Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 2. kapitola

04.09.2012 (18:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 3618×

2. kapitola

Klop, klop, klop. Niekde z diaľky sa ozýval zvláštny dutý zvuk, ktorý som nevedela ihneď identifikovať. Po ňom som začula aj jemné vŕzganie dvier a následne tiché kroky, ktoré sa zdali byť stále hlučnejšie a hlučnejšie. Pomaly som rozlepila viečka a keď som zbadala vysokú, tmavú postavu skláňajúcu sa nad mojou posteľou, vykríkla som.

„Pst, zlatko, to som len ja, nemaj strach,“ upokojoval ma Charlieho hlas a ja som vypúlila oči. Srdce  som mala až niekde v krku a dýchala som, akoby som práve dobežala maratón. Oči som si pretrela rukami a mierne sa posadila. Posledné, čo si pamätám, je včerajší filmový večer a Edward, ktorý mi sľúbil, že tu bude celú noc so mnou. Ale nech som pozerala akokoľvek úporne, žiadna bledá tvár tú nikde na mňa nečíhala. Čiže odišiel. Pravdepodobne hneď po príchode Charlieho domov. No keď sa dozviem, že odišiel už skôr a nechal ma tu samú, aj keď mi sľúbil, že tu bude, tak ho prerazím! Chlapi a ich sľuby... Strašné niečo.

„Vystrašil si ma. Čo sa deje?“ spýtala som sa chrapľavým hlasom od spánku. Charlie nikdy v živote nevkročil sám od seba do mojej izby. Iba v krízovej situácií a ja som nebola názoru, že by som sa v takej v tejto chvíli nachádzala.

Otec len pokrútil hlavou. „Nič sa nestalo, len už je dvanásť preč a ty si stále nechodila dole, tak som sa chcel uistiť, či si v poriadku.“

„Dvanásť preč?“ hlesla som a aby som sa skutočne uistila, že ma môj skvelý tatko neklame, pozrela som na digitálne hodinky na nočnom stolíku. Dvanásť dvadsaťštyri, hlásili červené číslice.

„Hej, spala si skutočne dlho. Priznaj sa, ty si ponocovala. Ktovie, koho si tu mala,“ pohýbal obočím a zasmial sa. Zívla som si a Charlieho poznámku, ktorou narážal na moju možnú mužskú návštevu, som sa rozhodla ignorovať. Nebolo pochýb, že keby som mu povedala, že som tu skutočne nejakého chlapa večer mala, asi by obočím už len tak bezdôvodne nehýbal a už vôbec by sa neškeril. Dokonca aj keď by tou návštevou bol iba Ed, otec by bol na pochybách. Zvláštnym spôsobom stále zastával názor, že dievča má mať za najlepšiu kamarátku druhé dievča, nie nejakého chalana. Vraj to nikdy nemôže fungovať. Našťastie sa však s Edwardom postupom času zmieril a prekusol fakt, že jeho dcéra sa spovedá so svojimi problémami chlapovi. No, veď to nie je koniec sveta. Ale aj tak napríklad u nás nemohol Edward nikdy „spať.“ Tým myslím to, keď si nejaké baby spravia pyžamový večierok, na ktorom pozerajú romantické filmy, možno horory a ohovoria polku školy, pričom sa ládujú keksíkmi a chipsami. Ach jo.  Alice, Edwardova sestra,  ma síce párkrát zavolala k nim na noc, ale vždy som to odmietla. S ňou som proste nebola taká kamarátka. Hej, nevadili sme si síce, ale nebolo to proste ono. 

„Navaril si niečo na obed?“ zamrmlala som a pozrela na Charlieho, ktorý špúlil pery a zdvihol obočie.

„Zlatko, vieš, že okrem praženice a špagiet neviem navariť nič.“ Pokrčila som plecami.

„Máš pravdu. Nevadí, dnes by sme teda na obed mohli skočiť k Lizzie, nie?“ Lizzie bola Charlieho kamarátka z detstva, ktorá vlastnila jednu z dvoch reštaurácií vo Forks.

„Tak fajn,“ povedal Charlie vecne. „Prichystaj sa.“ A odišiel. Zívla som a zvalila sa späť do perín. Ešte chvíľu som len tak polihovala, ale potom som donútila svoje končatiny, aby ma zdvihli z postele, nakoľko som poznala Charlieho žalúdok a vedela som, že dnes určite okrem šálky kávy nevypil ani nezjedol nič a ak do polhodiny nebude prežúvať nejaké chutné jedlo, bude veľmi podráždený. Vstala som a ešte stále trošku omámene precupitala do kúpeľne. Všimli ste si, že čím neskôr vstanete, tým viac ste akoby mimo? Vyprázdnila som močový mechúr, poriadne si vyčistila zuby a novou kefou, ktorú som si kúpila predvčerom v novootvorenej drogérií, som skrotila to hniezdo na hlave.

„Bella, už si prichystaná?“ počula som volať zdola Charlieho.

„Ešte nie, ale daj mi päť minút a môžeme ísť,“ zakričala som mu späť. Čo som vravela o tom jeho prázdnom žalúdku? Ach, Charlie. Poznám ho ako svoju dlaň...

Rýchlosťou svetla som utekala do izby a obliekla si prvé, čo som schytila. So všetkými svojimi vecami som bola celkom spokojná, takže sa nemohlo stať, že by som si vybrala niečo, čo by som si nemohla obliecť. Navliekla som na seba obyčajné čierne tričko a k tomu bledé džínsy. Keď som bola prichystaná, zbehla som dole po schodoch, ktoré išli z chodby, takže som si všimla, ako Charlie nervózne stepuje pred dverami. Pozrel na mňa pohľadom, ktorý hovoril: „Švihni si,“ tak som sa naňho len rýchlo usmiala a už som si aj navliekala na nohy tenisky.

Charlie za nami zamkol dvere a už sme sa aj trepali do jeho auta. Cesta autom prebiehala v tichosti – to ale neznamenalo nič zlé. S Charliem sme proste vždy na tom boli takto. Ani jeden z nás nie je veľmi komunikatívny typ. Pred reštauráciou stálo na forkské pomery dosť áut. Ale asi si väčšina domácností povedala, že sa radšej pôjdu najesť sem, než by sa mamičky mali postaviť k sporáku a niečo kuchtiť.

Vnútri to bolo narvané, ale našťastie sa pre mňa a Charlieho našli dve voľné miesta v rohu. Osobne mi to nevadilo, nikdy som nemala príliš rada veľkú spoločnosť. O chvíľu sa pri našom stole zastavila mladá čašníčka a spísala si našu objednávku. Ja som chcela len niečo kuracie, ale Charlie si dal steak.

„Chutí ti?“ pýtal sa ma počas jedenia.

„Hej, je to dobré,“ prikývla som. Určite to bolo lepšie, akoby som mala na obed jesť maslový rožok, pretože pri sporáku by som dnes určite nestála. A to som ešte pred chvíľou spomínala lenivosť mamičiek...

„Bella?“ ozval sa odrazu niekde z diaľky povedomý hlas a ja som sa reflexívne otočila. Z druhej strany reštaurácie mi kýval zazubený Jacob Black. Usmiala som sa a odkývala mu späť. Stále som však dúfala, že nepríde k nášmu stolu. Odrazu som bola celkom šťastná, že tento stôl mal pristavené len dve stoličky, pretože som si nebola úplne istá, či by si k nám Jacob neprisadol, aj keď by to znamenalo, že by svojho otca nechal pri ich stole samého.

„Mám pocit, že sa tomu chlapcovi páčiš,“ povedal Charlie a zachichotal sa. Snažil sa to zamaskovať tým, že sa napil piva – nealkoholického –, ale začal mierne do pohára krochkať. No mám ja toto za potrebu? A že štyridsaťtriročný chlap. To by si niekto mohlo pomyslieť, že už by mal mať „rozum,“ ale môj tatko je asi výnimka z tohto pravidla. Div sa tým pivom nezadusil.

„Oci, prestaň, prosím,“ zaúpela som a mala som obrovskú chuť sa ísť niekam skryť.

„No, ale ja hovorím len pravdu. Takmer sa mu ústa roztrhli z toho úškrnu, čo mal na tvári.“ Radšej som na Charlieho vetu nepovedala nič. Nebol tak ďaleko od pravdy, ale ja som na to už bola za ten čas, čo pracujem u Blackovcov, zvyknutá. Tak som len pokrútila hlavou a ďalej sa venovala jedlu.

Jacob za mnou našťastie neprišiel, len sa mi, keď sme s Charliem odchádzali, slušne pozdravil.

Celý deň som sa potom len venovala domácim prácam. Charlie dnes do práce nešiel, tak sa len spokojne uvelebil na sedačke s pivom v ruke a sledoval baseballový zápas. Chvíľu som ho sledovala s ním, ale mňa tieto veci nikdy príliš nebrali, takže po pár minútach ma to prestalo baviť a šla som si hore čítať knihu. Búrlivé výšiny som čítala už niekoľkokrát. Táto kniha síce nepatrila medzi moje najobľúbenejšie, ale stále som sa dokázala zamýšľať nad zaujímavým charakterom postáv. Keď som sa poriadne vžila do príbehu, ani som nezaregistrovala, že mi zvoní mobil. No, vlastne nezvonil, mala som tichý režim, čiže len vibroval.

„Haló?“ ozvala som sa bez toho, aby som sa pozrela, kto volá. Aj tak veľa volajúcich byť nemohlo...

„Ty kde si, prosím ťa?“ povedal Edward trošku nahnevane.

„Prepáč, ale začítala som sa a nevnímala som nič okolo,“ ospravedlňovala som sa, pričom som prstami žmolila roh strany v knihe.

„Že si to ty, máš odpustené.“ Zasmiala som sa. Edward sa na mňa proste nikdy nevydržal dlho hnevať. „Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa.

„No, vlastne som sa ťa chcel spýtať, či by si dnes večer nechcela prísť k nám... Teda, ak nemáš už nejaký plán,“ dodal váhavo. Pretočila som oči. Aký dôležitý plán by som musela mať, aby som odmietla pozvanie svojho naj kamoša?

„Rada prídem. Len mi povedz, kedy tam mám byť.“

„Hm, nechcem, aby si sa potulovala sama v lese, takže o takú pol hodinku prídem po teba, ok?“

„Tak fajn, teším sa. Pa,“ rozlúčila som sa a zložila hovor. Nakoľko som už bola prezlečená do teplákov, obliekla som si džínsy, ktoré som mala dnes na obede. Prečesala som si vlasy, aby sa ma ďalší členovia Cullenovskej famílie nezľakli.  Následne som zbehla dole do obývačky, kde som čakala na Edwarda.

„Odchádzaš?“ spýtal sa Charlie. Pozrela som sa naňho a prikývla. „Idem k Edwardovi.“

„Dobre, ale nebuď veľmi dlho. A nech ťa potom privezie domov, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

„Dobre, oci, neboj sa.“ Chápala som jeho obavy. Po matkinej smrti na mňa dával pozor ako na oko v hlave. O pätnásť minút som zazrela svetlá auta za oknom. To bude Edward. Mala som pravdu, o chvíľu ma prezváňal, aby som vyšla. Zbehla som na chodbu, kde som sa obula a pozdravila Charlieho. Schmatla som kľúče z botníka a vybehla von do tmavého večera.

„Ahoj,“ povedala som, keď som nastúpila do auta.

„Ahoj.“ Pozrela som na Edwarda, ktorý sa ku mne nepatrne naklonil do mňa tým pádom vrazila jeho vôňa. A že ten teda voňal... Cítila som, ako sa mi srdce divo rozbúchalo. Pozoroval ma zlatými očami a mala som pocit, že nad niečím úporne premýšľa, alebo že niečo zvažuje. Pohľad mi padol na jeho pery, ktoré sa mierne pootvorili. Odrazu som pocítila nesmiernu túžbu ich ochutnať. Možno aj on to chcel, keď sa ku mne nakláňal... Srdce som už v tom momente cítila až niekde v krku, lenže Edward sa len načiahol, otvoril dvere a cítila som mierny tlak, akoby ma niečo trošku zaťahalo.

„Privrela si si mikinu vo dverách,“ vysvetľoval, keď sa znova rovno usadil. Čo to melie? Musela som zavrtieť hlavou, aby som sa spamätala a prečistila si mozog. Panebože, čo som si to myslela? Že ma bude chcieť pobozkať? Bella, potratila si rozum? Veď je to len tvoj kamarát! Kamarát, chápeš? Najlepší kamarát! Nič viac nikdy nebol a ani nebude, tak sa spamätaj! Vôbec ti nechcel strčiť jazyk do úst, chcel ti len zachrániť kus oblečenia. Prečo som ale cítila mierne sklamanie? Hrabe mi už načisto...

„Ako sa máš?“ spýtal sa ma po chvíli ticha, kedy bolo počuť iba nepatrné pradenie motora.

„Dá sa a čo ty?“

„Ale dobre,“ pokrčil plecami. „Esme sa ťa už nevie dočkať. Dokonca upiekla koláč, len pre teba.“

„To nie je nutné,“ protestovala som. Edward sa zasmial tým skvelým zvonivým smiechom, aký mal len on. „Ale je. Vieš, že ťa všetci máme radi.“

„Hej, ja viem... Veď aj ja vás,“ priznala som s úsmevom. „Som rada, že si môj najlepší priateľ,“ dodala som tichým hláskom, ale Edward to počul. Videla som, ako sa pousmial. Bol to však len nepatrný pohyb pravého kútika jeho úst.

„Len najlepší priateľ...“ zamrmlal nezrozumiteľne. Mala som pocit, že mi uniká niečo veľmi dôležité.

Večer u Cullenovcov prebehol v pohode. Bola som naozaj rada, že som znova videla všetkých členov rodinky. Dokonca aj s Alice sme si príjemne pokecali a Emm ma znova naučil pár nových vtipov, aj keď občas utrúsil nejakú poznámku, vďaka ktorej som sa červenala ako paradajka v júli a on sa na mne len rehotal. Ten koláč, čo pre mňa upiekla Esme, bol úžasný. Až som sa nachvíľu zamýšľala, či je skutočne upír, pretože taký skvelý koláč, ktorému nič nechýbalo, je ťažké upiecť aj pre človeka, nieto pre upíra, ktorý ani nemôže ochutnať, či mu niečo nechýba. Ale na druhej strane majú skvelý čuch, čiže sa to vykompenzuje.

Stále som sa však nevedela zbaviť toho zvláštneho pocitu, že mi chce Edward niečo povedať. Niečo dôležité. Keď som sa ho však na to spýtala, odbil ma slovami: „To nič nie je, Bells.“ A tak som sa ďalej nič nepýtala.

Nedeľa ubehla ako voda. Nakoľko vonku lialo od rána ako z krhly, prespala som temer celý deň. Iba som nám s Charliem uvarila obed, aby sme nehladovali. A v pondelok ráno som bola čulá ako rybička, takže som sa rozhodla ísť žehliť bielizeň, ešte predtým, než budem musieť ísť do práce. Charlie odišiel chvíľu po siedmej, ja som dnes šla na desiatu, keď sme otvárali. Nemali sme – tak ako vždy – veľa zákazníkov. Ale zato to nebola ani úplná bieda. Prišiel nám nový tovar, ktorý sme poobede s Jacobom vykladali.

„Bella?“ začal pomaly, keď som vykladala na regály športové tenisky. Tón jeho hlasu ma mierne zmiatol.

„Prosím?“

„Hm, vieš, zajtra máme obaja voľno, v obchode bude môj otec, no a...“ zastavil sa a počula som, ako sa pousmial. V duchu som si povzdychla. Toto neveštilo nič dobré... Teda, dobré pre moju maličkosť.

„Nešli by sme spolu na večeru?“

„Ehm,“ vydýchla som a hryzla si do pery. „Jake...“

„Bella, prosím. Naozaj to nebudem brať ako nič vážne. Keby to nevyšlo, nič sa nedeje. Chcem ísť s tebou len na jednu večeru, prosím,“ povedal naliehavo. V hlave mi to začínalo šrotovať. Toto vlastne nebol prvý raz, čo ma Jacob niekam pozval. Vždy som sa na niečo vyhovorila. Buď to bola choroba, vytknutý členok, bolesť hlavy alebo „náhle“ spomenutie na odchod akurát v ten večer niekam mimo mesta s Charliem. Lenže ak mám povedať pravdu, začínalo mi byť odmietanie už trošku trápne. Čo teraz? Musela som si hlavne položiť otázku, či tam vôbec chcem ísť. Odpoveď bola áno. Teda, celkom aj hej. A ako povedal Jacob, je to len jedna večera, ktorá nemusí nič znamenať. V podstate ide o akési rande, ale... Swanová, proste tam pôjdeš, čo najhoršie sa ti môže stať? Hádam ťa nezabije...

„Tak dobre, budem rada,“ odvetila som pevným hlasom a pozrela sa na Jacoba, ktorý mal v tvári neveriaci výraz.

„Naozaj?“

Zasmiala som sa. „No jasné a nečum tak na mňa, lebo si to ešte rozmyslím.“

„Bože, Bella, ďakujem. Vážne... Zajtra o siedmej prídem po teba,“ usmial sa a ja som prikývla.  Tak, a toto ešte bude veľmi zaujímavé...

Baby, ja síce viem, že veľa z vás Jacoba nemá príliš v láske. Priznám sa, že ani ja nie. Vždy volím radšej Edwarda, čo ste si už určite všimli. Ale predsa, dáme šancu aj Jakeovi, nie?  Taktiež by som chcela upozorniť, že Jacob v tejto poviedke nie je vlkolak.

A takisto sa ospravedlňujem za nudnú kapitolku, ale, bohužiaľ, viac som do nej dať nechcela, nakoľko všetko, čo som plánovala, v nej už bolo. Snáď vás to neodradí od čítania.

Rovnako by som chcela krásne poďakovať za všetky komentáre pri 1. kapitole. Veľmi ste ma potešili, baby. Aj to, že ste dali poviedke šancu.

Ešte špeciálne poďakovanie patrí 9moncici9, ktorá ma neustále podporuje a veľmi si ju za to vážim. Je to proste zlatíčko.

P.S.: Dúfam, že všetci školopovinní – ako ja – vstúpili do nového šk. roka tou správnou nohou. Prajem vám veľa úspechov a nieže budete flákať učenie!  Dobre, niekedy môžete.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 2. kapitola: