Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 15. kapitola

26.11.2012 (13:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3378×

Bella:

Hodinky ukazovali 4:37 ráno a ja som bola s očami ako kukučka. Nechcelo sa mi spať. Nebola som unavená, pretože som zaspala skoro. Niet sa čo čudovať, keď som prežila nakupovací maratón s Alice. Z jedného obchodu do druhého. Toto skúšať a hento skúšať. V tom sa ukázať a zasa v tom. Kde sa to v tom malom telíčku berie. Nebola ani zadychčaná, zatiaľ čo ja som mala jazyk skoro po členky, ale snažila som sa vydržať. Neukážem predsa, že ma zničia jedny nákupy.

Kúpila mi veľa krásnych vecí, ale neviem, ako jej ich zaplatím. Vravela, že je to darček, ale to sú darčeky minimálne na sto rokov, ktorých sa ani nedožijem. Celé nákupy boli na druhej strane skvelé, ale dosť ma mrzelo, že sme si nedali spoločný obed. Chlapci sa najedli skôr, Rose vraj drží zvláštnu diétu a Alice? Tá sa celý čas hrabala v tanieri. Pripadala som si ako prasa, ako nenažratá, keď som do seba hádzala americké zemiaky so steakom a colu som hltala, div mi nestekala po hrdle. Bola som taká hladná a taká smädná a ona? Len ohŕňala nos a myslela si, že to nevidím.

Vidím toho omnoho viac. No kto mi vysvetlí napríklad to, že sú to štyria rozdielni ľudia, ktorí majú rovnakú farbu očí. U Rose a Jaspera by som to brala, sú predsa dvojičky, ale Alice a Emmett? Oni nie sú pokrvní a tiež majú rovnakú farbu očí. Dokonca aj Esme a Carlisle majú takú farbu. Všetci majú oči vo farbe medu. Také nemá nik koho poznám. Dokonca sú to pubertiaci, ktorí ani nemajú najmenšiu chybičku krásy. Žiadne pehy, žiadne vyrážky. Prečo? Ako môžu byť až tak... Ako to povedať? Nechutne dokonalí? Prehnane dokonalí? Dokonale dokonalí? Slovo dokonalý sa vyskytuje priveľmi v spojení s Cullenovcami, ale to jediné ich vystihuje. Dokonca pochybujem aj o tom, že mali ako deti odreté kolená.

Potom je tu ďalšia zvláštnosť, ktorá sa točí okolo Emmetta pri pozeraní Buffy. Ako môže vedieť, že upír nezhorí na slnku? Ako vie, že ho drevený kôl nezabije? Ako to všetko vie? Nechápem. Kde sa to dočítal? Nebodaj upíri existujú? Nie, to je hlúposť. Normálne ma chce presvedčiť, že rozprávky sú pravdivé. Predsa nie som malé dieťa, ktoré verí na bubákov pod posteľou. Z toho som vyrástla už pred desiatimi rokmi. Musím sa ho opýtať na to, prečo tomu tak verí. A čo ho vedie k tomuto presvedčeniu.

Zavčas rána toľko premýšľať neveští nič dobré. Radšej som sa rozhodla, že sa budem dívať na spiaceho anjela vedľa mňa. Edward spal pokojne. Nehybne. Až ma to nútilo zase uvažovať. Ja keď spím, tak cestujem po celej posteli. Zaspím vpravo a zobudím sa vľavo. No on leží a ani sa nepohne. Leží tu ako skala. No musím povedať, že je nádherný. Keď nemá okuliare, si ho konečne môžem poriadne prezrieť. Vidieť jeho dlhé mihalnice, ktoré sú ukryté pod rámom okuliarov. Jeho tiež dokonalé črty tváre. Hladká pokožka a tak krásne pery. Bože, tie pery sú tak plné a krásne. Má krásne veľké lícne kosti, silnú čeľusť, rovný noštek.

Očami som prebehla nižšie. Cez jeho štíhle, ale napriek tomu svalnaté telo. Vôbec nie je pokrvným súrodencom ostatných, ale je tiež dokonalý. Možno nie tak moderný ako oni, čo sa týka obliekania, účesu, ale je im veľmi podobný. Akoby ich jedna mater mala. Jeho oči sú zelenkavé, ale je tam odlesk aj medenej farby ako majú ostatní. Chcela som sa ho dotknúť. Chcela som ho pohladiť po jeho tvári, prejsť ukazovákom po jeho perách. Skloniť sa k nemu a pobozkať ho.

Nie, nesmiem ho zobudiť. Tak sladko spinká. Je taký bezbranný a nemôžem ho vziať z ríše jeho snov. Ale môžem. Som sebec. Potrebujem sa ho dotknúť. Nedokážem sa len nečinne prizerať a odopierať si ho. Opatrne som zodvihla svoju ľavú ruku a prešla mu po čele až k nošteku. Dala som mu jednu pusu. Potom som prstom obkreslia jeho pery a jemne po nich prechádzala, až som neodolala a tiež mu venovala jeden bozk. Počkať. On sa usmial? On nespí?

„Edward? Spíš?“ spýtala som sa šeptom. Nič, žiadna odpoveď. Aj tak mu neverím. Premerala som si ho ešte raz. Á, už viem ako na neho. Zasmiala som sa sama pre seba.

„Hmm, čo by sa stalo, keby som povolila tento gombíček?“ Schválne som začala komentovať to, na čo sa chystám. Chytila som prvú gombičku na jeho kockovanom pyžamku. Mal ho zapnuté až ku krku. Jednou rukou som mu ho rozopla, ale žiadna odozva.

„Jedna gombička? To je málo. Rozopneme ďalšiu? Ale hej. Nič zlé sa predsa nemôže stať.“ Povolila som ďalšiu a rýchlo ďalšiu a ďalšiu. Až sa mi odhalila jeho hruď. Oči som vyvalila a hlavou krútila. Toto že je telo, ktoré skrýva? Páni.

„Ups, trošku ich je viac, ako som plánovala,“ priložila som rýchlo ruku k jeho hrudi, aby som sa mohla dotknúť tých svalov skôr, ako ma zastaví. Jednou rukou som ho opatrne hladila a vychutnávala som si tento pocit dosýta. Kto vie, kedy ho najskôr takto uvidím. Pozrela som sa mu do tváre, ale on stále neotvoril oči. No úsmev tam stále mal. Dokonca som mala pocit, že sa trošku zachvel. Žeby skutočne spal? Uvidíme.

„Ak naozaj spí, tak mu nebude vadiť, ak urobím toto...“ stíchla som a druhú ruku pomaly vsunula pod perinu. Opatrne som prechádzala po jeho lýtku až k stehnu a vyššie. Nespí. Chveje sa. Koľko mi toho asi dovolí? Nahmatala som pás jeho pyžamka a potiahla šnúrku.

„Nezbednica jedna,“ skríkol a pretočil ma pod seba. Zasmiala som sa a on môj smiech stlmil svojimi perami.

Začal ma bozkávať, ale nie tak ako inokedy. Bozkával ma vášnivo. Obmotala som mu ruky okolo krku a nohami som ho uväznila, aby sa odo mňa nepokúsil odtiahnuť. Začínala som sa chvieť pod jeho bozkami. Dych sa mi začal zrýchľovať a mala som obrovskú chuť na neho. Chcela som ho. Chcela som ho hneď.

Premiestnila som ruky na jeho zvyšné tri zapnuté gombičky a chcela som ich rozopnúť. Jeho ruky sa pokúšali dostať pod moje tričko. Keď som ucítila jeho chladné ruky na mojom tele, tak som mala pocit, akoby chceli uhasiť ten oheň v mojom tele. Dýchala som rýchlejšie, chvela som sa, túžila som.

„Edward, Bella,“ skríkla Alice, keď vletela do našej izby. Obaja sme sa odtiahli a každý šiel na svoju stranu postele. Čo sa stalo?

„Alice,“ skríkol Edward. Pozrela som na neho a hľadala som odpoveď v jeho tvári. Prečo je taký nahnevaný? Ja som síce bola tiež sklamaná, že nás vyrušila, ale určite to neurobila naschvál.

„Edward, volal Charlie, tak buď ticho. Vy tu stvárate bohviečo a po mne kričí, prečo má Bella vypnutý mobil. Mala by mu zavolať.“ Mám vypnutý mobil? Ako to? Pozrela som sa na stolík, kde som mala položený mobil a mala pravdu. Vypol sa mi.

„Prepáč, Alice, nechcela som, aby po tebe kričal. Idem mu zavolať.“ Postavila som sa a šla dole, aby som nikoho nerušila. Sadla som si do kresla a vytočila som jeho číslo.

„Oci? To som ja, Bells,“ ozvala som sa do slúchadla, keď mi zodvihol.

„Bella, čo máš s mobilom? Idem sa zblázniť z toho, že o tebe nič neviem. Ako sa máš? Ako sa tam k tebe správajú? Čo Edward?“ Najprv kričal, ale to bolo zo strachu. Chápem ho.

„Vybil sa mi mobil. Som v poriadku. Je tu naozaj skvele. Prekvapivo vychádzam aj s Emmettom. Neveril by si, akí sú všetci skvelí. Sú ku mne milí a Edward je božský. Pokojne tam ostaň aj dlhšie. Nepohnevám sa,“ zasmiala som sa, ale jemu do smiechu očividne nebolo.

„To nech ťa ani nenapadne, Isabella. Ja sa pekne vrátim v nedeľu večer a prídem si po svojho trestanca. Inak prepáč, že som ti nenechal kľúče, ale už by mi uletelo lietadlo. Tak sa maj pekne a pozdravuj všetkých. Pa,“ rozlúčili sme sa.

Šla som naspäť do izby a dúfala, že Alice tam nebude a my možno budeme pokračovať tam, kde sme, bohužiaľ, boli prerušení.

„Edward, ty si blázon. Ako si mohol. Mohol si jej ublížiť. Je to človek. Uvedomuješ si to?“ kričala Alice. Ako by mi ublížiť? A čo je na tom, že som človek? Všetci sme predsa ľudia.

„Neublížil by som jej. Je pre mňa všetkým. Nedovolil by som to. Tak málo mi veríš? Keby sa malo niečo stať, tak by si to vedela.“ Akoby to mohla vedieť? O čom to rozprávajú?

„Nie je slušné počúvať za dverami,“ ozval sa hlas za mojím chrbtom. Od ľaku som nadskočila. Bol to Jasper. No kým som stihla čo i len pípnuť, tak sa dvere otvorili a v nich stala Alice a za ňou Edward.

„Ja... ja som nechcela počúvať. Naozaj. Šla som späť a počula som ako sa zhovárate a tak som nechcela rušiť. Preto som tu stála,“ hovorila som tak rýchlo, že ani neviem, či pochopili, čo som vlastne povedala.

„To je v poriadku. Alice je aj tak už na odchode. Však?“ spýtal sa Edward, keď pozrel na Alice. Tá len prikývla a chytila Jaspera za ruku a šli do svojej izby. Ako som postrehla, tak Jasper a Alice majú izbu spolu, tak ako aj Emmett a Rosalie.

Vošli sme dnu s Edwardom a ja som sa cítili trápne, že som vyzerala ako nejaký špeh. Posadila som sa na posteľ a nechcela som ani pozrieť jeho smerom. No stále som mala v hlave to, čo povedala Alice.

„Mohol si jej ublížiť. Je to človek.“ Ako to myslela? Mám sa ho na to opýtať? Prisadol si ku mne. No tiež sa nemal k tomu, aby sa na mňa pozrel. Periférnym videním som videla, že pozerá na stenu pred sebou.

„Edward.“

„Bella.“

Obaja sme začali na raz. Pozreli sme sa na seba.

„Ty prvý,“ požiadala som ho, no pokrútil hlavou, že nie.

„Ty prvá, Bella,“ povedal a ja som sa dvakrát nadýchla, kým som položila otázku.

„Počula som len niečo. Dosť ma to prekvapilo. Ako to myslela Alice, žeby si mi mohol ublížiť? Čo znamená to, že som človek? Aj vy ste ľudia, tak prečo to povedala takto? Ako by si mi mohol ublížiť?“ pýtala som sa a slzy sa mi tlačili do očí. Neviem prečo.

Nebála som sa ho. Nemohla by som sa ho báť. Len som bola veľmi zmätená z toho, čo povedala. On by mi neublížil. Povedal, že ma ľúbi, predsa by mi to neurobil. Nevyzerá ako zlý človek, keby bol taký, že je schopný ublížiť, tak by sa dokázal aj sám brániť v škole, ale nie. To je všetko hlúposť. Nie je zlý. Nemôže.

„Bella, to, čo Alice povedala, tak vôbec nemyslela, tak ako si myslíš.“ Ako môže vedieť, čo si ja myslím. Ani ja sama neviem, čo si mám myslieť.

„Alice len bola nahnevaná na mňa. Sme spolu krátko a ona nás našla v takejto situácii. Myslela to v dobrom. Si človek, ktorý má svoje city. Si podľa nej príliš dobrá, príliš slušná a ona nechce, aby som ti ublížil. Mnoho chlapcov sa vyspí s dievčaťom hneď alebo po pár dňoch a oni to potom môžu ľutovať. A ona nechce, aby si to niekedy ľutovala aj ty. Chcem tým povedať, že Alice je zástancom toho, že si máš byť istá, že to chceš a nie len preto, že to chcem ja. Myslela si, že som to bol ja, kto sa na teba vrhol. Chcela ťa chrániť.“

Ona chcela chrániť mňa? Veď jej môžem byť ukradnutá. Nepozná ma. Ja som bola tá, ktorá sa na neho vrhla. No vlastne vrhol sa on na mňa, ale ja som ho provokovala. To ja za to môžem. Mala by som s ňou o tom hovoriť, aby on nevyzeral ako nejaký nadržanec.

„Edward, prečo si jej nepovedal, že ja som ťa vyprovokovala? Prečo si nepovedal, že to ja za to môžem. Nehovorím, že som sa nechcela s tebou milovať. Ba viac, chcela, túžila som...“ začala som sa červenať a Edward ma hneď pobozkal. Tým ma donútil zmĺknuť.

„Bella, aj ja sa chcem s tebou milovať, ale nie teraz, nie dnes a určite nie pri prvej príležitosti, čo sme sami. Chcem, aby to bolo výnimočné. Aby sme mali súkromie a nie, aby tu bola moja rodina,“ usmial sa a ja som bola rada, že sme si to vysvetlili. Vždy ma však ťažilo vedomie, že Edward vyzerá ako ten, ktorý sa na mňa vrhol.

Chvíľku sme sa objímali a potom si išiel dať Edward sprchu. Počkala som, kým som začula sprchu a aby som mu tam nevletela, tak som sa rozhodla, že ja teraz zájdem za Alice a všetko jej poviem. Chcem jej to vysvetliť. Mrzí ma, že po ňom tak kričala. Môj malý chudáčik. Vyšla som z izby a premýšľala, ktorá je ich izba. Tá vpravo, alebo tá vľavo. Vybrala som tú vľavo. Zaklopala som.

„Nerušiť. Hráme sa,“ ozvalo sa spoza dverí a potom iba chichot. Zlá izba. To bol Emmett. Radšej rýchlo preč. Zaklopala som na dvere vpravo.

„Poď dnu, Bella,“ ozvala sa Alice. Konečne správne dvere. Tu aby mal človek plánik, aby niekam trafil.

„Neruším?“ spýtala som sa, keď som strčila hlavu dnu. Neodvážila som sa vojsť celá a dokonca som mala zatvorené oči.

„Len poď. Jasper nás nechá samé,“ ukázala na dvere a Jasper poslušne odišiel. No predtým jej venoval nádherný zamilovaný pohľad a pobozkal ju na čelo. Bolo to také milé. Bolo vidieť, že sa milujú. Musela som sa pousmiať.

„Posaď sa. Stalo sa niečo? Začo vďačím tvojej návšteve?“ spýtala sa a ja som si zatiaľ obzrela jej izbu. Bola nádherná. Všetky izby tu v dome boli nádherné. Nečudo, keď ich navrhovala Esme. No Alice tu toho nemala veľa. Celá izba bola v prevedení bielej s trochu červenej. Biely stolík priamo pod oknom. Biela stolička, ktorá bola previazaná červenou mašľou na operadle. Posteľ bola v rohu izby a nad ňou bol červený baldachýn. Vyzeralo to ako posteľ pre princeznú. Ďalej tu stáli dve obrovské skrine. Tie skrine boli asi také veľké ako celá Edwardova izba.

„Alice, ja ti musím povedať ako to bolo. Edward za nič nemôže. To ja som tá, ktorá ho vyprovokovala. Nie on.“ Pozerala na mňa ako na blázna. Akoby netušila o čom rozprávam.

„Bella, o čom hovoríš?“ spýtala sa ma. Jasné ešte som jej nepovedala, čo som počula.

„Hovorím o tom, že si kričala po Edwardovi, žeby mi ublížil a že som človek.“ Ešte stále bola prekvapená.

 „Samozrejme. Povedal mi všetko. Viem, že si ma chcela chrániť. No nemusíš, Edward by mi neublížil. Nie on sa na mňa vrhol. Ja som ho dráždila a on sa len zapojil do mojej hry. Nechcel po mne nič, čo by som ja nechcela. Môžeš mi veriť. Si zlatá, že dávaš na mňa pozor, ale viem sa v tomto o seba postarať sama. Ver, že ak by robil niečo, čo ja naozaj nechcem, tak ho zastavím. No ľúbim ho, naozaj ho ľúbim. Neviem ako, neviem kedy sa to stalo, ale ľúbim ho. No a zbližovanie k tomu patrí,“ hovorila som jej len to, čo som skutočne cítila. Zaľúbila som sa do neho po uši. Je neuveriteľný. Jeho vnútro je také čisté. Je to dobrák od kosti. Neublížil by ani muche.

„No vieš, Bella, on je veľmi dobrý chlapec. Všetci vieme ako ťa ma rád. Dal by ti všetko a viem, že by ho zabilo, keby ťa stratil. Si prvá jeho láska. Si prvé dievča, ktoré v ňom vidí to, aký v skutočnosti je. Páči sa ti taký, aký je teraz. Aj keď sa neoblieka moderne, aj keď nemá najnovší model auta, nepatrí medzi namyslených frajerov. Páči sa ti, ako to povedať, ako jednoduchý chlapec. A to si na tebe celá naša rodina váži. Si dobrý človek.“

Jej slová ma veľmi potešili. Ja si ich tiež vážim. Poznáme sa chvíľku, ale vidím, že sú dobrí a láskaví. Sú priateľskí. Objala som ju. Myslím si, že som našla novú priateľku. Ešte sme spolu chvíľu štebotali o nej a Jasperovi. O Emmettovi a Rosalie. Hovorila mi o Carlisleovi a jeho práci, o tom, aký je sčítaný. O Esme ako ju všetci milujú a berú ako vlastnú matku. Potom mi ďakovala za dnešné nákupy a dúfa, že si ich zopakujeme. Len dúfam, že nie zajtra. 

Toto bola predposledná kapitola, ktorá sa nesie v pokojnom duchu. Pomaly sa blížime k odhaleniu. 

Túto kapitolu by som chcela venovať dvom výnimočným ľuďom. Jessy, ktorá mi moju poviedku premenovala na pyžamko. :D A Ivke, ktorá číta poctivo každú kapitolu a nielen raz a stále zanechá ten najkrajší komentár, ktorý môže človek dostať. 

Dievčatá moje, ja vás mocinko ľúbim. Bez vás by som možno aj prestala písať, ale vy mi dodávate chuť. 

V neposlednom rade chcem poďakovať za predchádzajúce komentáre. Viem, že vás poviedka asi nudí, že sa tam nič nedeje. Ale ona je proste oddychová. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 15. kapitola: