Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 18. kapitola

07.12.2012 (19:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3124×

Bella:

Rýchli!

Studení!

Silní!

Nejedia, nepijú!

Upíri!

Môj priateľ, môj bývalý priateľ, je upír. Jeho rodina sú upíri. Ako som mohla byť taká hlúpa a nevnímať, čo sa okolo mňa deje? Ako som tie všetky veci mohla dokonale prehliadať. Nezranil sa vtedy v garáži, Carlisleove knihy v pracovni, Emmett a jeho komentáre pri Buffy. Všetko do seba zapadá. Alice a jej prehrabovanie v tanieri.

Bože!

Je to upír, ktorý sa živí ľudskou krvou. Tak sa živia upíri, či? Áno, bolo to predsa všade. Vo filmoch, v knihách... Ale? Ako potom môžu chodiť do školy a medzi ľudí? Neviem o tom, že sa úmrtnosť vo Forks zvýšila. Charlie nič nespomínal. Preto išli na Aljašku? Ja som bola tri dni v dome, ktorý bol plný upírov? Prečo mi neublížili? Prečo ma nevysali? Správali sa ku mne dobre, prečo to všetko? Bola to ich hra? Chceli, aby som im dôverovala, aby to mali so mnou ľahšie? Nie, tomu neverím, predsa by mi neublížili. Mali na to veľa príležitostí a oni to neurobili ani raz. Žeby predsa len neboli zlí? Ale upír, ktorý sa živí ľudskou krvou, nemôže byť dobrý. Vždy som si myslela, že upír by mal byť agresívny, neovládateľný, ale oni sú iní. A stále mi vŕta v hlave Edwardova farba očí. Je iná ako ich. 

Rozbehla som sa preč. Musela som odísť, čo najďalej od nich. Od neho. Rozbehla som sa smerom k lesu. Nehľadela som na to, že už je skoro tma a ja neuvidím ani špičky vlastných topánok, že nenájdem cestu domov. Nevedela som, kam pôjdem, len som išla. S hlavou plnou spomienok, myšlienok a nesplnených snov. Bála som sa. Stále som sa otáčala za seba, pretože som mala strach, že pôjde za mnou. Nešiel. Potrebovala som byť sama. Len ja a moje emocionálne dno. Teraz sa moje city uzatvorili do vákua. Teraz som prišla na to, že psychická bolesť je stonásobne horšia ako fyzická. Neporovnateľne horšia. Keď si zlomíte ruku, zahojí sa to a zabudne sa na to rýchlejšie. No keď vám niekto zlomí srdce, niekto pošliape vaše šťastie a dôveru, ktorú ste v neho vkladali, tak to sa nezahojí nikdy. Vždy to budete mať pred očami. Ja na to nikdy nezabudnem. Nezabudnem na to, že mi klamal a hral sa so mnou. Zahrával sa s mojimi citmi. Hlúpo som ho chránila, postavila som sa celej škole, postavila som sa Mikeovi. Chránila som ho, zastávala som sa ho a on sa mi odvďačil klamstvom.

„Dokelu,“ vykríkla som, keď som zakopla o kameň a spadla na zem. Posadila som sa a trela si koleno. Čím som si toto všetko zaslúžila, prečo sa to muselo stať mne?! Urobila som niečo zlé v živote, že ma takto trestá? Že sa mi šťastie otočilo chrbtom a odvrátilo svoju tvár odo mňa? Cítila som samotu a nebol tu nikto, kto by ma objal a utešil.

Obloha sa začala zmrákať, tvoril sa na nej biely dym. Spoza stromov na mňa číhali tiene. Strašidelná krajka delila moju bolesť a nenávisť.

Ako  mi mohol hľadieť do očí a hovoriť ako ma ľúbi, že ma miluje... Všetko boli samé lži, klamstvá. Prečo som bola taká hlúpa a naivná. Viem, že mýliť sa je ľudské, ale prečo mi to urobil? Čo som mu robila, že sa musel so mnou takto hrať? Je tu málo dievčat? Prečo práve ja som sa stala bábkou v jeho rukách? Je to zbabelec, ktorý sa skrýval za maskou, pretože mal strach, že ho dievča bude chcieť pre jeho dokonalý vzhľad? Pre ten jeho moderný a sexy rozcuch na hlave? Pre jeho dokonalé telo a krásny zadok v napasovaných rifliach?

Dosť!

Je to klamár, ktorý sa so mnou hral. Celá jeho rodina sa so mnou hrala. Hrali so mnou hru. Je mi z toho zle. Pravda býva tvrdá a vie poriadne bolieť, ale klamstvo je odporné! Skôr by som strávila pravdu ako klamstvá. Prečo mi to nepovedal skôr? Prečo ma namotával, čo tým sledoval? Opäť som sa rozplakala. Ruka mi však rýchlo vystrelila k očiam a ja som rýchlo zotrela vodopád sĺz, pretože on si ich nezaslúži. Nestojí mi ani za jednu slzu. Oči mi blúdili po okolí a mráz mi behal po chrbte. Opäť tu bol ten strach, z ktorej strany na mňa čo vyskočí. Vlastne teraz už tam bol aj strach, kto na mňa môže číhať...

„Prečo? Edward, či kto vlastne si, prečo ja?“ vzlykala som. Nech mi niekto povie prečo.

„Naivita ti nič nehovorí?“ pýtala som sa sama seba. Áno, bola som naivná a slepá. Verila som nevinnej, smutnej tvári, za ktorou sa skrývala faloš.

„Chcela som iba lásku, kúsok šťastia. Aby ma niekto mal rád, aby bolo všetko krajšie, lepšie, veselšie.“

„Chcela, chcela. A čo máš? Hm?“ kričalo na mňa moje druhé ja. Hovorím sama so sebou. Dosť.

 Postavila som sa a kráčala som ďalej, chcela som nájsť ten útes, kde sme s Edwardom sledovali západ slnka. Potrebovala som nájsť vytúžené ticho, ktoré by teraz pre mňa znamenalo viac ako víťazstvo. Moja bolesť na mňa kričala ako rozrušené plačúce dieťa, ktoré vám nedá spať. Uzatvárala som sa stále viac do toho môjho zvláštneho vákua, kde okrem mňa a môjho trápenia nebolo nič. Je to fascinujúce ako človek dokáže byť väzňom vlastných myšlienok. Život nám postaví do cesty mnoho skúšok, dá nám na výber. Zostať alebo ujsť. Ja som si zvolila útek, útek bez vysvetlenia. Mala som chuť kričať. Všetko, čo mi zostalo, bola len kopa spomienok.

***

Mám pre teba tiež tri sľuby.

Prvý je, že ťa budem stále ľúbiť.

Druhý, že ťa nikdy neopustím.

A ten tretí, že si pre mňa celým mojím vesmírom a jedinou na tomto svete.

***

Ja by som pre neho radšej mala jeden a to, že mi nebude klamať.

Neviem ako sa mi to podarilo, ale došla som k tomu útesu. Posadila som sa na úplný kraj a môj strach z toho, že spadnem, ma vôbec netrápil. Nohy mi bezvládne viseli z výšky možno aj sto metrov. Neviem, nikdy mi odhady príliš nešli. Moja duševná schránka sa ponárala do vĺn narážajúcich o skaly. Začala som sa uzatvárať do seba,  okrem pocitov, ktoré boli uväznené na dne hlbokej utópie. Dívala som sa do diaľavy a zabúdala na prítomnosť. Všetko, čo bolo pre mňa doteraz krásne a pestré, bolo zaraz pre mňa šedé a sychravé. V hlave zmätok zakrytý pod sivým plášťom hmlistej clony. Bezduché slzy mi stekali po mojich bledých lícach, bezmyšlienkovite a najmä slobodne.

 ***

„Si najkrajšia žena, ktorú som kedy videl. Tvoje vnútro, tvoje srdce a tvoja myseľ sú snáď to najkrajšie a najčistejšie, s čím som sa kedy stretol. Zamiloval som sa do teba ešte skôr ako som vôbec vedel, ako vyzeráš. V deň, ten prvý deň, keď si sa ku mne prihovorila a ja som sa na teba pozrel, nedokázal som ťa vypustiť z hlavy. Túžil som spoznať človeka s hlasom anjela. No ani vo sne by ma nenapadlo, že anjelský hlas má samotný anjel...“

***

Je to upír, ktorý žije možno stovky, tisíce rokov. Koľko má vlastne rokov? Aký je starý? Ako dlho kráča po tomto svete? Koľko dievčat si už vypočulo tieto takzvané slová lásky. Stovky? Milióny? Len samotný Boh vie, kde je vlastne pravda ukrytá. Len on je tu dlhšie ako Edward. Koľko dievčat, žien, už takto trpelo pre jeho hry? Asi som blázon, ale strach ma prešiel z toho, že je upír. Keby chcel, už som mŕtva. No viac ma trápi klamstvo.

Dokážem mu niekedy odpustiť? Odpustím mu niekedy jeho klamstvá? Stojí mi zato, aby som mu to odpustila? Toto slovo je v živote veľmi dôležité, ale je ťažké ho niekedy uplatniť v praxi. V srdci mám jazvy, akoby mi ho niekto prebodol klincami. Dokážem ich časom vytiahnuť? Ale kto zahojí tie jazvy? To nezahojí ani tisíce slov. Potrebujem recept na odpustenie. Prečo však stále túžim po ňom? Prečo ho túžim pobozkať, objať, pohladiť? Musím na neho zabudnúť, musím ho dostať zo svojho vnútra. Ale je to ťažké. Aj za tých pár dní, týždňov, čo som s ním bola, mi prirástol k srdcu. Zamilovala som sa. Ja som sa zamilovala do človeka, vlastne do upíra, ktorý je korunovaným klamárom.

Preboha!

Môj prvý priateľ bol upír. Prvý bozk som dostala, vlastne ja som dala upírovi. To nie je možné, nemôže to byť pravda. Toto všetko je iba zlý sen. Som doma, spím vo svojej posteli. O chvíľu sa preberiem a zasmejem sa na tomto všetkom. Len ako sa zobudiť? Zatvorím oči a keď ich otvorím, tak budem doma.

Cŕn, cŕn...

Telefón mi zvonil ako divý. Otvorila som oči, ale stále som bola tu a sedela na útese. Takže je to realita, je to skutočné.

„Prosím,“ zašomrala som do slúchadla.

„Láskavo mi vysvetli, kde si? Vieš koľko je hodín? Neospravedlní ťa ani to, že si s ním. Ani svätená voda ťa teraz neuchráni pred mojim hnevom...“ rozkrikoval sa na druhej strane Charlie. Viac som nevnímala. Jeho slová zneli ako bla, blabla a blablabla.

„Mladá dáma, čakám na vysvetlenie,“ počula som ten obrovský hnev, ktorý bol sprevádzaný aj strachom o moju osobu.

„Oci, ja... Stratila som sa. Myslela som, že nájdem cestu domov, ale poznáš ma,“ pípla som ledva počuteľne. Podľa jeho reakcie som vedela, že to musel počuť viac ako dobre.

„Ako stratila? Kam si išla, prečo si nešla popri ceste. Isabella, prerazím ťa ako hada, keď sa mi dostaneš do rúk. Kde si? Opíš mi okolie,“ prikazoval a ja som mala jedno šťastie, že tu bol útes. Inak by som bola nútená mu opísať zelenú trávu a stromy. Aspoň v niečom sa na mňa usmialo šťastie, ak sa to dá tak povedať.

„Šla som cez les a došla som k útesu, ocko.“ Neodpovedal. Chvíľu bolo hrobové ticho.

„Viem, kde to je. Ani sa nepohni. Idem po teba a zatiaľ si priprav rozumné vysvetlenie,“ ukončil hovor. Čo mu poviem? Hádam nie to o upíroch, veď sama o tom nič poriadne neviem. Poviem mu len toľko, že je koniec s Edwardom a potrebovala som byť sama. Možno ma pochopí. Neviem ako dlho trvalo Charliemu sem prísť, ale podľa mňa tu bol dosť rýchlo.

„Bella, Bože, zlatíčko, si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ pýtal sa a v tom momente som bola v jeho objatí. Silno ma zvieral, až som sa bála, že mi dôjde kyslík.

„Som v poriadku, prepáč,“ zašepkala som mu do policajnej uniformy a rozplakala som sa. Začal ma hladiť po vlasoch.

„Už je to dobre, som pri tebe,“ povedal a vzal ma na ruky.

Niesol ma celú cestu až k autu. Po celý čas mlčal iba ma pevne zvieral v náručí, akoby sa bál, žeby som mu spadla. Ja som sa silno držala jeho bundy a nehodlala sa ho pustiť. Bola som rada, že mám takého otca. Nikto by sa mu nemohol rovnať.   Po príchode domov mi Charlie povedal, že mám domáce väzenie až do jeho smrti. Vraj môžem chodiť len z domu do školy a naspäť. Vraj žiadne mimoškolské akcie. Samozrejme mi dovolil dokončiť prípravu plesu, ale s tým, že ma stále odvezie a privezie. Nemala som síl sa hádať ani vyjednávať nejaké podmienky a preto som len prikyvovala na všetko, čo mi povedal.

Zaliezla som do izby a na hodinkách ukazovalo niečo po pol jedenástej večer. Vôbec som nemala chuť spať a vedela som, že ak by som zatvorila oči, tak ho uvidím. Nechcela som ho mať pred očami, aj keď som ho mala. Všade, kam som pozrela, som ho videla, všade som cítila jeho prítomnosť. Dokonca mi pohľad padol na jeho bundu, ktorú mi dal, keď sme išli zo školy a mne bola zima. Sadla som si za počítač, kde som posledné dni trávila najviac času a premýšľala, čo budem robiť. Pustila som si hudbu, slúchadlá dala na uši a nechala svoje prsty ťukať do klávesnice.

Po chvíľke som mala v googli nahodené slovo upír a otvárala som wikipediu.

Doslovne som hltala všetko, čo tam bolo napísané. Cez etymológiu, vzhľad upíra, vlastnosti upírov až po upírov v histórii. Hľadala som spoločné znaky, ktoré by mi prezradili niečo viac. Najviac som pochytila tieto veci...

Červené a čierne oči. Toto mi nejako nesedelo, pretože Cullenovci a Edward ich nemajú červené. Sú jantárovo zlaté. On ich mal zelené so zlatými čiarkami. Videla som síce dvakrát, že mu oči sčerneli, keď som sa ho snažila zviesť. Žeby mal chuť na moju krv? Ale prečo potom odolal? Vynikajú krásou, čo je pravda, všetci sú ako vystrihnutí z nejakého časopisu a majú dokonalé črty tváre. Potrebujú ľudskú krv na prežitie, ale tiež píšu, že sa môžu živiť aj zvieracou krvou. Je možnosť, žeby sa živili aj oni krvou zvierat? Že by nezabíjali ľudí? Ako to mám zistiť? Ani náhodou s ním nebudem o tom hovoriť. Nie, nechcem o ňom nič vedieť. Budem sa mu vyhýbať. To bude najlepšie, aj keď to bude príliš ťažké. 

 Dnes som sa rozhodla menovite každej mojej čitateľke venovať kapitolku. Z jednoduchého dôvodu. Vždy si nájdete čas prečítať moje bláboly a k tomu ich aj ohodnotiť. Pre mňa to znamená príliš veľa. Niekto si možno neváži ani smajla, ale pre mňa je krásne, keď otvorím administráciu a vidím, koľko z vás si dalo tú námahu ma potešiť. 

A preto ďakujem vám: Ivka77, RobertKristen, NeliQ, marty555, lelientunka, jesikata, DAlice, AngieCullen, kiki1, Lucka, lala19941, Pegi, marcela a v neposlednom rade mispa. Tiež chcem túto kapitolu venovať Jessy, mojej korektorke, ktorá si so mnou užije svoje. Ľúbim vás, dievčence moje. :-*

Vaša 9moncici9 :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 18. kapitola: