neostaneš?“ pýtala som sa a vždy poťahovala nosom. Už v tej chvíli mi strašne chýbal. Nestačí, že som musela vydržať v noci bez jeho prítomnosti a dnes mi oznámi, že musí odísť. Aspoň, že ma Emmett ubezpečil, že ak sa k nemu nejaká priblíži, tak ju hneď spacifikuje. Neviem prečo, ale trošku ma to upokojilo.

„A čo by som tam, prosím ťa, robil? K tomu všetkému bez teba. Už len tieto dni budú pre mňa utrpením, ale musím ísť. Keby som nemusel, ver, že tu ostanem s tebou. Vrátim sa, ani sa nenazdáš a budem tu.“ Hrdlo mi zvieralo a nedokázala som zo seba vydať ani hláska. Vždy, keď mi ide do plaču, tak mi stiahne hrdlo. Nedokážem prehltnúť. Držala som sa, som predsa veľké dievča, ale bolo to ťažké. Nič som nepovedala, iba som ho pritiahla bližšie k sebe a silno som ho objímala.

***

Utrela som slzy z tváre a začala som opäť brúzdať po internete. Riaditeľ chcel, aby som pripravila zimný ples. Miesto, výzdobu, občerstvenie, hudbu. Všetko to nechal na mne, ako každý rok. Nerobilo mi to problém, ale potrebovala som nejaký nápad, ktorý tu ešte nebol. Chcela som sa tomu venovať, ale ako? Ako sa môžem venovať niečomu inému ako myšlienkam na môjho Edwarda. Čo ak mi Emmett klamal? Čo ak tam niekoho má? Alebo si našiel? Nie, to nemôže byť pravda.

Cŕn. Cŕn.

Ozval sa môj mobil.

„Edward,“ vykríkla som a div, že som nespadla zo stoličky. Nie, nedvihnem na prvé zazvonie. Bude si myslieť, že nič nerobím a len čakám, kedy zavolá milosť pán.

Jeden, dva, tri... Už by som mohla dvihnúť.

„Prosím?“ nahodila som pokojný a vyrovnaný hlas. Nemusí vedieť ako tu šaliem z jeho neprítomnosti.

„Ahoj, láska, ako sa máš? Prečo tak neskoro dvíhaš? Vyrušujem?“ Či vyrušuje? Ja ho niečím tresnem.

„Ahoj, zlatko. Celkom to ujde... Klamem, je to strašné, chýbaš mi. Kedy sa vrátiš? A dvihla som neskôr, pretože mi riaditeľ kázal, aby som pripravila ten zimný ples. Bola som na internete, nič dôležité. Ako sa tam máte? Všetko je už v poriadku?“ Musela som sa mu priznať ako mi chýba. Nedokážem mu klamať. A nevidím dôvod prečo mu to tajiť. Nech len pekne vie ako mi je za ním smutno.

„Preto ti volám. Aj ty mne strašne chýbaš. Nevolal som skôr, pretože sme chceli chytiť skorší let a podarilo sa to. Pristáli sme v Seattli. Esme chce ešte niečo kúpiť, ale počítam, že za dve hodinky by som mohol byť doma a potom prídem rovno za tebou. Čo na to povieš?“ Áno, áno. Konečne ho uvidím. Bola som šťastím bez seba. Konečne pozriem do tých nádherný očí a konečne si vybozkávam tie najkrajšie a najsladšie pery na svete.

„Naozaj? Láska, ja som taká rada. Pozdravuj všetkých a už sa ťa neviem dočkať,“ hovorila som tak rýchlo, ale bola som celá bez seba. Ešte sme spolu rozprávali asi ďalších desať minút, až kým Edward nemusel končiť, pretože musel ísť pomáhať s nákupom. Ja som sa okamžite začala chystať. Nechcelo sa mi čakať na Edwarda, kým príde on sem. Rozhodla som sa poprosiť Charlieho, aby ma odviezol k nim. Chcela som ho prekvapiť. Určite bude rád, keď ma uvidí.

Edward:

Prvý deň som s Bellou telefonoval skoro dve hodiny, pokým Charlie nenakázal, aby sme skončili, že je veľa hodín. Ja ako upír vnímam čas inak. Pretože pre mňa jedna minúta bez Belly je ako hodina, hodina je ako celý deň. Hovorí sa, že keď s niekým nie si, tak pomaly zabúdaš ako vyzerá. U mňa to tak nikdy nebude. Ja mám tvár mojej Bells stále pred očami. Jej hlboké hnedé oči, ten malý noštek, ktorý krčí stále, keď sa jej niečo nepáči. Tie lišiacke iskričky, keď sa snaží, aby som jej dovolil naše fyzické zblíženie. Keď sa hanbí, hryzie si spodnú peru alebo sa hrá s pramienkom vlasov. Mám ju vyrytú hlboko v duši a najmä s v srdci. Nikdy by som neveril v toľké šťastie, že ma postretne. Že samotný anjel bude niekedy po mojom boku. Po boku anjela smrti. Mám pocit, že my dvaja sme ako puzzle, ktoré do seba zapadá a tvoria jedno. Tvoria neodlučiteľnosť. Vždy ju cítim pri sebe. Cítim ju tak intenzívne, nekontrolovateľne. Nikdy však dosť.

Bol som rád, keď sa Bella potešila, že som už tu. Tešil som sa na ňu, ale Alice a Rosalie chceli nakúpiť nové šaty, Esme dostatok potravín pre Bellu a my muži sme museli trpieť. Myslel som, že to zaberie dve hodiny, ale nakoniec z toho boli tri. Už som bol riadne nesvoj a skoro som v obchodnom centre vychodil dieru. Keď sme sa blížili k nášmu domu, mal som presne vymyslený bojový plán. Prídem, rýchla sprcha, rýchlo nahodiť imidž debilka a letím za mojou láskou. Všetko sa však zmenilo, ako som vystúpil z auta. Bola tu.

Radosť? Nie, radosť som teraz necítil.

Šok? Možno áno.

Zdesenie? To je určite najtrefnejšie.

Prečo ju Alice nevidela? Prečo ma nevarovala? Čo mám urobiť? Tu už nepomôžu žiadne výhovorky. Mám jej klamať? Mám jej nahovoriť, že som sa zmenil za dva dni? Čo by si myslela, že je za tým? Určite by to pripísala inej žene a to nechcem. Musím s pravdou von. Nebol som však schopný pohybu. Bál som sa pohnúť, urobiť čo i len krok k nej. Aj moja rodina stála ako operená, akoby ste okolo nás urobili horiaci kruh a my sme sa nemohli pohnúť, pretože by nás spálilo. To by bol asi ten najmenší problém. Oveľa väčším problémom je rozzúrená priateľka, ktorej ste klamali pár týždňov o tom, kým vlastne ste. 

V hlave som pociťoval apokalypsu, ktorá ma viedla k seba deštrukcii. Môj dych slabol a strácal som sa v atramentovej tme a v chlade, ktorý tu zrazu nastal. Pazúre strachu sa ma zmocnili. V krku som mal hrču. Chápadlá sa mi okolo krku ovinuli a vzduch sa mi do pľúc prestal dostávať. Bezmocnosť sa mi zahryzla do kože. Srdce sa mi chvelo a ja som vedel, že pohár môjho šťastia sa každú chvíľu vyleje a mňa obklopí iba čierna samota.

„Edward? Si to ty?“ spýtala sa nesmelo, keď prišla bližšie. Celá rodina bola rovnako prekvapená ako ja. Chcela ma prekvapiť, že sem príde nečakane, ale miesto toho sa všetko skomplikovalo.

„Áno, som to ja,“ zašepkal som. Dosť počuteľne, aby to počula aj ona. Rodina sa rýchlo spakovala do domu a nechali ma samého čeliť tomu, čo príde. Vedel som, že teraz je ten čas. Teraz sa splní Alicina vízia o tom, že budem bez Belly. Čo som si navaril, to si musím aj zjesť.

„Prečo vyzeráš takto? Čo to má znamenať?“ Zmätenosť v jej hlase bola očividná. Nevedel som ako začať, čo jej mám povedať. Bude mi vôbec veriť, keď jej poviem skutočný dôvod môjho konania?

„Ako by som ti to povedal. Nechcem ti viac klamať. Bella, toto som ja. Toto je moje skutočné ja. Nenosím okuliare, normálne nemávam na vlasoch dve tuby gélu, takto vyzerám. Viem, že si zmätená, ničomu nerozumieš, ale to, čo k tebe cítim, je pravda. To je skutočné,“ hovoril som tak rýchlo, že neviem, čo všetko z toho stihla postrehnúť. Vyvalila na mňa oči a prepaľovala ma nimi.

„Klamal si mi? Hral si sa so mnou? Prečo si to robil? Čo ti mám na to povedať? Čo si si chcel týmto dokázať? Urobíš zo seba obyčajného ťuťmáka, šprta a ešte dovolíš, aby sa do teba zamilovalo nejaké teľa menom Isabella Swanová? Potom ma odkopneš? O to ti celý čas išlo? Hladilo to tvoje ego, keď si sa na mne dobre zabával? Kam by to až zašlo, keby som teraz neprišla? Pretiahol by si ma? Ó, vlastne nie. Nie som dosť atraktívna pre pána dokonalého klamára. Preto si so mnou nič nemal. Myslel si si, že nestojím ani za obyčajný dotyk? Si sviniar, si horší ako Mike,“ kričala po mne a ja som nebol schopný slova.

Nedokázal som sa ozvať, nevedel som sa brániť. Chcel som jej toho tak veľa povedať, ale mal som strach, že sa ozvem a ešte viac to zhorším. Urážalo ma, čo si o mne myslela. Ako si mohla myslieť, že som sa s ňou hral? Nehral som sa. Moje city sú skutočné, oni boli pravdivé po celý čas. Klamal som iba vo výzore. Toľkokrát som ju chcel pomilovať, dotýkať sa jej dokonalého tela, kriviek, akoby ich maľoval samotný Picasso. A ona povie, že mi za to nestála? Hneval som sa na seba, hneval som sa na ňu. No na koho z nás viac, to netuším.

„Láska, počúvaj ma. Nikdy som ti nechcel klamať. Ver mi. Neplánoval som ťa odkopnúť, ako si to povedala ty. Chcel som iba, aby si ma ľúbila takého aký som a nie preto ako vyzerám,“ vyvalila na mňa oči. Pristúpila ku mne bližšie a strelila mi facku.

„Nie som tvoja láska. Som Bella, tak si dávaj pozor. A som rada, že máš o mne tak nízku mienku a myslíš, že by som ťa milovala len preto, že vyzeráš dobre. Daj mi pokoj. Nechcem ťa počúvať, na dnes bolo dosť...“ Otočila sa na odchod. Nie, nemôže len tak odísť.

„Čo to? Ako to? Ako si to? Ja, nerozumiem...“ Bola zmätená a kričala. Oči sa jej plnili slzami, telo sa chvelo strachom zo mňa. Čo som to urobil? Okamžite som ju pustil. Preľakol som sa, že som jej svojim stiskom niečo urobil. Ona však bola prekvapená mojou rýchlosťou. Najprv som jej stál za chrbtom a v sekunde som bol pri nej a silno ju zvieral. Prečo som sa musel premiestniť svojou prirodzenou rýchlosťou? Mal som ju nechať odísť, počkať, kým vstrebe to, že vyzerám normálne. Nie, ja musím urobiť najväčšiu hlúposť a prezradiť sa.

„Bells, upokoj sa. Všetko ti vysvetlím, naozaj,“ hovoril som pokojne a chcel som ju chytiť za ruku. Vytrhla sa mi. Bolesťou som skrivil tvár.

„Kto vlastne si? Voláš sa vôbec Edward Masen? Čo si ty a tvoja rodina zač? Nie, radšej mlč. Nechcem nič počuť. Nepribližuj sa ku mne. Bojím sa ťa,“ chvela sa, mala zo mňa skutočne strach.

„Nikdy by som ti neublížil. Milujem ťa, si pre mňa stred vesmíru. Neboj sa ma...“ žiadal som ju. No ona stále cúvala.

„Ste si podobní, ste chladní, nejete, nepijete... Ty ješ málo, si im podobný, aj keď odlišný zároveň. Si rýchly, si silný a... Preboha,“ vykríkla a rozbehla sa opäť preč. Došlo jej to. V hlave si prehrala všetko, čo jej hovoril Emmett o upíroch. Opäť som sa rozbehol za ňou, aj keď tentokrát už ľudským behom. Nebol problém ju dobehnúť.

„Stoj, odveziem ťa. Nemôžeš ísť predsa sama. Porozprávame sa,“ prosil som, no bolo to zbytočné. Úplne zbytočné.

„Zmizni, drž sa odo mňa ďalej. Nechcem ťa už viac vidieť. Je koniec!“

Všetko, čo som doteraz urobil, všetko, čo som si stihol vybudovať s ňou, bolo nenávratne preč. Odrazu nebolo nič, čo by ma dokázalo potešiť. Bol som prázdny ako vyliata fľaša drahého vína. Celá moja snaha sa rozlievala a ja som sa na to bezmocne prizeral. Bol som smutný a rozzúrený na seba, na celý svet, pretože som stratil tú najdokonalejšiu bytosť. Padol som na kolená a hlavu dal do rúk. Slzy mi pretekali pomedzi prsty. Nezmierim sa s jej stratou. Nemôže to byť koniec!

Viem, že sa často opakujem, ale keď ma veľmi tešia vaše komentáre. Bol by hriech, keby som nepoďakovala za podporu a za to, že má moja poviedka verných čitateľov. Viem, že ma asi zabijete, že som dopustila, aby došlo k rozchodu, ale Bella potrebuje čas. Musí všetko stráviť. 

V budúcej kapitole sa dozviete, aká bola jej reakcia a jej pocity. Tiež mi môžete veriť, že táto kapitola sa mi nepísala vôbec ľahko. Nemám rada rozchody, ale klamstvo od milovanej osoby je stále klamstvo. :( 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 17. kapitola: