Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 16. kapitola

30.11.2012 (18:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3398×

Edward:

Pokojne spala, vlasy mala pohodené na vankúši a viečka zatvorené. Za tými viečkami boli čokoládovo hnedé oči, v ktorých som sa mohol stratiť. Občas zo spánku zamumlala moje meno. Vyzerala tak zraniteľne. Bola zraniteľná. Jej plné pery boli zatvorené, natiahol som sa, aby som sa ich dotkol, ale odtiahol som sa. Nechcel som ju zobudiť, chcel som, aby spala. Túžil som vziať jej ruky a objať ich okolo svojho tela. Chcel som cítiť jej teplo, ktoré som tak potreboval. Potreboval som ju. Počúval som ako dýcha, počúval som tlkot jej srdca.

Premýšľal som, ako dlho ešte budem mať túto možnosť. Ako dlho budem mať tohto anjela, túto milovanú bytosť pri sebe. Mám strach, že ju stratím a viem, že ju stratím. Alice mala víziu, že sa stane niečo a my budeme od seba. Obaja si myslíme, že sa to stane, keď sa jej priznám, alebo keď jej poviem, že som upír. Preto som sa rozhodol ešte mlčať. Áno, som sebec. No potrebujem ju mať pri sebe. Milujem ju a nechcem o ňu prísť. Nie teraz, keď som prvýkrát v mojej existencii konečne šťastný. Nikdy by som jej neublížil, tak ako povedala Alice, je to človek, ale neublížil by som jej, keby som bol pri zmysloch určite nie. Jedine ako jej môžem ublížiť a ako jej ubližujem, je to, že ju milujem a nedokážem sa jej vzdať. Zostať s ňou navždy, nikdy ju neopustím, aj keby mnou opovrhovala za to čím som, tak tu budem. Budem ju chrániť, aj keby ma pri sebe nechcela, aj tak by som to urobil proti jej vôli.

„Dobré ránko,“ zašepkala a pomaly otvorila svoje očká. Hneď som jej venoval jeden božtek na čelo.

„Dobré ránko. Ako si spala?“ spýtal som sa a ona sa začala naťahovať. Ešte si zívla. Bola taká rozkošná ako malé dievčatko.

„Výborne. Len...“ odmlčala sa a ja som sa bál, či nemala zlý sen.

„Len?“ spýtal som sa a ona posmutnela. Čo sa stalo?

„Charlie,“ povedala smutne. Už som to pochopil. Je nedeľa a ona musí ísť domov.

„Zlatko, chápem. Aj ja som smutný, že už nebudem zaspávať vedľa teba a nebudem sa zobúdzať pri tebe. Zvykol som si ťa mať pri sebe celé dni. Zvykol som si na tvoju prítomnosť a dívať sa na teba, keď ešte sladko spíš, ale nemôžem s tým nič robiť. Charlie príde dnes večer a ja či chcem alebo nie, tak ťa mu musím vrátiť,“ hovoril som smutne.

Trhalo ma na kusy, že s ňou nebudem. Mohol by som ju síce chodiť navštevovať, ale keby sa náhodou zobudila, tak by si ma mohla všimnúť. No ja to určite risknem ako sa poznám, len mi bude ľúto, že o mne nebude vedieť. Aj napriek tomu budem chodiť strážiť jej sny.

„Ja viem, ale...“ Nedovolil som jej viac pokračovať a pobozkal som ju. Bozk mi opätovala. Objal som ju a hladil som ju po chrbátiku. Trošku sa upokojila.

„Bella, urobíme si pekný deň, čo na to povieš? Len ty, ja a nikto viac. Vonku je pekne, tak by sme mohli ísť na prechádzku. Minule som našiel jedno krásne miesto a rád by som ti ho ukázal. Čo ty na to?“ spýtal som sa a ona sa na mňa krásne pozrela.

„To by bolo skvelé. Hneď sa aj dám dokopy a pôjdeme. Nechcem strácať čas. Chcem si ťa užiť.“ Vyskočila na nohy a už letela do kúpeľne. Toľké nadšenie som teda nečakal. Začal som hľadať niečo na oblečenie, keď zrazu Bella vystrčila hlavu.

„Čo si mám obliecť?“ spýtala sa a v očiach mala nevinnosť, no v hlave nie. Musel som sa zasmiať.

„Ideme do lesa, ale bolo by veľmi zlé, keby som si vzala výstrih?“

Je proste neskutočná. Aj keby šla nahá, tak by mi to bolo jedno. Nie, vlastne nebolo. Pri tej predstave mi začali černieť oči a rýchlo som ich privrel.

„Čo len chceš, zlatko, všetko bude na tebe vyzerať skvele,“ odpovedal som a snažil som sa predýchať predstavu jej nahého tela.

Do pol hodinky sme boli nachystaní a mohli sme vyraziť. Nakoniec si vzala červené tričko s výstrihom, presne ako chcela. No nedalo sa to nazvať výstrihom, pretože to bol naozaj hriešne veľký výstrih. Mal som šťastie, že ideme do lesa a nie do mesta, pretože by sa za ňou otočil nie jeden chlap a ja by som musel každého jedného zabiť. Mohol som byť tiež rád, že k tomu tričku nezvolila aj minisukňu. To by som nepredýchal. Šli sme po lesnej cestičke, ktorá viedla k lúke. Už z diaľky som počul stádo jeleňov a sŕn, ako sa pasú pri neďalekom jazierku. Počul som trepot motýlích krídel. Škoda, že toto všetko nemôže počuť aj ona. Najprv som chcel, aby sme šli tam a potom som jej chcel ukázať ešte miesto nad útesom. Fascinovalo ma toto miesto, pretože tam bol pokoj. Nikde nebolo ani živej duše.

Bolo tam počuť iba vlny, ktoré narážali do skál pod útesom a bol odtiaľ krásny výhľad na západ slnka. Vždy sfarbilo nebo do krásnych farieb. Chcel som ten západ vidieť s Bellou, a tým, že je  jeseň, tak sa teraz rýchlejšie stmieva. To znamená, že  to stihneme, kým príde Charlie. Prichádzali sme na lúku, ktorá bola posiata voňavými kvetmi. Stromy, ktoré postávali okolo celej čistinky, tvorili dojem kruhu lásky a oddanosti. Keď som toto miesto videl prvýkrát, vedel som, že je toto miesto magické, pretože oči mi zachvátila krása tamojších rozmanitých kvetov a tie mi ponúkli estetický pohľad. K tomu všetkému ten samotný tvar lúky, ktorý je obkolesený vysokými stromami, ktoré siahajú do výšok.

„To je nádherné. Žijem tu a ešte som toto miesto nemala šťastie nájsť. Je to ako z rozprávky,“ rozplývala sa nad týmto miestom a ja som bol rád, že sa jej tu tak veľmi páči.

Posadili sme sa uprostred, priamo do stredu lúky. Bella si sadla predo mňa a oprela sa chrbtom o moju hruď. Vdychovala čerstvý vzduch. S vlasmi sa jej pohrával vetrík. Chvíľu sme len tak sedeli a ani jeden z nás neprehovoril. Dokonca aj Bella mala myseľ úplne čistú. Nemyslela na nič. Bolo tu ticho. Počul som v diaľke zver, ale ona to nemohla počuť. Nevadilo mi však, že sme ticho. S Bellou som si rozumel aj bez slov. S úžasom sledovala prírodu, nebo, po ktorom do slova plávali biele bavlnené obláčiky, za ktorými sa skrýva bledomodré nebo.

„Na čo myslíš?“ spýtala sa a prelomila to ticho, ktoré vládlo medzi nami. Objal som ju rukami a prsty som preplietol na jej bruchu.

„Na to, že som šťastný, že som tu s tebou. Na to, že som šťastný, že ťa mám a že ťa môžem ľúbiť,“ povedal som bez zbytočných okolkov. Natočila hlavu smerom ku mne.

„Ja som tiež šťastná, že ťa mám. Keby mi niekto pred pár týždňami povedal, že ja sa do niekoho zaľúbim, tak ho asi vysmejem. No teraz neviem ani slovami opísať to šťastie, ktoré napĺňa moje vnútro.“ Pobozkal som ju na líce a ona sa usmiala.

„Vieš, keby mne niekto povedal, že tým, že sa sem presťahujem, stretnem svoju životnú lásku a to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo, tak ho označím za blázna,“ zasmial som sa. Hovoril som však pravdu. Prestával som veriť, že niekedy nájdem niekoho ako je ona. Som tu sto rokov a nikdy som nestretol niekoho, kto ma bude milovať, preto aký som a nie preto ako vyzerám.

„Edward, naozaj ťa ľúbim a nechcem ťa stratiť,“ povedala a hlavu sklonila k zemi. Dlaňami prechádzala po tvári. Prečo také niečo povedala? Prečo by ma mala stratiť?

„Zlatko, hlupáčik môj, prečo by si ma mala stratiť? Som tu a navždy budem. Ver, že tu budem a odídem len vtedy, ak si to sama budeš vyslovene želať. To ti prisahám.“ Vedel som, že si to raz bude želať, ale teraz som na to nechcel myslieť. Teraz nie. Som tu ja a je tu ona. Teraz sa nemienim trápiť nad budúcnosťou. Otočila sa ku mne a sadla si oproti mne. Nohy prehodila cez moje stehná a objala mi nohami pás. Moju hlavu vzala do dlaní a dlho sa mi zadívala do očí.

„Nikdy nebudem chcieť, aby si odišiel. Ľúbim ťa a ako sa hovorí, túžim s tebou takto ostať navždy. Viem si nás predstaviť ako dvoch starých ľudí. Ty, milý starý deduško so sivými vlásmi a ja šedivá babka, ktorá sedí pri tebe a okolo nás behajú malé vnúčatá. Proste dokonalá idylka. Ľúbim ťa,“ povedala a spojila naše pery.

Mňa však pichlo pri srdci, keď povedala tieto vety. To, po čom túži, jej nikdy dať nemôžem. Nemôžem s ňou zostarnúť.  Jej bozky začínali byť viac a viac náruživé. Pomaly sa mi chcela dostať pod tričko a ja som sa prestával ovládať. Buď to zastavím teraz alebo už vôbec. Nabral som posledné sily a ruky som jej opatrne vytiahol z pod môjho trička.

„Nikto tu nie je,“ zapriadla mi do ucha a ja som sa celý roztriasol pod jej horúcim dychom, ktorý mi ovial tvár.

„Viem, ale už sa za chvíľku zatmie a ja by som ti rád ukázal ešte jedno miesto.“ Pozrela na mňa a v očiach som videl, že sa trošku hnevá. Mrzelo ma to, ale nechcel som sa prestať ovládať. Chcem sa s ňou milovať, ale chcem, aby to bolo, až keď bude vedieť ako skutočne vyzerám. Nechcem, aby to potom ľutovala.

„Mám pocit, že ma nechceš,“ zamumlala si popod nos a ja som si ju okamžite pritiahol k sebe.

„Takéto hlúposti si nabudúce odpusti. Ako môžeš niečo takéto povedať. Si najkrajšia žena, ktorú som kedy videl. Tvoje vnútro, tvoje srdce a tvoja myseľ sú snáď to najkrajšie a najčistejšie, s čím som sa kedy stretol. Zamiloval som sa do teba ešte skôr ako som vôbec vedel, ako vyzeráš. V deň, ten prvý deň, keď si sa ku mne prihovorila a ja som sa na teba pozrel, nedokázal som ťa vypustiť z hlavy. Túžil som spoznať človeka s hlasom anjela. No ani vo sne by ma nenapadlo, že anjelský hlas má samotný anjel...“ Nedopovedal som a už som mal jej pery na mojich. Z očí jej tiekli slzy. Slzy šťastia a pomaly som cítil, že aj sa rozplačem.

„Ľúbim ťa, Edward,“ povedala plačlivým hlasom a ja som jej začal bozkávať každú neposlušnú slzu, ktorá zmáčala tvár mojej Belly.

Chvíľu sme sa ešte objímali a bozkávali až sme šli spolu k útesu.  Postavili sme sa na kraj útesu a ja som Bellu objal rukami. Sledovali sme západ slnka a počúvali nárazy vĺn na skaly. Voda sa v odraze zapadajúceho slnka stáva žiarivá sťa tisíc zrkadiel.  Keď sa človek zahľadí do diale, tak má pocit, že mu celý svet leží pri nohách. Prial som si, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Prial som si tu stáť naveky, po boku milujúcej ženy.

„Prepáč, “ ospravedlnil som sa, keď mi zazvonil mobil.

„Áno, Alice,“ povedal som mrzuto, pretože som nechcel, aby nás niekto rušil. Táto chvíľa mala patriť nám.

„Mali by ste sa vrátiť, Charlie príde do hodiny a ak tu nenájde Bellu, bude zle,“ upozornila ma Alice. Mala pravdu. Zajtra je škola a určite by sa mu nepáčilo, že sme niekde sami.

„Dobre, už sa vraciame,“ rozlúčil som sa s ňou a pozrel na Bellu. Hneď pochopila, že sa musíme vrátiť.

Chytila ma za ruku a kráčali sme späť domov. Stihli sme to len tak – tak kým Charlie prišiel. Zdržal sa u nás chvíľu, pretože chcel poďakovať celej rodine, že tu mohla Bella ostať a ja som si tak mohol ešte chvíľku vychutnať jej prítomnosť. Keď už mala odísť, tak sme sa lúčili vyše desať minút a lúčili by sme sa ešte dlhšie, keby nás Charlie od seba doslovne neodtrhol. Vraj si to máme nechať na neskôr. Ešte som stál vonku a čakal, kým ich auto nezájde a potom sa rozhodol ísť konečne dnu. Carlisle chcel so mnou hovoriť. Išlo o našu rodinu na Aljaške. Viac som z jeho hlavy nedokázal zistiť.

„Chcel si so mnou hovoriť?“ spýtal som sa, keď som prišiel do jeho pracovne, kde zaliezol.

„Ostatní to už vedia, ale ty si bol s Bellou, takže ti to poviem až teraz. Volal Eleazar a požiadal nás, aby sme k nim prišli na pár dní. Potuluje sa tam pár novorodených a oni si nevedia rady. Požiadal ma o to a vieš, že si ich veľmi vážim. Všetci s tým súhlasia. Takže budeme odchádzať zajtra večer. Samozrejme do školy pôjdete, aby si sa rozlúčil s Bellou. Čím skôr to vybavíme, tým skôr sa môžeme vrátiť.“

To snáď nemyslí vážne. Nenechám tu Bellu samú. Stačí, aby som tu nebol jeden deň a Mike to určite využije. No na druhej strane nemôžem sklamať rodinu, ale možno by ma pochopili, aby som tu mohol ostať. Teraz to je iné, za iných okolností by som ani nerozmýšľal, ale teraz si nie som istý, či je správne odísť.

„Edward, keď všetko pôjde tak ako má, tak sa vrátiš už v stredu. Môžete si predsa telefonovať. Bude v poriadku,“ upokojoval ma Carlisle. Niekedy mám pocit, že je to on, kto vidí do hlavy a nie ja.

„Dobre, ale ak tam budete chcieť ostať, tak môžete, no ja sa po vyriešení problému vraciam,“ povedal som rozhodne a on s tým súhlasil. 

Chcela by som veľmi pekne poďakovať za všetky komentáre. Chcela by som však zvlášť napísať jeden odkaz pre NeliQ. :) 

NeliQ, ja som sa vôbec neurazila za tvoj postreh. V konečnom dôsledku sa ti poviedka páči, len to dosť preháňam so zdrobnelinami. Máš úplnú pravdu a vyzerá to detinsky, ale mne to stále nejako ujde. :( Ja aj v osobnom živote som taká a viem, že to preháňam, no pokusím sa s tým niečo urobiť. :) Vážim si tvoj názor a postreh. Viem, že si to napísala iba v dobrom. :) 

Teraz však chcem všetkých pripraviť na pár kapitoly, ktoré nebudú pokojné. :( V 17. kapitole príde odhalenie Edwarda. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 16. kapitola: