Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 10. kapitola

07.10.2012 (07:30) • VictoriaCullen, 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2688×

10. kapitola

Bella:

Nie, toto nemohla byť pravda. Všetko, len toto nie!

Zhrozene som sa pozerala na svoj odraz v zrkadle, ktorý sa zo šťastného menil na vydesený behom niekoľkých stotín sekundy. Prehrabla som si rukou vlasy, ktoré boli všade a ešte raz sa chytila za brucho. Srdce mi bilo ako o závod a dych sa mi zrýchlil. Ale aj tak som cítila, ako sa to malé vo mne pohlo.

Nie, je to len šok z Edwarda. Ja predsa nemôžem byť tehotná. Upíri nemôžu mať deti, presviedčala som sa v duchu tak trochu hystericky. To malé vo mne však nesúhlasilo. Odrazu som sa prehla v páse a do záchoda vyvrátila všetko, čo som ešte v žalúdku mala. Na moje veľké prekvapenie tam toho bolo celkom dosť.

Pustila som vodu a umyla si tvár. Cítila som sa mizerne. Všetko som to pripisovala sexu s Edwardom, myšlienku, že by vo mne mohol rásť nový život a predovšetkým jeho dieťa, som odmietala. Telom mi prebehol ďalší krč, akoby ma ktosi mučil. Oprela som sa o umývadlo a unikol mi vzdych. Zľakla som sa. Čo ak to počul? Čo ak počul aj to malé? Nie, doriti, Isabella, ty nie si tehotná!

Vytackala som sa s kúpeľne a pozrela na Edwarda. Sedel na posteli úplne nahý a v očiach mal otázku. Videla som pred sebou jeho bielu, mramorovú pleť a neunikol mi pohľad do jeho krvavých očí. Predstava, že by som práve s týmto upírom mala mať niečo spoločné, bola desivá. Že by som mala vychovávať malého krváka bola ako nočná mora.

Zatočil sa mi svet pred očami a stratila som pevnú pôdu pod nohami. Privrela som oči a pripravovala sa na ten pád.

***

Ležala som v tme. V čiernej izbe bez okien len s jednoduchým gaučom a malým, konferenčným stolíkom. Zodvihla som sa na lakťoch a poobzerala. Nemala som tušenie, kde som. Vôbec som to tu nespoznávala. Začula som kroky. Malé, cupitajúce nožičky a detský krik. Postavila som sa ako strela, no hneď na to som opäť skončila na zemi. Vrhla sa na mňa malá postavička človeka, ktorú som však poľahky zdvihla. Jej tvár ma zarazila.

Bolo to dievčatko. Mohlo mať tak päť, možno štyri. Tváričku mala bielu ako sneh a hnedé vlásky kučeravé. Ružovučké pery sa jej usmiali a čierne očká zaligotali šťastím. Bola neskutočne nádherná. Chcela som sa jej prihovoriť, ale z úst sa mi nevydal ani hlások. Malá odrazu vyčarili ešte širší úsmev a odhalila dva rady špicatých zubou ostrých ako britva. Na končekoch mala krv a keď ústočká rozďavila ešte viac, myslela som, že je prasknú. Ale nepraskli. Miesto toho sa jej čierne očká zmenilo na krvavé a pod nimi sa objavili hrozivé fialové tiene. V tom okamihu som ju chcela odhodiť. Ale nešlo to. V sekunde sa do mňa zahryzla...

***

Prudko som sa nadýchla. Bol to len sen, uvedomila som si, keď som na líci pocítila Edwardovu chladnú ruku. Dočerta, Edward!

Prudko som otvorila oči. „Vypadni!“ prikazovala som mu. Nezniesla som ho pri sebe. Nie po tom, čo sa mi teraz snívalo. Nie po tej strašnej predstave, že by som s ním mohla byť tehotná.

„Si v poriadku?“ prekvapene sa ma spýtal, akoby mi nerozumel. Odtiahla som sa od neho a prísne sa mu pozrela do očí.

„Povedala som, aby si vypadol,“ zrevala som. Len toľko stačilo, aby sa postavil a pozbieral si oblečenie. Venoval mi posledný pohľad plný smútku, že ho vyhadzujem, a vyskočil z okna. Keď som už nepočula jeho zrýchlený dych, vydýchla som si a zvalila sa na posteľ. Po lícach sa mi spustili prúdy sĺz. Otriasala som sa vo vzlykoch a samú seba presviedčala, že upíri nemôžu mať deti. No zakaždým, keď som na to pomyslela, telom mi prebehla vlna bolesti a ja so len ledva dokázala zadržať výkriky.

Rozhodla som. Bola len jediná možnosť, ako zistiť skutočnú pravdu. Rýchlo som sa pozviechala z postele, hodila na seba nejaké oblečenie a vlasy stiahla do gumičky na temene hlavy. Vybehla som z domu a nasadla do svojho miláčika. Ešte stále mi tiekli slzy, ako tej najväčšej citlivke, a zahaľovali mi výhľad. Preto som váhala s nohou na plyne a išla o čosi pomalšie, i keď to bolo veľmi nudné a ja som to chcela mať čo najskôr za sebou.

Zdalo sa mi to ako večnosť, keď som zastavila pred nemocnicou. Zamkla som a rozbehla sa na informácie.

„Prosím vás, je tu niekde gynekológia?“ opýtala som sa staršej sestričky celá červená.

Premerala si ma od hlavy po päty a s podivnou tvárou prikývla. Radšej som ani nechcela vedieť, čo vidí. „Samozrejme, slečna. Prvé poschodie. Dnes slúži Emmett MyCarty. Tretie dvere vľavo.“ Poďakovala som jej a rýchlo sa hnala ku schodom. Brala som ich po troch, až som skoro rozrazila dvere na chodbu. Našťastie, čakáreň bola prázdna a tak nikto nebol svedkom môjho šialeného vpádu. Zastavila som pri tretích dverách, kde bolo na mosadznej tabuľke veľkými písmenami napísané MUDr. Emmett McCarty. Zaváhala som. Naozaj som chcela poznať pravdu, ale zistenie, že by som mohla mať dieťatko by ma zabilo.

„Tak dosť, Bella. Buď sa to vyrieši teraz, alebo už nikdy,“ dodávala som si odvahy. Prehltla som tú veľkú guču neistoty v hrdle, utrela si spotené ruky o rifle a zaklopala.

„Pán doktor, ak to bude ďalšia pacientka, môžem ju pustiť dnu?“ opýtala sa sestrička vo vnúti. Doktor súhlasil a tak mi prišla otvoriť.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?“ opýtala sa a aj ona ma skúmala pohľadom. Rýchlo som si zotrela ďalšiu slzu, ktorá sa mi už-už rinula po tvári a pokúsila sa usmiať.

„Ja-ja... Potrebovala by som vyšetriť. Myslím, že som... že som tehotná,“ koktala som. Pri poslednej veste som sa roztriasla ako osika a ledva sa dokázala udržať na nohách. Sestrička ma zachytila okolo bokov a pomohla mi do ordinácie. Už som si viac nepripadala ako poloupírka. Lež ako stará, deväťdesiat ročná tetuška o paličke, ktorá sa nedokáže udržať na nohách a je taká slabá, že už má dokonca našetrené aj na vlastný pohreb.

Znova som sa rozplakala. Nechcela som byť tehotná. Nie s ním. Len nie s ním.

„Slečna, ako sa voláte a koľko máte rokov?“ pýtala sa ma sestrička. Smrkla som.

„Isabella. Isabella Swanová a mám osemnásť.“

„Ste tu prvýkrát?“ Posadila ma do kresla a sama si sadla za stôl. Pozrela na mňa spod okuliarov.

„Nie,“ krútila som hlavou. Ruky mi nechtiac spočinuli na bruchu. Vystrašene som ich odtiahla. „Ja nie som odtiaľto. Len prechádzam. A dnes ráno mi prišlo zle...“ Nedokončila som. Nedalo sa mi o tom hovoriť. Len som chcela poznať výsledky, aby som mohla ísť s pokojným svedomím domov. Zabila by som Edwarda a vrátila sa naspäť k rodine. Bože, Rose, Alice, ako veľmi mi chýbate. Kiež by ste mu teraz mohli stáť pri mne...

„Slečna, ako vám môžem pomôcť?“ opýtal sa ma mužský hlas a ja som sa mykla. Bol to mladý doktor. Stál vo dverách do ďalšej miestnosti v bielom, dlhom plášti. Mal ohromné telo a skôr by som ho typovala na futbalového hráča, nie na gynekológa. No pod tmavo-zelenými očami a krátkymi, čiernymi vlasmi sa črtala príjemná tvár, ktorá musela roztopiť aj srdce zločinca.

 „Myslím, že som tehotná,“ povedala som jedným dychom. Aj keď úplne cudzím hlasom, ktorý len ťažko mohol patriť mne.

Nadvihol obočie. „Neviete to na isto?“ Pozrela som sa na sestričku a potom späť na doktora. Vykladať im o svojom sexuálnom živote s upírom som naozaj nemala v pláne. „Sestrička, mohli by ste nás nechať na chvíľu nechať?“ Nebola to otázka, skôr prosba. Sestrička len prikývla a vyšla z ordinácie. Skepticky som sa pozrela na doktora.

„Nebudem hovoriť o tom, čo sa mi stalo,“ vyhlásila som rozhodne. A zdalo sa, že to pochopil.

„Pozrieme sa na ultrazvuk a potom uvidíme, dobre?“ Vzal ma za ruku a odviedol k posteli. Ľahla som si a nadýchla som sa. Keď mi na brucho natieral chladivú masť, mykla som sa. Pripomenulo mi to Edwarda. Jeho dotyky.

„Ako sa vlastne voláte, slečna?“ opýtal sa ma, keď zapínal prístroj a odviedol ma tak od myšlienok.

„Isabella Swanová.“

„Prečo si myslíte, že ste tehotná? Ak ste si nerobili test. Alebo robili?“ Pozrel sa na mňa a ja som záporne pokrútila hlavou. Nedôverovala som tomu krátkemu prúžku, ktorý vám len na deväťdesiat percent môže potvrdiť, či ste tehotná. Oveľa radšej som mala istotu. Predsa len, bolo to ako s lovom upírov. Aj na ten sa musím pripraviť, nevrhám sa do neho len tak, bezhlavo.

Doktor McCarty priložil pod môj pupok akúsi myšku, ktorá skenovala moje vnútro. Na chvíľu som sa zdráhala pozrieť sa na prístroj v obave, čo tam uvidím. Ale doktorove odfuknutie ma donútilo pozrieť sa.

„Neviem, či vám blahoželať, slečna Swanová alebo nie, ale ste tehotná. Asi dva týždne, možno tri. Ale to vy budete vedieť asi lepšie,“ venoval mi vľúdny úsmev. Ignorovala som ho. Sledovala som tú malú čiernu škvrnu na monitore, ktorá sa jemne hýbala. Bola som šokovaná. Naozaj som bola tehotná. Rástlo vo mne Edwardovo dieťa. Mojou jedinou otázkou bolo, čo teraz s tým. Videla som len jednu rozumnú možnosť.

„Chcem ísť na potrat,“ šepla som. Doktor McCarty sa na mňa pozrel a utrel mi brucho.

„Naozaj? Nechcete dať tomu malému šancu na život? Ste si úplne istá?“ pýtal sa. A zaťal do živého.

Nie, vôbec som si nebola istá. Na jednej strane som ho nechcela. Nechcela som, aby vyrastalo takým životom, ako ja. Pretože ja som nepatrila nikam. Ani medzi upírov ani medzi ľudí, bola som vyhnancom oboch svetov. A ak by také malo byť aj moje dieťa, to by som nezniesla. Bol tu však ešte jeden faktor, ktorý hral proti. Edward. To on bol jeho otcom a predstava, že čakám dieťa s upírom ma desila. A čo by povedal on, keby sa to dozvedel? Asi by ma od hnevu zabil. A to malé tiež.

Do očí sa mi nahrnuli slzy a opäť si razili cestičku dole mojou tvárou. Nevedela som čo robiť. Pri pomyslení, že by sa moja matka zbavila mňa rovnako, ako ja sa chcem zbaviť vlastného dieťaťa, som už nebránila hlasným otrasom plaču. Nie, musela som si ho nechať. Nemala som právo zabiť nevinnú dušu.

Nemala som ani poňatia, ako to urobím. Ako skryjem svoje tehotenstvo pred rodinou a hlavne pred ním. Vedela som len, že si ho musím a chcem nechať.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), 9moncici9, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 10. kapitola: